Najvyšší súd  

6Sžo 174/2010

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy

Fúrovej, v právnej veci navrhovateľa: W. F. K., bytom U. zastúpený advokátom JUDr. M.,

CSc., Advokátska kancelária, N., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Prešove,

Námestie mieru č. 2, Prešov, za účasti: Obec H., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu odporcu zo dňa 2. júna 2006 č. j. OPÚ 2006/21-100/Fe, o odvolaní navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 4Sp 28/2007-43 zo dňa 18. februára 2008, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove  

č.k. 4Sp 28/2007-43 zo dňa 18. februára 2008   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporcu  

zo dňa 2. júna 2006 č. j. OPÚ 2006/21-100/Fe   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a

na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené

v záhlaví tohto rozsudku potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej

veci žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím rozhodol tak, že navrhovateľ

nespĺňa podmienky podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o pôde“) a nevydávajú sa mu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.úz. H., podľa

evidencie katastra nehnuteľností zapísané v pozemkovoknižnej zápisnici č. 1, parc.č. X. - zastavaná plocha o výmere 2 756 m² zapísaná na LV č. X., parc.č. X. - zastavaná plocha

o výmere 364 m² zapísaná na LV X. a rodinný dom na parc.č. X. zapísaný na LV č. X., spolu

vo výmere 3 120 m².

  Krajský súd konštatoval, že správny orgán v danej veci konal v súlade s § 32 zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“) v spojení s § 46 a vo veci zistil správne a v súlade s právnymi predpismi skutkový

stav.

Podľa názoru krajského súdu v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ stratil

československé štátne občianstvo podľa § 1 Ústavného dekrétu prezidenta republiky  

č. 33/1945 Sb. od dňa 10.8.1945, o ktorej skutočnosti svedčí aj to, že navrhovateľ trvale žijúci

v USA nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu evidovaného v evidencii Okresného

riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu, Skupiny vydávania dokladov Prešov

v rokoch 1945-2005, v dôsledku čoho navrhovateľ nesplnil podmienku v zmysle § 4 zákona

o pôde.

  Poukázal na to, že zákon o pôde patrí medzi skupinu reštitučných zákonov a cieľom

a úmyslom zákonodarcu vyjadreným v preambule tohto zákona bolo okrem iného zmiernenie

následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989.

Krajský súd s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona o pôde, ktoré

citoval, vyvodil záver, že právo na navrátenie vlastníctva môže uplatniť len osoba, ktorá  

je občanom Slovenskej republiky. Konštatoval, že správny orgán vykonal rozsiahle

dokazovanie, otázkou splnenia zákonnej podmienky občianstva v prípade navrhovateľa  

sa zaoberal v potrebnom rozsahu a šetrením zistil, že odo dňa 10.8.1945 navrhovateľ stratil

československé štátne občianstvo, a od tej doby nebol a nie je československým resp.

slovenským štátnym občanom, z ktorých dôvodov nesplnil podmienku štátneho občianstva

v zmysle ustanovenia § 4 zákona o pôde. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil  

so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu.

  Krajský súd vec prejednal na pojednávaní dňa 7.2.2008 bez prítomnosti zástupcu

navrhovateľa. Nevyhovel žiadosti zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania, ktorý

svoju neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlnil z dôvodu ochorenia, o čom predložil lekársku

správu o ošetrení zo dňa 30.1.2008 pre bolesti hrdla, nepovažujúc túto lekársku správu  

za hodnoverný doklad o tom, že by mu jeho ochorenie nedovoľovalo účasť na pojednávaní,

a preto uvádzaný dôvod jeho neúčasti nepovažoval za dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania.  

  Na základe vyhodnotenia dôkazov, ktoré vykonal žalovaný správny orgán, krajský súd

dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný, a preto preskúmavané

rozhodnutie ako vecne a právne správne potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.

Krajský súd o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení  

s § 250k ods. 1, navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože bol v konaní

neúspešný.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové

prejednanie a rozhodnutie.

  Navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné.

Namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie skutkových

okolností správnym orgánom ako aj súdom prvého stupňa. Poukázal na to, že tvrdenia o tom,

že stratil československé štátne občianstvo podľa § 1 Ústavného dekrétu prezidenta republiky

č. 33/1945 Sb. a že nebol a nie je československým resp. slovenským štátnym občanom,  

sa nezakladajú na existujúcich dôkazoch. Uviedol, že v roku 1947 bol Povereníctvu vnútra v Bratislave adresovaný návrh na zachovanie československého štátneho občianstva tak jemu

ako aj jeho matke, a preto podľa § 2 ods. 2 zákona č. 33/1945 Sb. až do vybavenia tejto

žiadosti je nutné tieto osoby považovať za československých štátnych občanov, pokiaľ im

vydá národný výbor osvedčenie o okolnostiach uvedených v § 2 ods. 1 tohto zákona. Vytýkal

súdu prvého stupňa, ako aj správnemu orgánu, že sa nevysporiadali so všetkými okolnosťami

významnými pre posúdenie jeho štátneho občianstva Slovenskej republiky.

  Navrhovateľ súčasne namietal, že súd prvého stupňa sa dopustil hrubého procesného

pochybenia, pretože neakceptoval dôvod ospravedlnenia jeho právneho zástupcu a uskutočnil

pojednávanie bez jeho účasti, na ktorom prejednal vec, čím mu zabránil predkladať dôkazy

a vyjadrenia k vykonaným dôkazom, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Súčasne poukázal aj na to, že obdobné procesné nedostatky sa vyskytli aj v pôvodnom

konaní, keď mu nebolo umožnené vykonať všetky práva účastníka, na ktoré podľa právnych

noriem Slovenskej republiky mal nárok.

  V priebehu odvolacieho konania a na pojednávaní odvolacieho súdu doplnil odvolanie

vyjadreniami zo dňa 16.1.2009 a zo dňa 12.3.2009 a to predovšetkým poukazom na právne

závery týkajúce sa straty a navrátenia štátneho občianstva podľa ústavného dekrétu č. 33/1945

Sb. uvedené v nálezoch Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 617/08 zo dňa 24.2.2009,

IV.ÚS 439/98 zo dňa 19.1.1999 a II.ÚS 164/97 zo dňa 19.1.2000 a súčasne navrhoval, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že preskúmavané

rozhodnutie správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Odporca navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu potvrdil a odvolací návrh zamietol. Dôvody uvádzané navrhovateľom

v odvolaní považoval za nedôvodné.

Zúčastnená osoba na odvolanie navrhovateľa sa vyjadrila tak, že navrhovala

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel

k záveru, že pokiaľ Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho

orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací

súd rozsudkom zo dňa 17.3.2009 sp. zn. 1 Sžo 129/2008 napadnutý rozsudok krajského súdu  

podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 a s 219 ods. 1 potvrdil. Navrhovateľovi

náhradu trov tohto konania nepriznal v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

a v spojení s § 250k ods.1.

Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podal ústavnú sťažnosť

navrhovateľ, v ktorej namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s článkom 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho

neprítomnosti podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27. apríla 2010

rozhodol tak, že vyslovil, že základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa  

17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že základné právo navrhovateľa  

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo

129/2008 porušené nebolo. Navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume

245,70 €, ktoré zaviazal Najvyšší súd SR vyplatiť na účet jeho právnemu zástupcovi.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 v intenciách nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 346/09-50 zo dňa

27. apríla 2010 opätovne preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu

predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní navrhovateľa podľa § 246c ods. 1

v spojení s §§ 212 a nasl., bez pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie správneho

orgánu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.  

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým správny orgán

nevyhovel reštitučnému nároku žiadateľa - navrhovateľa, uplatnený podľa zákona o pôde

o vydanie žiadaných nehnuteľností, a preto odvolací súd v intenciách nálezu Ústavného súdu

SR č. III.ÚS 346/09-50 zo dňa 27. apríla 2010 opätovne preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal

aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu

predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku

navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k žiadaným nehnuteľnostiam v intenciách ustanovení

zákona o pôde.

Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd,  

ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov

1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením

pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade  

so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny  

a životného prostredia. Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny

fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí

lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske

budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu

vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok

uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde).

Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona o pôde oprávnenou osobou je štátny občan Českej  

a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého

pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát

alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom

uvedeným v § 6 ods. 1.

Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára

1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto

lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické

osoby v tomto poradí taxatívne ustanovenom pod písm. a/ až e/.

Podľa § 9 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 7 zákona o pôde nárok uplatní oprávnená osoba  

na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná

osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní

nehnuteľnosti. Dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia

vydaného v správnom konaní. Rozhodnutie pozemkového úradu o neschválení dohody

preskúma na návrh účastníka súd. Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne  

o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. Pokiaľ je to nevyhnutne

potrebné, môže pozemkový úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej nehnuteľnosti vecné

bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo dôležitých

záujmov iných vlastníkov. Proti rozhodnutiu pozemkového úradu podľa odsekov 4 až 6

možno podať opravný prostriedok na súd.

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 9 zákona o pôde v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/ zákona č. 330/1991

Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona o pôde platia všeobecné predpisy

o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení o správnom

konaní (ďalej len „Správny poriadok“).  

Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne  

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä

podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah

a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Odvolací súd v danej veci, riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky, dospel k záveru, že správny orgán v danom prípade nepostupoval v intenciách

citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových

podkladov, vo veci nezistil skutočný stav, a preto jeho právny názor bol predčasný, z ktorých

dôvodov neboli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého

stupňa podľa § 250q ods. 2 O.s.p.

Predpokladom vydania nehnuteľností podľa zákona o pôde alebo priznania

náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať, bolo, aby si oprávnená osoba

uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 9 ods. 1 uvedeného zákona

a zároveň vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností, preukázala splnenie

zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 4 ods. 1, 2, ako aj, že žiadané

nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú

právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 6 ods. 1, 2, právo

na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 13 ods. 1 (do 31.12.1992) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali

charakter pôdy podľa § 1 ods. 1.  

Od osoby uplatňujúcej reštitučný nárok podľa zákona o pôde sa teda vyžaduje

splnenie podmienky štátneho občianstva Slovenskej republiky a podmienky trvalého

pobytu na území Slovenskej republiky. Podmienky týkajúce sa predmetného majetku

sú dané spôsobom prechodu vlastníctva k majetku na štát (§ 6 zákona o pôde)

a obdobím, v ktorom k tomuto prechodu došlo (od 25.2.1948 do 1.1.1992).

  Ústavný súd Slovenskej republiky pokiaľ ide o posudzovanie otázky splnenia

zákonnej podmienky štátneho občianstva navrhovateľom v preskúmavanom prípade

v uvedenom náleze konštatoval, že z ustanovení Ústavného dekrétu prezidenta republiky  

č. 33/1945 Zb., ktoré citoval, vyplýva rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti

tohto právneho predpisu do dvoch skupín.

  Prvou skupinou boli osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti,

ale štátne občianstvo nestratili, pretože splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2

ods. 1 dekrétu prezidenta, a na účely zachovania štátneho občianstva podali žiadosť podľa § 2

ods. 2 dekrétu prezidenta.

  Druhou skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej alebo

maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale podľa § 3 dekrétu prezidenta mohli

požadovať vrátenie štátneho občianstva a na základe podania takej žiadosti sa potom

manželky a deti československých štátnych občanov posudzovali (rovnako ako osoby prvej

skupiny) až do rozhodnutia o žiadosti za československých štátnych občanov.

  Ústavný súd konštatoval, že z naznačenej právnej konštrukcie vyplýva, že u osôb

nemeckej alebo maďarskej národnosti patriacich do prvej skupiny sa štátne občianstvo

v prípade podania žiadosti podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta prezumovalo až do prípadného

deklaratórneho rozhodnutia príslušného orgánu (§ 2 ods. 2 druhá veta dekrétu prezidenta),

ktorý by konštatoval, že štátne občianstvo nebolo zachované. Osoby nemeckej alebo

maďarskej národnosti patriace do druhej skupiny po právnej stránke československé štátne

občianstvo stratili (buď dňom nadobudnutia štátnej príslušnosti podľa § 1 ods. 1 dekrétu

prezidenta, alebo dňom nadobudnutia účinnosti dekrétu prezidenta - § 1 ods. 2), avšak  

na základe ich žiadosti im mohol príslušný orgán konštitutívnym rozhodnutím československé

štátne občianstvo vrátiť.

  Navrhovateľ v doterajšom priebehu konania tvrdil, že patrí do skupiny osôb, ktorým

sa štátne občianstvo zachovalo a nie do skupiny osôb, ktoré československé štátne občianstvo

stratili a následne žiadali o jeho vrátenie.

  Použitím uvedených právnych záverov plynúcich z ustanovení dekrétu prezidenta  

na okolnosti prípadu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v reštitučnom konaní,

v ktorom je sporná otázka štátneho občianstva ako podmienky úspechu pri uplatnení

reštitučného nároku, dôkazné bremeno týkajúce sa štátneho občianstva žiadateľa, u ktorého

prichádza do úvahy aplikácia právneho režimu zakotveného v dekréte prezidenta, nemusí

spočívať výlučne na pleciach tohto žiadateľa.

  Ústavný súd k okolnostiam preskúmavanej veci dôvodil, že v reštitučnom konaní

o uplatnenom nároku za situácie, keď už rozhodnutie obvodného pozemkového úradu

opieralo svoje tvrdenie o nesplnení podmienky štátneho občianstva navrhovateľom

o konštatovanie jeho straty na základe ustanovení dekrétu prezidenta a zároveň navrhovateľ

tvrdil, že štátne občianstvo podľa ustanovení dekrétu prezidenta nikdy nestratil (a že teda

patril do vyššie vymedzenej prvej skupiny), zaťažovalo podľa názoru ústavného súdu dôkazné bremeno týkajúce sa straty štátneho občianstva štát, v posudzovanom prípade konkrétne

konajúci správny orgán.

  Ústavný súd poukázal na skutočnosť, ktorá musela byť i obvodnému pozemkovému

úradu známa, a to, že navrhovateľ bol v rozhodnom čase maloletou osobou, ťažko teda bolo

možné predpokladať, že by bol v období druhej svetovej vojny kolaboroval s fašistickým

režimom, a preto ak navrhovateľ v reštitučnom konaní tvrdil, že mu československé štátne

občianstvo ostalo zachované a toto tvrdenie podložil dôkazmi, ktoré síce nemožno hodnotiť

ako priame dôkazy, ale išlo o právne závery štátnych orgánov vyslovené v iných súvisiacich

rozhodnutiach (uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Prešov ČVS: VP-665/30-93

z 12.10.1993, rozhodnutie ministra pôdohospodárstva č. 5229/93-430 z 23.11.1993), bolo

úlohou štátneho orgánu právne relevantným spôsobom preukázať, že k strate štátneho

občianstva navrhovateľa naozaj došlo, a nie úlohou navrhovateľa preukazovať, že k strate

štátneho občianstva nedošlo.

  Ústavný súd konštatoval, že zdôvodnenie právneho záveru o strate štátneho občianstva

navrhovateľa obvodným pozemkovým úradom je celkom nedostatočné. Závery súdov oboch

stupňov o uvedenej skutočnosti tiež hodnotil ako nedostatočné.

  Ústavný súd poukázal na to, že navrhovateľ predložil v priebehu konania

o uplatnenom nároku nepriame dôkazy o tom, že splnil podmienky na zachovanie

československého štátneho občianstva a ak potom štátne orgány príslušné podľa ustanovení

dekrétu prezidenta vôbec nerozhodli o žiadosti o zachovanie štátneho občianstva, ktorá bola

ním i jeho matkou podaná podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta, je v príkrom rozpore

s požiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov navrhovateľa a vo svojej podstate  

aj v rozpore s kvalitou právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) neskorší záver orgánov toho istého

štátu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno práve v súvislosti s tvrdením o zachovaní

štátneho občianstva.

  K nepriamemu charakteru dôkazov predložených navrhovateľom ústavný súd ďalej

poukázal na požiadavku zhovievavosti posudzovania žiadosti podávaných podľa ustanovení

dekrétu prezidenta, a to obzvlášť pri manželkách a deťoch osôb, na ktoré sa tento právny

predpis vzťahoval (§ 4 ods. 2 dekrétu prezidenta), ako aj na požiadavku zákazu reštriktívneho

a formalistického postupu pri aplikácií ustanovení reštitučných predpisov, keďže ich účelom

je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období totalitného režimu.

Ústavný súd konštatoval, že obe uvedené požiadavky vyvolávajú okrem iného povinnosť

všetkých štátnych orgánov zúčastnených akýmkoľvek právne relevantným spôsobom  

na procese reštitúcií posudzovať dôkazy predložené žiadateľmi s vedomím, že vplyvom

značného časového odstupu od povojnového obdobia je v súčasnosti už veľmi obtiažne

vyhľadávať absolútne spoľahlivé a nevyvrátiteľné skutkové podklady na rozhodnutie

o uplatnených reštitučných nárokoch (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky  

sp. zn. I.ÚS 617/08 z 24.2.2009).

  Pokiaľ ide o druhú podmienku posudzovanú v preskúmavanej veci a to trvalý pobyt

navrhovateľa na území Slovenskej republike Ústavný súd SR bol toho názoru, že podmienku

štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu podľa zákona o pôde nemožno posudzovať

izolovane s poukazom na to, že dôkazom je aj konštrukcia zákona č. 135/1982 Zb. o hlásení

a evidencii pobytov občanov v znení neskorších predpisov, ktorý prihlásenie trvalého pobytu

umožňoval štátnemu občanovi.

  Ústavný súd konštatoval, že pre rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku  

je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov pri skúmaní splnenia podmienky trvalého

pobytu potrebné zisťovať, či osoba uplatňujúca zmiernenie následkov majetkových a iných

krívd má v úmysle mať trvalý pobyt na území ČSFR a to s prihliadnutím na všetky

rozhodujúce okolnosti prípadu, najmä na jej schopnosti a možnosti tu trvale žiť, jej sociálne a majetkové pomery v cudzine, rodinné a osobné pomery v tuzemsku a v cudzine a pod., ako

aj, že podstatným dôkazom v tomto smere je nepochybne osobný výsluch osoby uplatňujúcej

zmiernenie následkov krívd (rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 114/92 z 22.12.1992,

uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí č. 2/1994).

Ústavný súd poukázal na to, že z doterajších podkladov nevyplýva, že by bol

navrhovateľ vypočutý ktorýmkoľvek zo štátnych orgánov konajúcich v jeho veci na účely

zisťovania jeho úmyslu mať trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, pričom

z odôvodnenia rozhodnutia obvodného pozemkového úradu vyplýva, že navrhovateľ dňa

31.1.1997 napísal okresnému úradu odboru OPPaLH osobný list, v ktorom potvrdzuje, že  

na Slovensku nemá bydlisko a že chcel by na Slovensku stráviť viac času, no nemôže  

si dovoliť finančné výdavky na hotely. Súčasne poukázal na to, že navrhovateľ tiež vo svojom

opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu

zdôrazňoval potrebu skúmania jeho úmyslu trvalo sa zdržovať na území Slovenskej republiky

a ani krajský súd a ani najvyšší súd však navrhovateľa za týmto účelom nevypočuli.

  Odvolací súd v preskúmavanej veci, vychádzajúc z naznačených postupov a záverov

z nich plynúcich, ktoré konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze,

dospel k záveru, že v danom prípade doposiaľ nebolo vykonané dokazovanie v dostatočnom

rozsahu pre ustálenie záveru, či navrhovateľ splnil alebo nesplnil zákonné podmienky podľa

§ 4 ods. 1, 2 zákona o pôde.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán

vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,  

či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia

správneho orgánu a postupu mu predchádzajúceho na základe skutkového stavu, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ súd v rámci súdneho

prieskumu zistí, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúplne zisteného

skutkového stavu, je to dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu, pretože súdy nemôžu nahrádzať realizáciu kompetencií správneho orgánu priznaných

mu zákonom.

  Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3

O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd o náhradu trov konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Navrhovateľovi

náhradu trov konania nepriznal a to aj vzhľadom na jeho úspech v tomto konaní z dôvodu, že

mu trovy konania zaplatením súdneho poplatku nevznikli a jeho právny zástupca náhradu

právneho zastúpenia v lehote stanovenej v § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2

nevyčíslil.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 15. decembra 2010  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth