ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobkyne : T. T., bytom H. XX, W., zastúpenej JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom Čapkova 2, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Drieňova 22, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SVS-230-2009/02226/TDL z 22.12.2009, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/102/2010-35 z 30. marca 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/102/2010-35 z 30. marca 2012, p o t v r d z u j e.
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. marca 2012, č. k. 4S 102/2010-35, postupom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. : SVS-230- 2009/02226/TDL z 22. decembra 2009, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie č. OVVS-Pr-2824/1-08-Boh V88 zo 6. júla 2009, ktorým Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) a podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch jej bola uložená pokuta vo výške 16 €, ako i povinnosť náhrady trov konania vo výške 16 €.
K naplneniu skutkovej podstaty priestupku podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch došlo tým, že dňa 27. júla 2008 v čase asi o 18:00 hod v Bratislave na H. ulici XX, pred domom žalobkyňa fyzicky napadla H. T. a P.G. tak, že sa nahla cez otvorené ľavé predné okno do motorového vozidla zn. Škoda Favorit EČ G. a začala H. T., ktorý sedel na ľavom prednom sedadle rukami škrtiť a škrabať na tvári a krku, čím mu spôsobila zranenie, odreniny na tvári a krku, začervenanie až podliatiny v oblastihrtana s dobou liečenia 5 dní, bez práceneschopnosti a potom keď sa jej v napádaní H. T. snažila zabrániť P.G., ktorá sedela vo vozidle na pravom prednom sedadle, začala ju škrabať rukami na tvári a krku, vytrhla jej piercing z nosa, čím jej spôsobila zranenie, odreniny čela, tváre a začervenanie až pomliaždeniny na ľavej strane krku a ranku od piercingu s dobou liečenia 5 dní, bez práceneschopnosti a poškodila jej pri tom piercing, blúzku, podprsenku, dioptrické okuliare a retiazku, pričom P.G. uplatnila za poškodené veci nárok na náhradu spôsobenej škody vo výške 165,96 € a vo výške 1,99 € za uhradenie platby v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti pri návšteve ústavnej pohotovostnej služby.
Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že žalobkyňa neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa správne orgány neboli podrobne vyporiadali a ktorými by bola preukázala konkrétne porušenie alebo ohrozenie jej subjektívnych práv, alebo preukázala, že správne orgány svojim postupom porušili základné zásady správneho konania a konania o priestupkoch a že by pri hodnotení nimi vykonaných dôkazov porušili ust. § 34 ods. 5 správneho poriadku. Ďalej poukázal na výpoveď žalobkyne z ktorej nesporne vyplýva, že zúčastnené osoby napadla a pre naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch stačí, ak priestupca inej osobe spôsobí drobné ublíženie na zdraví, čo bolo v prípade žalobkyne preukázané. Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd žalobu poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá zastáva názor, že krajský súd pochybil, keď žalobu zamietol. Nestotožnila sa s právnym názorom krajského súdu, prezentovaným v odôvodnení rozsudku, že jej úmysel napadnúť H. T. a P.G. bol v konaní riadne preukázaný. Zdôraznila, že svojím konaním sa snažila svojpomocne odvrátiť bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah do jej osobnostných práv tým, že chcela odobrať mobilný telefón P.G., pričom pokiaľ krajský súd z takéhoto legálneho úmyslu konať legálne (vykonávať svoje zákonom priznané práva) bez ďalšieho dôvodí úmysel konať protiprávne, nemožno s takýmto myšlienkovým postupom súhlasiť. Nestotožnila sa ani s tým, že by malo ísť o nepriamy úmysel, o ktorý ide vtedy, ak páchateľ vedel, že svojim konaním môže porušenie alebo ohrozenie práv alebo právom chránených záujmov spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. V danom prípade však žalobkyňa, nielenže nevedela o možnom porušení práv, ale o ňom ani nemohla vedieť a nemohla ho predpokladať, pretože jej konanie nebolo protiprávne, ale naopak plne v súlade s literou zákona. Konaním žalobkyne nemohlo dôjsť k porušeniu práv údajných poškodených, pretože bolo zákonnou povinnosťou H. T. a P.G. strpieť výkon práva žalobkyne, akýkoľvek iný postup by bol opäť iba protiprávnym konaním uvedených osôb, nie žalobkyne. Správne orgány kládli za vinu žalobkyni napadnutie H. T., nie P.G., preto na samom začiatku celého incidentu by mal existovať úmysel žalobkyne napadnúť najprv H. T.. Podľa názoru žalobkyne pokiaľ aj súd spojil legálny úmysel smerovaný na P.G. s nelegálnym úmyslom smerovaným tamtiež, nemohlo by to byť dostatočné na uznanie viny žalobkyne za spáchanie prejednávaného priestupku. Žalobkyňa sa domnieva, že jej konanie bolo absolútne legálne, pokiaľ smerovalo k odobratiu mobilného telefónu, a o jej úmysle protiprávne konať, by sa dalo uvažovať jedine, ak by sa žalobkyni v konaní preukázalo, že na začiatku celého incidentu existoval úmysel žalobkyne napadnúť najprv H. T.. Takéto konanie však nie je možné z dôkazov vykonaných v konaní dovodiť, a preto nemôže byť žalobkyňa uznaná za vinnú zo skutku, ktorý jej je kladený za vinu. Naopak fyzický útok, ako vyplýva z vykonaných dôkazov, bol vedený zo strany H. T. smerom na žalobkyňu, ktorá sa iba bránila, a to primeraným spôsobom, následne sa pridala k útoku aj P.G., pričom žalobkyňa aj tu použila iba primeranú obranu. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Mal za to, že vykonaným dokazovaním v priestupkovom konaní bolo jednoznačne preukázané, že protiprávne konanie žalobkyne naplnilo skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch. Uviedol, že svoj právny názor na uplatnenie inštitútu svojpomoci s poukazom na prejednávaný priestupok žalobkyne už vyjadril vo svojom stanovisku k podanej žalobe žalobkyne. Protiprávne konanie žalobkyne a spáchanie priestupku jej bolo preukázanénielen výpoveďami H. T. a P.G., ale aj prostredníctvom listinných dôkazov - lekárskych správ vypracovaných priamo po incidente. Sama žalobkyňa vo svojej výpovedi popísala priebeh útoku tak, že správne orgány nemali pochybnosti o jej protiprávnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.
Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch platnom v rozhodnom čase, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
Podľa ust. § 3 citovaného zákona, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.
Podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona, priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.
Podľa ust. § 12 ods. 1 citovaného zákona, pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.
Podľa ust. § 13 ods. 3 citovaného zákona, pokuta je príjmom obce, ak bola uložená za priestupky proti verejnému poriadku ( § 47 a 48), proti občianskemu spolunažívaniu ( § 49), proti majetku ( § 50), ako aj za priestupky proti poriadku v správe vykonávanej obcou ( § 21 ods. 1, § 24 ods. 1 písm. a/ a d/, § 26 ods. 1, § 27 ods. 1 písm. b/, § 30 ods. 1, § 32 ods. 1, § 34 ods. 1, § 35 ods. 1, § 45 a 46) a za priestupky porušenia všeobecne záväzného nariadenia obce. Výnosy ostatných pokút sú príjmom štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona, priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním.
Podľa ust. § 51 citovaného zákona, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa ust. § 58 ods. 2 citovaného zákona, objasňovanie priestupkov podľa odseku 1 vykonávajú správne orgány, ktoré sú príslušné prejednať zistené priestupky, ak priestupok zistili v rozsahu svojej pôsobnosti alebo ak im priestupok oznámil iný orgán ( § 56 ods. 1), ktorý nie je oprávnený priestupok prejednať podľa tohto alebo iného zákona. Správne orgány sú oprávnené požiadať o vykonanie objasňovania priestupkov orgány oprávnené objasňovať priestupky podľa odseku 3 v rozsahu ich pôsobnosti.
Podľa ust. § 67 ods. 2 citovaného zákona, podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.
Podľa ust. § 77 citovaného zákona, výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie ( § 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti ( § 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia ( § 16), o nároku na náhradu škody ( § 70 ods. 2) a o trovách konania ( § 79 ods. 1).
Podľa ust. § 83 ods. 5 citovaného zákona, pri preskúmavaní rozhodnutia o priestupku súdom sa postupuje podľa osobitných predpisov (ust. § 244 a nasl. O.s.p.).
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. SVS-230-2009/02226/TDL zo dňa 22. decembra 2009, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy rozhodnutím zo dňa 6. júla 2009 č. OVVS-Pr-2824/1-08-Boh V88 uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch a uložil jej pokutu vo výške 16 € a súčasne jej uložil povinnosť uhradiť trovy konania v paušálnej sume 16 €.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Obvodnému úradu v Bratislave, odboru všeobecnej vnútornej správy bol dňa 5. septembra 2008 doručený z Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I, oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto - západ, Bratislava I, vyšetrovací spis, z obsahu ktorého vyplýva, že poverený príslušník PZ uznesením ČVS : ORP-2337/2-OSV-B1-2008 zo dňa 6. augusta 2008, podľa § 197 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku vec týkajúcu sa trestného oznámenia H. T. pre podozrenie z prečinu výtržníctva, ktorého sa mala dopustiť T. T., odovzdal Obvodnému úradu Bratislava 1 na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa ust. § 197 ods. 1 písm. b/, c/ ods. 2, 3 Trestného poriadku. Súčasťou vyšetrovacieho spisu bola zápisnica o trestnom oznámení H. T., lekárske správy P.G. a H. T., úradný záznam - správa o vykonaní hliadkovej služby, zápisnica o trestnom oznámení T. T. a jej lekárska správa. Súčasťou administratívneho spisu sú výpovede svedkov H. T., P.G., zápisnica č. OVVS-Pr-2824/1-08 Boh zo dňa 10. marca 2009 o výpovedi svedka P. Q. a zápisnica č. OVVS-Pr-2824/1-08 Boh zo dňa 10. marca 2009 o výpovedi svedka H. M..
Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy svojim rozhodnutím zo dňa 6. júla 2009, č.: OVVS-Pr-2824/1-08-Boh V88, uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, skutkovú podstatu ktorého naplnila tým, že dňa 27. júla 2008 v čase asi o 18:00 hod v Bratislave na H. ulici XX, pred domom fyzicky napadla H. T. a P.G., tak, že sa nahla cez otvorené ľavé predné okno do motorového vozidla zn. Škoda Favorit EČ G. a začala H. T., ktorý sedel na ľavom prednom sedadle rukami škrtiť a škrabať na tvári a krku, čím mu spôsobila zranenie, odreniny na tvári a krku, začervenanie až podliatiny v oblasti hrtana s dobou liečenia 5 dní, bez práceneschopnosti a potom, keď sa jej v napádaní H. T. snažila zabrániť P.G., ktorá sedela vo vozidle na pravom prednom sedadle, začala ju škrabať rukami na tvári akrku, vytrhla jej piercing z nosa, čím jej spôsobila zranenie, odreniny čela, tváre a začervenanie až pomliaždeniny na ľavej strane krku a ranku od piercingu s dobou liečenia 5 dní, bez práceneschopnosti a poškodila jej pri tom piercing, blúzku, podprsenku, dioptrické okuliare a retiazku, čím úmyselne narušila občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví, za čo jej za spáchanie priestupku podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b/ a ust. § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch uložil pokutu vo výške 16 € a povinnosť uhradiť trovy konania v paušálnej sume 16 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, vrátane kompletného administratívneho spisového materiálu, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny. Odvolací súd obdobne ako krajský súd nezistil, že by správny orgán nedostatočne zistil skutočný stav, resp. že by pri vyhodnocovaní dôkazov vybočil, teda vykonal dôkazy v rozpore s právnymi predpismi. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov je myšlienkový postup, pri ktorom na základe logických úsudkov a po starostlivom zvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia správnym orgánom. Správny orgán môže hodnotiť len tie dôkazy, ktoré boli vykonané. Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že správny orgán mal dostatočne preukázané naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorá je zakotvená v ustanovení § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch. Podľa citovaného ustanovenia sa priestupku dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. K naplneniu skutkovej podstaty priestupku dôjde za kumulatívneho splnenia jej obligatórnych znakov, ktorými sú subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. Subjektom priestupku podľa citovaného ustanovenia môže byť každá osoba. Subjektívnou stránkou tohto priestupku je úmyselné zavinené konanie, ktoré sa prejavuje vo vyhrážaní sa ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. Objektom, t.j. chráneným spoločenským vzťahom, je občianske spolunažívanie; objektívnu stránku tvorí konanie subjektu, narušenie občianskeho spolunažívania ako následku a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, t.j. že konanie priestupcu viedlo k narušeniu občianskeho spolunažívania. Žalobkyňa vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu namietala tú skutočnosť, že jej nebol preukázaný úmysel napadnúť H. T. a P.G. ako aj to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by fyzicky napadla H. T.. Práve naopak žalobkyňa zastávala názor, že jej konanie, ktorým sa snažila odobrať mobilný telefón P.G. bolo legálne, nakoľko sa jednalo o svojpomoc, ktorou sa snažila zabrániť zasahovaniu do jej osobnostných práv. S uvedeným sa odvolací súd nestotožňuje a zastáva názor, že v predmetnej právnej veci bol presne a nad všetku pochybnosť zistený skutkový stav, ktorý viedol k objasneniu priestupku a jeho skutkovej podstaty. Protiprávne konanie žalobkyne bolo jednoznačne preukázané výpoveďami poškodených osôb, doplnenými výpoveďami svedkov, ktoré správny orgán vyhodnotil samostatne ako i vo svojej vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na charakter zranení poškodených. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj uplatnením svojpomoci zo strany žalobkyne, ktorá svoje konanie odvodzovala od svojho práva na bezprostrednú ochranu pred porušovaním jej osobnostného práva, ktorú vyhodnotil ako zjavne neprimeranú na odvrátenie tohto zásahu. Konštatoval, že fyzický útok takej intenzity ako ho uskutočnila žalobkyňa nebol primeraný, nakoľko dovoleným svojpomocným konaním v zmysle ust. § 6 Občianskeho zákonníka nemôže ten, kto sa cíti byť ohrozený na svojich právach neprimeraným spôsobom zásah odvracať. Svojpomocná ochrana sa viaže na bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah a primeraný spôsob odvrátenia zásahu, keď pri vybočení z miery primeranosti prichádza do úvahy zodpovednosť za porušenie práva.
Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že náš právny poriadok ofenzívnu (útočnú) svojpomoc vylučuje, hoci niektoré právne poriadky ju výnimočne pripúšťajú a to vo vzťahu k bezprostrednému útoku na právo, kde je potrebné a odôvodnené konať raz naraz (in continenti). Vylúčenie ofenzívnej svojpomoci jednoznačne vyplýva z doslovného znenia ust. § 6 Občianskeho zákonníka ale i jeho systematického zaradenia v Občianskom zákonníku, keď po ust. § 4, kde je možné dovolať sa verejnej moci pri ohrození alebo porušení práva a najmä ust. § 5 chrániaceho pokojný stav nasleduje § 6 svojpomoc. Na podporu uvedeného právneho názoru poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 235/08-38 ktorý k svojpomoci uviedol, že„Občiansky zákonník upravuje svojpomoc v ustanovení § 6, v ktorom sa uvádza, že ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený, primeraným spôsobom zásah sám odvrátiť. Ide o prostriedok ochrany, ktorý právny poriadok pripúšťa výnimočne po splnení zákonom ustanovených podmienok. Svojpomoc spočíva vo využití vlastných síl ohrozeného na ochranu svojich práv. Všetky podmienky svojpomoci (zásah do určitého subjektívneho práva, zásah musí hroziť bezprostredne, zásah musí byť neoprávnený, svojpomoc môže vykonávať iba ten, koho právo je ohrozené) musia byť splnené súčasne (kumulatívne). Absencia ktorejkoľvek z už uvedených štyroch podmienok znamená, že ide o protiprávne konanie. Svojpomoc je možné použiť iba na odvrátenie zásahu (tzv. obranná, defenzívna svojpomoc, ktorej cieľom je zachovať doterajší stav). Útočná (ofenzívna) svojpomoc, ktorej cieľom je zmeniť existujúci stav, nie je prípustná.“
V súlade s uvedeným v prejednávanom prípade nebolo uplatnenie ofenzívnej svojpomoci zo strany žalobkyne vôbec prípustné a legálne. Žalobkyňa svojim protiprávnym konaním spôsobila poškodeným drobné zranenia a teda úmyselne narušila občianske spolunažívanie tým, že vyvinula fyzické násilie proti poškodeným za účelom odobratia mobilného telefónu. Použitie fyzického násilia proti druhej osobe je vždy protiprávnym konaním, pokiaľ nie je daná okolnosť vylučujúca protiprávnosť (bližšie pozri rozsudok NS ČSR 1 Cz 7/81). V danej veci správny orgán okolnosť vylučujúcu protiprávnosť nezistil, z dôvodu ktorého neprichádza do úvahy ani defenzívna svojpomoc (inak nazývaná aj nutná obrana).
Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožnil.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnej žalobkyni ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011)
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.