Najvyšší súd
6Sžo/22/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M. M., so sídlom R. X., M., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. M. V., advokátkou, so sídlom Z. X., M., proti
žalovanému: Prezídium Policajného zboru, odbor poriadkovej polície, so sídlom Račianska
45, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-441-8/OPP-2009 zo
dňa 28. augusta 2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 190/2009-41 zo dňa 17. marca 2011, jednomyseľne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 190/2009-41 zo dňa 17. marca 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd“ alebo
„súd prvého stupňa“) na základe žaloby zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) v záhlaví uvedené rozhodnutie žalovaného v spojení
s rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len ako
„prvostupňový správny orgán“) č. KRP-211-8/PP-2009 zo dňa 3. júla 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu, ako účastníka správneho konania a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi, za porušenie
ustanovenia § 26a ods. 1 zákona SNR č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „zákon č. 564/1991 Zb.“ alebo „zákon o obecnej polícii“), uložená
podľa § 26b ods. 1 písm. a) zákona o obecnej polícii, pokuta vo výške 1.000 €. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešného žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne trovy konania v celkovej výške
252,35 €.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolávajúc sa na ustanovenia § 1,
§ 26b ods. 1 písm. a) zákona o obecnej polícii a na ustanovenie § 2 ods. 1, 2 vyhlášky
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 532/2003 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „vyhláška č. 532/2003 Z. z.“) uviedol,
že v preskúmavanej veci bolo nesporné, že prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo výške 1.000 € z dôvodu, že tento podľa jeho názoru nedostatočným spôsobom
rešpektoval ustanovenie § 26b ods. 1 písm. a) zákona o obecnej polícii tým, že ministerstvu nepredložil v lehote ustanovenej zákonom správu o činnosti obecnej polície. Poukázal tiež
na to, že bolo nesporné, že žalobca sa v správnom, ale aj v súdnom konaní bránil tým, že
predmetnú správu odoslal riadne a včas e-mailovou formou dňa 31. marca 2009, pričom z odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, že prvostupňový správny
orgán mal za to, že takáto správa doručená nebola, avšak z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia žalovaného vyplýva, že predmetná správa doručená bola, lenže žalovaný ju nepovažoval za relevantnú listinu, keďže nie je možné zistiť jej autenticitu a neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, t.j. podpis náčelníka obecnej polície, podpis starostu obce
a odtlačok pečiatky obce, ktoré vyžaduje vykonávacia vyhláška k zákonu o obecnej polícii. Z uvedeného mu preto vyplývalo, že zo záverov oboch rozhodnutí správnych orgánov
vyplývajú odlišné stanoviská, keď prvostupňové správne rozhodnutie sa odvoláva
na skutočnosť, že žalobca porušil zákon v dôsledku toho, že predmetnú správu nezaslal riadne a včas a napadnuté rozhodnutie vychádza z právneho názoru, že žalobca správu poslal, avšak
táto neobsahovala zákonom vyžadované náležitosti. Konštatujúc, že zákon o obecnej polícii,
ani vykonávacia vyhláška č. 532/2003 Z. z. neriešia spôsob resp. formu, akou má byť
predmetná správa o činnosti obecnej polície za predchádzajúci kalendárny rok odoslaná, čo znamená, že zákon neustanovuje presnú formu odoslania tejto pošty napríklad vo forme
doporučenej listovej zásielky a pod., poukázal na to, že táto skutočnosť nemôže byť
vykladaná na ujmu účastníka správneho konania, t.j. v tomto prípade žalobcu, dodajúc, že žalobca v konaní nesporne preukázal, že predmetnú správu poslal riadne a včas vo forme
e-mailovej pošty. Z vyššie uvedených dôvodov zastal názor, že žalovaný správny orgán sa
nedostatočným spôsobom riadil ustanovením § 3 ods. 1 správneho poriadku a rovnako tiež
nesprávnym spôsobom aplikoval ustanovenie § 26 zákona č. 564/1991 Zb. v spojení s vyhláškou č. 532/2002 Z. z. a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2
písm. a) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol podľa
§ 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešný žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet právnej zástupkyne trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 3 úkony
právnej pomoci, a to za 2 úkony právnej pomoci v roku 2009 (prevzatie a príprava veci,
podanie žaloby) á 53,49 € + 2x režijný paušál á 6,95 €, t.j. spolu 119,90 € a za 1 úkon právnej pomoci (účasť na pojednávaní) 57 € + režijný paušál 7,41 €. Ďalej náhrada trov právneho
zastúpenia pozostáva z náhrady cestovného z Malaciek do Bratislavy a späť vo výške
4,63 €, z náhrady za stratu času vo výške 29,64 € a z 20 % DPH zo sumy 2x 55,49 € a 57 €,
t.j. 32,96 €. V prípade režijných výdavkov, náhrady cestovného a náhrady za stratu času s poukazom na ustanovenie § 18 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom do 31. mája 2009, DPH nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný,
navrhujúc Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. f)
OSP, majúc za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nestotožniac sa s právnymi závermi krajského súdu, že zo záverov oboch rozhodnutí
správnych orgánov vyplývajú odlišné stanoviská, keď prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty sa odvoláva na skutočnosť, že žalobca porušil zákon tým, že predmetnú správu
nezaslal riadne a včas a druhostupňové rozhodnutie vychádza z právneho názoru, že žalobca
predmetnú správu poslal, avšak neobsahovala zákonom vyžadované náležitosti, poukázal na to, že žalobcovi bola uložená podľa § 26b ods. 1 písm. a) zákona o obecnej polícii pokuta
vo výške 1.000 € za to, že si nesplnil povinnosť ustanovenú v § 26a zákona o obecnej polícii tým, že do 31. marca 2009 nezaslal Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ako
„MV SR“) správu o činnosti obecnej polície za predchádzajúci kalendárny rok. V tejto
súvislosti dôvodil, že v napadnutom rozhodnutí reagoval na návrhy a dôkazy predložené v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, pričom na základe výsledkov
dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že správu MV SR v ustanovenej zákonnej lehote zaslal dodajúc, že vo svojom rozhodnutí absolútne nekonštatoval, že žalobca predmetnú správu poslal, avšak táto neobsahovala zákonom
vyžadované náležitosti, pričom mal za to, že správa o činnosti mestskej polície žalobcu bola
MV SR doručená až 17. júla 2009, keď ju prevzal pracovník odboru poriadkovej polície
prezídia Policajného zboru. Opätovne zdôraznil, že vo svojom rozhodnutí neuviedol, že správa o činnosti mestskej polície mu bola v podobe e-mailu doručená a preto je pre neho
neprípustným konštatovanie krajského súdu, že v konaní bolo nesporne preukázané, že
žalobca predmetnú správu poslal riadne a včas vo forme e-mailovej pošty. Poukázal tiež na to, že spolu s prvostupňovým správnym orgánom vychádzali z jednoznačne zisteného
skutkového stavu a to, že správa o činnosti obecnej polície žalobcu nebola MV SR zaslaná v zákonom stanovenej lehote. Rovnako mal za to, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že
správu riadne a včas zaslal vo forme e-mailovej pošty poukazujúc na to, že prvostupňový
správny orgán sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s tvrdením žalobcu o zaslaní
správy o činnosti mestskej polície dňa 31. marca 2009 elektronickou formou, uvedeným na ústnom pojednávaní, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prostredníctvom
odboru telekomunikácií a informatiky Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave
zistil skutočnosť, že v dňoch 30. marca 2009, 31. marca 2009 a 1. apríla 2009 nebol z adresy
žalobcu (k.@m..sk) na adresu žalovaného (j..h.@m.sk) doručený žiaden e-mail. Odvolávajúc
sa na uvedenú skutočnosť uviedol, že už v prvostupňovom konaní bolo vyvrátené tvrdenie
žalobcu, že správu o činnosti mestskej polície zaslal dňa 31. marca 2009 elektronickou
formou. Argumentoval ďalej tým, že i napriek tomu, že krajský súd pripustil ako spôsob doručenia správy o činnosti mestskej polície aj e-mailovú formu (s týmto právnym názorom
sa však z nižšie uvedených dôvodov nestotožnil), dôkazné bremeno (preukázanie zaslania
správy) zaťažuje v tomto prípade žalobcu, ktorý síce k odvolaniu predložil ako dôkaz č. 1 listinu o zaslaní správy, avšak mal za to, že pravosť takejto listiny je spochybniteľná, nakoľko
je takýto dôkaz možné vytvoriť samostatne a nie je možné zistiť autenticitu dokumentu. Vo
vzťahu k spôsobu resp. k forme, akou má byť predmetná správa o činnosti obecnej polícii za
predchádzajúci kalendárny rok odoslaná konštatoval, že je síce nesporné, že zákon o obecnej polícii ani vyhláška č. 532/2003 Z. z. spôsob resp. formu neriešia, nestotožnil sa však
s právnym názorom krajského súdu, ktorý tvrdil, že na doručenie predmetnej správy postačuje jej zaslanie e-mailovou poštou (majúc za to, že absencia právnej úpravy nemôže byť
vykladaná na ujmu účastníka správneho konania) a zotrval na svojom stanovisku, že táto
forma zaslania správy o činnosti obecnej polície, nespĺňa náležitosti zákona o obecnej polícii
a vyhlášky č. 532/2003 Z. z.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového
aj druhostupňového správneho orgánu vyplýva ich rozpornosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že oba správne orgány odôvodňujú, že síce sa preukázal potvrdením o zaslaní emailovej
správy zo svojej adresy dňa 31.3.2011 (správne malo byť uvedené dňa 31.3.2009), ale
polemizujú o pravosti tohto potvrdenia a domnievajú sa, že mohlo prísť k dodatočným zásahom do tohto potvrdenia, avšak vzápätí, ako keby pripúšťali možnosť, že keby aj takáto
správa bola zaslaná, aj tak nespĺňa formálne podmienky podľa príslušných zákonných ustanovení. Zdôraznil, že odôvodnenie oboch rozhodnutí sa nesie v duchu, že je síce
predložený doklad o zaslaní, ale možno nepravdivý a keby aj bol pravdivý, aj tak nemá správa formálne náležitosti, pričom zároveň dodal, že hmotnoprávny obsah správy nebol nikdy
komentovaný a je teda dôvodné sa domnievať, že bol správny a použitý pre účely, ako
zákonodarca sledoval. K nenaplneniu formálnych znakov uviedol, že za zásadný považuje obsah správy majúc za to, že nedostatok niektorých formálnych znakov, ktoré však nie sú
charakteru, aby nebolo možné identifikovať kto je odosielateľom správy, komu je správa
adresovaná, kedy je správa vyhotovená a aký je jej predmet, nemôžu byť na ujmu odosielateľovi a zhotoviteľovi správy a dodal, že v takomto prípade sa mal správny orgán
riadiť jedným zo základných pravidiel správneho konania a postupovať v úzkej súčinnosti
so žalobcom a poskytnúť mu potrebné poučenie. Žalobca upriamil pozornosť na to, že
konanie správneho orgánu má byť vedené tak, aby posilňovalo dôveru v správnosť rozhodnutia dodajúc, že ak je však rozhodnutie založené len na domnienke, tak nemožno
konštatovať, že podkladom pre rozhodnutie bol spoľahlivo zistený skutkový stav. Poukázal
na to, že pokiaľ je pre správny orgán nehodnoverné potvrdenie o odoslaní správy, tak presne takú neistú právnu silu má potvrdenie príslušných zložiek prináležiacich pod žalovaného,
vyjadrujúce sa k doručeniu resp. nedoručeniu správy a preto mal za to, že jediným
hodnoverným podkladom tejto dôkaznej situácie by mohlo byť len znalecké dokazovanie, ktoré by potvrdilo správnosť jednotlivých písomných tvrdení uvedúc záverom, že ak
považovali správne orgány niektoré skutočnosti za spochybniteľné, tak ich pochybnosť mali
preukázať, ale nemohli si ich svojvoľne vykladať na jeho ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu
potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania tak, ako budú na výzvu
súdu vyčíslené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je spôsobilé vyvolať potrebu zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z nižšie uvedených dôvodov.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí
obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, predovšetkým so zreteľom na námietku
žalovaného poukazujúcou na to, že vo svojom rozhodnutí „absolútne“ nekonštatoval
skutočnosť, že žalobca predmetnú správu o činnosti mestskej polície zaslal, avšak táto neobsahovala zákonom požadované náležitosti, nedá odvolaciemu súdu iné, ako vzhliadnuť
túto námietku žalovaného za relevantnú. Odvolací súd po dôkladnom a viacnásobnom
preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového správneho rozhodnutia v nich neobjavil skutočnosti, na ktorých je založené odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu a preto pokiaľ krajský súd konštatoval, že tvrdenia správnych orgánov si značne odporujú a že v konaní žalobca nesporne preukázal, že predmetnú správu poslal riadne a včas vo forme e-mailovej pošty, nedá odvolaciemu súdu iné ako skonštatovať, že tieto tvrdenia krajského súdu nenachádzajú oporu v rozhodnutiach správnych orgánov v danej
veci. Naviac je žiaduce upriamiť pozornosť krajského súdu na skutočnosť, že v správnom
súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá jeho povinnosť preskúmať správne rozhodnutie iba v danom rozsahu a rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby s tým záverom, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi náležite vysporiada.
Súd nevyhľadáva za účastníka (žalobcu) konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je podľa § 250h OSP viazaný. Z citovaného ustanovenia jasne vyplýva zásada „iudex ne eat petita partium“ (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorú musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých
preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
Neušlo pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že krajský súd preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného mimo rozsahu žalobných dôvodov, keď žalobca v žalobe nenamietal rozpornosť rozhodnutí správnych orgánov, tak ako ju vyhodnotil krajský súd
dodajúc, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť, ako sa
krajský súd vyporiadal so skutočne predostretými žalobnými námietkami žalobcu. Z uvedeného dôvodu, bude preto povinnosťou krajského súdu preskúmať zákonnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu všetkých žalobných dôvodov, resp. pokiaľ sa
konkrétnymi námietkami zaoberať nemieni, bude jeho povinnosťou uviesť dôvody ich
irelevantnosti vo vzťahu k prejednávanej veci, nakoľko v opačnom prípade bude jeho rozsudok opätovne postihnutý vadou nepreskúmateľnosti, ktorá je nateraz príčinou zrušenia
napadnutého rozsudku krajského súdu odvolacím súdom v súlade s ustanovením § 221 ods. 1
písm. f) OSP.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva, pričom možnosť konať pred súdom prvého stupňa, je účastníkovi odňatá vždy, ak jeho rozhodnutie neposkytuje účastníkovi konania dostatočné
argumenty preukazujúce zákonnosť jeho rozhodnutia alebo postupu.
Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zrušil
z procesných dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej
OSP napadnutý rozsudok a vec podľa § 221 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej
OSP vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.
O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd v novom rozhodnutí
o veci (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 30. mája 2012
JUDr. Jozef Hargaš, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth