6Sžo/274/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu Slovenského pozemkového fondu, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, zastúpeného Mgr. P. B., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Katastrálnemu úradu v Bratislave, so sídlom

v Bratislave, Pekná cesta 15, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. Co

88/05-Na zo 16. januára 2006 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 17. apríla 2009, č. k. 1S/131/2006-88, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. 1S/131/2006-88 zo dňa 17. apríla 2009   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania rozhodnutia žalovaného č. k. Co 88/05-Na   zo 16. januára 2006, ktorým

žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Správy katastra pre hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislavu, pracovisko V, č. k. O-1-6/05-roep. Rus. z 04. októbra 2005,

ktorým rozhodol v súlade s ustanovením § 7 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“) tak, že vyhovel námietke Magistrátu hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy proti návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov a opravil register

obnovenej evidencie tak, že pri parcelách   č. X. a č. X. zapísaných v pozemkovoknižnej

vložke č. 19, katastrálne územie Rusovce, ruší zápis v časti vlastník: Š. B. (SPF) vo

vlastníckom podiele ½, Ľ. B. (SPF) vo vlastníckom podiele ¼, T. B., rod. M. (SPF) vo

vlastníckom podiele ¼, v časti titul nadobudnutia: Výmer č. 20733/obl. - 1949, Výmer č.

20738/obl. - 1949, Výmer č. 20738/obl. – 1949, a zapíše v časti vlastník: Hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislava vo vlastníckom podiele 1/1, v časti titul nadobudnutia: zákon

č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“ alebo „zákon o majetku

obcí“).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z chronologickej postupnosti

účinnosti jednotlivých zákonov riešiacich majetkovo-právne usporiadanie vlastníctva štátu

a správy tohto majetku vyplýva, že do vlastníctva obcí prešiel majetok štátu, ktorý mali

v správe národné výbory ku dňu 24. novembra 1990. Majetok štátu, ktorý neprešiel  

do vlastníctva obcí v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. (ten, ktorý nesplnil oba predpoklady),

prešiel s účinnosťou od 24. júna 1991 do správy Slovenského pozemkového fondu. Podľa

krajského súdu, žiaden z uvedených zákonov nerozlišuje a špeciálne neupravuje trvalú

a dočasnú správu majetku štátu, či prechod vlastníctva štátu v dočasnej alebo trvalej správe

národných výborov. V zákonnej úprave nie je určená podmienka, že táto správa národných

výborov musí byť trvalá s prípadnou definíciou dôvodov, na základe ktorých k tejto správe

majetku došlo.

Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodnutím

Finančného odboru rady ONV Bratislava - vidiek č. 4/6798/1961 zo dňa 01. septembra 1961

došlo k prevodu niektorých nehnuteľností, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 148/1947 Zb.

o opatreniach na vykonanie Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom  

do vlastníctva Československého štátu v správe MNV z dôvodu verejného záujmu a v zmysle

zák. č. 138/1991 Zb. teda prešli do vlastníctva obce – Hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy. Rozhodnutie o pridelení pozemkov do vlastníctva Čsl. štátu v správe OP rady

ONV Bratislava - okolie v Bratislave zo dňa 20. apríla 1960 bolo vydané s odkazom  

na prílohu D/ vládneho nariadenia č. 122/1951 Zb. (o ďalších presunoch pôsobnosti a o iných

zjednodušeniach verejnej správy) a podľa § 6 ods. 1 „lit. e.“ Nariadenia Slovenskej národnej

rady č. 104/1945 Sb. SNR (o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho

majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa). Krajský súd

zhodne so žalovaným skonštatoval, že Príloha D špecifikuje odbory štátnej správy, konkrétne v ktorých veciach sa prenáša na národné výbory pôsobnosť prislúchajúca krajským národným

výborom, pričom v predmetnej veci sa jedná o „§ 6 a 11 ods. lit. e.“ Nariadenia č. 104/1945

Sb. SNR (konfiškovaný majetok možno prideliť do vlastníctva obciam a okresom na verejné

ciele)“.

Podľa názoru krajského súdu boli v danom prípade na základe uvedených rozhodnutí

splnené obidva predpoklady na prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam evidovaným  

na pkn. vl. č. 19, k. ú. R. na obec - Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu v súlade

s ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. a rozhodnutie a postup žalovaného, ako aj

správneho orgánu prvého stupňa boli v súlade so zákonom. O náhrade trov konania súd

rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu

nepriznal.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote

odvolanie z dôvodu uvedeného v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, pretože súd prvého

stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a žiadal zmeniť rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/131/2006-88 zo dňa 17. apríla 2009 a žalobe žalobcu  

zo dňa 28. marca 2006 vyhovieť v celom rozsahu.

Žalobca je toho názoru, že vlastníctvo k predmetným pozemkom nemohlo prejsť

podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva Hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy, pretože podľa tohto ustanovenia do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy,  

ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Poukázal

na to, že k 24. novembru 1990, t. j. ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 369/1990 Zb.

o obecnom zriadení upravoval právo hospodárenia s národným majetkom Hospodársky

zákonník a vykonávacia vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb.

o hospodárení s národným majetkom. Konštatoval, že vykonávacia vyhláška alebo osobitné

predpisy mohli ustanoviť, že právo hospodárenia s národným majetkom, v konkrétnom

prípade s poľnohospodárskymi pozemkami, môže patriť aj takej organizácii, ktorá  

nie je poverená úlohami, na plnenie ktorých tento majetok slúži. Ak, ale nebolo takejto

výslovnej úpravy, právo hospodárenia s národným majetkom mohlo patriť len organizácii,

ktorá bola poverená úlohami, na plnenie ktorých bol majetok určený. Žalobca namietal,  

že v konaní pred súdom prvého stupňa nebolo preukázané, že by národný výbor nadobudol

právo hospodárenia z niektorého dôvodu uvedeného v ustanovení § 8 ods. 2 alebo § 10 ods. 2 citovanej vykonávacej vyhlášky. Žalobca mal za to, že ak sa nedá preukázať, že právo

hospodárenia k 24. novembru 1990 vykonávala štátna organizácia, ktorej premetom činnosti

bola poľnohospodárska výroba, potom platí ustanovenie § 65 ods. 3 Hospodárskeho

zákonníka, podľa ktorého pozemky dočasne spravoval okresný národný výbor. Podľa

žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že zo spisu správneho orgánu nevyplýva, že by niekedy

došlo k postupu podľa ustanovenia § 1 v spojení a ustanovením § 3 vyhlášky č. 158/1959  

Ú. V. (teda zistenie nehnuteľného majetku a jeho pozemkovoknižné usporiadanie s odvolaním

sa na uvedenú vyhlášku) a ani že by národný vybor vykonával právo hospodárenia (v zmysle

§ 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka) k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto konania,

mohlo ísť v prípade sporných pozemkov iba o dočasnú správu. Dočasná správa však podľa

názoru žalobcu nezakladá prechod z vlastníctva štátu do vlastníctva obce k nehnuteľnostiam

v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb..

Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu  

je dôvodné a že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť, nakoľko pre nedostatočné

právne posúdenie veci sa súd prvého stupňa dopustil procesného pochybenia.

Z obsahu predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasťou  

je administratívny spis, odvolací súd zistil, že Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislavu, pracovisko V svojím rozhodnutím zo 04. októbra 2005,  

č. k. O-1-6/05-roep. Rus. vyhovela námietke Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov a opravila register obnovenej

evidencie tak, že pri parcelách   č. X. a č. X. zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č. 19,

katastrálne územie R., zrušila zápis v časti vlastník: Š. B. (SPF) vo vlastníckom podiele ½, Ľ.

B. (SPF) vo vlastníckom podiele ¼, T. B.,.rod. M. (SPF) vo vlastníckom podiele ¼, v časti

titul nadobudnutia: Výmer. č. 20733/obl. - 1949, Výmer č. 20738/obl. - 1949, Výmer č.

20738/obl. – 1949, a v časti vlastník zapísala: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava

vo vlastníckom podiele 1/1, v časti titul nadobudnutia: zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

Žalovaný správny orgán svojim rozhodnutím č. k. Co 88/05-Na zo dňa 16. januára 2006 odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietol,

a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

Žalobca vo svojej žalobe zo dňa 28. marca 2006, rovnako ako v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu poukazoval na konkrétne právne predpisy (zákon č. 279/1949 Zb.

o finančnom hospodárení národných výborov, nariadenie vlády č. 90/1950 Zb. o správe

národného majetku národnými výbormi, vyhlášku č. 158/1959 Ú. v. o správe neprideleného

pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, vyhlášku č. 507/1950

Zb. Ú.V., Hospodársky zákonník a iné), ktoré upravujú danú problematiku a ktorými podložil

svoju právnu argumentáciu. Taktiež poukázal na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky o veciach sp. zn. 4Cdo/46/01, sp. zn. 2Cdo/115/02,  

sp. zn. M Cdo/55/01, sp. zn. M Cdo/56/01, sp. zn. 2Cdo/48/05, ktorými bolo rozhodnuté

v obdobných právnych veciach, aj keď v občianskom súdnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) musí konštatovať,  

že prvostupňový súd, ako vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia, bez ďalšieho prevzal

dôvody preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (a to aj s uvedenými chybami, keď  

napr. pôdohospodársky majetok možno prideliť do vlastníctva obciam a okresom na verejné

ciele podľa § 6 ods. 1 písm. f/ Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR  

o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,  

ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov – nie podľa § 6

ods. 1 písm. e/ tohto nariadenia a § 11 nariadenia pojednáva o lesných plochách a podľa  

§ 11 ods. 2 o. i. hospodársky slabším obciam sa pridelia lesné plochy, nepresahujúce výmeru

100 ha, ktoré nemožno spojiť v súvislý celok so štátnou lesnou pôdou) a s námietkami

žalobcu uvedenými v žalobe sa náležite právne nevysporiadal a ani neodôvodnil, prečo  

sa nimi nezaoberal.

Podľa názoru najvyššieho súdu, krajský súd takto pri zamietnutí žaloby neodpovedal

na podstatné a právne významné dôvody žaloby a obmedzil sa len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré prevzal i do odôvodnenia

svojho rozhodnutia. Tým sa podľa názoru najvyššieho súdu dostal mimo limitov práva  

na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,  

ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nerešpektoval

náležite ani princíp právnej istoty, ktorý znamená aj predvídateľnosť postupu súdu,   t. j., že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (k tomu bližšie

pozri napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03,  

z 03. júla 2003 alebo Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/06).

V dôsledku nevenovania náležitej pozornosti argumentom žalobcu krajský súd vec

neúplne právne vyhodnotil a dospel tak k názoru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť

majúc za to, že rozhodnutie a postup žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa boli

v súlade so zákonom. Takýto názor však nemožno pokladať za dostatočný a nemôže  

ani slúžiť ako podklad pre vydanie vecne správneho rozhodnutia.

Takto potom prvostupňový súd v dôsledku nesprávneho, resp. nedostatočného

právneho posúdenia veci nepokladal za potrebné pribrať Hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislavu do preskúmavacieho konania ako účastníka konania v zmysle § 250 ods. 1 veta

druhá OSP, hoci vzhľadom na argumenty uvádzané žalobcom bolo nepochybne na mieste

uvedeného účastníka do konania pribrať.

Zákonom č. 384/2008 Z. z. účinným od 15. októbra 2008 bolo novelizované

ustanovenie § 250 ods. 1 OSP tak, že súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania

účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté, čím zákonodarca sledoval zabezpečenie ochrany takto dotknutým

účastníkom správneho konania.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu je nepochybné, že účastníkom správneho

konania na prvom aj druhom stupni bolo Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,

ktoré na základe rozhodnutia Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislavu, pracovisko V (ako prvostupňového správneho orgánu) bolo zapísané v registri

obnovenej evidencie pozemkov ako vlastník predmetných nehnuteľností  

vo vlastníckom podiele 1/1 na základe zákona č. 138/1991 Zb..

Keďže súd prvého stupňa v dôsledku nedostatočného právneho posúdenia veci Hlavné

mesto Slovenskej republiky Bratislavu ako účastníka konania do konania nepribral, a teda

s ním následne nekonal ako s účastníkom konania a nedoručil mu rozhodnutie vo veci samej,

najvyšší súd je toho názoru, že prvostupňový súd sa dopustil vážneho procesného pochybenia, v dôsledku ktorého účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom a tým porušil jeho

právo garantované Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok

dáva. Takýmto postupom bolo v danej veci jednak právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia

v zmysle § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, ako je vytýkané vyššie,

ale tiež nepribratie účastníka do konania v zmysle ustanovenia § 250 ods. 1 OSP v znení

zákona č. 384/2008 Z. z.. Len pri dôslednom a presnom dodržaní procesných ustanovení

môžu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne zodpovedajúcemu zákonu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety

druhej OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 2 OSP v spojení  

s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP.

Povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude rozhodnúť o pribratí Hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy do predmetného preskúmavacieho konania ako účastníka

konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a konať s ním ako s účastníkom konania, ale

predovšetkým sa aj náležite vyporiadať s námietkami žalobcu uvedenými nielen v žalobe ale

aj v odvolaní. Súd prvého stupňa sa musí najmä podrobne právne vyporiadať s doteraz medzi

účastníkmi spornou otázkou, či k pozemkom, na ktoré bolo napadnutým rozhodnutím

žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zapísané v zmysle

ustanovení zákona č. l80/1995 Z. z. vlastníctvo Hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislava vo vlastníckom podiele 1/1, mal v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bývalý

národný výbor (bývalý Miestny národný výbor Rusovce) ku dňu 24. novembra 1990 právo

hospodárenia a z akého právneho titulu, a tiež na základe ktorého konkrétneho zákonného

ustanovenia malo prejsť vlastníctvo na Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,  

keď ku dňu 24. novembra 1990 mal sporné pozemky spravovať MNV Rusovce (§ 2 ods. 1

zákona o majetku obcí); či právo hospodárenia bolo trvalé alebo dočasné a či dočasná správa

postačuje na ich prechod do vlastníctva obce (mesta), keď v zmysle ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri bližšie napr. pripojené rozsudky vo veciach  

sp. zn. 4Cdo/46/01, sp. zn. 2Cdo/115/02, sp. zn. M Cdo/55/01, sp. zn. M Cdo/56/01,   sp. zn. 2Cdo/48/05) sa vyžaduje trvalá správa, resp. dočasná správa nezakladá prechod

pozemkov z vlastníctva štátu do vlastníctva obce.

V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov

konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety

prvej OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 27. júla 2010  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková