Najvyšší súd
6Sžo/232/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa
Hargaša v právnej veci žalobkyne Bc. O. C. bytom v Č., zastúpenej JUDr. J. S.,
advokátom, so sídlom v Z, B., proti žalovanému Obvodnému úradu v Žiline
so sídlom v Žiline, J. Kráľa 4, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 2008/05445-016 zo dňa 27.10.2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/1/2009-95 zo dňa 15.6.2010, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 21S/1/2009-95 zo dňa 15.6.2010 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie Obvodného úradu v Žiline, služobného úradu Žilina,
č. 2008/05445-005 zo dňa 8.9.2009 (správne má byť zo dňa 8.9.2008) a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol tak, že uložil
žalovanému zaplatiť ich náhradu vo výške 550,25 eura žalobkyni na účet jej právneho
zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalovaný preskúmavaným
rozhodnutím zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Obvodného úradu v Žiline č. 2008/05445-006 zo dňa 8.9.2008, ktorým podľa § 10 ods. 1, § 40 ods. 2 písm. a/, § 125 a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v čase rozhodovania správnych
orgánov oboch stupňov (ďalej aj „zákon č. 312/2001 Z. z.“ alebo „zákon o štátnej
službe“) skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40
ods. 2 písm. a/ citovaného zákona dňom 14.9.2008, stotožniac sa s prvostupňovým
správnym orgánom v tom, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta
žalobkyne zaradenej do funkcie samostatný radca, odbor štátnej služby: 2.17 - vnútro,
v odbore všeobecnej vnútornej správy Obvodného úradu v Žiline, a to v súlade
s Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 865 z 11.10.2006 k návrhu rozpočtu
verejnej správy na rok 2007 - 2009, ktorým uložila subjektom verejnej správy
zabezpečiť do 31.12.2007 zníženie 20 % plánovaného počtu zamestnancov v štátnych
rozpočtových organizáciách a štátnych príspevkových organizáciách s cieľom
dosiahnuť úsporu finančných prostriedkov kapitol štátneho rozpočtu a súčasne
zabezpečiť zefektívnenie vynakladania verejných prostriedkov s prihliadnutím
na individuálne potreby jednotlivých finančných kapitol s tým, že Oznámením
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2007 č. 2007/08087 bola určená
systematizácia štátnozamestnaneckých miest podľa funkcií a počtu funkčných miest
na výkon práce vo verejnom záujme pre Obvodný úrad v Žiline od 1.10.2007
v súvislosti s prijatím zákona č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov a o zmene
a doplnení zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. 263/2006 Z. z.. Ďalej krajský súd konštatoval, že žalovaný v odôvodnení
svojich rozhodnutí poukázal na to, že služobný úrad ponúkol žalobkyni zmenu
štátnozamestnaneckého pomeru, a to trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona
č. 312/2001 Z. z. na voľné štátnozamestnanecké miesto v zaradení radca, v odbore
štátnej služby: 1.05 - informatika, druh štátnej služby: stála štátna služba, v odbore
živnostenského podnikania Obvodného úradu v Žiline, ktoré žalobkyňa listom zo dňa
2.7.2008 odmietla.
Krajský súd považoval za potrebné zaoberať sa námietkami žalobkyne v dvoch
rovinách: či došlo k zrušeniu jej miesta a či došlo zo strany žalovaného k ponuke
voľného pracovného miesta v zmysle § 40 od. 2 písm. a/ resp. § 29 ods. 5 zákona
č. 312/2001 Z. z.. Žalobné námietky ohľadne nedostatku dôvodov napadnutého
rozhodnutia vyhodnotil ako bezpredmetné, pretože z neho vyplýva dôvod skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru a čo sa týka druhostupňového rozhodnutia, žalovaný
sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne.
Rovnako za bezpredmetný považoval žalobný dôvod, že v druhostupňovom
rozhodnutí absentuje poučenie o možnosti preskúmania rozhodnutia súdom, keďže
poučenie túto možnosť preskúmania súdom obsahuje. Podľa názoru krajského súdu
neobstojí ani žalobná námietka, že štátnozamestnanecké miesto žalobkyne nebolo
zrušené, pretože z obsahu predložených listín mal preukázané, že došlo na Obvodom
úrade v Žiline k systematizácii pracovných miest na základe uznesenia vlády
a v súlade s predloženou systematizáciou, ktorou bolo preukázané, že pracovné miesto
žalobkyne, samostatný radca, odbor štátnej služby: 2.17 - vnútro, na ktorom bola
zaradená od 1.7.2005 na Krajskom úrade v Žiline, s popisom pracovnej činnosti:
vojnové hroby a osobitné označenie vozidiel, bolo systematizované tak, že časť
resp. činnosť 2.17 - vnútro s popisom starostlivosť o vojnové hroby, bola v organizačnej štruktúre Obvodného úradu v Žiline riešená na časť úväzku a bola
zaradená v rámci organizačného odboru na oddelení organizačnom a táto práca bola
pridelená inej štátnej zamestnankyni, a to od 1.10.2007 v súlade so systematizáciou
pracovných miest a podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta uvedenej
zamestnankyne. Medzi účastníkmi krajský súd nepovažoval za sporné, že po zrušení
krajských úradov k 1.10.2007 časť pracovnej činnosti – vydávanie označení ZŤP
na vozidlá, prešla od 1.1.2009 podľa zákona č. 8/2009 Z. z. a zákona č. 447/2008 Z. z.
na príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, a ostatné t. j. označenie ZŤP prešlo
na inú pracovníčku od 1.10.2007. Na základe uvedených skutočností krajský súd
nemal za preukázané tvrdenie žalobkyne, že jej pracovné činnosti boli pridelené novo
prijatej zamestnankyni.
Podľa názoru krajského súdu medzi účastníkmi konania nebolo sporné ani to,
že zo strany žalovaného bola daná žalobkyni ponuka voľného štátnozamestnaneckého
miesta listom zo dňa 27.6.2008 v odbore radca odboru živnostenského podnikania
na úseku činnosti automatizovaného informačného systému, v odbore štátnej služby:
1.05 - informatika, a ani to, že prílohou tejto ponuky bol popis štátnozamestnaneckého
miesta a ani skutočnosť, že žalobkyňa uvedenú ponuku listom zo dňa 2.7.2008
odmietla. Krajský súd v Žiline však vyslovil názor, že zo strany žalovaného resp.
prvostupňového správneho orgánu ako služobného orgánu žalobkyne jej nebolo
v zmysle ust. § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z. z. ponúknuté riadne voľné
štátnozamestnanecké miesto. Poukázal na žalovaným predložený opis činnosti
štátnozamestnaneckého miesta na odbor štátnej služby 1.05 - informatika, organizačný
útvar, odbor živnostenského podnikania zo dňa 7.7.2008 vo vzťahu k inej
zamestnankyni (p. M.), ktorá na toto miesto bola vymenovaná dňa 7.7.2008
do dočasnej stálej služby, teda následne po tom, ako žalobkyňa odmietla uvedenú
ponuku voľného pracovného miesta, poukazujúc na to, že v čase ponuky zo strany
žalovaného žalobkyni nebolo preukázané, že by k ponuke voľného
štátnozamestnaneckého miesta bola žalobkyni predložená aj príloha k opisu činností
zo dňa 7.7.2008. Preto mal krajský súd za to, že žalobkyňa nebola riadne oboznámená
s popisom pracovnej činnosti miesta, ktoré jej bolo ponúkané. Krajský súd zastával
názor, že nie je možné, aby žalovaný si len formálne splnil ponukovú povinnosť
v zmysle § 40 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. bez toho, aby riadne špecifikoval popis
pracovnej činnosti voľného štátnozamestnaneckého miesta. Z uvedených dôvodov
krajský súd obidve rozhodnutia žalovaného zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci
a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 250k ods. 1 OSP zohľadniac úspech žalobkyne v konaní, na základe čoho jej
priznal náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie
správneho orgánu vydané v správnom konaní o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru, v celom rozsahu potvrdí. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza
zo skutkových zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že krajský súd
v odôvodnení rozsudku uvádza, že žalovaný preukázateľne riadne neponúkol iné
vhodné štátnozamestnanecké miesto žalobkyni, namietajúc, že súd používa pojem „riadne neponúkol“, ale bližšie neuvádza, na základe akého právneho predpisu
a s akým obsahom má byť tento pojem naplnený, pretože zákon o štátnej službe ani
správny poriadok takýto pojem nepozná, pritom ide o rozhodujúci dôvod zrušenia
rozhodnutia žalovaného. Podľa názoru žalovaného zákon o štátnej službe neurčuje
formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto je
ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej službe
ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti (tieto náležitosti
netvoria ani ponuku pri výberovom konaní na voľné štátnozamestnanecké miesto),
pretože rámcový opis a tarifný plat sú súčasťou zákona o štátnej službe. Zdôraznil, že
žalovaný pred vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
žalobkyne vykonal ponuku vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta v tom
istom služobnom úrade, ale v inom odbore štátnej služby, s jeho presným definovaním
a priloženým opisom štátnozamestnaneckého miesta. Uviedol, že zákon o štátnej
službe v žiadnom ustanovení neukladá žalovanému povinnosť ponúkať všetky voľné
štátnozamestnanecké miesta a v niektorých ustanoveniach to dokonca vylučuje (napr.
§ 29 ods. 5 zákona o štátnej službe), a preto je ponuková povinnosť žalovaného
splnená ponukou čo i len jedného vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta.
Zdôraznil tiež, že o vhodnosti ponúkaného miesta pri posúdení kvalifikačných
predpokladov, primeranosti zdravotnému stavu žalobkyne a náročnosti činností
žalovaný nepochybuje. Poukázal na to, že závery súdu, že pri odchýlke ostatných
činností v opise priloženom žalobkyni a p. M., nie je jednoznačne zrejmé, či sa jedná
o jedno alebo dve voľné miesta, nič podľa názoru žalovaného nemení na skutočnosti,
že si splnil ponukovú povinnosť. Dodatočné tvrdenie žalobkyne, že opis jej
ponúkaného miesta a opis miesta, ktoré prijala p. M., nie sú totožné, a že ak by jej bolo
ponúkané miesto s opisom, ktoré prijala p. M., tak by takéto miesto aj ona prijala, je
účelové, zavádzajúce a pre vydanie rozhodnutia žalovaným irelevantné. Vysvetlil, že
pre zaradenie konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta do príslušnej platovej
triedy sú rozhodujúce charakteristiky najnáročnejšej činnosti uvedené v prílohe č. 1
zákona o štátnej službe a opisy ďalších vykonávaných činností sa u jednotlivých
zamestnancov môžu podľa potreby a náplne činnosti služobného úradu meniť (preto aj
odchýlka medzi opisom v ponuke a opisom doručenom p. M.). Dodatočné tvrdenie
žalobkyne, že jej nebol doručený opis ponúkaného miesta, považoval žalovaný
za nepravdivé a samotnou žalobkyňou v konaní aj vyvrátené v liste, ktorým bolo
žalobkyni ponúkané iné voľné miesto, je výslovne uvedené, že v prílohe je aj opis.
Opis tvoriaci prílohu listu sa nachádza aj v spise súdu pod č. l. 52. Poukázal na to, že
žalobkyňa túto okolnosť nenamietala pri odvolacom konaní v poradnej odvolacej
komisii a pri oboznámení sa s celým svojím spisom a uvedený argument uviedla
prvýkrát až v konaní pred súdom, pričom sa tým snaží spochybniť aj svoj písomný
prejav odmietnutia ponúkaného štátnozamestnaneckého miesta a v konečnom
dôsledku navodzuje stav uvedenia do omylu so všetkými právnymi dôsledkami. Preto
bol žalovaný toho názoru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že správny orgán
vykonal pred vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru všetky
potrebné úkony, ktoré mu ukladá zákon o štátnej službe, správny poriadok a Zákonník
práce, vydané rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je v súlade
s príslušnými zákonmi, zákony neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom, a preto mal prvostupňový súd podľa názoru žalovaného žalobu zamietnuť a rozhodnutie
žalovaného potvrdiť.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania majúc za to, že
krajský súd vykonal vo veci dostatočné a rozsiahle dokazovanie, dôkazy zhodnotil
a na ich základe vyniesol podľa názoru žalobkyne vecne správne rozhodnutie. Dôvody
odvolania žalovaného považuje za účelové, v snahe žalovaného zbaviť sa žalobkyne
po jej tridsaťročnej praxi v štátnej správe. Stotožnila sa s právnym názorom krajského
súdu, že jej nebolo ponúknuté riadne voľné štátnozamestnanecké miesto a svojím
postupom chcel žalovaný len vyvolať dojem, že si svoju povinnosť zo zákona splnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 246 ods. 1 veta prvá OSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.9.2011 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa
zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických
osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu
byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný
aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale
preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že
správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje
účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Podľa ustanovení druhej hlavy (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Je potrebné zdôrazniť, že konanie o správnej žalobe je rozhodovaním
o zákonnosti právoplatného správneho rozhodnutia. Nejde tu o pokračovanie v už
skončenom správnom konaní.
Voľné uváženie resp. správna úvaha sa musí uskutočniť v medziach, ktoré
stanovuje zákon.
Podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe v stálej štátnej službe alebo
v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním
aj z týchto dôvodov:
a) zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého
štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa
§ 29 ods. 5 alebo služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné
štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa
štátnemu zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného
platu, a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva
roky, poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí,
ak ide o štátneho zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c),
Podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe štátneho zamestnanca možno
na základe jeho písomného súhlasu trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby
a) v tom istom služobnom úrade do iného odboru štátnej služby,
b) do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby,
c) do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby,
d) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis
činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo
e) v tom istom odbore štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení
pravidelné miesto výkonu štátnej služby.
Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov
v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a ich
rozhodnutia je potrebné považovať za skutkovo podložené a v súlade so zákonom. Súd
prvého stupňa preto nerozhodol v danej veci vecne správne, keď rozhodnutie
žalovaného, vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.
Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa
§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne bolo nesporne
preukázané.
Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním
podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe je preukázanie nasledovných
skutočností, a to:
- že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 5 zákona
o štátnej službe, alebo
- že služobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, alebo
- že voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.
Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať
zamestnávateľ v riadnom procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní
vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru správny poriadok.
Z logického a aj z gramatického výkladu ust. § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
o štátnej službe jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že zamestnávateľ
musí so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť
aktívny dialóg o jeho ďalšom možnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere.
V prvom rade musí zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné
pre neho vhodné miesto výkonu štátnej služby, čo v danom prípade splnené bolo.
Z rozhodnutia žalovaného a aj zo spisovej dokumentácie žalovaného nesporne
vyplýva, že žalovaný, vrátane konania na prvom stupni, sa zaoberal otázkou možnosti
preloženia žalobkyne podľa § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe. Žalovaný preukázal,
že žalobkyňa nesúhlasila pred doručením rozhodnutia s trvalým preložením na iné
voľné štátnozamestnanecké miesto.
Služobný úrad v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o štátnej službe musí
totiž ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, ktoré
má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen miesto
zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta
zamestnanca. Záleží len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne.
Ustanovením § 29 ods. 5 zákona o štátnej službe sledoval pritom zákonodarca
legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu štátnych zamestnancov pred stratou
zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať aj na inom mieste v štátnej službe
a taktiež následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami.
Pre splnenie povinnosti služobného úradu v zmysle § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
o štátnej službe nie je potrebné, aby ponúkol zamestnancovi všetky voľné pracovné
miesta, ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi len
jedno pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto z viacerých u zamestnávateľa
voľných pracovných miest, ktoré by boli pre zamestnanca vhodné.
Na platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním zo strany
služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia ponuky iného, aspoň jedného pre štátneho zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj preukázanie
jeho odmietnutia zamestnancom. V takejto situácii zamestnávateľ už nemá žiadnu
ďalšiu povinnosť ponúknuť zamestnancovi iné voľné vhodné štátnozamestnanecké
miesto.
Odvolací súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že zákon o štátnej službe
neurčuje formu ani obsah ponuky iného voľného štátnozamestnaneckého miesta, preto
je ponechané na úvahe služobného úradu, akou formou to urobí, a zákon o štátnej
službe ani neurčuje, že v ponuke musí byť uvedený aj podrobný opis činnosti.
V prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalovaný pred vydaním
rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne vykonal ponuku
vhodného voľného štátnozamestnaneckého miesta v tom istom služobnom úrade, ale
v inom odbore štátnej služby, s jeho presným definovaním a priloženým opisom
štátnozamestnaneckého miesta.
Keďže preukázateľne boli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe,
nastal tak zákonom predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej službe.
Z uvedených dôvodov nebolo možné súhlasiť s dôvodom, pre ktorý krajský súd
zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, že žalobkyni nebolo ponúknuté riadne
voľné štátnozamestnanecké miesto. V tomto smere bol v rozsudku prezentovaný
úsudok krajského súdu nesprávny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol (§ 250ja ods. 3
veta druhá OSP a § 220 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 224 ods. 1 OSP, § 250k ods. 1 OSP a v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP tak, že žalobkyni nepriznal ich náhradu, pretože nebola v tomto konaní
úspešná a žalovanému preto, že mu z dôvodu neúspešného odvolania žalobkyne trovy
odvolacieho konania nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 28. septembra 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth