Najvyšší súd

6Sžo/232/2010

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky  

JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa

Hargaša v právnej veci žalobkyne Bc. O. C. bytom v Č., zastúpenej JUDr. J. S.,

advokátom, so sídlom v Z, B., proti žalovanému Obvodnému úradu v Žiline

so sídlom v Žiline, J. Kráľa 4, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. 2008/05445-016 zo dňa 27.10.2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/1/2009-95 zo dňa 15.6.2010, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. 21S/1/2009-95 zo dňa 15.6.2010 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

  Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

  Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline zrušil podľa § 250j ods. 2  

písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného

ako aj rozhodnutie Obvodného úradu v Žiline, služobného úradu Žilina,  

č. 2008/05445-005 zo dňa 8.9.2009 (správne má byť zo dňa 8.9.2008) a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol tak, že uložil

žalovanému zaplatiť ich náhradu vo výške 550,25 eura žalobkyni na účet jej právneho

zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.  

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalovaný preskúmavaným

rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie

Obvodného úradu v Žiline č. 2008/05445-006 zo dňa 8.9.2008, ktorým podľa § 10 ods. 1, § 40 ods. 2 písm. a/, § 125 a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe  

a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v čase rozhodovania správnych

orgánov oboch stupňov (ďalej aj „zákon č. 312/2001 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej

službe“) skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40

ods. 2 písm. a/ citovaného zákona dňom 14.9.2008, stotožniac sa s prvostupňovým

správnym orgánom v tom, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta

žalobkyne zaradenej do funkcie samostatný radca, odbor štátnej služby: 2.17 - vnútro,

v odbore všeobecnej vnútornej správy Obvodného úradu v Žiline, a to v súlade

s Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 865 z 11.10.2006 k návrhu rozpočtu

verejnej správy na rok 2007 - 2009, ktorým uložila subjektom verejnej správy

zabezpečiť do 31.12.2007 zníženie 20 % plánovaného počtu zamestnancov v štátnych

rozpočtových organizáciách a štátnych príspevkových organizáciách s cieľom

dosiahnuť úsporu finančných prostriedkov kapitol štátneho rozpočtu a súčasne

zabezpečiť zefektívnenie vynakladania verejných prostriedkov s prihliadnutím  

na individuálne potreby jednotlivých finančných kapitol s tým, že Oznámením

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2007 č. 2007/08087 bola určená

systematizácia štátnozamestnaneckých miest podľa funkcií a počtu funkčných miest  

na výkon práce vo verejnom záujme pre Obvodný úrad v Žiline od 1.10.2007

v súvislosti s prijatím zákona č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov a o zmene

a doplnení zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch  

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. 263/2006 Z. z.. Ďalej krajský súd konštatoval, že žalovaný v odôvodnení

svojich rozhodnutí poukázal na to, že služobný úrad ponúkol žalobkyni zmenu

štátnozamestnaneckého pomeru, a to trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona  

č. 312/2001 Z. z. na voľné štátnozamestnanecké miesto v zaradení radca, v odbore

štátnej služby: 1.05 - informatika, druh štátnej služby: stála štátna služba, v odbore

živnostenského podnikania Obvodného úradu v Žiline, ktoré žalobkyňa listom zo dňa

2.7.2008 odmietla.

Krajský súd považoval za potrebné zaoberať sa námietkami žalobkyne v dvoch

rovinách: či došlo k zrušeniu jej miesta a či došlo zo strany žalovaného k ponuke

voľného pracovného miesta v zmysle § 40 od. 2 písm. a/ resp. § 29 ods. 5 zákona  

č. 312/2001 Z. z.. Žalobné námietky ohľadne nedostatku dôvodov napadnutého

rozhodnutia vyhodnotil ako bezpredmetné, pretože z neho vyplýva dôvod skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru a čo sa týka druhostupňového rozhodnutia, žalovaný

sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne.

Rovnako za bezpredmetný považoval žalobný dôvod, že v druhostupňovom

rozhodnutí absentuje poučenie o možnosti preskúmania rozhodnutia súdom, keďže

poučenie túto možnosť preskúmania súdom obsahuje. Podľa názoru krajského súdu

neobstojí ani žalobná námietka, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne nebolo

zrušené, pretože z obsahu predložených listín mal preukázané, že došlo na Obvodom

úrade v Žiline k systematizácii pracovných miest na základe uznesenia vlády

a v súlade s predloženou systematizáciou, ktorou bolo preukázané, že pracovné miesto

žalobkyne, samostatný radca, odbor štátnej služby: 2.17 - vnútro, na ktorom bola

zaradená od 1.7.2005 na Krajskom úrade v Žiline, s popisom pracovnej činnosti:

vojnové hroby a osobitné označenie vozidiel, bolo systematizované tak, že časť  

resp. činnosť 2.17 - vnútro s popisom starostlivosť o vojnové hroby, bola v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Žiline riešená na časť úväzku a bola

zaradená v rámci organizačného odboru na oddelení organizačnom a táto práca bola

pridelená inej štátnej zamestnankyni, a to od 1.10.2007 v súlade so systematizáciou

pracovných miest a podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta uvedenej

zamestnankyne. Medzi účastníkmi krajský súd nepovažoval za sporné, že po zrušení

krajských úradov k 1.10.2007 časť pracovnej činnosti – vydávanie označení ZŤP  

na vozidlá, prešla od 1.1.2009 podľa zákona č. 8/2009 Z. z. a zákona č. 447/2008 Z. z.

na príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, a ostatné t. j. označenie ZŤP prešlo

na inú pracovníčku od 1.10.2007. Na základe uvedených skutočností krajský súd

nemal za preukázané tvrdenie žalobkyne, že jej pracovné činnosti boli pridelené novo

prijatej zamestnankyni.

Podľa názoru krajského súdu medzi účastníkmi konania nebolo sporné ani to,

že zo strany žalovaného bola daná žalobkyni ponuka voľného štátnozamestnaneckého

miesta listom zo dňa 27.6.2008 v odbore radca odboru živnostenského podnikania  

na úseku činnosti automatizovaného informačného systému, v odbore štátnej služby:

1.05 - informatika, a ani to, že prílohou tejto ponuky bol popis štátnozamestnaneckého

miesta a ani skutočnosť, že žalobkyňa uvedenú ponuku listom zo dňa 2.7.2008

odmietla. Krajský súd v Žiline však vyslovil názor, že zo strany žalovaného resp.

prvostupňového správneho orgánu ako služobného orgánu žalobkyne jej nebolo

v zmysle ust. § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. ponúknuté riadne voľné

štátnozamestnanecké miesto. Poukázal na žalovaným predložený opis činnosti

štátnozamestnaneckého miesta na odbor štátnej služby 1.05 - informatika, organizačný

útvar, odbor živnostenského podnikania zo dňa 7.7.2008 vo vzťahu k inej

zamestnankyni (p. M.), ktorá na toto miesto bola vymenovaná dňa 7.7.2008

do dočasnej stálej služby, teda následne po tom, ako žalobkyňa odmietla uvedenú

ponuku voľného pracovného miesta, poukazujúc na to, že v čase ponuky zo strany

žalovaného žalobkyni nebolo preukázané, že by k ponuke voľného

štátnozamestnaneckého miesta bola žalobkyni predložená aj príloha k opisu činností

zo dňa 7.7.2008. Preto mal krajský súd za to, že žalobkyňa nebola riadne oboznámená

s popisom pracovnej činnosti miesta, ktoré jej bolo ponúkané. Krajský súd zastával

názor, že nie je možné, aby žalovaný si len formálne splnil ponukovú povinnosť

v zmysle § 40 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. bez toho, aby riadne špecifikoval popis

pracovnej činnosti voľného štátnozamestnaneckého miesta. Z uvedených dôvodov

krajský súd obidve rozhodnutia žalovaného zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci

a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol

podľa § 250k ods. 1 OSP zohľadniac úspech žalobkyne v konaní, na základe čoho jej

priznal náhradu trov konania.

  Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie

správneho orgánu vydané v správnom konaní o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru, v celom rozsahu potvrdí. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza  

zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že krajský súd

v odôvodnení rozsudku uvádza, že žalovaný preukázateľne riadne neponúkol iné

vhodné štátnozamestnanecké miesto žalobkyni, namietajúc, že súd používa pojem „riadne neponúkol“, ale bližšie neuvádza, na základe akého právneho predpisu

a s akým obsahom má byť tento pojem naplnený, pretože zákon o štátnej službe ani

správny poriadok takýto pojem nepozná, pritom ide o rozhodujúci dôvod zrušenia

rozhodnutia žalovaného. Podľa názoru žalovaného zákon o štátnej službe neurčuje

formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto je

ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej službe

ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti (tieto náležitosti

netvoria ani ponuku pri výberovom konaní na voľné štátnozamestnanecké miesto),

pretože rámcový opis a tarifný plat sú súčasťou zákona o štátnej službe. Zdôraznil, že

žalovaný pred vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

žalobkyne vykonal ponuku vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta v tom

istom služobnom úrade, ale v inom odbore štátnej služby, s jeho presným definovaním

a priloženým opisom štátnozamestnaneckého miesta. Uviedol, že zákon o štátnej

službe v žiadnom ustanovení neukladá žalovanému povinnosť ponúkať všetky voľné

štátnozamestnanecké miesta a v niektorých ustanoveniach to dokonca vylučuje (napr.

§ 29 ods. 5 zákona o štátnej službe), a preto je ponuková povinnosť žalovaného

splnená ponukou čo i len jedného vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta.

Zdôraznil tiež, že o vhodnosti ponúkaného miesta pri posúdení kvalifikačných

predpokladov, primeranosti zdravotnému stavu žalobkyne a náročnosti činností

žalovaný nepochybuje. Poukázal na to, že závery súdu, že pri odchýlke ostatných

činností v opise priloženom žalobkyni a p. M., nie je jednoznačne zrejmé, či sa jedná

o jedno alebo dve voľné miesta, nič podľa názoru žalovaného nemení   na skutočnosti,

že si splnil ponukovú povinnosť. Dodatočné tvrdenie žalobkyne, že opis jej

ponúkaného miesta a opis miesta, ktoré prijala p. M., nie sú totožné, a že ak by jej bolo

ponúkané miesto s opisom, ktoré prijala p. M., tak by takéto miesto aj ona prijala, je

účelové, zavádzajúce a pre vydanie rozhodnutia žalovaným irelevantné. Vysvetlil, že

pre zaradenie konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta   do príslušnej platovej

triedy sú rozhodujúce charakteristiky najnáročnejšej činnosti uvedené v prílohe č. 1

zákona o štátnej službe a opisy ďalších vykonávaných činností sa u jednotlivých

zamestnancov môžu podľa potreby a náplne činnosti služobného úradu meniť (preto aj

odchýlka medzi opisom v ponuke a opisom doručenom   p. M.). Dodatočné tvrdenie

žalobkyne, že jej nebol doručený opis ponúkaného miesta, považoval žalovaný

za nepravdivé a samotnou žalobkyňou v konaní aj vyvrátené v liste, ktorým bolo

žalobkyni ponúkané iné voľné miesto, je výslovne uvedené, že v prílohe je aj opis.

Opis tvoriaci prílohu listu sa nachádza aj v spise súdu pod č. l. 52. Poukázal na to, že

žalobkyňa túto okolnosť nenamietala pri odvolacom konaní v poradnej odvolacej

komisii a pri oboznámení sa s celým svojím spisom a uvedený argument uviedla

prvýkrát až v konaní pred súdom, pričom sa tým snaží spochybniť aj svoj písomný

prejav odmietnutia ponúkaného štátnozamestnaneckého miesta a v konečnom

dôsledku navodzuje stav uvedenia do omylu so všetkými právnymi dôsledkami. Preto

bol žalovaný toho názoru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že správny orgán

vykonal pred vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru všetky

potrebné úkony, ktoré mu ukladá zákon o štátnej službe, správny poriadok a Zákonník

práce, vydané rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je v súlade

s príslušnými zákonmi, zákony neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom, a preto mal prvostupňový súd podľa názoru žalovaného žalobu zamietnuť a rozhodnutie

žalovaného potvrdiť.  

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania majúc za to, že

krajský súd vykonal vo veci dostatočné a rozsiahle dokazovanie, dôkazy zhodnotil

a na ich základe vyniesol podľa názoru žalobkyne vecne správne rozhodnutie. Dôvody

odvolania žalovaného považuje za účelové, v snahe žalovaného zbaviť sa žalobkyne

po jej tridsaťročnej praxi v štátnej správe. Stotožnila sa s právnym názorom krajského

súdu, že jej nebolo ponúknuté riadne voľné štátnozamestnanecké miesto a svojím

postupom chcel žalovaný len vyvolať dojem, že si svoju povinnosť zo zákona splnil.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 246 ods. 1 veta prvá OSP)

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli  

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.9.2011 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa

zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických

osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu

byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa  

piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný

aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale

preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že

správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje

účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa ustanovení druhej hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam  

a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo

právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Je potrebné zdôrazniť, že konanie o správnej žalobe je rozhodovaním  

o zákonnosti právoplatného správneho rozhodnutia. Nejde tu o pokračovanie v už

skončenom správnom konaní.

Voľné uváženie resp. správna úvaha sa musí uskutočniť v medziach, ktoré

stanovuje zákon.

Podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo  

v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním

aj z týchto dôvodov:

a) zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého

štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa  

§ 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné

štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa

štátnemu zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného

platu, a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva

roky, poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí,

ak ide o štátneho zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c),

Podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe štátneho zamestnanca možno  

na základe jeho písomného súhlasu trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby

a) v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby,

b) do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby,

c) do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby,

d) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis

činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo

e) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení

pravidelné miesto výkonu štátnej služby.

Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov  

v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a ich

rozhodnutia je potrebné považovať za skutkovo podložené a v súlade so zákonom. Súd

prvého stupňa preto nerozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie

žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému  

na ďalšie konanie.

Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa  

§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne bolo nesporne

preukázané.

Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním

podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je preukázanie nasledovných

skutočností, a to:

- že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona  

o štátnej službe, alebo

- že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, alebo

- že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.

Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať

zamestnávateľ v riadnom procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní  

vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru správny poriadok.

Z logického a aj z gramatického výkladu ust. § 40 ods. 2 písm. a/ zákona  

o štátnej službe jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že zamestnávateľ

musí so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť

aktívny dialóg o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere.  

V prvom rade musí zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné  

pre neho vhodné miesto výkonu štátnej služby, čo v danom prípade splnené bolo.  

Z rozhodnutia žalovaného a aj zo spisovej dokumentácie žalovaného nesporne

vyplýva, že žalovaný, vrátane konania na prvom stupni, sa zaoberal otázkou možnosti

preloženia žalobkyne podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe. Žalovaný preukázal,

že žalobkyňa nesúhlasila pred doručením rozhodnutia s trvalým preložením na iné

voľné štátnozamestnanecké miesto.

Služobný úrad v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o štátnej službe musí

totiž ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré

má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto

zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta

zamestnanca. Záleží len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne.

Ustanovením § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe sledoval pritom zákonodarca

legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou

zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať aj na inom mieste v štátnej službe  

a taktiež následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami.

Pre splnenie povinnosti služobného úradu v zmysle § 40 ods. 2 písm. a/ zákona

o štátnej službe nie je potrebné, aby ponúkol zamestnancovi všetky voľné pracovné

miesta, ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi len

jedno pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto z viacerých u zamestnávateľa

voľných pracovných miest, ktoré by boli pre zamestnanca vhodné.

Na platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním zo strany

služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia ponuky iného, aspoň jedného   pre štátneho zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj preukázanie

jeho odmietnutia zamestnancom. V takejto situácii zamestnávateľ už nemá žiadnu

ďalšiu povinnosť ponúknuť zamestnancovi iné voľné vhodné štátnozamestnanecké

miesto.

Odvolací súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že zákon o štátnej službe

neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto

je ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej

službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti.

V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalovaný pred vydaním

rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vykonal ponuku

vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta v tom istom služobnom úrade, ale

v inom odbore štátnej služby, s jeho presným definovaním a priloženým opisom

štátnozamestnaneckého miesta.

Keďže preukázateľne boli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe,

nastal tak zákonom predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.

Z uvedených dôvodov nebolo možné súhlasiť s dôvodom, pre ktorý krajský súd

zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, že žalobkyni nebolo ponúknuté riadne

voľné štátnozamestnanecké miesto. V tomto smere bol v rozsudku prezentovaný

úsudok krajského súdu nesprávny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol (§ 250ja ods. 3

veta druhá OSP a § 220 OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa § 224 ods. 1 OSP, § 250k ods. 1 OSP a v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá OSP tak, že žalobkyni nepriznal ich náhradu, pretože nebola v tomto konaní

úspešná a žalovanému preto, že mu z dôvodu neúspešného odvolania žalobkyne trovy

odvolacieho konania nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave, dňa 28. septembra 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth