6Sžo/213/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: R. s.r.o., so sídlom Š., IČO: X., zastúpeného   JUDr. M. P., advokátom, so sídlom K.,

proti žalovanému: Hlavný banský úrad, so sídlom Kammerhofská 25, Banská

Štiavnica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného  

č. 25-32/2009 zo dňa 12.1.2009, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského

súdu v Košiciach, č. k. 6S/28/2009 - 99 zo dňa 17.6.2010, takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Košiciach č. k. 6S/28/2009 - 99 zo dňa 17.6.2010 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6S/28/2009 - 99 zo dňa

17.6.2010 nevyhovel návrhu žalobcu na prerušenie konania, podanom žalobcom ústne do zápisnice počas pojednávania dňa 17.6.2010, ktorým žiadal prerušiť

konanie až do právoplatného skončenia konania na Najvyššom súde Slovenskej

republiky vedenom pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 podľa § 109 ods. 1 písm. b/

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s ohľadom na skutočnosť, že

vo veci vedenej pred tamojším súdom po sp. zn. 7S/25/2009 prebieha odvolacie

konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod vyššie uvedenou sp. zn.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že súc viazaný návrhom

žalobcu, (ktorý žiadal konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., a nie

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dospel k záveru, že nie je daný dôvod  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., pretože rozhodnutie

vo veci nezávisí od otázky, ktorú by súd v tomto konaní nebol oprávnený riešiť,

a ani nedospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, by

bol v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná. Posudzujúc návrh žalobcu v zmysle jeho obsahu

s ohľadom na prebiehajúce súdne konanie pod sp. zn. 7S/25/2009, v ktorom bol dňa 3.2.2010 vyhlásený zamietajúci rozsudok vo veci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým bol určený dobývací priestor Gemerská Poloma

organizácii V., pričom v danom prípade ide o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného o zrušení banského oprávnenia žalobcu, dospel

k záveru, že ide o rozhodnutia, ktoré vecne nesúvisia, a preto prebiehajúce

odvolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.

2Sžo/132/2010 nie je ani takou otázkou, ktorá by mohla mať význam pre

rozhodnutie súdu v danej veci o zrušení banského oprávnenia žalobcu. Vyslovil

názor, že zrušenie banského oprávnenia nemôže ovplyvniť odvolacie konanie na

Najvyššom súde Slovenskej republiky, vedené   pod   sp. zn. 2Sžo/132/2010,

pretože ide o dve diametrálne odlišné konania, ktoré nemajú medzi sebou žiadnu

takú súvislosť, ktorá by napĺňala ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a ktorá

by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, týkajúcej sa zrušenia

banského oprávnenia žalobcu.  

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), navrhujúc, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky zmenil napadnuté uznesenie a konanie až  

do právoplatného skončenia konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 resp. do právoplatného skončenia konania

vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/25/2009, prerušil. Mal  

za to, že medzi prebiehajúcimi konaniami je súvislosť, nakoľko žalobca nemohol vykonávať banskú činnosť z dôvodu, že mu bol odňatý dobývací

priestor. Napadnuté uznesenie považoval za nedostatočne odôvodnené, pretože

súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal vplyvom konania vedeného  

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 na toto

súdne konanie najmä z hľadiska jeho možných výsledkov. Zdôraznil, že

konštatovanie nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, týkajúceho sa určenia

dobývacieho priestoru inej organizácii, by znamenalo podstatné zvrátenie

skutkového a právneho stavu v tomto konaní, a naopak konštatovanie

zákonnosti uvedeného rozhodnutia by malo pravdepodobne za následok

späťvzatie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zrušení banskej

činnosti žalobcu, ktorá je u žalobcu viazaná na dobývací priestor mastencového

ložiska Gemerská Poloma. Vytkol súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal

konkrétnymi skutočnosťami, na ktoré poukázal žalobca, ale svoje odôvodnenie

ponechal vo všeobecnej rovine.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že určenie

dobývacieho priestoru Gemerská Poloma inej organizácii nemá žiadny súvis

s konaním vo veci zrušenia banského oprávnenia žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)

preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu,

uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety

prvej O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p. v spojení s § 246c  

ods. 1 vetou prvou O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné

priznať úspech.

Z predloženého súdneho spisu vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou

dňa 13.3.2009 na Krajskom súde v Košiciach domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 25-32/2009 zo dňa 12.1.2009, ktorým zamietol

odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Obvodného banského úradu v Spišskej

Novej Vsi č. 104-1620/2008 z 12.8.2008 o zrušení banského oprávnenia

žalobcovi a toto rozhodnutie potvrdil. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa

17.6.2010 vyplynulo, že právny zástupca žalobcu po prednesení žaloby žiadal

podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušiť konanie až do právoplatného

skončenia konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedenom  

pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 s ohľadom na skutočnosť, že vo veci vedenej  

pred tamojším súdom pod sp. zn. 7S/25/2009 prebieha odvolacie konanie  

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod vyššie uvedenou sp. zn..  

Zo zápisnice rovnako vyplynulo, že na otázku súdu, či žalobca nenavrhuje

prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. jeho právny zástupca

uviedol, že konanie navrhuje prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy  

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí  

a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej

časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené  

v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhá hlava

piatej časti O.s.p.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická

osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia  

a postupu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie

závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako

postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom

prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné

opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši

otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal  

na takéto konanie podnet.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového materiálu

dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je vecne správne. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia a správnosťou

dôvodov a v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. plne poukazuje  

na odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Pre zdôraznenie správnosti poukazuje na povahu ustanovení § 109 ods. 1

a 2 O.s.p., v ktorých Občiansky súdny poriadok zakotvuje prípady, keď je súd povinný prerušiť konanie (§ 109 ods. 1 O.s.p.), naproti tomu je na uvážení súdu

(pokiaľ nevykoná iné vhodné opatrenia) prerušiť konanie v prípadoch, ktoré sú

upravené v ustanovení § 109 ods. 2 O.s.p.. Hoci žalobca navrhol a zotrval  

na svojom návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1  

písm. b/ O.s.p., krajský súd posudzujúc návrh podľa obsahu, sa v odôvodnení

zaoberal aj odôvodnením svojho rozhodnutia o nevyhovení návrhu na prerušenie

konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.  

Ustanovenie § 109 ods. 1 O.s.p. upravuje prípady, keď je súd povinný

konanie prerušiť (obligatórne prerušenie konania). V konaní tak nepokračuje až

do odpadnutia prekážky brániacej riadnemu pokračovaniu v konaní. Podľa  

písm. b/ citovaného ustanovenia má súd povinnosť konanie prerušiť, ak

rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, a to

ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení  

§ 135 ods. 1 O.s.p..

V prejednávanom prípade, obdobne ako súd prvého stupňa, ani odvolací

súd nezistil, že by súd prvého stupňa nebol oprávnený riešiť otázku zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu o zrušení banského oprávnenia, pričom nejde ani

o prípad, ktorý by spadal pod okruh rozhodnutí uvedený v ustanovení § 135

ods. 1 O.s.p. a ani o prípad v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p., že by o tejto otázke

bolo právoplatne rozhodnuté. Navyše žalobca v rámci svojho návrhu  

na prerušenie konania ani nešpecifikoval otázku, ktorú nebol súd prvého stupňa

podľa neho v predmetnom konaní oprávnený riešiť a od ktorej závisí

rozhodnutie v predmetnej veci, napriek tomu, že trval na obligatórnom prerušení

konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Do úvahy neprichádza ani aplikácia

druhej vety predmetného ustanovenia (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), t. j. nejde o rozpor všeobecne záväzného predpisu vzťahujúceho sa na danú problematiku

s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou.

Pre úplnosť veci odvolací súd uvádza, že ani podľa ustanovenia § 109

ods. 2 písm. c/ O.s.p. by nebol súd povinný návrhu na prerušenie konania

vyhovieť. Tento procesný úkon (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu.

Súd môže otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie, posúdiť sám,

pričom prerušenie konania je fakultatívne, pokiaľ súd neurobí iné vhodné

opatrenia.

Krajský súd nepovažoval za potrebné konanie prerušiť ani podľa § 109

ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že obe rozhodnutia, ktoré sú

predmetom konaní vedených na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.

6S/28/2009 a 7S/25/2009, sú diametrálne odlišné a vecne spolu nesúvisia,

s uvedeným sa stotožnil aj odvolací súd. V zmysle tohto ustanovenia by však nič

nebránilo konajúcemu súdu vyriešiť otázku predbežne aj vtedy, ak by o zrejmú

súvislosť išlo.

Taktiež nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu o nedostatočne

odôvodnenom napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu sa

krajský súd dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré

návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel.  

Naopak, na to, aby bolo možné v súdnom konaní návrhu na prerušenie

konania vyhovieť, bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné takýto návrh

náležite odôvodniť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.6.2010

vyplýva, že právny zástupca žalobcu v ústne prednesenom návrhu na prerušenie

konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné

nesporne vyvodiť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 relevantne ovplyvní rozhodnutie krajského súdu v prejednávanej veci, a teda aj výsledok tohto súdneho konania,

preto aj na základe nekonkrétneho návrhu neboli splnené podmienky  

pre prerušenie súdneho konania.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa ustanovenia

§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 23. februára 2011  

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth