6Sžo/213/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: R. s.r.o., so sídlom Š., IČO: X., zastúpeného JUDr. M. P., advokátom, so sídlom K.,
proti žalovanému: Hlavný banský úrad, so sídlom Kammerhofská 25, Banská
Štiavnica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 25-32/2009 zo dňa 12.1.2009, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach, č. k. 6S/28/2009 - 99 zo dňa 17.6.2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6S/28/2009 - 99 zo dňa 17.6.2010 p o t v r d z u j e.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6S/28/2009 - 99 zo dňa
17.6.2010 nevyhovel návrhu žalobcu na prerušenie konania, podanom žalobcom ústne do zápisnice počas pojednávania dňa 17.6.2010, ktorým žiadal prerušiť
konanie až do právoplatného skončenia konania na Najvyššom súde Slovenskej
republiky vedenom pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 podľa § 109 ods. 1 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s ohľadom na skutočnosť, že
vo veci vedenej pred tamojším súdom po sp. zn. 7S/25/2009 prebieha odvolacie
konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod vyššie uvedenou sp. zn.
V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že súc viazaný návrhom
žalobcu, (ktorý žiadal konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., a nie
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dospel k záveru, že nie je daný dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., pretože rozhodnutie
vo veci nezávisí od otázky, ktorú by súd v tomto konaní nebol oprávnený riešiť,
a ani nedospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, by
bol v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Posudzujúc návrh žalobcu v zmysle jeho obsahu
s ohľadom na prebiehajúce súdne konanie pod sp. zn. 7S/25/2009, v ktorom bol dňa 3.2.2010 vyhlásený zamietajúci rozsudok vo veci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ktorým bol určený dobývací priestor Gemerská Poloma
organizácii V., pričom v danom prípade ide o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného o zrušení banského oprávnenia žalobcu, dospel
k záveru, že ide o rozhodnutia, ktoré vecne nesúvisia, a preto prebiehajúce
odvolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.
2Sžo/132/2010 nie je ani takou otázkou, ktorá by mohla mať význam pre
rozhodnutie súdu v danej veci o zrušení banského oprávnenia žalobcu. Vyslovil
názor, že zrušenie banského oprávnenia nemôže ovplyvniť odvolacie konanie na
Najvyššom súde Slovenskej republiky, vedené pod sp. zn. 2Sžo/132/2010,
pretože ide o dve diametrálne odlišné konania, ktoré nemajú medzi sebou žiadnu
takú súvislosť, ktorá by napĺňala ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ktorá
by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, týkajúcej sa zrušenia
banského oprávnenia žalobcu.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), navrhujúc, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky zmenil napadnuté uznesenie a konanie až
do právoplatného skončenia konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 resp. do právoplatného skončenia konania
vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/25/2009, prerušil. Mal
za to, že medzi prebiehajúcimi konaniami je súvislosť, nakoľko žalobca nemohol vykonávať banskú činnosť z dôvodu, že mu bol odňatý dobývací
priestor. Napadnuté uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené, pretože
súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal vplyvom konania vedeného
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 na toto
súdne konanie najmä z hľadiska jeho možných výsledkov. Zdôraznil, že
konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, týkajúceho sa určenia
dobývacieho priestoru inej organizácii, by znamenalo podstatné zvrátenie
skutkového a právneho stavu v tomto konaní, a naopak konštatovanie
zákonnosti uvedeného rozhodnutia by malo pravdepodobne za následok
späťvzatie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zrušení banskej
činnosti žalobcu, ktorá je u žalobcu viazaná na dobývací priestor mastencového
ložiska Gemerská Poloma. Vytkol súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal
konkrétnymi skutočnosťami, na ktoré poukázal žalobca, ale svoje odôvodnenie
ponechal vo všeobecnej rovine.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že určenie
dobývacieho priestoru Gemerská Poloma inej organizácii nemá žiadny súvis
s konaním vo veci zrušenia banského oprávnenia žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu,
uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety
prvej O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 vetou prvou O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
priznať úspech.
Z predloženého súdneho spisu vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou
dňa 13.3.2009 na Krajskom súde v Košiciach domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 25-32/2009 zo dňa 12.1.2009, ktorým zamietol
odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Obvodného banského úradu v Spišskej
Novej Vsi č. 104-1620/2008 z 12.8.2008 o zrušení banského oprávnenia
žalobcovi a toto rozhodnutie potvrdil. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
17.6.2010 vyplynulo, že právny zástupca žalobcu po prednesení žaloby žiadal
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušiť konanie až do právoplatného
skončenia konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedenom
pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 s ohľadom na skutočnosť, že vo veci vedenej
pred tamojším súdom pod sp. zn. 7S/25/2009 prebieha odvolacie konanie
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod vyššie uvedenou sp. zn..
Zo zápisnice rovnako vyplynulo, že na otázku súdu, či žalobca nenavrhuje
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. jeho právny zástupca
uviedol, že konanie navrhuje prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej
časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené
v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhá hlava
piatej časti O.s.p.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie
závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako
postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom
prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal
na takéto konanie podnet.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu
dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je vecne správne. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia a správnosťou
dôvodov a v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. plne poukazuje
na odôvodnenie napadnutého uznesenia.
Pre zdôraznenie správnosti poukazuje na povahu ustanovení § 109 ods. 1
a 2 O.s.p., v ktorých Občiansky súdny poriadok zakotvuje prípady, keď je súd povinný prerušiť konanie (§ 109 ods. 1 O.s.p.), naproti tomu je na uvážení súdu
(pokiaľ nevykoná iné vhodné opatrenia) prerušiť konanie v prípadoch, ktoré sú
upravené v ustanovení § 109 ods. 2 O.s.p.. Hoci žalobca navrhol a zotrval
na svojom návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p., krajský súd posudzujúc návrh podľa obsahu, sa v odôvodnení
zaoberal aj odôvodnením svojho rozhodnutia o nevyhovení návrhu na prerušenie
konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Ustanovenie § 109 ods. 1 O.s.p. upravuje prípady, keď je súd povinný
konanie prerušiť (obligatórne prerušenie konania). V konaní tak nepokračuje až
do odpadnutia prekážky brániacej riadnemu pokračovaniu v konaní. Podľa
písm. b/ citovaného ustanovenia má súd povinnosť konanie prerušiť, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, a to
ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení
§ 135 ods. 1 O.s.p..
V prejednávanom prípade, obdobne ako súd prvého stupňa, ani odvolací
súd nezistil, že by súd prvého stupňa nebol oprávnený riešiť otázku zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu o zrušení banského oprávnenia, pričom nejde ani
o prípad, ktorý by spadal pod okruh rozhodnutí uvedený v ustanovení § 135
ods. 1 O.s.p. a ani o prípad v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p., že by o tejto otázke
bolo právoplatne rozhodnuté. Navyše žalobca v rámci svojho návrhu
na prerušenie konania ani nešpecifikoval otázku, ktorú nebol súd prvého stupňa
podľa neho v predmetnom konaní oprávnený riešiť a od ktorej závisí
rozhodnutie v predmetnej veci, napriek tomu, že trval na obligatórnom prerušení
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Do úvahy neprichádza ani aplikácia
druhej vety predmetného ustanovenia (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), t. j. nejde o rozpor všeobecne záväzného predpisu vzťahujúceho sa na danú problematiku
s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou.
Pre úplnosť veci odvolací súd uvádza, že ani podľa ustanovenia § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. by nebol súd povinný návrhu na prerušenie konania
vyhovieť. Tento procesný úkon (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu.
Súd môže otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie, posúdiť sám,
pričom prerušenie konania je fakultatívne, pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia.
Krajský súd nepovažoval za potrebné konanie prerušiť ani podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že obe rozhodnutia, ktoré sú
predmetom konaní vedených na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
6S/28/2009 a 7S/25/2009, sú diametrálne odlišné a vecne spolu nesúvisia,
s uvedeným sa stotožnil aj odvolací súd. V zmysle tohto ustanovenia by však nič
nebránilo konajúcemu súdu vyriešiť otázku predbežne aj vtedy, ak by o zrejmú
súvislosť išlo.
Taktiež nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu o nedostatočne
odôvodnenom napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu sa
krajský súd dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré
návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel.
Naopak, na to, aby bolo možné v súdnom konaní návrhu na prerušenie
konania vyhovieť, bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné takýto návrh
náležite odôvodniť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.6.2010
vyplýva, že právny zástupca žalobcu v ústne prednesenom návrhu na prerušenie
konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné
nesporne vyvodiť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 relevantne ovplyvní rozhodnutie krajského súdu v prejednávanej veci, a teda aj výsledok tohto súdneho konania,
preto aj na základe nekonkrétneho návrhu neboli splnené podmienky
pre prerušenie súdneho konania.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa ustanovenia
§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 23. februára 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth