6Sžo/274/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu Slovenského pozemkového fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, zastúpeného Mgr. P. B., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Katastrálnemu úradu v Bratislave, so sídlom
v Bratislave, Pekná cesta 15, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. Co
88/05-Na zo 16. januára 2006 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 17. apríla 2009, č. k. 1S/131/2006-88, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 1S/131/2006-88 zo dňa 17. apríla 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. k. Co 88/05-Na zo 16. januára 2006, ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislavu, pracovisko V, č. k. O-1-6/05-roep. Rus. z 04. októbra 2005,
ktorým rozhodol v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“) tak, že vyhovel námietke Magistrátu hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy proti návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov a opravil register
obnovenej evidencie tak, že pri parcelách č. X. a č. X. zapísaných v pozemkovoknižnej
vložke č. 19, katastrálne územie Rusovce, ruší zápis v časti vlastník: Š. B. (SPF) vo
vlastníckom podiele ½, Ľ. B. (SPF) vo vlastníckom podiele ¼, T. B., rod. M. (SPF) vo
vlastníckom podiele ¼, v časti titul nadobudnutia: Výmer č. 20733/obl. - 1949, Výmer č.
20738/obl. - 1949, Výmer č. 20738/obl. – 1949, a zapíše v časti vlastník: Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava vo vlastníckom podiele 1/1, v časti titul nadobudnutia: zákon
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“ alebo „zákon o majetku
obcí“).
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z chronologickej postupnosti
účinnosti jednotlivých zákonov riešiacich majetkovo-právne usporiadanie vlastníctva štátu
a správy tohto majetku vyplýva, že do vlastníctva obcí prešiel majetok štátu, ktorý mali
v správe národné výbory ku dňu 24. novembra 1990. Majetok štátu, ktorý neprešiel
do vlastníctva obcí v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. (ten, ktorý nesplnil oba predpoklady),
prešiel s účinnosťou od 24. júna 1991 do správy Slovenského pozemkového fondu. Podľa
krajského súdu, žiaden z uvedených zákonov nerozlišuje a špeciálne neupravuje trvalú
a dočasnú správu majetku štátu, či prechod vlastníctva štátu v dočasnej alebo trvalej správe
národných výborov. V zákonnej úprave nie je určená podmienka, že táto správa národných
výborov musí byť trvalá s prípadnou definíciou dôvodov, na základe ktorých k tejto správe
majetku došlo.
Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodnutím
Finančného odboru rady ONV Bratislava - vidiek č. 4/6798/1961 zo dňa 01. septembra 1961
došlo k prevodu niektorých nehnuteľností, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 148/1947 Zb.
o opatreniach na vykonanie Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom
do vlastníctva Československého štátu v správe MNV z dôvodu verejného záujmu a v zmysle
zák. č. 138/1991 Zb. teda prešli do vlastníctva obce – Hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy. Rozhodnutie o pridelení pozemkov do vlastníctva Čsl. štátu v správe OP rady
ONV Bratislava - okolie v Bratislave zo dňa 20. apríla 1960 bolo vydané s odkazom
na prílohu D/ vládneho nariadenia č. 122/1951 Zb. (o ďalších presunoch pôsobnosti a o iných
zjednodušeniach verejnej správy) a podľa § 6 ods. 1 „lit. e.“ Nariadenia Slovenskej národnej
rady č. 104/1945 Sb. SNR (o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho
majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa). Krajský súd
zhodne so žalovaným skonštatoval, že Príloha D špecifikuje odbory štátnej správy, konkrétne v ktorých veciach sa prenáša na národné výbory pôsobnosť prislúchajúca krajským národným
výborom, pričom v predmetnej veci sa jedná o „§ 6 a 11 ods. lit. e.“ Nariadenia č. 104/1945
Sb. SNR (konfiškovaný majetok možno prideliť do vlastníctva obciam a okresom na verejné
ciele)“.
Podľa názoru krajského súdu boli v danom prípade na základe uvedených rozhodnutí
splnené obidva predpoklady na prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam evidovaným
na pkn. vl. č. 19, k. ú. R. na obec - Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu v súlade
s ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. a rozhodnutie a postup žalovaného, ako aj
správneho orgánu prvého stupňa boli v súlade so zákonom. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu
nepriznal.
Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodu uvedeného v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, pretože súd prvého
stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a žiadal zmeniť rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/131/2006-88 zo dňa 17. apríla 2009 a žalobe žalobcu
zo dňa 28. marca 2006 vyhovieť v celom rozsahu.
Žalobca je toho názoru, že vlastníctvo k predmetným pozemkom nemohlo prejsť
podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva Hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy, pretože podľa tohto ustanovenia do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku
Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy,
ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Poukázal
na to, že k 24. novembru 1990, t. j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení upravoval právo hospodárenia s národným majetkom Hospodársky
zákonník a vykonávacia vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb.
o hospodárení s národným majetkom. Konštatoval, že vykonávacia vyhláška alebo osobitné
predpisy mohli ustanoviť, že právo hospodárenia s národným majetkom, v konkrétnom
prípade s poľnohospodárskymi pozemkami, môže patriť aj takej organizácii, ktorá
nie je poverená úlohami, na plnenie ktorých tento majetok slúži. Ak, ale nebolo takejto
výslovnej úpravy, právo hospodárenia s národným majetkom mohlo patriť len organizácii,
ktorá bola poverená úlohami, na plnenie ktorých bol majetok určený. Žalobca namietal,
že v konaní pred súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že by národný výbor nadobudol
právo hospodárenia z niektorého dôvodu uvedeného v ustanovení § 8 ods. 2 alebo § 10 ods. 2 citovanej vykonávacej vyhlášky. Žalobca mal za to, že ak sa nedá preukázať, že právo
hospodárenia k 24. novembru 1990 vykonávala štátna organizácia, ktorej premetom činnosti
bola poľnohospodárska výroba, potom platí ustanovenie § 65 ods. 3 Hospodárskeho
zákonníka, podľa ktorého pozemky dočasne spravoval okresný národný výbor. Podľa
žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že zo spisu správneho orgánu nevyplýva, že by niekedy
došlo k postupu podľa ustanovenia § 1 v spojení a ustanovením § 3 vyhlášky č. 158/1959
Ú. V. (teda zistenie nehnuteľného majetku a jeho pozemkovoknižné usporiadanie s odvolaním
sa na uvedenú vyhlášku) a ani že by národný vybor vykonával právo hospodárenia (v zmysle
§ 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka) k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania,
mohlo ísť v prípade sporných pozemkov iba o dočasnú správu. Dočasná správa však podľa
názoru žalobcu nezakladá prechod z vlastníctva štátu do vlastníctva obce k nehnuteľnostiam
v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb..
Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
je dôvodné a že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť, nakoľko pre nedostatočné
právne posúdenie veci sa súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia.
Z obsahu predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasťou
je administratívny spis, odvolací súd zistil, že Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislavu, pracovisko V svojím rozhodnutím zo 04. októbra 2005,
č. k. O-1-6/05-roep. Rus. vyhovela námietke Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov a opravila register obnovenej
evidencie tak, že pri parcelách č. X. a č. X. zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. 19,
katastrálne územie R., zrušila zápis v časti vlastník: Š. B. (SPF) vo vlastníckom podiele ½, Ľ.
B. (SPF) vo vlastníckom podiele ¼, T. B.,.rod. M. (SPF) vo vlastníckom podiele ¼, v časti
titul nadobudnutia: Výmer. č. 20733/obl. - 1949, Výmer č. 20738/obl. - 1949, Výmer č.
20738/obl. – 1949, a v časti vlastník zapísala: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava
vo vlastníckom podiele 1/1, v časti titul nadobudnutia: zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
Žalovaný správny orgán svojim rozhodnutím č. k. Co 88/05-Na zo dňa 16. januára 2006 odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietol,
a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.
Žalobca vo svojej žalobe zo dňa 28. marca 2006, rovnako ako v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu poukazoval na konkrétne právne predpisy (zákon č. 279/1949 Zb.
o finančnom hospodárení národných výborov, nariadenie vlády č. 90/1950 Zb. o správe
národného majetku národnými výbormi, vyhlášku č. 158/1959 Ú. v. o správe neprideleného
pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, vyhlášku č. 507/1950
Zb. Ú.V., Hospodársky zákonník a iné), ktoré upravujú danú problematiku a ktorými podložil
svoju právnu argumentáciu. Taktiež poukázal na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o veciach sp. zn. 4Cdo/46/01, sp. zn. 2Cdo/115/02,
sp. zn. M Cdo/55/01, sp. zn. M Cdo/56/01, sp. zn. 2Cdo/48/05, ktorými bolo rozhodnuté
v obdobných právnych veciach, aj keď v občianskom súdnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) musí konštatovať,
že prvostupňový súd, ako vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia, bez ďalšieho prevzal
dôvody preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (a to aj s uvedenými chybami, keď
napr. pôdohospodársky majetok možno prideliť do vlastníctva obciam a okresom na verejné
ciele podľa § 6 ods. 1 písm. f/ Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR
o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,
ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov – nie podľa § 6
ods. 1 písm. e/ tohto nariadenia a § 11 nariadenia pojednáva o lesných plochách a podľa
§ 11 ods. 2 o. i. hospodársky slabším obciam sa pridelia lesné plochy, nepresahujúce výmeru
100 ha, ktoré nemožno spojiť v súvislý celok so štátnou lesnou pôdou) a s námietkami
žalobcu uvedenými v žalobe sa náležite právne nevysporiadal a ani neodôvodnil, prečo
sa nimi nezaoberal.
Podľa názoru najvyššieho súdu, krajský súd takto pri zamietnutí žaloby neodpovedal
na podstatné a právne významné dôvody žaloby a obmedzil sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré prevzal i do odôvodnenia
svojho rozhodnutia. Tým sa podľa názoru najvyššieho súdu dostal mimo limitov práva
na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nerešpektoval
náležite ani princíp právnej istoty, ktorý znamená aj predvídateľnosť postupu súdu, t. j., že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (k tomu bližšie
pozri napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03,
z 03. júla 2003 alebo Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/06).
V dôsledku nevenovania náležitej pozornosti argumentom žalobcu krajský súd vec
neúplne právne vyhodnotil a dospel tak k názoru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť
majúc za to, že rozhodnutie a postup žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa boli
v súlade so zákonom. Takýto názor však nemožno pokladať za dostatočný a nemôže
ani slúžiť ako podklad pre vydanie vecne správneho rozhodnutia.
Takto potom prvostupňový súd v dôsledku nesprávneho, resp. nedostatočného
právneho posúdenia veci nepokladal za potrebné pribrať Hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislavu do preskúmavacieho konania ako účastníka konania v zmysle § 250 ods. 1 veta
druhá OSP, hoci vzhľadom na argumenty uvádzané žalobcom bolo nepochybne na mieste
uvedeného účastníka do konania pribrať.
Zákonom č. 384/2008 Z. z. účinným od 15. októbra 2008 bolo novelizované
ustanovenie § 250 ods. 1 OSP tak, že súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania
účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté, čím zákonodarca sledoval zabezpečenie ochrany takto dotknutým
účastníkom správneho konania.
Z obsahu pripojeného spisového materiálu je nepochybné, že účastníkom správneho
konania na prvom aj druhom stupni bolo Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,
ktoré na základe rozhodnutia Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislavu, pracovisko V (ako prvostupňového správneho orgánu) bolo zapísané v registri
obnovenej evidencie pozemkov ako vlastník predmetných nehnuteľností
vo vlastníckom podiele 1/1 na základe zákona č. 138/1991 Zb..
Keďže súd prvého stupňa v dôsledku nedostatočného právneho posúdenia veci Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislavu ako účastníka konania do konania nepribral, a teda
s ním následne nekonal ako s účastníkom konania a nedoručil mu rozhodnutie vo veci samej,
najvyšší súd je toho názoru, že prvostupňový súd sa dopustil vážneho procesného pochybenia, v dôsledku ktorého účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom a tým porušil jeho
právo garantované Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva. Takýmto postupom bolo v danej veci jednak právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, ako je vytýkané vyššie,
ale tiež nepribratie účastníka do konania v zmysle ustanovenia § 250 ods. 1 OSP v znení
zákona č. 384/2008 Z. z.. Len pri dôslednom a presnom dodržaní procesných ustanovení
môžu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne zodpovedajúcemu zákonu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety
druhej OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 2 OSP v spojení
s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP.
Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude rozhodnúť o pribratí Hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy do predmetného preskúmavacieho konania ako účastníka
konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a konať s ním ako s účastníkom konania, ale
predovšetkým sa aj náležite vyporiadať s námietkami žalobcu uvedenými nielen v žalobe ale
aj v odvolaní. Súd prvého stupňa sa musí najmä podrobne právne vyporiadať s doteraz medzi
účastníkmi spornou otázkou, či k pozemkom, na ktoré bolo napadnutým rozhodnutím
žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zapísané v zmysle
ustanovení zákona č. l80/1995 Z. z. vlastníctvo Hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislava vo vlastníckom podiele 1/1, mal v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bývalý
národný výbor (bývalý Miestny národný výbor Rusovce) ku dňu 24. novembra 1990 právo
hospodárenia a z akého právneho titulu, a tiež na základe ktorého konkrétneho zákonného
ustanovenia malo prejsť vlastníctvo na Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,
keď ku dňu 24. novembra 1990 mal sporné pozemky spravovať MNV Rusovce (§ 2 ods. 1
zákona o majetku obcí); či právo hospodárenia bolo trvalé alebo dočasné a či dočasná správa
postačuje na ich prechod do vlastníctva obce (mesta), keď v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri bližšie napr. pripojené rozsudky vo veciach
sp. zn. 4Cdo/46/01, sp. zn. 2Cdo/115/02, sp. zn. M Cdo/55/01, sp. zn. M Cdo/56/01, sp. zn. 2Cdo/48/05) sa vyžaduje trvalá správa, resp. dočasná správa nezakladá prechod
pozemkov z vlastníctva štátu do vlastníctva obce.
V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov
konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety
prvej OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 27. júla 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
P. Slezáková