Najvyšší súd
6Sžo/249/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy
Fúrovej, v právnej veci navrhovateliek: 1/ J. K., bytom H., 2/ M. D., bytom P B, Z., 3/ A. K.,
bytom S., zastúpené advokátom Mgr. V. L., Advokátska kancelária P, C., proti odporcovi:
Obvodný pozemkový úrad v Považskej Bystrici, Považská Bystrica, Centrum č. 1/1,
za účasti 1/ A. H., bytom H., zastúpená advokátom Mgr. V. L., Advokátska kancelária P, C.,
2/ E. D., bytom R., 3/ Slovenský pozemkový fond Bratislava, Búdkova č. 36,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 30. júna 2008,
č. H/2008/00267-R/1067-BEI-A50, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 11Sp/31/2008-96 zo dňa 8. septembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 11Sp/31/2008-96 zo dňa 8. septembra 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
zo dňa 30. júna 2008, č. H/2008/00267-R/1067-BEI-A50 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám náhradu trov konania v sume 1.235,58 €
do rúk ich právneho zástupcu Mgr. V. L. v lehote desať dni od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia potvrdil. Navrhovateľkám náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v preskúmavanej veci
mal preukázané, že odporca rozhodnutím zo dňa 30. júna 2008, č. H/2008/00267-R/1067-
BEI-A50 rozhodol tak, že právnej predchodkyni navrhovateliek nenavrátil vlastníctvo a ani
nepriznal náhradu k žiadaným pozemkom parc. č. 6 a parc. č. 194 zapísané v kat. úz. D.M. pre
nesplnenie podmienky uvedenej v § 3 ods. 1, písm. j/ zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len
„reštitučný zákon“).
Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyhodnotiac
dôkazy vykonané v priebehu správneho konania krajský súd dospel k záveru, že návrh
navrhovateliek na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu je neopodstatnený.
Konštatoval, že z dôkazov nepochybne vyplýva, že právna predchodkyňa navrhovateliek si
ako oprávnená osoba včas na Obvodnom pozemkovom úrade v Považskej Bystrici uplatnila
reštitučný nárok v zmysle reštitučného zákona z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1, písm. j/,
avšak v správnom konaní nepreukázala splnenie zákonnej podmienky pre priznanie
reštitučného nároku podľa citovaného zákonného ustanovenia, pretože predmetné kúpne
zmluvy, ktorými pôvodná vlastníčka odpredala nehnuteľnosti špecifikované v napadnutom
rozhodnutí boli uzavreté v súlade s v tom čase platnou právnou úpravou.
Krajský súd poukázal na to, že tieseň a nápadne nevýhodné podmienky je potrebné
posudzovať ako dva predpoklady, ktoré musia byť splnené súčasne v čase právneho úkonu,
pričom splnenie oboch týchto podmienok nemožno bez ďalšieho vyvodiť priamo ani
zo zákona ako určitú fikciu a vždy prítomnú súčasť majetkových dispozícii medzi štátom
a fyzickou osobou, ale ani zo všeobecnej situácie, jestvujúcej, či už v štáte ako celku alebo
v niektorom z jeho regiónov a vždy je potrebné skúmať, či táto všeobecná situácia
v konkrétnom prípade toho – ktorého konajúceho mala za následok uzavretie zmluvy v tiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok.
Podľa názoru krajského súdu v danom prípade nebolo možné vyvodiť záver, že
predmetné kúpne zmluvy právna predchodkyňa navrhovateliek uzavrela v tiesni, keďže
obdobie rokov 1948 až 1989 nie je možné bez ďalšieho považovať automaticky za naplnenie
pojmu tiesne. Súčasne mal za to, že v danom prípade nebol naplnený ani druhý predpoklad
uvedený v zákonnom ustanovení, pretože kúpna cena, dohodnutá v zmluvách, bola v súlade
s v tom čase platnou právnou úpravou – vyhláškou č. 47/69 Zb. a č. 129/1984 Zb. o cenách
stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov
a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov, s poukazom na to, že rozhodujúci bol charakter
pozemku v čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy, pričom v danom prípade išlo o pôdu
v súkromnom vlastníctve, podľa čoho bola cena aj stanovená.
Krajský súd na námietky navrhovateliek neprihliadol. Zdôvodnenie tiesne a nápadne
nevýhodných podmienok v odvolaní navrhovateliek proti rozhodnutiu správneho orgánu ako
aj v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku zo dňa 17.12.2008, vzhľadom na celkový postoj
pôvodnej žiadateľky P. H. k dôkaznému bremenu, považoval za účelové a nepresvedčivé.
Poukázal na to, že v oboch opravných prostriedkoch je tieseň spomenutá len v teoretickej
rovine bez konkrétnych údajov. Konštatoval, že na údaje, ktoré oprávnené osoby uviedli
na pojednávaní už súd ani nemôže prihliadať, pretože ide o doplnenie dôvodov v skutkovom
stave po rozhodnutí správneho orgánu, čo je v rozpore s § 250j ods. 1 O.s.p.. Krajský súd
ďalej konštatoval, že keďže stav tiesne u pôvodnej vlastníčky nebol vôbec preukázaný,
splnenie podmienky nápadne nevýhodných podmienok stráca význam. Taktiež považoval
za nedôvodné námietky navrhovateliek o tom, že výrok rozhodnutia a tiež jeho odôvodnenie
je nejasné, nepresné a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal za to, že nesprávne
uvedenie registra katastra nehnuteľností nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a keďže sa
čísla parciel nezmenili, nemôže dôjsť k nejakým omylom alebo nejasnostiam, o ktoré
pozemky v konaní ide. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateliek, že odôvodnenie sa týka len
parc. č. 6, pretože sa v ňom odporca rovnako zaoberá aj parc. č. 194.
Krajský súd preskúmavané rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil podľa
§ 250q ods. 2 O.s.p.
Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 250l ods. 2, navrhovateľkám náhradu trov konania nepriznal, pretože boli
v tomto konaní neúspešné.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolali
navrhovateľky. Žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie.
Nesúhlasili s právnym názorom súdu prvého stupňa, keď sa v celom rozsahu stotožnil
s názorom odporcu vysloveným v preskúmavanom rozhodnutí. Namietali, že súd prvého
stupňa tak, ako aj žalovaný správny orgán na základe nedostatočne zisteného skutkové stavu,
a aj na základe už vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodli na základe nesprávneho posúdenia danej veci. Uviedli, že zo spisového materiálu
vyplýva, že kúpne zmluvy uzavreté medzi oprávnenou osobou, ich právnou predchodkyňou,
neboli uzavreté dobrovoľne, tento predaj bol na nej vynútený vtedajším politickým režimom,
teda tieto právne úkony uskutočnila v tiesni, ktorá bola pohnútkou vôle ich matky
k nedobrovoľnému podpísaniu oboch kúpnopredajných zmlúv, pretože vlastníctvo
k predmetnej veci, ktoré nepožívalo zákonnú ochranu, stratilo pre ňu ako jednotlivca zmysel.
Ďalej uviedli, že podmienky predaja pozemkov ich matkou v obidvoch kúpnopredajných
zmluvách boli pre ňu nápadne nevýhodné, pretože tieto podmienky boli určené zo strany
štátu, zastúpeného MsNV v Považskej Bystrici, a ich matka tak ako i ostaní občania, nemala
možnosť tieto podmienky (direktívne určené a nariadené) žiadnym spôsobom meniť ani
ovplyvniť, nemala teda možnosť ako predávajúca dohodnúť s kupujúcim kúpnu cenu.
Poukázali na to, že po vynútenom odpredaji predmetných pozemkov zostali ich matke len
bezcenné zvyšky pozemkov, čím došlo k ich znehodnoteniu, pretože tieto sa nedali už na nič
využiť a preto aj z toho pohľadu boli kúpnopredajné zmluvy uzatvorené za nápadne
nevýhodných podmienok. Za nesprávny považovali tiež právny záver súdu prvého stupňa
o tom, že kúpne ceny v predmetných kúpnopredajných zmluvách neboli dohodnuté v rozpore
s platnými cenovými predpismi.
Navrhovateľky súčasne namietali, že správny orgán v priebehu celého správneho
konania vôbec nepostupoval v súčinnosti s pôvodnou účastníčkou konania P. H., nežiadal
od nej, aby sa vyjadrila k podkladu rozhodnutia a uplatnila svoje návrhy, taktiež jej
neposkytol žiadnu pomoc ani poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpela
v konaní ujmu, teda odporca si voči nej nesplnil povinnosť podľa § 3 ods. 2 správneho
poriadku a na tom nič nemení ani skutočnosť, že neskôr v priebehu konania si zvolila
na zastupovanie právneho zástupcu. Vytýkali správnemu orgánu, že pokiaľ nemal vec
objasnenú, bol povinný podľa § 21 ods. 1 správneho poriadku nariadiť vo veci pojednávanie,
ktorým by sa prispelo k objasneniu veci, čo však neurobil. Postup odporcu, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozhodnutia považovali v rozpore s viacerými ustanovenia správneho
poriadku a teda v rozpore so zákonom.
Odporca navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Napadnutý
rozsudok krajského súdu považoval za vecne správny a v súlade so zákonom. Nesúhlasil
s dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateliek.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 211 a nasl. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2
a s § 246c ods. 1) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím
žalovaný nevyhovel reštitučnému nároku právnej predchodkyni navrhovateliek ako
oprávnenej osoby uplatnený podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k žiadaným
nehnuteľnostiam, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup
žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca v rámci konania podľa
reštitučného zákona žiadateľke ako oprávnenej osobe nepriznal vlastníctvo a ani právo
na náhradu za žiadané pozemky.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
V zmysle ust. § 1 písm. a/, b/ reštitučného zákona tento zákon upravuje navrátenie
vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu (zák. č. 229/1991
Zb., §§ 37 až 39 zákona č. 330/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré
tvoria
a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,
b) lesný pôdny fond.
Podľa § 3 ods. 1, písm. j/ reštitučného zákona oprávneným osobám sa navráti
vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku
kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila
reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a súčasne
preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2
ods. 1, 2, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948
do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne
ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady
si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004) a žiadané
pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1, ako aj, že žiadané
nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. §§ 37 až 39
zákona č. 330/1991Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona
č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom
znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 3 ods. 1, 2 v spojení s § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona
platia všeobecné predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.
v platnom znení o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) podľa § 5 ods. 3
reštitučného zákona.
Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie
sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia,
ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej
činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické
osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie
a rozhodnutie.
Podľa § 3 ods. 1 až 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností.
Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť
k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným
osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať
pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou,
ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť
najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci
pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány
dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania
účastníkov konania a iných osôb.
Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu
veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách
citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových
podkladov, vo veci nezistil skutočný stav, majúce za následok vydanie rozhodnutia vo veci predčasne, z ktorých dôvodov v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky
pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa § 250q ods. 2 O.s.p..
Z predloženého spisu krajského súdu, ktorého súčasť tvoril administratívny spisový
materiál, odvolací súd zistil, že právna predchodkyňa navrhovateliek P. H. ako oprávnená
osoba si dňa 2.12.2004, teda v zákonnej lehote, uplatnila na Pozemkovom úrade v Považskej
Bystrici v zmysle reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom,
špecifikovaných vo výroku preskúmavaného rozhodnutia, resp. finančnú náhradu z dôvodu,
že pozemky prešli na štát v dôsledku kúpnych zmlúv uzavretých v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok.
V priebehu administratívneho konania žiadateľka zomrela dňa 13.8.2008 a dedičkami
po nej sa stali navrhovateľky 1, 2, 3 a účastníčky A. H. a E. D. rod. H., ktorých dedičstvo
bolo potvrdené osvedčením o dedičstve č. 14D 1163/2008-25, D/ not 344/2008 zo dňa
29.1.2009.
Žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím vyslovil, že právna
predchodkyňa navrhovateliek P. H. nespĺňa podmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. j/
reštitučného zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky
v kat. úz. D.M.; parcelu KN E č. 6, záhrada, vo výmere 1 223 m² a parcelu č. 194 záhrada
vo výmere 1 035 m² zapísanú v pozemnoknižnej vložke č. 50 v kat. úz. D.M. na pôvodného
vlastníka A. H. v podiele ½; nehnuteľnosti prešli na bývalý Československý štát v zastúpení
Mestským národným výborom pre individuálnu bytovú výstavbu z dôvodu kúpnej zmluvy
medzi predávajúcou P. H. a kupujúcim Československým štátom.
Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správny orgán na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade sa preukázalo, že nie sú
splnené podmienky zákona na priznanie vlastníctva k pozemkom z právneho titulu, ktorého sa
žiadateľka ako oprávnená osoba domáhala. Správny orgán konštatoval, že žiadateľka ako
pôvodná vlastníčka žiadaných pozemkov v podiele ½ podpísala kúpne zmluvy zo dňa
25.6.1982 a 11.5.1988 a prijala finančné náhrady vyčíslené podľa vyhlášky č. 47/1969 Zb.
a vyhlášky č. 129/1984 Zb.. Poukázal na to, že tieseň aj nápadne nevýhodné podmienky
musia byť pri tomto reštitučnom titule splnené súčasne a nápadne nevýhodné podmienky sa
môžu posudzovať iba vo vzťahu k predpisu v čase uzavretia zmluvy, pričom v čase predaja
pozemkov kúpna cena vychádzala z platného cenového predpisu vyhl. č. 47/1969 Zb. a vyhl.
č. 129/1984 Zb. a v miestnych podmienkach náhrada za 1 m² predstavovala 6,--Kčs a to
v obciach od 2000 do 10000 obyvateľov. Uviedol, že táto cena nie je nápadne nevýhodnými
podmienkami, nie je ani tiesňou, pretože bola stanovená v súlade s vtedy platnými cenovými
predpismi, s poukazom na to, že obvodné pozemkové úrady nemajú v zákone splnomocnenie
posudzovať nápadne nevýhodné podmienky vo vzťahu k súčasným cenovým predpisom.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou
vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými
navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich
hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§§ 250l a nasl. O.s.p.). Pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Z ustanovení § 3 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 33 ods. 1, 2 vyplýva, že
účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Inštitút
súčinnosti vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti. Účastník správneho konania sa
môže vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa
vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Správny orgán musí účastníkovi konania
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu
a súčasne dať mu príležitosť, aby mohol svoje práva obhajovať, najmä sa vyjadriť
k podkladom rozhodnutia (§ 3 ods. 2 správneho poriadku). Zmyslom takto široko
koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by
mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môže
pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne
vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho,
aby účastníka poučil o jeho právach a aby mu umožnil vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide
o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv
na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia, je individuálne a je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu.
Posúdenie uvedeného procesného pochybenia správneho orgánu v administratívnom konaní
je však vždy povinnosťou súdu, ak takéto procesné pochybenie navrhovateľ namieta
v opravnom prostriedku.
Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona žiadateľka ako oprávnená osoba mala právo
si uplatniť nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom na obvodnom pozemkovom úrade
a zároveň povinnosť preukázať skutočnosti podľa § 3 reštitučného zákona, pričom nesplnenie
si tejto povinnosti, podmieňujúcej unesenie resp. neunesenie jej dôkazného bremena majúce
vplyv na jej úspech alebo neúspech v konaní, pozemkový úrad nezbavovalo povinnosti
vykonať dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu, keďže v reštitučnom konaní bol
povinný postupovať v súlade s ustanoveniami správneho poriadku a z ustanovenia § 32
správneho poriadku mu vyplýva povinnosť zistiť vo veci skutočný stav.
Správny orgán v danej veci nepostupoval v súlade so správnym poriadkom, keď
nevykonal dokazovanie na zadováženie dostatku skutkových zistení, za akých okolností došlo
k prechodu vlastníctva k žiadaným pozemkom, ku ktorým si právna predchodkyňa
navrhovateliek uplatnila reštitučný nárok, relevantných pre vydanie rozhodnutia, ktorú
skutočnosť navrhovateľky aj namietali v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu ako
aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.
Vzhľadom k tomu, že v správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení
reštitučného zákona postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, bolo taktiež
povinnosťou žalovaného správneho orgánu v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti
so žiadateľkou ako účastníčkou tohto konania – právnou predchodkyňou navrhovateliek.
Žiadateľka ako účastníčka správneho konania mala nielen právo navrhovať dôkazy, ale
na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia mala súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, o ktorých procesných právach a povinnostiach mala byť správnym
orgánom poučená. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavilo správny orgán zistiť vo veci
skutočný stav, keďže túto povinnosť mu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1
správneho poriadku. Správny orgán mal zabezpečiť zisťovanie skutkových okolností
z úradnej povinnosti a postupovať v súlade so správnym poriadkom aj pokiaľ by účastníčka
správneho konania bola nečinná a správnemu orgánu nenavrhla alebo nepredložila žiadne
dôkazy a pred vydaním rozhodnutia vo veci jej umožniť vyjadriť sa k zadováženým
podkladom pre rozhodnutie, v ktorom štádiu správneho konania mala taktiež právo doplniť
dokazovanie alebo predložiť návrh na jeho doplnenie vykonaním ňou navrhnutých dôkazov.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané, že
žalovaný správny orgán síce žiadateľku ako účastníčku konania vyzval na doplnenie
dokladov, ktoré označil a za tým účelom prerušil konanie, avšak z administratívneho spisu
nevyplýva, že by ju poučil o jej procesných právach a povinnostiach a to ani o jej práve
navrhovať alebo predkladať dôkazy na podporu jej tvrdení, ako aj, že by jej umožnil ako
účastníčke správneho konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním.
Splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1, písm. j/ reštitučného zákona a to
tieseň a nápadne nevýhodné podmienky správny orgán ako aj súd prvého stupňa v danej veci
správne posudzovali v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, pričom odvolací súd sa nestotožnil
s názorom správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa pokiaľ posudzovali tieseň,
a nestotožnil sa ani s ich názorom ohľadne nápadne nevýhodných podmienok.
Splnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1, písm. j/ reštitučného zákona a to
tieseň a nápadne nevýhodné podmienky zákonodarca predpokladá kumulatívne. Na základe
právnej teórie a zaužívanej právnej praxi je potrebné tieseň vykladať ako stav, vyplývajúci
z objektívnych skutočností, ktoré pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery, že
tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak
neurobil. Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná
za nápadne nevýhodných podmienok, odvolací súd poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia
znakov nápadne nevýhodných podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide
o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý
existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým.
Pokiaľ právna predchodkyňa navrhovateliek v správnom konaní tvrdila, ako aj
navrhovateľky tvrdili v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a tiež
v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že predmetné zmluvy boli podpísané v tiesni,
pretože pôvodná vlastníčka bola štátom obmedzená v slobode rozhodovania a postupom
štátom bola prinútená podpísať zmluvu, podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, bolo potrebné na tieto tvrdenia prihliadnuť napriek tomu, že tieseň
charakterizovala všeobecne bez konkrétnych údajov a dôkazov a to z dôvodu ustáleného
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v intenciách názoru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, v zmysle ktorého je treba považovať uzavretie zmluvy v tiesni, pokiaľ
k jej podpísaniu došlo v súvislosti s určitým politickým nátlakom existujúcim v rokoch 1948
až 1989, ktorým štát a štátne orgány pôsobili na fyzickú osobu ako vlastníka do takej miery,
že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon, ktorý by v právnom štáte inak
neurobil.
Pokiaľ ide o ďalšiu zákonnú podmienku podľa § 3 ods. 1, písm. j/ reštitučného zákona,
a to, že kúpne zmluvy boli podpísané za nápadne nevýhodných podmienok, odvolací súd opätovne poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných
podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno
kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy
vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým. Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán
si doposiaľ nezadovážil dostatok skutkových podkladov pre ustálenie záveru, či kúpne
zmluvy uzavreté v danej veci právnou predchodkyňou navrhovateliek a štátom boli uzavreté
za nápadne nevýhodných podmienok v intenciách názoru vysloveného vyššie ako aj v súlade
s názorom, ktorý vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I.ÚS 154/08-32 zo dňa
26. februára 2009.
Ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval, že v prerokovanom prípade je nutné
vychádzať z konkrétneho skutkového stavu, rešpektovať reštitučný charakter zákona
č. 503/2003 Z.z. spolu so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990),
ktorá nie vždy uznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä
na majetok, čo nepochybne vyplývalo z vtedajšieho ekonomicko-politického poňatia
vlastníctva a nasledujúcich skutkových okolností.
Poukázal na to, že cenová vyhláška svojou koncepciou a konkrétnymi ustanoveniami
jednak odrážala delenie vlastníctva na osobné a súkromné, ako bolo vytvorené marxistickou
ekonomickou náukou, jednak zásadu vtedajšieho československého práva, že pozemok
nemožno kvalifikovať ako predmet osobného vlastníctva, ako vyjadrenie cieľového zámeru,
že všetky pozemky majú byť v budúcnosti vlastníctvom štátu. Vyvodzuje z toho dôsledky,
ktoré nemôžu byť prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovala
veľmi výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké postavenie a ich
vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V tejto súvislosti súčasne poukázal na to, že
v prejednávanej veci išlo o pozemky, ktoré boli posúdené ako súkromné vlastníctvo podľa
§ 15 vyhlášky č. 47/1969 Zb. a pokiaľ však nejaké pozemky už slúžili alebo mali slúžiť
svojim určením na realizáciu osobného vlastníctva, napr. v podobe rodinného domu, boli
posudzované odlišne a vyhláška v § 14 ustanovovala cenu za 1 m² až desať až viacnásobne
vyššie, znamenalo to, že pozemky, na ktorých už stáli rodinné domy, zostávali naďalej
vlastníctvom majiteľov týchto domov a pri predaji, či vyvlastnení sa na ne vzťahovala sadzba
podľa § 14 tejto cenovej vyhlášky. Konštatoval, že tento rozporuplný postoj k vlastníctvu,
ktorý bol vyhláškou zámerne zavedený, musí nutne nájsť výraz pri úvahe o tom, čo treba
chápať ako nápadne nevýhodné podmienky pri aplikácii všetkých reštitučných zákonov, teda
aj zákon č. 503/2003 Z.z.. Nemôže preto slúžiť ako zábrana, aby v súčasnej dobe bol
realizovaný zámer daný citovaným zákonom, t.j. reštitúcia majetku osobám, ktorým bol
štátom odňatý, aj keď išlo len o čiastočnú nápravu krívd, a preto v súdenej veci je preto
potrebné prisvedčiť tomu, že bola porušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení
a že k prevodu pozemku na štát došlo za nápadne nevýhodných podmienok.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo
dokazovanie vykonané v takom rozsahu, na základe ktorého by bolo možné dospieť k názoru,
či pri uzatváraní obidvoch kúpnych zmlúv boli resp. neboli obe zákonné podmienky
ustanovené v § 3 ods. 1, písm. j/ reštitučného zákona splnené kumulatívne, teda či právna
predchodkyňa navrhovateliek kúpne zmluvy uzatvorila v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok. Súčasne z administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán nepostupoval
v správnom konaní náležite v súčinnosti s právnou predchodkyňou navrhovateliek ako
s účastníčkou správneho konania, majúce za následok, že správny orgán sa dopustil v konaní
takého procesného pochybenia, ktorý mohol mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3
O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1, s § 250l ods. 2 a s § 250k ods. 1. Navrhovateľkám priznal náhradu trov
konania, pretože boli v tomto konaní úspešné. Priznal im náhradu trov konania, ktoré im
vznikli v preskúmavacom konaní právnym zastúpením advokátom. Odvolací súd pri vyčíslení
trov právneho zastúpenia navrhovateliek vychádzal z vyčíslenia týchto trov ich právnym
zástupcom, ktorý ich vyčíslil v súlade s § 14 ods. 1, 2 v spojení s § 15, s § 16 ods. 3, 4, s § 17
ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení platnom v čase poskytnutej právnej služby, a priznal
im náhradu trov právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej pomoci v roku 2008 (prevzatie
a príprava, podanie opravného prostriedku, podanie vyjadrenia z 22.9.2008, zastupovanie
na pojednávaniach krajského súdu dňa 29.10.2008 a dňa 17.12.2008) po 3.518,40 Sk za úkon
( 1.466 x3 -20%) a paušálnu náhradu za 5 úkonov po 191,--Sk, spolu 18.547,--Sk, prepočtom
na eurá 615,65 €; za rok 2009 za jeden úkon právnej služby (odvolanie proti rozsudku
krajského súdu) po 128,37 € ( 53,49 x3 -20%) a paušál po 6,95 €, spolu 135,32 €; za rok 2010
za dva úkony právnej pomoci (účasť na pojednávaní krajského súdu dňa 8.9.2010, odvolanie
proti prvostupňovému rozsudku) po 83,235 € (55,49 x3 -50%) a jeden úkon v 2/3 (ďalšia
porada s klientom 8.9.2010) v sume 55,49 € a paušál za 3 úkony po 7,21 €, spolu 243,59 €;
súčasne navrhovateľkám priznal náhradu trov konania, ktoré vznikli v dôsledku cestovného
právneho zástupcu dňa 29.10.2008, dňa 17.12.2008 a dňa 8.9.2010 z Považskej Bystrice
na Krajský súd v Trenčíne a späť osobným motorovým vozidlom v sume 75,36 €
(25,33+24,23+25,80) a náhrady straty času právneho zástupcu dňa 29.10.2008, dňa
17.12.2008 a dňa 8.9.2010 z Považskej Bystrice na Krajský súd v Trenčíne a späť v sume
165,66 € (52,78+52,78+60,10) a hotové výdavky v sume 5 €, teda v celosti 1.235,58 €.
Odvolací súd navrhovateľkám v 1. až v 3. rade priznal náhradu trov konania, ktoré im vznikli
právnym zastúpením advokátom Mgr. V. L., keďže boli v preskúmavacom konaní úspešné
v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Nemohol mu priznať trovy právneho zastúpenia za účastníčku
konania A. H., pretože táto účastníčka opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu nepodala, a teda nemožno hovoriť o jej úspechu v preskúmavacom konaní v zmysle
§ 250k ods. 1 O.s.p..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 25. mája 2011
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth