ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci navrhovateľa: D. T., bytom E., zastúpeného JUDr. Petrom Peružekom, advokátom so sídlom Radlinského 1, Hlohovec, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor (pôvodne Obvodný pozemkový úrad v Bratislave), so sídlom Trenčianska 55, Bratislava, za účasti: 1) Hlavné mesto Slovenskej republiky, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, 2) ZOO Bratislava, so sídlom Mlynská dolina 1, Bratislava, 3) Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. k.: 2630/04, zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE z 30. novembra 2012, o odvolaní navrhovateľa voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/31/2013- 70 z 1. októbra 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/31/2013-70 z 1. októbra 2014 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Zúčastnené osoby nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Odôvodnenie
I.
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4Sp/31/2013-70 z 1. októbra 2014 potvrdil podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu č. k.: 2630/04, zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE z 30. novembra 2012, ktorým na základe zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“) rozhodol v prvom výroku o tom, že navrhovateľ je v podiele 3/4 k celku dedičom po oprávnenej osobe p. X. T. v zmysle ust. § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona a spĺňa podmienky uvedené v ust. § 3 ods. 1 písm. j) reštitučnéhozákona a v druhom výroku o tom, že pozemok nachádzajúci sa v pôvodnom k.ú. V. (M. X.), PK vl. č. 12549, parc. č. 20767/l4 nie je možné v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona vydať a preto sa navrhovateľovi priznáva právo na náhradu vo výške 11.171,83 Eur, ktorá už bola dňa 8. februára 2006 vyplatená oprávnenej osobe X. T. a v treťom výroku napadnutého rozhodnutia odporca v zmysle § 3 ods. 5 reštitučného zákona uložil navrhovateľovi povinnosť vrátiť štátu sumu vo výške 376,36 Eur, ktorá predstavuje 3 z kúpnej ceny reštituovaného pozemku vyplatenej na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli podľa prvého výroku napadnutého rozhodnutia uzavreté v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (dôvod reštitúcie podľa § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona).
Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh z 3. januára 2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Namietal svoje označenie v napadnutom rozhodnutí v tom smere, že v ňom nemal byť označený ako „dedič po oprávnenej osobe“, ale ako „právny nástupca na základe dedičského konania po oprávnenej osobe“. Ďalej uviedol, že v prvom výroku je na konci chyba v písaní, pretože omylom vypadlo slovo „podmienok“ a tak má teda tento koniec vety správne znieť: „v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.“ Navrhovateľ ďalej žiadal o doplnenie druhého výroku napadnutého rozhodnutia o označenie, že náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. k. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 s odkazom na reštitučný zákon, podľa ktorého možno finančnú náhradu poskytnúť len na základe právoplatného rozhodnutia. Nesprávnosť tretieho výroku podľa názoru navrhovateľa spočívala v tom, že z ust. § 3 ods. 5 reštitučného zákona vyplýva, že vo výroku uvedená suma by sa mala vrátiť len v prípade navrátenia reštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že odporca nesprávne vyhodnotil dedičské konanie po oprávnenej osobe ako poručiteľovi, t.j. uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2D/129/2009-33, Dnot 15/2009 zo 14. septembra 2009, podľa ktorého bolo dedičské konanie zastavené z dôvodu nemajetnosti poručiteľa a teda odporca nie je oprávnený s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka požadovať od navrhovateľa kúpnu cenu reštituovaného pozemku. Na záver namietal účasť zúčastnených osôb v správnom konaní, ktoré podľa navrhovateľa nespĺňajú žiadnu z podmienok účastníctva uvedenú v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Tento právny názor odôvodňoval závermi napadnutého rozhodnutia a v prípade zúčastnenej osoby v 3. rade osobitne argumentoval tým, že náhrada za reštituovaný pozemok bola už vyplatená oprávnenej osobe na základe rozhodnutia odporcu R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že námietky navrhovateľa týkajúce sa prvého a druhého výroku napadnutého rozhodnutia sú vo vzťahu k meritu veci irelevantné a nemožno ich subsumovať ani pod jeden z možných dôvodov zrušenia napadnutého rozhodnutia vymedzených v § 250j ods. 2 písm. a)
- e), resp. v § 250j ods. 3 O.s.p. Aj napriek uvedenému súd tieto námietky riadne vyhodnotil.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, podľa ktorej mal byť navrhovateľ označený ako právny nástupca a nie ako dedič, uviedol, že z pohľadu krajského súdu je nedôvodná a irelevantná. A to nielen z toho dôvodu, že oba pojmy sú pre účely reštitučného zákona obsahovo totožné, ale i preto, že označenie „dedič po oprávnenej osobe“ v napadnutom rozhodnutí je i z pohľadu skutočného postavenia navrhovateľa v konaní pred odporcom správne. Okrem toho podľa dedičského rozhodnutia navrhovateľ patril do okruhu dedičov - bol závetným dedičom po poručiteľovi (oprávnenej osobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok.
Taktiež absencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku, podľa názoru prvostupňového súdu nemá žiaden právny význam vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jedná sa totiž o zrejmú chybu v písaní, ktorá nemá za následok zmätočnosť či nezrozumiteľnosť výroku a je ju naviac možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, pričom obsah tohto znenia výroku navrhovateľ pochopil. Z toho istého dôvodu sú podľa krajského súdu absolútne irelevantnými i námietky navrhovateľa prednesené na pojednávaní, v rámci ktorých poukázal, bez uvedenia akéhokoľvek súvisu s meritom veci, na chybne uvedené údaje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Naviac tieto, na pojednávaní prednesené námietky, boli prezentované po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty.
K požiadavke navrhovateľa doplniť do druhého výroku napadnutého rozhodnutia informáciu, že náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného rozhodnutia, krajský súd uviedol, že ju považuje za neopodstatnenú, a to z dôvodu, že tento výrok v dotknutej časti jasne a zrozumiteľne udáva dôvod, prečo k faktickému vyplateniu náhrady neprichádza. Uvádzanie príslušných právnych noriem a skutočností, ktoré sú obsahom odôvodnenia, do výroku rozhodnutia je nadbytočné a mohlo by mať za následok jeho neprehľadnosť (nezrozumiteľnosť).
Krajský súd nepovažoval za relevantnú ani námietku navrhovateľa týkajúcu sa zúčastnených osôb v správnom konaní, ktoré podľa navrhovateľa nespĺňajú žiadnu z podmienok účastníctva uvedenú v správnom poriadku. Navrhovateľ ani neuviedol akým spôsobom by mala mať táto vada vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Argumentácia navrhovateľa vychádzajúca z obsahu napadnutého rozhodnutia ako i z rozhodnutia odporcu R/260/2004/Os z 27. decembra 2004 (pokiaľ ide o zúčastnenú osobu v 3. rade) nemá žiadne opodstatnenie a právny základ. Zúčastnená osoba 1) je momentálne vlastníkom reštituovaného pozemku a jej účastníctvo je dané samotným zákonom o reštitúcii. Zúčastnená osoba 2) je jeho užívateľom - okrem toho vystupovala ako kupujúci v kúpnych zmluvách, ktoré boli podľa navrhovateľa uzatvorené v tiesni a teda boli hlavným dôvodom reštitúcie podľa § 3 ods. 1, písm. j) reštitučného zákona. Účastníctvo zúčastnenej osoby 3) možno jasne vyvodiť zo zákona o reštitúcii, nakoľko práve Slovenský pozemkový fond v zmysle § 6 ods. 5 uvedeného zákona mal poskytnúť navrhovateľovi finančnú náhradu (a reálne ju i poskytol aj keď na základe neprávoplatného rozhodnutia odporcu R/260/2004/Os z 27. decembra 2004). Všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho konania spĺňali všeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku. Podľa názoru prvostupňového súdu, jediná námietka navrhovateľa, ktorú navrhovateľ prezentoval v podanom návrhu a ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia spočívala v napádanej nesprávnosti tretieho výroku napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ mal totiž za to, že v zmysle ust. § 3 ods. 5 reštitučného zákona možno kúpnu cenu za reštituovaný pozemok vrátiť výlučne v prípade, ak došlo k navráteniu reštituovaného pozemku. Okrem toho uviedol, že z dôvodu ukončenia dedičského konania po poručiteľovi - oprávnenej osobe, zastavením pre nemajetnosť túto kúpnu cenu nemožno, s poukazom na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, od neho akýmkoľvek spôsobom vymáhať.
Pokiaľ ide o výklad § 3 ods. 5 reštitučného zákona, krajský súd sa v plnej miere stotožnil s právnym názorom odporcu a zúčastnenej osoby 3), že tento je nutné vykladať v súvislosti s § 3 ods. 7 reštitučného zákona, t.j. že pod navrátením vlastníctva k pozemku je nutné rozumieť aj priznanie práva na (finančnú) náhradu za reštituovaný pozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených v § 6 reštitučného zákona. Okrem toho, že takýto právny záver je logickým vo vzťahu k obsahu a k účelu reštitučného zákona, možno ho vyvodiť i z predmetu zákona formulovaného ust. § 1 zákona o reštitúcii, ktorým je navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov. Ak by totiž zákonodarca pod pojmom „navrátenie vlastníctva k pozemkom“ nerozumel pre účely tohto zákona t.j. vrátane § 3 ods. 5 aj formu reštitúcie poskytnutím finančnej náhrady, túto by upravil v osobitnom zákone, resp. by ju pojmovo z toho ustanovenia (predmetu zákona) vylúčil. I v prípade vyplatenia finančnej náhrady sa jedná o spôsob plnenia reštitučného nároku v zmysle reštitučného zákona. Navrhovateľ je teda ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona povinný v zmysle § 3 ods. 5 uvedeného zákona vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku, ktorá bola vyplatená oprávnenej osobe na základe kúpnych zmlúv uzatvorených so zúčastnenou osobou v 2. rade dňa 21. novembra 1973.
K námietke navrhovateľa týkajúcej sa dedičského konania po oprávnenej osobe (poručiteľovi) zastaveného z dôvodu nemajetnosti poručiteľa, krajský súd uviedol, že v zmysle uvedeného ustanovenia sa zodpovednosť dedičov týka iba dlhov, ktoré vznikli do okamihu smrti poručiteľa. Záväzok - povinnosť vrátenia kúpnej ceny reštituovaného pozemku vzniká až momentom právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, povinnou osobou je pritom podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona výlučne navrhovateľ, ktorému bolo za splnenia zákonných podmienok priznané právo na (už oprávnenej osobe vyplatenú) náhradu ako to vyplýva z enunciátu napadnutého rozhodnutia. Prvostupňový súddodal, že rozhodnutie odporcu č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004, na základe ktorého bola oprávnená osoba (poručiteľ) povinná vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku, nikdy nenadobudlo právoplatnosť a dňa 15. marca 2007 bolo zrušené na základe rozsudku sp. zn. 3Sp/80/2005. Ako je zjavné i z administratívneho spisu, oprávnená osoba túto sumu nikdy nevrátila. V prípade, ak by oprávnená osoba (p. X. T.) kúpnu cenu vrátila za svojho života, aktuálne by odporca navrhovateľovi (logicky) neuložil túto kúpnu cenu opätovne vrátiť.
Vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 8C/32/2009, na ktoré v uvedenej súvislosti poukázal navrhovateľ, krajský súd uviedol, že jeho predmetom bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane oprávnenej osoby z dôvodu plnenia (vyplatenie finančnej náhrady) na základe titulu, ktorý časom odpadol (t.j. zrušené rozhodnutie R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004). V uvedenom prípade bola argumentácia súdu založená na § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka namieste, nakoľko bezdôvodné obohatenie na strane oprávnenej osoby (poručiteľa) vzniklo ešte pred jej smrťou a teda navrhovateľova povinnosť vydať toto bezdôvodné obohatenie priamo závisela od výsledkov dedičského konania. Povinnosť vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku za života oprávnenej osoby (poručiteľa) ešte neexistovala a teda neexistuje ani dôvod, prečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti s dedičským konaním po poručiteľovi (oprávnenej osobe). Označenie navrhovateľa ako dedič, resp. právny nástupca oprávnenej osoby, možno v tomto prípade chápať len v intenciách reštitučného zákona. Pretože odporca po riadnom zistení skutkového stavu a vyhodnotení všetkých súvislostí správne vyhodnotil, že navrhovateľ je v zmysle § 3 ods. 5 zákona o reštitúcii povinný vrátiť štátu kúpnu cenu reštituovaného pozemku a pretože námietky vznesené navrhovateľom neboli dôvodné, krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s §250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, a preto mu náhradu trov konania nepriznal a odporca ani zúčastnené osoby o náhradu trov nežiadali.
II.
Proti tomuto rozsudku podal v lehote ustanovenej zákonom odvolanie navrhovateľ (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p.), ktorý z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby odvolací súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť mu trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Navrhovateľ odvolanie odôvodnil tým, že ak v konaní pred správnym orgánom, ako aj konaní pred súdom došlo k nesprávnemu právnemu označeniu navrhovateľa resp. účastníka konania D. T. ako dediča po oprávnenej osobe, pričom označenie účastníka má byť „právny nástupca na základe dedičského konania po oprávnenej osobe X. T.“. Trvanie na správnom označení navrhovateľa je dôležité najmä pre posúdenie toho či navrhovateľ v tomto konaní má vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku. Tvrdenie súdu, že postaveniu navrhovateľa patrí označenie dedič po oprávnenej osobe uviedol, že tento pojem nevyplýva zo zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a ani z reštitučného zákona.
Zároveň uviedol, že zotrváva aj na tom, že krajský súd nesprávne posúdil aj účastníctvo Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava, Zoologickej záhrady v Bratislave a Slovenského pozemkového fondu Bratislava, pretože z definície účastníctva podľa správneho poriadku vyplýva, že konajúci orgán musí v každom okamihu skúmať, či konkrétna fyzická alebo právnická osoba je účastníkom konania. Z tohto vyplýva, že po rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. 2630/2004 z 30. novembra 2012 bolo rozhodnuté vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom uplatneného oprávnenou osobou a z tohto dôvodu Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Zoologická záhrada v Bratislave a Slovenský pozemkový fond Bratislava nemôžu byť žiadnym účastníkom konania. Pri vydaní uvedeného rozhodnutia nebola a nie je Zoologická záhrada v Bratislave dotknutým subjektom a nespĺňala žiadnu zpodmienok účastníctva uvedenú v správnom poriadku, nakoľko uvedený pozemok nebolo možné vydať, mohlo dôjsť podľa ustanovení reštitučného zákona len k vydaniu náhradného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranej bonite resp. vyplateniu peňažnej náhrady. Zároveň uviedol, že pri vydaní rozhodnutia z 30. novembra 2012 nebol a nie je Slovenský pozemkový fond dotknutým subjektom a nespĺňal žiadnu z podmienok účastníctva uvedenú v správnom poriadku, nakoľko náhrada za uvedený pozemok bola vyplatená oprávnenej osobe už na základe rozhodnutia č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004. K Slovenskému pozemkovému fondu ešte navrhovateľ dodal, že fond nemal byť účastníkom konania ani v minulosti, teda pri rozhodnutí č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004. Z dôvodu, že prvostupňový súd ponechal vyššie uvedené subjekty účastníkmi konania, zaťažil predmetný rozsudok vadou, nakoľko došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Ďalej navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že nesprávnym posúdením prvostupňového súdu zostal nedotknutý aj pôvodný výrok č. III predmetného rozhodnutia správneho orgánu, ktorým zaviazal navrhovateľa na vrátenie kúpnej ceny, ktorú krajský súd odôvodnil tým, že z ustanovenia § 3 ods. 7 reštitučného zákona vyplýva, že „oprávnená osoba je povinná po navrátení vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku. Lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad“, pričom krajský súd uviedol, že ak by zákonodarca považoval pod pojmom navrátenie vlastníctva k pozemkom aj formu reštitúcie poskytnutím finančnej náhrady, túto by teda buď podľa súdu upravil v osobitnom zákone alebo by ju vylúčil. Záver prvostupňového súdu je taký, že i vyplatenie finančnej náhrady je spôsobom plnenia reštitučného nároku v zmysle reštitučného zákona. Z tohto teda súd vyvodil povinnosť navrhovateľa vrátiť kúpnu cenu. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na článku 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a konštatoval, že nie je možné ani výkladom súdu priznávať povinnosti, ak nie sú výslovne upravené v zákone. Z tohto dôvodu považoval navrhovateľ výklad súdu v rozpore s právnou úpravou, kde sa jednoznačne uvádza, kedy a za akých okolností musí oprávnená osoba po navrátení vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku, pričom lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad. Nikde nie je ustanovené vrátenie kúpnej ceny v tomto posudzovanom prípade. K tomu dodal, že všeobecné súdy patria ku garantom ústavnosti, ale nemajú oprávnenie vykladať zákony tým smerom, že rozširujú oprávnenia štátnych orgánov. Zároveň dodal, že priznanie finančnej náhrady nie je ani uvedené v ustanovení § 3 reštitučného zákona, kde sú upravené len ustanovenia smerujúce k navráteniu vlastníctva k pozemku resp. k priznaniu náhradného pozemku.
Záverom navrhovateľ uviedol, že krajský súd nesprávne právne vyhodnotil dedičské konanie po oprávnenej osobe - uznesenie Okresného súdu Bratislava 1. sp. zn. 2D 129/2009 - 33 Dnot 15/2009 zo 14. septembra 2009, v rovnakom dni aj právoplatným, z ktorého vyplýva, že dedičské konanie bolo zastavané a D. T. zodpovedá za dlhy poručiteľa len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, pričom však poručiteľ - oprávnená osoba - nezanechal žiaden majetok, D. T. za tento dlh nezodpovedá. Navrhovateľ mal za to, že uvedené je možné absolútne použiť na uvedenú vec, nakoľko D. T. je právnym nástupcom oprávnenej osoby, pričom však na majetkové veci sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu je v rozpore s ustanovením § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vymáhať akúkoľvek sumu od D. T., pričom mal súd postupovať obdobne ako v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 8C 32/2009. Krajský súd sa podľa navrhovateľa nevysporiadal s tým, že navrhovateľ v tomto konaní nie je oprávnenou osobou, ale len právnym nástupcom (terminológiou súdu - dedičom po oprávnenej osobe). Základnou zásadou dedičského práva je to, aby sa dedičia sa nedostali do horšieho postavenia na základe dedenia a preto obmedzuje prechod dlhov tým, že túto zodpovednosť obmedzujú výškou ceny nadobudnutého dedičstva. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nenadobudol žiaden majetok na základe dedičstva po poručiteľovi - dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť, je protiprávnym určenie, že navrhovateľ v tomto konaní má vrátiť nejakú kúpnu cenu za pozemok.
Ku konštatovaniu krajského súdu, že nie je možné uvedený výrok č. III. odporcu subsumovať pod sférudedičského práva, keď v odôvodnení uvádza, že „Povinnosť vrátiť kúpnu cenu pozemku za života oprávnenej osoby (poručiteľa) ešte neexistovala a teda neexistuje ani dôvod, prečo by mal tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti s dedičským konaním po poručiteľovi (oprávnenej osobe)“ navrhovateľ uviedol, že nie je oprávnená osoba, ale je právny nástupca po oprávnenej osobe (dedič po oprávnenej osobe), oprávnenou osobou je osoba podľa reštitučného zákona, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Navrhovateľ nie je oprávnenou osobou ani podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, nakoľko tým by sa stal, ak by jeho otec X. zomrel ešte pred 31. decembrom 2004, čo sa nestalo. Z tohto dôvodu je nutné posudzovať navrhovateľa len ako právneho nástupcu po oprávnenej osobe resp. dediča po oprávnenej osobe (tvrdenie súdu) a všetky záväzky posudzovať podľa ustanovení dedičského práva. Ak teda vznikol záväzok oprávnenej osobe z titulu reštitúcie a navrhovateľ ako dedič nenadobudol z titulu dedičstva žiaden majetok, nie je možné požadovať nahradenie kúpnej ceny od navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
III.
K odvolaniu navrhovateľa sa odporca ani zúčastnená osoba 2) písomne nevyjadrili.
IV.
K podanému odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrilo Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava ako zúčastnená osoba 1) v písomnom vyjadrení z 8. decembra 2014, z ktorého vyplýva, že Krajský súd v Bratislave vec správne posúdil a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa riadne vysporiadal s tvrdeniami odvolateľa a rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Odvolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli riešené v priebehu správneho konania a súdneho konania, s ktorými by sa správny orgán a Krajský súd v Bratislave nevysporiadal vo vydanom a napadnutom rozhodnutí. Nestotožnil sa s tvrdeniami uvedenými v odvolaní navrhovateľa a priklonil sa k argumentom z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/31/2013-70 z 1. októbra 2014 ako vecne správne potvrdil.
V.
K odvolaniu sa vyjadril aj Slovenský pozemkový fond ako zúčastnená osoba v 3) vo svojom písomnom vyjadrení z 11. decembra 2014, ktorý uviedol, že dôvody uvádzané navrhovateľom v odvolaní sú totožné s dôvodmi uvádzanými v návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku súdu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením dôvodnosti návrhu, ako aj s odôvodnením rozsudku, ktoré je v súlade s ust. 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko sa súd dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou vzťahujúcou sa k označeniu navrhovateľa, ako aj s námietkami k jednotlivým účastníkom konania a k povinnosti vrátiť kúpnu cenu v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.
VI.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa potvrdil ako vecne správne napadnuté rozhodnutie odporcu, ktorým na základe reštitučného zákona č. 503/2003 Z.z. rozhodol vo veci práva na navrátenie vlastníctva uplatneného dňa 2. augusta 2004 navrhovateľom ako žiadateľom v mene X. T.:
- v prvom výroku o tom, že navrhovateľ je v podiele 3/4 k celku dedičom po oprávnenej osobe p. X. T. v zmysle § 2 ods. 1 a § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona a spĺňa podmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona,
- v druhom výroku o tom, že vzhľadom na skutočnosť, že pozemky sú vo vlastníctve právnických osôb, ktoré nie sú povinnými osobami v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona, pozemky nachádzajúce sa v pôvodnom k.ú. V. (M. X.), PK vl. č. 12549, parc. č. 20767/l4 v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) reštitučného zákona, nie je možné vydať a preto podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona navrhovateľovi priznal právo na náhradu a zároveň uviedol, že náhrada vo výške 11.171,83 eur už bola dňa 8. februára 2006 vyplatená oprávnenej osobe X. T., a v treťom výroku uložil navrhovateľovi povinnosť vrátiť štátu sumu vo výške 376,36 eur, ktorá predstavuje 3 z kúpnej ceny reštituovaného pozemku vyplatenej na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli podľa prvého výroku napadnutého rozhodnutia uzavreté v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania navrhovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej obsiahnutých v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
Senát odvolacieho súdu z predloženého spisového materiálu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že právny predchodca navrhovateľa X. T. si dňa 3. apríla 1992 uplatnil nárok na PK parc. č. 20767/14 k. ú. V. vedený pod č. 277/92. Podaním z 30. júla 2004 uplatnený nárok vzal späť, na základe späťvzatia ktorého bolo konanie rozhodnutím č. R/2711/2004/Os z 12. októbra 2004 zastavené.
Podaním navrhovateľa z 30. júla 2004 doručeným odporcovi dňa 2. augusta 2004 navrhovateľ uplatnil v mene X. T. opätovne predmetný reštitučný nárok. Oprávnenej osobe X. T. na základe rozhodnutia č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 bolo priznané právo na náhradu a zároveň mu bola uložená povinnosť v zmysle § 3 ods. 5 reštitučného zákona vrátiť kúpnu cenu za pozemok a to vo výške 11.339,- Sk, avšak za jeho života nedošlo k vráteniu kúpnej ceny reštituovaného pozemku. Na základe uvedeného rozhodnutia, a to ešte pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, bola oprávnenej osobe X. T. poskytnutá finančná náhrada v sume 11.171,83 € (336.562,50 Sk) podľa znaleckého posudku v celom rozsahu, pričom kúpna cena za pozemok nebola vrátená.
Uvedené rozhodnutie č. R/2630/2004/Os z 27. decembra 2004 bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Sp/80/2005- 32 z 1. marca 2007 zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní odporca vydal 24. januára 2008 nové rozhodnutie č. 2630/2004/PÚ/MBE zn. 595/08/1464/07/MBE, ktorým nároku žiadateľa X. T. nevyhovel z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo taktiež rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Sp/8/2008-83 zo 4. mája 2011 zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie.
Následne bolo vydané rohodnutie odporcu, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania. V preskúmavanom rozhodnutí vzal odporca do úvahy, že X. T. bol oprávnenou osobou, ktorý mal nárok na pozemok v podiele 3 k celku.
X. T. v priebehu konania dňa 7. februára 2009 zomrel a v zmysle uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 2D/129/2009-33, Dnot 15/2009 zo 14. septembra 2009 sa jeho jediným závetným dedičom stal navrhovateľ. Z uvedeného dôvodu mal navrhovateľ nárok po oprávnenej osobe na pozemku v podiele 3 k celku. Vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti prešlo na štát dvomi kúpnymi zmluvami: kúpnou zmluvou uzavretou dňa 21. novembra 1973 medzi predávajúcim X. T. a kupujúcim Zoologickou záhradou v Bratislave, ktorou predávajúci predal nehnuteľnosť PK parc. č. 20767/14 o výmere 1.795 m2, k. ú. V. v podiele 1 k celku za kúpnu cenu vo výške 69.841,50 Kčs a kúpnou zmluvou uzavretou dňa 21. novembra 1973 medzi predávajúcou I. T., rod. N. a kupujúcim Zoologickou záhradou v Bratislave, ktorou predávajúca predala nehnuteľnosť PK parc. č. 20767/14 o výmere 1.795 m2, k. ú. V. v podiele 1 k celku za kúpnu cenu vo výške 34.032,50 Kčs. Pri uplatnení nároku navrhovateľ žiadal navrátenie vlastníckeho práva, nakoľko obe zmluvy boli uzatvorené v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, čo bolo preukázané.
Podľa § 1 veta prvá reštitučného zákona, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 1 reštitučného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Podľa § 2 ods. 2 písm. c) reštitučného zákona, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 <. alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby: deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 <., sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.
Podľa § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
Podľa § 3 ods. 5 reštitučného zákona, oprávnená osoba je povinná po navrátení vlastníctva k pozemku zaplatiť štátu nedoplatok prídelovej ceny, za ktorú ju pôvodne získal; obdobne je povinná vrátiť kúpnu cenu alebo náhradu, ktorú jej štát alebo iná právnická osoba pri prevode pozemku vyplatila, ako aj náhradu za zhodnotenie pozemku. Lehotu na zaplatenie určí obvodný pozemkový úrad.
Podľa § 3 ods. 7 reštitučného zákona, rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutieo priznaní práva na náhradu, ktorým bolo rozhodnuté o nároku oprávnenej osoby, ktorej vznikla povinnosť podľa odsekov 5 alebo 6, zasiela obvodný pozemkový úrad po nadobudnutí jeho právoplatnosti Ministerstvu financií Slovenskej republiky na účely vymáhania pohľadávok štátu. Podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona, povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.
Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
Podľa § 6 ods. 1, písm. a) reštitučného zákona, vlastníctvo k pozemkom alebo k jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby a právnickej osoby okrem povinnej osoby (§ 4 ods. 1).
V posudzovanej veci mal správny orgán za preukázané, že predmetný naárok bol uplatnený v súlade s príslušnými ustanoveniami reštitučného zákona, vlastníctvo k pozemku PK parc.č. 20767/14 vo výmere 1.795 m2 pôvodné katastrálne územie V. (M. X.) prešlo na štát z pôvodných vlastníkov v dôsledku kúpnych zmlúv uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a teda boli splnené podmienky uvedené v § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona.
Za stavu, že nároku na navrátenie vlastníctva s poukazom na splnenie podmienok v zmysle § 3 ods. 1 písm. j) reštitučného zákona bolo vyhovené, bolo povinnosťou správneho orgánu rozhodnúť, či je možné pozemok vydať, a nakoľko tento pozemok je vo vlastníctve právnických osôb, ktoré nie sú povinnými osobami v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona, správny orgán skonštatoval, že pozemok nie je možné vydať a preto priznal navrhovateľovi právo na náhradu a zároveň v súlade s reštitučným zákonom - § 3 ods. 5 mu uložil povinnosť vrátiť štátu sumu, predstavujúcu ekvivalentnú časť kúpnej ceny.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu pod pojmom navrátenie vlastníctva sa rozumie nielen navrátenie vlastníctva k pôvodnému pozemku, ale aj priznanie práva na (finančnú) náhradu za reštituovaný pozemok, ktorý nebolo možné navrátiť z dôvodov ustanovených v § 6 reštitučného zákona.
Senát odvolacieho súdu považuje za potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľa v priebehu konania zomrel, pričom konanie o prejednaní dedičstva po ňom bolo pre nemajetnosť zastavené, je pre právne posúdenie predmetnej veci právne irelevantná. Pre posúdenie veci bolo rozhodujúce, či správny orgán rozhodol v súlade s reštitučným zákonom. Nakoľko povinnosť vrátiť kúpnu cenu reštituovaného pozemku za života právneho predchodcu navrhovateľa ešte neexistovala, neexistuje dôvod, prečo by mal byť tento záväzok navrhovateľa posudzovaný v súvislosti s dedičským konaním po poručiteľovi X. T..
Ohľadne ostatných námietok odvolací súd poukazuje na odôvodnenie prvostupňového súdu. Aj podľa jeho názoru je námietka navrhovateľa, podľa ktorej mal byť navrhovateľ označený ako právny nástupca a nie ako dedič, nedôvodná a irelevantná. Je nespornou skutočnosťou, že podľa dedičského rozhodnutia navrhovateľ patril do okruhu dedičov - bol závetným dedičom po poručiteľovi (oprávnenej osobe), a to bez ohľadu na skutočnosť, že poručiteľ nezanechal žiaden majetok. Rovnako absencia výrazu „podmienok“ na konci znenia prvého výroku nemá žiaden právny význam vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože ide o zrejmú chybu v písaní, nemajúcu za následok zmätočnosť či nezrozumiteľnosť výroku, ktorú je možné odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku. Taktiež požiadavka navrhovateľa doplniť do druhého výroku napadnutého rozhodnutia informáciu, že náhrada bola vyplatená na základe neprávoplatného rozhodnutia, je neopodstatnená, a to z dôvodu, že tento výrok v dotknutej časti jasne a zrozumiteľne udáva dôvod, prečo k faktickému vyplateniu náhrady neprichádza.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu všetky zúčastnené osoby v priebehu správneho konania všeobecnú definíciu účastníctva v zmysle § 14 správneho poriadku spĺňali, tak ako to uviedol a odôvodnil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Taktiež navrhovateľ nepreukázal, že by bol účastníctvom uvedených zúčastnených osôb v reštitučnom konaní ukrátený na svojich právach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že námietky navrhovateľa uplatnené v opravnom prostriedku nie sú spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Odvolací súd zistil, že odvolanie navrhovateľa neobsahuje žiadne nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že navrhovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal, odporcovi náhrada trov zo zákona neprináleží a zúčastneným osobám trovy nevznikli, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania tiež nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p, § 250k ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.