6Sžo/37/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Mgr. Ľ. N., bytom M., zastúpený advokátom Mgr. M. Š., Advokátska kancelária, so sídlom S. X., V., proti
žalovanému: Generálny štáb ozbrojených síl Slovenskej republiky, Náčelník
Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ŠbPeM-127-35/2009 zo dňa 30. septembra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 S 242/2009-70 zo dňa 11. mája 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 S 242/2009-70 zo dňa 11. mája 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 S 242/2009-70 zo dňa 11. mája 2011
podľa ust. § 250j ods. 1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci
žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd z obsahu pripojeného
administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu mal preukázané, že personálnym rozkazom ministra obrany SR č. 285 zo dňa 5.6.2008 bolo žalobcovi podľa § 60 ods. 2
písm. a/ zák. č. 346/2005 Z. z. v súlade s § 60 ods. 1 písm. c/ tohto zákona ukončené dňom
14.6.2008 dočasné vyčlenenie na plnenie úloh organizačných zložiek Vojenského
spravodajstva; zároveň bolo žalobcovi podľa § 57 ods. 1, 6 uvedeného zákona dňom 15.6.2008 zmenené miesto výkonu štátnej služby, s určením na výkon funkcie v pôsobnosti
náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl SR; v odôvodnení personálneho rozkazu sa
uvádza, že skončenie dočasného vyčlenenia žalobcu na plnenie úloh organizačnej zložky
Vojenského spravodajstva a zmena miesta výkonu štátnej služby sa vykonáva v súlade s potrebami a záujmami ministerstva obrany SR; dňa 13.6.2008 vydal riaditeľ personálneho
úradu personálny rozkaz č. 3300, ktorým žalobcu podľa § 62 ods. 1 písm. g/ zák. č. 346/2005
Z. z. zaradil dňom 15.6.2008 do zálohy pre prechodne nezaradených personálnych vojakov, a to z dôvodu skončenia dočasného vyčlenenia žalobcu na plnenie úloh organizačnej zložky
Vojenského spravodajstva a s ohľadom na to, že súčasne nebolo rozhodnuté o jeho ustanovení
do inej funkcie; dňa 18.7.2007 bol so žalobcom vykonaný personálny pohovor, pri ktorom mu bolo navrhnuté obsadenie funkcie vedúceho staršieho práporčíka u ozbrojených síl SR s miestom výkonu štátnej služby Topoľčany; s ustanovením do navrhovanej funkcie
a so zmenou miesta výkonu štátnej služby žalobca nesúhlasil; v personálnom návrhu
na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru zo dňa 8.9.2008 sa konštatuje, že v ozbrojených silách SR nie je pre žalobcu iná vhodná funkcia, ďalej že žalobca nemá
osvedčenie pre utajované skutočnosti podľa zák. č. 215/2004 Z. z. a spĺňa odbornú
spôsobilosť len pre prácu u Vojenskej polície, a zároveň že netrvá na dodržaní lehoty na prepustenie podľa § 72 ods. 3, 4 zák. č. 346/2005 Z. z. a jeho služobný pomer skončí dňom
30.9.2008; pretože došlo k dohode medzi služobným úradom a žalobcom; personálnym
rozkazom riaditeľa personálneho úradu č. 5182 zo dňa 8.9.2008 bol žalobca podľa § 72 ods. 1
písm. a/ a § 70 ods. 1 písm. h/ bod 5 zák. č. 346/2005 Z. z. prepustený zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka dňom 30.9.2008 s tým, že dôvodom skončenia služobného pomeru prepustením je skutočnosť, že pre žalobcu nie je v štátnej službe iná funkcia, do ktorej by
mohol byť ustanovený a ide o profesionálneho vojaka, ktorému skončila lehota zaradenia
do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov podľa § 62 ods. 1 písm. g/ uvedeného zákona; uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 8.9.2008.
Krajský súd ďalej zistil, že dňa 20.7.2009 bol Personálnemu úradu ozbrojených síl SR doručený žalobcov návrh na obnovu konania o jeho prepustení zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka ku dňu 30.9.2008. Svoj návrh odôvodnil tým, že začiatkom mesiaca
jún 2009 sa dostal k informáciám, že v období od 15.6.2008 do 30.9.2008, teda v čase jeho zaradenia do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov, boli voľné miesta
profesionálnych vojakov u Vojenskej polície Bratislava, Prešov, Banská Bystrica, a to miesta
profesionálnych vojakov, ktorí boli na misiách alebo v štruktúrach NATO. Uviedol, že
konkrétne v Bratislave dňa 1.8.2008 odišiel náčelník skupiny kpt. Š.. Napriek skutočnosti, že tieto miesta boli voľné a v návrhu na personálne opatrenie bola žalobcovi navrhovaná práca
u Vojenskej polície, takáto práca mu nebola ponúknutá. Rozhodnutím č.p.: PÚ-l5-127/2009
zo dňa 6.8.2009 Personálny úrad ozbrojených síl SR nepovolil obnovu konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, keď dospel k záveru, že
nie sú splnené zákonné podmienky na nariadenie obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. a/
Správneho poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl SR rozhodnutím č. ŠbPeM-127-35/2009 zo dňa 30.9.2009
zamietol a rozhodnutie riaditeľa personálneho úradu zo dňa 6.8.2009 potvrdil.
Krajský súd poukázal na to, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý slúži predovšetkým na odstránenie skutkových vád právoplatného rozhodnutia
správneho orgánu. Zákonnými predpokladmi pre povolenie obnovy konania je najmä
existencia nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník správneho konania nemohol bez svojej viny uplatniť v pôvodnom konaní a ktoré sú zároveň takého charakteru, že
sú spôsobilé zvrátiť skutkový stav veci v prospech účastníka a privodiť mu priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.
Krajský súd z hľadiska tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v žalobe, dospel
k záveru, že postup žalovaného i vydané rozhodnutia o návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania, boli v medziach zákona. Konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé,
že po ukončení dočasného vyčlenenia žalobcu na plnenie úloh v organizačných zložkách
Vojenského spravodajstva a jeho zaradení do zálohy pre prechodne nezaradených
profesionálnych vojakov sa žalobca nezaujímal o prácu u Vojenskej polície, aj keď na ňu podľa vyjadrenia nadriadených spĺňal všetky zákonné aj odborné predpoklady; s rozhodnutím
o prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa § 70 ods. 1 písm. h/ bod 5 a § 72 ods. 1 písm. a/ zák. č. 346/2005 Z. z. súhlasil, dohodol sa s nadriadeným na skoršom
termíne prepustenia a vzdal sa práva podať odvolanie proti personálnemu rozkazu. Krajský súd ďalej poukázal na dôvody návrhu žalobcu na povolenie obnovy uvedeného konania
vo veci jeho prepustenia, keď žalobca predovšetkým vytýkal služobnému orgánu, že mu práca u Vojenskej polície nebola ponúknutá. Krajský súd súhlasil s názorom žalovaného, keď
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatuje, že služobný orgán považoval uvedené
tvrdenia žalobcu za nové skutočnosti, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Taktiež sa stotožnil
s názorom žalovaného, že dodatočné zistenie voľného miesta u Vojenskej polície
po kpt. Š., resp. po ďalších profesionálnych vojakoch na vojenských misiách v čase
prepustenia žalobcu, nebolo takou novou skutočnosťou, ktorá by mohla privodiť žalobcovi
priaznivejšie rozhodnutie v konaní o jeho prepustení, keďže fakt, že boli v tom čase voľné miesta u vojenskej polície, totiž nezakladá žalobcovi právny nárok na obsadenie niektorého
z týchto miest, pretože na dočasné vyčlenenie k organizačným zložkám Vojenskej polície, o ktorom je oprávnený rozhodnúť výlučne minister obrany SR, nemal žalobca právny nárok
a podľa práva nebolo možné vynútiť od Personálneho úradu ozbrojených síl SR ani podanie
návrhu na takéto opatrenie ministrovi obrany SR, a preto žalobca po ukončení dočasného
vyčlenenia na plnenie úloh v organizačných zložkách Vojenského spravodajstva a zaradení do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov nemohol byť
bez rozhodnutia ministra obrany SR o dočasnom vyčlenení na plnenie úloh v zložkách
Vojenskej polície zaradený na akékoľvek miesto u Vojenskej polície, hoci na takúto prácu spĺňal predpoklady, majúc za to, že pokiaľ riaditeľ Personálneho úradu ozbrojených síl SR
pred rozhodnutím o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka skúmal
existenciu voľných miest len v zložkách ozbrojených síl SR spadajúcich do jeho pôsobnosti,
bez prihliadnutia na potreby Vojenskej polície, postupoval z pohľadu žalobcu možno nesprávne, nie však v rozpore so zákonom.
Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný z dôvodov
uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia rozhodol tak, že dôvody pre obnovu
konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka neboli dané,
postupoval z hľadiska vymedzenia žalobných dôvodov v súlade so zákonom. Žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, vzhľadom na jeho neúspech
v konaní.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie náčelníka Generálneho štábu
ozbrojených síl Slovenskej republiky č. ŠbPeM-127-35/2009 zo dňa 30.9.2009 sa zruší a vec
sa vráti žalovanému na ďalšie. Alternatívne žiadal, aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 O.s.p. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,
ak by dospel k záveru, že je potrebné doplniť dokazovanie v konaní a na základe nesprávne
právne posúdenej veci súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy. Uplatnil si náhradu trov celého konania.
Žalobca v dôvodoch odvolania namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.).
Vytýkal súdu prvého stupňa, že vychádzal pri svojom rozhodovaní z tvrdení
žalovaného, ktorých pravdivosť neskúmal, naopak skutočnosti uvádzané žalobcom nezobral do úvahy a ani ich osobitne neskúmal. Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ktorý sa
stotožnil s názorom žalovaného a to, že žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nové skutočnosti, ktorými
boli dodatočne zistené voľné miesta u Vojenskej polície po kpt. Š., resp. po ďalších
profesionálnych vojakoch na vojenských misiách v čase prepúšťania žalobcu, pričom napriek
tomuto záveru právny názor prvostupňového súdu je taký, že takáto nová skutočnosť by nemohla privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie v konaní o jeho prepustení
zo služobného pomeru, čo odôvodnil tým, že žalobca nemal právny nárok na obsadenie
niektorého z týchto voľných miest. Nepovažoval za správny názor krajského súdu, že ak by
minister obrany musel vydať rozhodnutie, tak by takáto skutočnosť privodila priaznivejšie rozhodnutie vo veci, takéto rozhodnutie vychádza iba z hypotézy, že služobný úrad nebude
postupovať podľa vlastných metodických pokynov, podľa ktorých musí v zmysle vnútorných predpisov Ministerstva obrany SR, ktoré sú pre neho záväzné a minister obrany na základe
návrhu príslušného orgánu nevydá rozhodnutie o premiestnení k vojenskej polícii. Poukázal
na to, že ak by malo ísť aj o zamietavé rozhodnutie ministra obrany, vždy pôjde o rozhodnutie, na ktoré by mal mať žalobca ako účastník konania nárok v tom zmysle, že
správny orgán, ktorý predkladá návrh ministrovi, takýto návrh aj predloží. Tvrdil, že
akékoľvek rozhodnutie, ktoré čo i len sčasti môže privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru alebo mu dá možnosť na takéto
„privodenie“, je dôvodom na obnovu konania. Vyslovil názor, že nemožno vopred
prejudikovať akýkoľvek záver správneho orgánu, ak má takýto orgán možnosť rozhodnúť
nielen v neprospech účastníka konania. Ďalej dôvodil, že vzhľadom ku skutočnosti, že
je preukázateľné a preukázané, že u vojenskej polície boli voľné miesta a minister obrany SR nevydal rozhodnutie, že žalobcu nevyčlení na prácu u vojenskej polície, nemohol byť žalobca
prepustený z dôvodu, že pre neho nebolo voľné miesto, na ktoré nemohol byť ustanovený, lebo v skutočnosti takéto miesto bolo, tvrdiac, že teda v prípade, žeby existovalo rozhodnutie
ministra obrany, že žalobcu nevyčlení na prácu u vojenskej polície, hoci na ňu spĺňa
predpoklady, tak v takom prípade by bol názor súdu i žalovaného, že táto skutočnosť nemôže
pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pravdivý. Poukázal na Metodické pokyny žalovaného č. ŠbPeM 1704/2007 bod 6.2.
ustanovujúce „ZÁSADY PRE PRÁCU S NÁVRHOM NA PERSONÁLNE OPATRENIE“,
ktoré citoval. Uviedol, že na tieto pokyny poukazoval i v návrhu na obnovu konania, ako aj v žalobe. Dôvodil, že v prípade voľnej funkcie v štátnej službe v zmysle § 2 zákona
č. 346/2005 Z. z. nemôže byť profesionálny vojak prepustený z dôvodu, že nie je voľné
miesto, keď je preukázateľne voľné, pričom taktiež v zmysle uvedeného zákona na ustanovenie do takejto funkcie nie je rozhodujúca ani hodnosť s tým, že samotné
ustanovenie má aj antidiskriminačný charakter a pomocou neho je dodržiavaná zásada
rovnakého zaobchádzania voči vojakom, ktorým skončilo dočasné vyčlenenie a ostatným
príslušníkom OS SR. Mal za to, že z uvedeného vyplýva, že príslušníci OS SR nemôžu byť nikdy odvolaní zo zastávanej funkcie a následne prepustení zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka z dôvodu, že pre nich nie je voľná funkcia aj keď ich pôvodná funkcia
nebola zrušená, s poukazom na to, že rozhodnutie ministra obrany o vyčlenení, prípadne
zamietnutie takéhoto návrhu je zmysle zákona č. 346/2005 Z. z. také rozhodnutie, ktoré je preskúmateľné súdom. Ďalej namietal, že táto možnosť mu bola odopretá samotným
nevydaním návrhu na personálne opatrenie a následným rozhodnutím, citujúc ustanovenie
§ 55 písm. c/ zákona č. 346/2005 Z. z. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, že sa nezaujímal o prácu u Vojenskej
polícia, tvrdiac, že práve naopak, o prácu u Vojenskej polície sa zaujímal, nikdy takéto miesto neodmietol a ani neprejavil nezáujem o prácu u Vojenskej polície, s poukazom na to, že z jeho osobného spisu je zrejmé, že v máji 2008 ukončil päťročné magisterské štúdium
na Akadémii Policajného zboru v Bratislave, kde bol vyslaný práve Vojenskou políciou
pre potreby a záujmy Vojenskej polície, Ministerstva obrany SR a samotného Generálneho
štábu OS SR. Tvrdil, že skutočnosť, že súhlasil s rozhodnutím o prepustení zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka, nemožno brať ako smerodajnú, pretože tak urobil zo subjektívnych
dôvodov (z rodinných dôvodov, keďže mal manželku na materskej dovolenke a pre neho nebola v štátnej službe práca, čo sa ukázalo ako nepravdivé) a ako živiteľ rodiny si musel
hľadať zamestnanie čo možno najrýchlejšie až po tom, keď mu bolo žalovaným oznámené, že
nie sú pre neho žiadne voľné miesta v štátnej službe (čo nebola pravda).
Súčasne poukázal na to, že z konaní sa ho týkajúcich prebiehajúcich v minulosti je zrejmé, že boli porušené základné zásady, ktoré upravuje správny poriadok pre účastníka
konania a boli porušené jeho práva ako účastníka konania. Postup súdu prvého stupňa nepovažoval za správny aj pri riešení skutočností, ktoré
sú rovnako rozhodujúce pri preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu, na ktoré krajský súd
neprihliadal s odôvodnením, že tieto neboli uvedené ako dôvody v žalobe o preskúmanie
rozhodnutia, prípadne v lehote na podanie takejto žaloby, napriek tomu, že tieto skutočnosti boli predpokladom na vydanie následných rozhodnutí, ktorých výsledkom bolo ukončenie
služobného pomeru, a to konkrétne rozhodnutie ministra obrany, ktorým bolo zrušené
nezákonné rozhodnutie (RMO č. 285/2008). Namietal zmenu senátu prvostupňového súdu, keďže v konaní pri vyhlásení rozsudku
chýbala členka senátu JUDr. Nora Puchelová prítomná na pojednávaní, kde bolo vykonávané
dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ktorá bola nahradená členom senátu
JUDr. Vlastimilom Pavlikovským, ktorý je uvedený ako člen senátu v písomnom vyhotovení rozsudku.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že inštitút obnovy správneho konania
je mimoriadnym opravným prostriedkom v prípadoch, ak nové skutočnosti alebo dôkazy privodia skutkovú zmenu v konaní s tým, že povolenia obnovy konania sa možno domáhať
len zo zákonom stanovených dôvodov. Citoval ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Uviedol, že v konaní na obnovu konania nestačí len to, že sa zistia nové skutočnosti alebo dôkazy, keďže
tieto musia byť takej kvality, že ak by sa uplatnili v pôvodnom správnom konaní, mohli by
zmeniť názor rozhodujúceho správneho orgánu. Poukázal na to, že žalobca v podanom návrhu na obnovu konania z 13. júla 2009 ako dôvod obnovy uviedol § 62 ods. 1 písm. a) správneho
poriadku, teda podľa žalobcu vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať
podstatný vplyv na rozhodnutie a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka
konania a novou skutočnosťou bolo, že v období od 15. júna 2008 do 30. septembra 2008 boli voľné miesta profesionálnych vojakov u Vojenskej polície, a to miesta profesionálnych
vojakov, ktorí boli na misiách alebo v štruktúrach NATO, pričom napriek tejto skutočnosti
práca u Vojenskej polície nebola žalobcovi ponúknutá, a on bol následne, na základe
personálneho rozkazu č. 5182 z 8. septembra 2008 podľa § 72 ods. 1 písm. a) a podľa § 70 ods. 1 písm. h) zákona č. 346/2005 Z. z. prepustený zo služobného pomeru profesionálneho
vojaka k 30. septembru 2008. Tvrdil, že žalobcom uvedený dôvod na obnovu konania nemal žiadny vplyv
na rozhodnutie prvostupňového orgánu, nakoľko riaditeľ Personálneho úradu, do ktorého
právomoci žalobca po skončení dočasného vyčlenenia patril, nemohol rozhodnúť o jeho dočasnom vyčlenení k organizačnej zložke Vojenskej polície, a teda ho do takejto funkcie nemohol ustanoviť. Riaditeľ Personálneho úradu nebol oprávnený ani povinný skúmať
existenciu voľných pracovných miest v zložkách Vojenskej polície, ale len v zložkách
ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „OS SR“). Stotožnil sa s názorom krajského
súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „fakt, že boli v tom čase voľné miesta u Vojenskej polície, nezakladá žalobcovi právny nárok na obsadenie niektorého
z týchto miest, pretože na dočasné vyčlenenie k organizačným zložkám Vojenskej polície, o ktorom je oprávnený rozhodnúť výlučne minister obrany SR, nemal žalobca právny nárok
a podľa práva nebolo možné vynútiť od Personálneho úradu OS SR ani podanie návrhu
na takéto opatrenie ministrovi obrany SR.“
Citujúc § 2 zákona č. 346/2005 Z. z. v spojení s § 60 ods. 1 a s § 62ods. 2 uvedeného
zákona, uviedol, že Minister obrany personálnym rozkazom č. 285 z 5. júna 2008 podľa § 60 ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z. ukončil žalobcovi dočasné vyčlenenie na plnenie
úloh organizačných zložiek Vojenského spravodajstva a podľa § 60 ods. 2 písm. a) zákona
č. 346/2005 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom období, minister rozhoduje o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka a o skončení dočasného vyčlenenia aj na naplnenie úloh
organizačných zložiek Vojenského spravodajstva. Poukázal na to, že rozhodovanie o dočasnom vyčlenení profesionálneho vojaka patrí do výlučnej právomoci ministra obrany,
pričom právna úprava v rozhodnom období nestanovovala ministrovi obrany žiadne
podmienky, len za splnenia ktorých by mohol profesionálneho vojaka vyčleniť, resp. skončiť
jeho dočasné vyčlenenie, dočasne vyčleniť alebo skončiť dočasné vyčlenenie profesionálneho vojaka mohol teda minister obrany vykonať z akéhokoľvek dôvodu a profesionálny vojak
nemá právny nárok na rozhodnutie o jeho dočasnom vyčlenení. Ďalej tvrdil, že naviac
v prípade žalobcu nebol podaný návrh na jeho dočasné vyčlenenie, teda minister obrany SR
nemohol rozhodnúť ani o tom, že žalobcu nevyčlení. Konštatoval, že riaditeľ Personálneho úradu OS SR je príslušný rozhodovať o ustanovení profesionálneho vojaka jedine na funkcie
v organizačných zložkách OS SR, a nie je príslušný rozhodovať o ustanovení profesionálneho vojaka na funkcie v zložkách Vojenskej polície, preto ak by žalobca aj spĺňal predpoklady
na funkciu u Vojenskej polície, nemohol byť na ňu ustanovený, pretože v čase zaradenia
do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov nebolo ministrom obrany SR
vydané rozhodnutie o jeho dočasnom vyčlenení podľa § 60 ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pri personálnom pohovore mu bolo oznámené, že
plk. H. rozhodol, že ho dňom 21. júla 2008 ustanoví do funkcie na základe schváleného personálneho zámeru a potrieb OS SR, avšak nebolo vydané rozhodnutie o ustanovení.
Uviedol, že z predmetného návrhu na personálne opatrenie vyplýva, že sám žalobca
s ustanovením do navrhovanej funkcie nesúhlasil, s poukazom na to, že menovaný nespĺňal
ani podmienku osobitného predpokladu, nakoľko nemal osvedčenie pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že personálny rozkaz ministra obrany č. 285 z 5. júna 2008 bol nezákonne vydaný, o čom správny orgán musel vedieť, a napriek tomu
vydával na základe takéhoto rozhodnutia následné rozhodnutia, na základe ktorých bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru, s poukazom na to, že rozhodnutím mimo
odvolacieho konania č. ÚPS-119/2009-RK z 3. septembra 2010 bol bod 2. personálneho rozkazu zrušený, pričom zrušenie bodu 2. personálneho rozkazu č. 285 z 5. júna 2008 nemá
žiadne právne následky, a preto nebol ani žiadny dôvod vykonávať nejaké opatrenia týkajúce sa bodu 1. personálneho rozkazu č. 285.
Vyslovil názor, že prvostupňový súd postupoval v predmetnej veci v súlade
so zákonom a vydal vecne správny a zákonný rozsudok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1, veta prvá) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 212
ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu a jeho zrušenia a vrátenia
veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bol
zamietnutý návrh žalobcu na obnovu konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa zákonným spôsobom
vysporiadal s námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky
zo dňa 30.9.2009, č. ŠbPeM-127-35/2009, ktorým rozhodnutím bol s konečnou platnosťou
zamietnutý návrh žalobcu na obnovu personálneho konania o jeho prepustení zo služobného
pomeru.
Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších
právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len
"rozhodnutie správneho orgánu").
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené
procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 246b ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov správnych
orgánov súdy konajú a rozhodujú v senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov, ak nie je ustanovené inak.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisu krajského súdu zistil, že
žaloba žalobcu v predmetnej veci bola doručená Krajskému súdu v Bratislave dňa 3.12.2009. Vec bola zapísaná do senátu „2S“. Podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave senát
„2S“ je zložený z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka, zodpovedného za chod senátu a členov senátu JUDr. Mariana Trenčana, ktorý je súčasne zastupujúcim predsedom senátu
a JUDr. Vlastimila Pavlikovského. Zastupujúcim senátom je senát „1S“, ktorému predsedá
JUDr. Nora Puchelová. Predseda senátu „2S“ JUDr. Marian Trenčan v predmetnej veci
po zadovážení si administratívneho spisu a vyjadrenia žalovaného nariadil pojednávanie dňa 4.5.2011. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že pojednávanie súdu dňa 4.5.2011 sa
uskutočnilo pred senátom v zložení predsedu senátu JUDr. Mariana Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Nory Puchelovej. Zo súdneho spisu nevyplýva, z akého
dôvodu člena senátu „2S“ JUDr. Vlastimila Pavlikovského zastupoval predseda
zastupujúceho senátu „1S“ JUDr. Nora Puchelová. Na uvedenom pojednávaní súdu právni
zástupcovia účastníkov uplatnili svoje nároky prednesmi a to právny zástupca žalobcu v písomne podanej žalobe a zástupca žalovaného v písomne podanom vyjadrení, predseda
senátu umožnil právo vyjadrenia samotnému žalobcovi a oboznámil administratívny spis.
Pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci na deň 11.5.2011. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 11.5.2011 vyplýva, že rozsudok v predmetnej veci bol
vyhlásený pred senátom v zložení predsedu senátu JUDr. Mariana Trenčana a členov senátu
JUDr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského.
Podľa článku 142 ods. 2, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky súdy rozhodujú
v senátoch ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Prejednávanie
a rozhodovanie vo veci súdom v zákonnom zložení tvorí jeden zo základných prvkov práva
na spravodlivý proces v zmysle článku č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(publikovaný pod č. 209/1992 Zb.). Zákonným súdom je ten súd, ktorý je obsadený v súlade
so zákonom. Nedostatok v obsadení súdu je podstatnou vadou konania a dôvodom na podanie riadneho opravného prostriedku v zmysle §§ 201 a nasl. O.s.p. v spojení s § 212 ods. 2
a s § 221 ods. 1, písm. f/, g/.
Z uvedených dôvodov pokiaľ zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že
pojednávanie súdu v danej veci sa dňa 4.5.2011 uskutočnilo pred senátom v inom zložení ako
určuje rozvrh práce Krajského súdu v Bratislave, pričom dôvody, pre ktoré došlo k nahradeniu jedného člena senátu členom senátu zo zastupujúceho senátu, zo súdneho spisu
nevyplývajú, táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu mohla dôvodne spôsobiť
nedôveru žalobcu v obsadení súdu.
Vzhľadom na uvedené, keďže zo súdneho spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa
vykonal pojednávanie vo veci samej v senáte v inom zložení ako mu určuje rozvrh práce prvostupňového súdu bez zjavného dôvodu, pretože to zo spisu nevyplýva, ktorú skutočnosť
žalobca v odvolaní aj namietal, toto pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku, ktoré vyhlásenie sa síce uskutočnilo pred senátom určeným v zmysle rozvrhu práce
prvostupňového súdu, avšak bez toho, že by zo spisu vyplývalo, že senát po zmene zloženia
sa oboznámil s doterajším priebehom konania, takýto postup súdu prvého stupňa treba považovať za postup trpiaci vadou konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia
vo veci samej a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené procesné pochybenie súdu prvého stupňa sa vecou
samou nezaoberal. Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne prejednať a rozhodnúť vo veci v senáte v zákonnom obsadení v zmysle rozvrhu práce prvostupňového súdu, resp. pokiaľ aj
dôjde k zmene v obsadení senátu, túto skutočnosť zákonným spôsobom v spise vyznačiť a účastníka o tom ako aj o dôvodoch oboznámiť.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval. Povinnosťou súdu
prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 3 v novom rozhodnutí vo veci samej bude opäť rozhodnúť o náhrade trov konania, pričom súčasne rozhodne aj o náhrade
trov odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 30. mája 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth