6Sžo/227/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcov: 1. Mgr. J. B., bytom Š., 2. R. B., bytom Š., 3. J. B., bytom J., 4. J. Č., bytom Š., 5. E. Č., bytom Š., 6. MUDr. J. H. bytom Š., 7. B. K., bytom Š., 8. M. K., bytom Š., 9. Doc. PhDr. I. K., CSc., bytom W., 10. Ing. A. L., bytom Š., 11. E. L., bytom Š., 12. I. M., bytom J.,   13. E. M. Š. 14. D. N. Š., 15. B. O. bytom Š., 16. A. P., bytom J., 17. I. Š., bytom J., 18. H. T., bytom Š., 19. V. V. bytom J., zastúpených JUDr. E. K., advokátkou,  

so sídlom K., proti žalovanému: Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici,  

so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, Banská Bystrica, zastúpenému JUDr. B. N.,

advokátom,   so sídlom H., za účasti: S. s.r.o., so sídlom B., IČO: X.X. (predtým  

T. s.r.o., so sídlom P., IČO: X.), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. KSUBB-2009-866/1452-1:OŠSS zo dňa 18.11.2009, o odvolaní žalovaného

a účastníka konania T. s.r.o. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici  

č. k. 24S/8/2010-80 zo dňa 26.5.2010, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. 24S/8/2010-80 zo dňa 26.5.2010 z r u š u j e a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/8/2010-80 zo dňa

26.5.2010 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) a § 250 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. KSUBB-2009-866/1452-

1:OŠSS zo dňa 18.11.2009, ktorým zamietol odvolania účastníkov ako nedôvodné  

a potvrdil rozhodnutie Mesta Banská Bystrica č. RV-25687/2009/Sch zo dňa 6.8.2009

o umiestnení stavby „C.“, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách

konania rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom ich náhradu

vo výške 5.959,46 € na účet ich právnej zástupkyne.

  2  

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žaloba obsahuje tvrdenia žalobcov o tom,

že týmito rozhodnutiami žalovaný a aj prvostupňový správny orgán zasiahli  

do viacerých práv žalobcov, ktoré v žalobe konkretizovali s uvedením právnych

predpisov, z ktorých im tieto práva vyplývajú, a preto vyhodnotil námietku žalovaného

o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby ako

nedôvodnú.

Dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo potrebné podľa § 250j

ods. 3 OSP zrušiť z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre neúplnosť spisov, keďže

zistil, že Územný plán sídelnej aglomerácie mesta Banská Bystrica (ďalej len „ÚPN-

A“) prijatý a schválený uznesením vlády SR č. 262/1976 z 15.9.1976 a Územný plán

centrálnej mestskej zóny (ďalej len „ÚPN CMZ“), schválený radou S KNV  

č. 119/1977-I dňa 26.10.1977, vrátane ich príloh, nie sú súčasťou administratívneho

spisu predloženého žalovaným správnym orgánom, a preto v preskúmavacom konaní

nebolo možné posúdiť súlad umiestňovanej stavby s platnou územnoplánovacou

dokumentáciou.

Ďalej krajský súd vytkol žalovanému, že žalobcovia sa nemali možnosť

oboznámiť so zmenenou projektovou dokumentáciou (podlažnosť objektu bola

navrhnutá vo viacerých výškových úrovniach do 22 nadzemných podlaží  

a 3 podzemné podlažia, avšak v preskúmavanom rozhodnutí je navrhovaná stavba  

vo výškovej úrovni do 15-teho podlažia, plus jedno technické podlažie) a nemali

možnosť k nej podať námietky a pripomienky, čo je v rozpore s ustanoveniami § 3

ods. 2, § 32 a § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), na základe

čoho uzavrel, že správny orgán nepostupoval v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi

konania a nedal im možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním,

prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Napokon považoval za dôvodnú aj námietku žalobcov ohľadne rozporu

preskúmavaného rozhodnutia žalovaného s ustanovením § 47 ods. 3 správneho

poriadku, keďže žalovaný napriek tomu, že odvolacie dôvody účastníkov podrobne

špecifikoval, sa s týmito buď nevysporiadal vôbec alebo nedostatočne, a to len

mechanickým odkazom na kladné vyjadrenia dotknutých orgánov k umiestňovanej

stavbe z hľadiska životného prostredia, ochrany zdravia ľudí a dopravného riešenia,

ako aj odkazom na kladne vybavenú petíciu občanov.

Krajský súd uzavrel, že nedostatok dôvodov rozhodnutia správneho orgánu

bráni súdnemu prieskumu jeho zákonnosti, a preto preskúmavané rozhodnutie zrušil

aj s poukazom na § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.

Výrok o trovách konania odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 OSP úspechom

žalobcov v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie považujúc

ho za nezákonný z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, čo má  

za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a za nepreskúmateľný  

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zotrvávajúc naďalej na názore

o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcov v konaní, v dôsledku čoho nebol

splnený základný predpoklad obsahovej náležitosti správnej žaloby, čo je zákonným

dôvodom pre zamietnutie žaloby. Poukázal na to, že každou stavebnou činnosťou   3  

v rámci správneho konania dochádza k zásahu do práv a povinností občana, čo je

základnou podmienkou, aby takýto občan mohol byť účastníkom správneho konania,

avšak nie každý účastník správneho konania môže byť aktívne legitimovaný  

na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Aktívnu legitimáciu  

na podanie správnej žaloby má len ten účastník konania, ktorý tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený. Namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho žalobnou

námietkou, že žalobcovia nekonkretizovali, aká konkrétna ujma do ich práv, každého

jednotlivo, správnym rozhodnutím nastala, a preto považoval napadnutý rozsudok

v tejto časti za nepreskúmateľný.  

Žalovaný nesúhlasil s dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia  

pre nepreskúmateľnosť z dôvodu, že ÚPN-A a ÚPN CMZ Mesta Banská Bystrica, nie

sú súčasťou administratívneho spisu, nakoľko územnoplánovacia dokumentácia nemá

a ani nemôže byť súčasťou správnych spisov, a to z dôvodu jej obsahovej náročnosti,

ako aj z dôvodu, že sa vyhotovuje maximálne v troch vyhotoveniach. Poukázal na to,

že krajský súd napriek tomu, že rozhodnutie žalovaného zrušil pre nepreskúmateľnosť,

toto preskúmaval, a to čo do skutkovej i právnej stránky, a vyslovil závery, ktoré sú  

v úplnom rozpore so skutočným obsahom spisu a dôvodmi územného rozhodnutia,  

v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok podľa jeho názoru nezákonný.

V súvislosti s vytknutým porušením ustanovení § 3 ods. 2, § 32 a § 33 ods. 2

správneho poriadku v súvislosti s neoboznámením zmeny projektovej dokumentácie

účastníkov správneho konania, žalovaný uviedol, že k zmene projektovej

dokumentácie sa pristúpilo na základe námietok účastníkov správneho konania,

pričom účastníkom konania bolo umožnené nahliadať do spisu, robiť si výpisy

a odpisy a boli im poskytnuté kópie vyžiadaných dokladov. Nevyužitie práva

nahliadať do spisu, nemôže byť použité v jeho neprospech.

K dôvodu zrušenia jeho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov žalovaný

namietal, že s námietkami podanými účastníkmi v odvolaní sa vysporiadal dostatočne,

a to tým, že poukázal na to, že k umiestňovanej stavbe sa z hľadiska životného

prostredia kladne vyjadrili dotknuté orgány svojimi stanoviskami podľa § 140b zákona

č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), ktoré sú pre stavebný úrad

záväzné. Kladne sa vyjadrili dotknuté orgány v životnom prostredí, a to ochrana

prírody a krajiny, odpadové hospodárstvo, ochrana ovzdušia, ochrana vôd, vrátane

zisťovacieho konania podľa zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.  

Z hľadiska ochrany zdravia ľudí sa vyjadril kladne Regionálny úrad verejného

zdravotníctva v Banskej Bystrici, ktorý skúma denné preslnenie a osvetlenie, a tým aj

preskúmal predložený svetlotechnický posudok vypracovaný autorizovaným

architektom, ktorý tvorí súčasť dokumentácie pre územné rozhodnutie. Ďalej

Regionálny úrad verejného zdravotníctva skúmal hlučnosť, vibrácie a ďalšie vplyvy

na zdravie ľudí, výsledkom čoho je záväzné stanovisko podľa § 140b stavebného

zákona, ktoré je podkladom pre vydanie územného rozhodnutia, a je pre stavebný úrad

záväzné. S poukazom na toto odborné záväzné stanovisko dotknutého orgánu,  

je otázka dostatočného osvetlenia a preslnenie preukázaná a tým sú aj vysporiadané

námietky žalobcov. Konštatoval, že opakované svetlotechnické posúdenie bude

predmetom následného stavebného konania, v ktorom budú riešené technické detaily   4  

povolenia stavby, ktoré nie je možné realizovať, prípadne upravovať v územnom

konaní, pretože nie sú ešte známe.

Záverom svojho odvolania žalovaný napadol výrok o trovách konania. Poukázal

na to, že krajský súd pri určení výšky odmeny advokáta vychádzal z § 13 ods. 3

vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) namiesto § 13 ods. 4 vyhlášky.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žiadal, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému

náhradu trov prvostupňového konania v sume 454,96 € a náhradu trov odvolacieho

konania v sume 303,31 €.

Rozsudok krajského súdu napadol včas podaným odvolaním aj ďalší účastník

konania, spoločnosť T. s.r.o., ktoré odôvodnil tým, že krajský súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/

OSP).

Účastník správneho konania zhrnul odvolacie námietky do bodov a) až e) nasledovne:

a) Žalobcovia v žalobnom návrhu, na rozdiel od odôvodnenia napadnutého

rozsudku, nenamietajú skutočnosť, že by nemali k dispozícií ÚPN-A a ÚPN CMZ

Mesta Banská Bystrica; žalobcovia z územnoplánovacej dokumentácie  

v texte žaloby v časti II. 3. dokonca citujú a poukazujú na niektoré konkrétne

disproporcie medzi jej regulatívami a medzi obsahom odôvodnenia

preskúmavaného rozhodnutia žalovaného; to znamená, že s jej obsahom sa

žalobcovia oboznámili, a s jej podrobnou znalosťou formulovali adresné výhrady

voči postupu žalovaného správneho orgánu; z textu žaloby nie je možné

konštatovať, že by nezákonnosť rozhodnutia žalovaného zdôvodňovali, či už

absenciou alebo neznalosťou platnej územnoplánovacej dokumentácie.

b) Je síce pravdou, že súdu prináleží ex offo preskúmavať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia aj z tých dôvodov, ktoré expressis verbis neformuluje žalobný návrh,

na druhej strane však musí uvedená skutočnosť byť zohľadnená minimálne  

v otázke náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia; v súdenom prípade  

je zrušujúce rozhodnutie založené v prevažnej miere na "nepreskúmateľnosti  

pre neúplnosť spisov správneho orgánu" a nie na tých dôvodoch, ktoré ako

nezákonnosť namietali žalobcovia vo svojej žalobe; súdna prax v týchto

prípadoch nepripúšťa náhradu trov konania, pretože sa žalobcovia  

na procesnom výsledku konania svojimi námietkami nepodieľali; právny

zástupca žalobcov sa vyhol presnej formulácii navrhovaného petitu a tým

(nakoľko ide o kogentné ustanovenie zákona) zaťažil žalobu vadou, ktorá musí

nájsť svoj odraz vo výroku o náhrade trov konania; pokiaľ súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukazuje na str. 14, 15, 16 aj na iné obsahové dôvody

zrušujúceho rozhodnutia, tak tieto je potrebné z hľadiska jeho rozsudočného

výroku považovať za vedľajšie a doplňujúce, pretože sa nepremietli do jeho

formulácie.

c) odvolateľ, rovnako ako žalobcovia, poznal obsah územnoplánovacej

dokumentácie a nemal najmenších pochybností, že tak stavebný úrad, ako aj   5  

žalovaný správny orgán rozhodovali vo veci s jej znalosťou a na jej základe;  

v správnom súdnictve súd môže podľa § 120 odsek 1 O.s.p. vykonať

dokazovanie, pri ktorom verifikuje a dopĺňa dôkazy, ktoré boli vykonané  

v správnom konaní; je otázne či platná územnoplánovacia dokumentácia nie je

verejne prístupným dokumentom napr. na internetovom portáli mesta Banská

Bystrica; odvolateľ je toho názoru, že súdu nič nebránilo zadovážiť si pre potreby

rozhodnutia územnoplánovaciu dokumentáciu v procese dokazovania; pokiaľ tak

prvostupňový súd neurobil; rozhodol v rozpore so zásadou rovnosti zbraní  

a na ťarchu žalovaného, v konečnom dôsledku v neprospech odvolateľa v pozícii

žiadateľa o povolenie umiestnenia stavby.

d) Odvolateľ je toho právneho názoru, že nebolo zákonnou povinnosťou stavebného

úradu ani žalovaného správneho orgánu vysporiadať sa so všetkými námietkami

žalobcov, ale len s tými, ktoré považoval vzhľadom na ich obsah za dôležité,

rozhodujúce a určujúce pri posudzovaní naplnenia zákonných podmienok

ustanovenia § 37 stavebného zákona; v tej súvislosti sa z pohľadu odvolateľa

javia ako samoúčelné, tendenčné a skutočnosti nezodpovedajúce argumenty

žalobcov o hrozbe neadekvátneho zásahu do všetkých sfér životného prostredia  

v danej lokalite; je všeobecne známe, a z toho dôvodu by na uvedenú skutočnosť

mal pri rozhodovaní prihliadať aj prvostupňový súd, že obchodný komplex Ú.

patril od 60-tych až 70-tych rokov minulého storočia k živým   a

navštevovaným viacúčelovým centrám, kde sa nachádzali prevádzky Domu

služieb (občianskej vybavenosti), reštaurácia s učňovským strediskom, veľká

predajňa potravín, pohostinstvo, pošta, lekáreň, kníhviazačstvo, kvetinárstvo a iné

obyvateľstvu slúžiace prevádzky; tak v minulosti (t. j. v čase schvaľovania

a prijímania územnoplánovacej dokumentácie), ako aj v súčasnosti sa jednalo  

o frekventovanú dopravnú lokalitu, ktorou sa zabezpečoval nevyhnutný nástup

všetkých druhov dopravy na sídlisko F. a k R. n.,   na tento aspekt súd

neprihliadol, jednostranne a bez ďalšieho prehodnotenia prevzal argumentáciu

žalobcov v tomto smere.

e) Preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané za použitia zásady voľného

hodnotenia dôkazov, v rámci ktorej nie je povinnosťou správneho orgánu

reagovať na každú - čo i najmenšiu, resp. nepodstatnú námietku, pretože v takom

prípade by proces správneho rozhodovania bol zaťažený neúmernou

administratívou v rozpore so zmyslom a účelom zákonného procesného postupu  

v stavebnom konaní; možno zovšeobecniť, že v prípade akceptácie všetkých

vznesených námietok a výhrad zo strany žalobcov by v danom prípade nebolo

objektívne možné docieliť vydanie žiadneho rozhodnutia pre potreby konkrétneho

stavebného konania; rovnako jednostranne a v rozpore s uvedenou zásadou

voľného hodnotenia dôkazov vyznela argumentácia súdu o nemožnosti

oboznámenia sa žalobcov so zmenenou projektovou dokumentáciou (z 22

nadzemných podlaží na 15 podlaží), keď tento stav bol výsledkom ich petičnej

činnosti a z hľadiska hodnotiacich kritérií na posúdenie zákonnosti sa jedná

o vyslovene formálnu námietku.

Záverom sa stotožnil s obsahom odvolania žalovaného, nakoľko záujmy  

na výsledku súdneho konania žalovaného správneho orgánu a účastníka na jeho strane

sú rovnaké, preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle žalovaným   6  

navrhovaného odvolacieho petitu.  

Žalobcovia sa k obsahu podaných odvolaní nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)

preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu  

a v medziach podaných odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 vety

prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel  

k záveru, že odvolanie žalovaného a účastníka konania sú dôvodné.

Predmetom súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

žalovaného správneho orgánu Krajského stavebného úradu Banskej Bystrici  

č. KSUBB-2009-866/1452-1:OŠSS, zo dňa 18.11.2009, ktorým zamietol odvolanie

účastníkov konania a potvrdil rozhodnutie Mesta Banská Bystrica č. RV-

25687/2009/Sch zo dňa 6.8.2009 o umiestnení stavby „C.“.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že účastník na strane žalovaného,

obchodná spoločnosť S. s.r.o. (pred zmenou obchodného mena T. s.r.o.), podal dňa

6.3.2009 návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby „C. B. B.. Stavebný úrad

prvého stupňa, Mesto Banská Bystrica, rozhodnutím zo dňa 3.4.2009,  

č. k. RV-25687/2009/Sch, prerušil územné konanie a vyzval navrhovateľa  

na doplnenie návrhu. Následne verejnou vyhláškou zo dňa 17.4.2009, č. k. RV-

25687/2009/Sch, oznámil začatie územného konania a upustenie od ústneho

pojednávania podľa § 36 ods. 4 stavebného zákona s poučením účastníkov konania, že

môžu svoje námietky a pripomienky uplatniť najneskôr do 10 pracovných dní odo dňa

doručenia tohto oznámenia, pričom na neskoršie podané námietky sa neprihliadne,  

a s uvedením miesta a času, kedy môžu nahliadnuť do podkladov rozhodnutia. Verejná

vyhláška bola vyvesená na úradnej tabuli dňa 17.4.2009 a zvesená 4.5.2009. Súčasťou

administratívneho spisu sú jednotlivé námietky vznesené v územnom konaní včas, a to

konkrétne námietka V. Š., I. M., N. O., J. K. a ďalších 69 obyvateľov, za občiansku

iniciatívu Ing. L. S., ako i petícia obyvateľov v poverení Mgr. M. P. a Mgr. I. B. ako

i námietky vznesené po termíne. Na základe žiadosti prvostupňového správneho

orgánu bolo verejnou vyhláškou zo dňa 12.6.2009, č. k. RV-25687/2009/Sch

oznámené predĺženie lehoty na rozhodnutie, a to do 6.8.2009. Mesto Banská Bystrica

vydalo dňa 6.8.2009, pod č. RV-25687/2009/Sch rozhodnutie o umiestnení stavby

„C.“. Rozhodnutie bolo oznámené účastníkom verejnou vyhláškou, vyvesenou  

na úradnej tabuli správneho orgánu dňa 12.8.2009 a zvesenou dňa 28.8.2009.

Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo na základe odvolania účastníkov

konania rozhodnutím Krajského stavebného úradu Banskej Bystrici č. KSUBB-2009-

866/1452-1:OŠSS, zo dňa 18.11.2009, potvrdené. Rozhodnutie je predmetom

preskúmavania v tomto konaní.  

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy.

  7  

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,  

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje,

aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy

poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom

správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania  

s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

(§ 247 ods. 2 OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť

tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 veta prvá OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom

správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250

ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe

zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania  

a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom

konaní, t.j. že mu takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma.

Žalobca môže účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia, ktorou bol

ukrátený na svojich právach, pričom ukrátením na právach je nutné rozumieť nielen

ukrátenie na právach hmotných, ale aj na právach procesných.

Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov žalovaného a ich rozpore  

so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne

oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu.

Súd v každej konkrétnej veci v intenciách citovaných zákonných ustanovení

posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej

legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. V konaní podľa piatej časti OSP

súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha

ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho

právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou.

Žalobcovia vo svojej žalobe vyjadrili presvedčenie, že územným rozhodnutím

zasiahol žalovaný a aj prvostupňový stavebný úrad do ich práv garantovaných Ústavou

Slovenskej republiky ako aj medzinárodnými dohovormi, predovšetkým vlastníckeho

práva, práva na priaznivé životné prostredie a práva na včasné a úplné informácie   8  

o životnom prostredí, práva na súkromie, práva na inú právnu ochranu, práva na účasť

v konaní.

Nakoľko konkrétne tvrdenie žalobcov o ukrátení na ich subjektívnych právach

treba v zmysle § 247 ods. 1 OSP považovať za osobitnú náležitosť žaloby  

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, odvolací súd sa v prvom

rade aj z dôvodu odvolacej námietky žalovaného zaoberal otázkou, či územné

rozhodnutie – rozhodnutie o umiestnení stavby - je spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich

vlastníckom práve, práve na priaznivé životné prostredie a práve na súkromie.

Rozhodujúcim kritériom pre toto posúdenie je podľa názoru odvolacieho súdu

charakter rozhodnutia o umiestnení stavby.

Podľa § 39a ods. 1 vety prvej stavebného zákona rozhodnutím o umiestnení

stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa

podmienky na umiestnenie stavby (vrátane požiadaviek na ochranu prírody a krajiny  

a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie podľa § 39 ods. 2 stavebného

zákona), určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti

rozhodnutia.

Z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že ide  

o rozhodnutie, ktorým sa stavba priamo nerealizuje (k jej realizácii dochádza  

na základe stavebného povolenia – osobitného rozhodnutia vydaného v stavebnom

konaní, resp. na základe ohlásenia stavebnému úradu v určitých zákonom

ustanovených prípadoch), t. j. k porušeniu práva žalobcov na priaznivé životné

prostredie v zmysle čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) týmto

rozhodnutím nemôže reálne dôjsť.

Pri posudzovaní možnosti ukrátenia na práve na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života   upraveného v čl. 19 ods. 2 ústavy  

a čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) vychádzal odvolací súd z už uvedeného charakteru rozhodnutia

o umiestnení stavby, ktoré nezakladá bezprostredné porušenie ani tohto práva, aj keď

vytvára možnosť pre prijatie ďalšieho rozhodnutia, ktoré sa môže dotknúť súkromného

a rodinného života žalobcov - fyzických osôb ako každé rozhodnutie s právnymi

účinkami. Ako to vyplýva i z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

(uznesenie sp. zn. II. ÚS 22/02 zo dňa 6.3.2002), porušenie práv priznaných v čl. 19

ods. 1 a 2 ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán

uplatní svoju právomoc. Pritom čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného  

a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým

zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Rozhodnutie o umiestnení stavby však reálne  

do narušenia práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života nezasahuje, vytvára sa ním len právny základ pre rozhodnutie  

o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť. Vyplýva to aj

z časovej platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby.

  9  

Rovnako s poukazom na charakter rozhodnutia o umiestnení stavby toto

rozhodnutie nemôže spôsobiť ani bezprostredné porušenie vlastníckeho práva, keďže

len vytvára možnosť pre vydanie ďalšieho rozhodnutia v stavebnom konaní, ktoré sa

už svojimi účinkami vlastníkov pozemkov alebo stavieb vrátane bytov môže dotknúť.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že otázka ochrany vlastníckych práv  

a oprávnených záujmov vlastníkov sa bude riešiť v samostatnom následnom

stavebnom konaní. Rozhodnutie o umiestnení stavby reálne nezasahuje ani do práva

na vlastníctvo. Vytvára sa ním len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby,

stavebné povolenie, ktoré môže, ale nemusí byť v budúcnosti vydané. Vyplýva to aj  

z časovej platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby.

Odvolací súd preto uzavrel, že vydaním územného rozhodnutia žalované

správne orgány nemohli reálne ukrátiť žalobcov na ich vlastníckom práve, práve  

na priaznivé životné prostredie ani práve na súkromie, a preto nebol v tomto rozsahu

podľa názoru odvolacieho súdu splnený základný predpoklad potrebný k vecnému

vybaveniu žaloby.

Pokiaľ ide o zásah do práva na inú právnu ochranu a práva na účasť v konaní,

tento žalobcovia odôvodňovali nedostatočným vysporiadaním sa s ich pripomienkami

v rozhodnutí žalovaného, v nedostatočne zistenom skutočnom stave veci, čím im bolo

znemožnené účinne sa obhajovať a chrániť svoje záujmy, a tiež nemožnosťou

oboznámiť sa so zmenenou projektovou dokumentáciou. V rozsahu týchto žalobných

námietok krajský súd konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu

pre nedostatok dôvodov, čo bolo jedným z dôvodov jeho zrušenia krajským súdom.

Odvolací súd na rozdiel od záveru krajského súdu je toho názoru, že

odôvodnenie rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho

preskúmanie. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je jeho obsahovou

náležitosťou, ktorá plní viacero funkcií. Jednak má presvedčiť účastníkov o správnosti

postupu správneho orgánu a jednak o zákonnosti jeho rozhodnutia. Hodnotenie

dôkazov je v rámci územného konania ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov

ako procesu, pri ktorom na základe logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov

dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia, a preto skutočnosti, ku ktorým správny

orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby

bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa zhodnotili vykonané dôkazy (aj

odôvodnenie prečo sa niektoré nevykonali) ako aj hodnotenie týchto dôkazov. V tejto

svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami

zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je potom

v súlade s ustanovením § 245 ods. 2 OSP rozhodujúce, či také rozhodnutie vydané  

na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom, pričom neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Pokiaľ žalovaný odôvodnil odvolacie námietky poukazom na kladné

vyjadrenia a stanoviská dotknutých orgánov, uplatňujúce záujmy chránené osobitnými

predpismi z hľadiska životného prostredia, z hľadiska ochrany zdravia ľudí  

i z hľadiska dopravného riešenia, ktorých obsah je pre správny orgán záväzný (§ 140b

stavebného zákona), čím sa zachováva záväznosť požiadaviek uplatnených   10  

v záväzných stanoviskách, nemožno konštatovať nezákonnosť jeho rozhodnutia.

V prípade, ak by účastníci konania nesúhlasili s obsahom a závermi z nich

vyplývajúcimi, mali zákonnú možnosť uplatniť námietky proti obsahu záväzného

stanoviska, čo však neučinili.

V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia správneho

orgánu je potrebné uviesť, že nie je nevyhnutné, aby sa správny orgán zaoberal každou

vznesenou námietkou, avšak musí byť z neho zrejmé, na základe čoho dospel

k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí. Z predmetného odvolaním napadnutého

rozhodnutia uvedené jednoznačne vyplýva.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť

krajského súdu na koncentračnú zásadu vyjadrenú v ustanovení § 36 ods. 1, 2

stavebného zákona, ktorou je ovládané územné konanie, na základe čoho bude

potrebné posúdiť dispozičnú možnosť žalobcov i vo vzťahu k žalobným dôvodom.

Odvolací súd považuje aj záver krajského súdu o porušení povinnosti

žalovaným vyplývajúcich mu z ustanovení správneho poriadku, konkrétne ust. § 3

ods. 2, §§ 32 a 33 ods. 2 správneho poriadku v súvislosti so zmenou projektovej

dokumentácie, za nesprávny. Stotožňujúc sa s odvolacou námietkou žalovaného

konštatuje, že postupom správneho orgánu nedošlo k popretiu základných zásad

správneho konania ako je zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania a zásada

materiálnej pravdy. Krajský súd toto porušenie zdôvodnil tým, že v prvostupňovom

konaní došlo k zmene projektovej dokumentácie, kedy sa stavba znížila z 22

nadzemných podlaží a 3 podzemných podlaží na 15 podlaží + jedno technické,  

ku ktorej sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť. S uvedeným tvrdením sa

nemožno stotožniť, pretože k zmene projektovej dokumentácie síce došlo, ale  

na základe vznesených námietok účastníkov konania, kedy došlo k prehodnoteniu

výšky stavby v priamej súvislosti so vznesenými námietkami. Zásada aktívnej

súčinnosti účastníkov konania, ktorá sa chápe ako právo účastníka konania, ktoré

môže, ale nemusí využiť, nebola v takom prípade porušená. Nebolo preukázané, že by

správny orgán v správnom konaní nevytváral optimálne podmienky na uplatnenie

tohto práva, t.j. byť aktívnym činiteľom v rámci konania. Účastníci konania mali

možnosť nahliadať do spisu a oboznámiť sa tak s podkladmi rozhodnutia, o ktorom ich

práve boli správnym orgánom poučení v oznámení o začatí územného konania.

Nevyužitie práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemôže byť na ujmu správneho

orgánu.

Napokon najvyšší súd súhlasiac s odvolacou námietkou žalovaného nepovažuje

za správny ani záver krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre neúplnosť

spisu správneho orgánu, pretože neobsahuje územný plán mesta Banská Bystrica ani

územný plán centrálnej mestskej zóny, na základe čoho nebolo možné posúdiť, či

napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

na skutočnosť, že územnoplánovaciu dokumentáciu obce (regiónu) a jej záväzné časti

schvaľuje obec (samosprávny kraj) všeobecne záväzným nariadením (§ 27 stavebného

zákona). Schválený územný plán obce a schválený územný plán zóny je uložený  

v obci, na stavebnom úrade a na krajskom stavebnom úrade (§ 28 ods. 3 stavebného

zákona), čo znamená, že je každému prístupný. Predmetný územný plán mesta Banská   11  

Bystrica a územný plán centrálnej mestskej zóny je zverejnený na internetovej stránke

Mesta Banská Bystrica. S ohľadom na uvedené vzhliadol odvolací súd požiadavku

krajského súdu, aby bol územný plán mesta Banská Bystrica a územný plán centrálnej

mestskej zóny súčasťou spisu, za neopodstatnenú.

Na základe vyššie uvedených dôvodov považujúc odvolacie námietky

odvolateľov za dôvodné odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa

ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Podľa § 250ja ods. 4 OSP v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní riadiac sa vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejednať a znovu o nej rozhodnúť súc

viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby.

O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci

podľa § 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 26. októbra 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth