Najvyšší súd
6Sžo 174/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy
Fúrovej, v právnej veci navrhovateľa: W. F. K., bytom U. zastúpený advokátom JUDr. M.,
CSc., Advokátska kancelária, N., proti odporcovi: Obvodný pozemkový úrad v Prešove,
Námestie mieru č. 2, Prešov, za účasti: Obec H., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu odporcu zo dňa 2. júna 2006 č. j. OPÚ 2006/21-100/Fe, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 4Sp 28/2007-43 zo dňa 18. februára 2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č.k. 4Sp 28/2007-43 zo dňa 18. februára 2008 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
zo dňa 2. júna 2006 č. j. OPÚ 2006/21-100/Fe z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu uvedené
v záhlaví tohto rozsudku potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že v danej
veci žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím rozhodol tak, že navrhovateľ
nespĺňa podmienky podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o pôde“) a nevydávajú sa mu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat.úz. H., podľa
evidencie katastra nehnuteľností zapísané v pozemkovoknižnej zápisnici č. 1, parc.č. X. - zastavaná plocha o výmere 2 756 m² zapísaná na LV č. X., parc.č. X. - zastavaná plocha
o výmere 364 m² zapísaná na LV X. a rodinný dom na parc.č. X. zapísaný na LV č. X., spolu
vo výmere 3 120 m².
Krajský súd konštatoval, že správny orgán v danej veci konal v súlade s § 32 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“) v spojení s § 46 a vo veci zistil správne a v súlade s právnymi predpismi skutkový
stav.
Podľa názoru krajského súdu v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ stratil
československé štátne občianstvo podľa § 1 Ústavného dekrétu prezidenta republiky
č. 33/1945 Sb. od dňa 10.8.1945, o ktorej skutočnosti svedčí aj to, že navrhovateľ trvale žijúci
v USA nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu evidovaného v evidencii Okresného
riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu, Skupiny vydávania dokladov Prešov
v rokoch 1945-2005, v dôsledku čoho navrhovateľ nesplnil podmienku v zmysle § 4 zákona
o pôde.
Poukázal na to, že zákon o pôde patrí medzi skupinu reštitučných zákonov a cieľom
a úmyslom zákonodarcu vyjadreným v preambule tohto zákona bolo okrem iného zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948-1989.
Krajský súd s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona o pôde, ktoré
citoval, vyvodil záver, že právo na navrátenie vlastníctva môže uplatniť len osoba, ktorá
je občanom Slovenskej republiky. Konštatoval, že správny orgán vykonal rozsiahle
dokazovanie, otázkou splnenia zákonnej podmienky občianstva v prípade navrhovateľa
sa zaoberal v potrebnom rozsahu a šetrením zistil, že odo dňa 10.8.1945 navrhovateľ stratil
československé štátne občianstvo, a od tej doby nebol a nie je československým resp.
slovenským štátnym občanom, z ktorých dôvodov nesplnil podmienku štátneho občianstva
v zmysle ustanovenia § 4 zákona o pôde. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu.
Krajský súd vec prejednal na pojednávaní dňa 7.2.2008 bez prítomnosti zástupcu
navrhovateľa. Nevyhovel žiadosti zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania, ktorý
svoju neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlnil z dôvodu ochorenia, o čom predložil lekársku
správu o ošetrení zo dňa 30.1.2008 pre bolesti hrdla, nepovažujúc túto lekársku správu
za hodnoverný doklad o tom, že by mu jeho ochorenie nedovoľovalo účasť na pojednávaní,
a preto uvádzaný dôvod jeho neúčasti nepovažoval za dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania.
Na základe vyhodnotenia dôkazov, ktoré vykonal žalovaný správny orgán, krajský súd
dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný, a preto preskúmavané
rozhodnutie ako vecne a právne správne potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.
Krajský súd o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 250k ods. 1, navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože bol v konaní
neúspešný.
Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové
prejednanie a rozhodnutie.
Navrhovateľ považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nezákonné.
Namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie skutkových
okolností správnym orgánom ako aj súdom prvého stupňa. Poukázal na to, že tvrdenia o tom,
že stratil československé štátne občianstvo podľa § 1 Ústavného dekrétu prezidenta republiky
č. 33/1945 Sb. a že nebol a nie je československým resp. slovenským štátnym občanom,
sa nezakladajú na existujúcich dôkazoch. Uviedol, že v roku 1947 bol Povereníctvu vnútra v Bratislave adresovaný návrh na zachovanie československého štátneho občianstva tak jemu
ako aj jeho matke, a preto podľa § 2 ods. 2 zákona č. 33/1945 Sb. až do vybavenia tejto
žiadosti je nutné tieto osoby považovať za československých štátnych občanov, pokiaľ im
vydá národný výbor osvedčenie o okolnostiach uvedených v § 2 ods. 1 tohto zákona. Vytýkal
súdu prvého stupňa, ako aj správnemu orgánu, že sa nevysporiadali so všetkými okolnosťami
významnými pre posúdenie jeho štátneho občianstva Slovenskej republiky.
Navrhovateľ súčasne namietal, že súd prvého stupňa sa dopustil hrubého procesného
pochybenia, pretože neakceptoval dôvod ospravedlnenia jeho právneho zástupcu a uskutočnil
pojednávanie bez jeho účasti, na ktorom prejednal vec, čím mu zabránil predkladať dôkazy
a vyjadrenia k vykonaným dôkazom, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Súčasne poukázal aj na to, že obdobné procesné nedostatky sa vyskytli aj v pôvodnom
konaní, keď mu nebolo umožnené vykonať všetky práva účastníka, na ktoré podľa právnych
noriem Slovenskej republiky mal nárok.
V priebehu odvolacieho konania a na pojednávaní odvolacieho súdu doplnil odvolanie
vyjadreniami zo dňa 16.1.2009 a zo dňa 12.3.2009 a to predovšetkým poukazom na právne
závery týkajúce sa straty a navrátenia štátneho občianstva podľa ústavného dekrétu č. 33/1945
Sb. uvedené v nálezoch Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 617/08 zo dňa 24.2.2009,
IV.ÚS 439/98 zo dňa 19.1.1999 a II.ÚS 164/97 zo dňa 19.1.2000 a súčasne navrhoval, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Odporca navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu potvrdil a odvolací návrh zamietol. Dôvody uvádzané navrhovateľom
v odvolaní považoval za nedôvodné.
Zúčastnená osoba na odvolanie navrhovateľa sa vyjadrila tak, že navrhovala
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. a dospel
k záveru, že pokiaľ Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie správneho
orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací
súd rozsudkom zo dňa 17.3.2009 sp. zn. 1 Sžo 129/2008 napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 a s 219 ods. 1 potvrdil. Navrhovateľovi
náhradu trov tohto konania nepriznal v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a v spojení s § 250k ods.1.
Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podal ústavnú sťažnosť
navrhovateľ, v ktorej namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 a článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s článkom 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho
neprítomnosti podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III. ÚS 346/09-50 zo dňa 27. apríla 2010
rozhodol tak, že vyslovil, že základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa
17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 129/2008
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že základné právo navrhovateľa
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo
129/2008 porušené nebolo. Navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume
245,70 €, ktoré zaviazal Najvyšší súd SR vyplatiť na účet jeho právnemu zástupcovi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 v intenciách nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 346/09-50 zo dňa
27. apríla 2010 opätovne preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu
predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní navrhovateľa podľa § 246c ods. 1
v spojení s §§ 212 a nasl., bez pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie správneho
orgánu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým správny orgán
nevyhovel reštitučnému nároku žiadateľa - navrhovateľa, uplatnený podľa zákona o pôde
o vydanie žiadaných nehnuteľností, a preto odvolací súd v intenciách nálezu Ústavného súdu
SR č. III.ÚS 346/09-50 zo dňa 27. apríla 2010 opätovne preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu
predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými
námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku
navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k žiadaným nehnuteľnostiam v intenciách ustanovení
zákona o pôde.
Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd,
ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov
1948 až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením
pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade
so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny
a životného prostredia. Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny
fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí
lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej
poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske
budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu
vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok
uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde).
Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona o pôde oprávnenou osobou je štátny občan Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého
pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát
alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom
uvedeným v § 6 ods. 1.
Ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára
1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto
lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické
osoby v tomto poradí taxatívne ustanovenom pod písm. a/ až e/.
Podľa § 9 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 7 zákona o pôde nárok uplatní oprávnená osoba
na pozemkovom úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná
osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní
nehnuteľnosti. Dohoda podlieha schváleniu pozemkovým úradom formou rozhodnutia
vydaného v správnom konaní. Rozhodnutie pozemkového úradu o neschválení dohody
preskúma na návrh účastníka súd. Ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde, rozhodne
o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad. Pokiaľ je to nevyhnutne
potrebné, môže pozemkový úrad zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej nehnuteľnosti vecné
bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo dôležitých
záujmov iných vlastníkov. Proti rozhodnutiu pozemkového úradu podľa odsekov 4 až 6
možno podať opravný prostriedok na súd.
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 9 zákona o pôde v spojení s § 5 ods. 5, písm. g/ zákona č. 330/1991
Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona o pôde platia všeobecné predpisy
o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení o správnom
konaní (ďalej len „Správny poriadok“).
Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä
podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah
a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Odvolací súd v danej veci, riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky, dospel k záveru, že správny orgán v danom prípade nepostupoval v intenciách
citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových
podkladov, vo veci nezistil skutočný stav, a preto jeho právny názor bol predčasný, z ktorých
dôvodov neboli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého
stupňa podľa § 250q ods. 2 O.s.p.
Predpokladom vydania nehnuteľností podľa zákona o pôde alebo priznania
náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať, bolo, aby si oprávnená osoba
uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 9 ods. 1 uvedeného zákona
a zároveň vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností, preukázala splnenie
zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 4 ods. 1, 2, ako aj, že žiadané
nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948 do 1.1.1990) na štát alebo inú
právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 6 ods. 1, 2, právo
na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 13 ods. 1 (do 31.12.1992) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali
charakter pôdy podľa § 1 ods. 1.
Od osoby uplatňujúcej reštitučný nárok podľa zákona o pôde sa teda vyžaduje
splnenie podmienky štátneho občianstva Slovenskej republiky a podmienky trvalého
pobytu na území Slovenskej republiky. Podmienky týkajúce sa predmetného majetku
sú dané spôsobom prechodu vlastníctva k majetku na štát (§ 6 zákona o pôde)
a obdobím, v ktorom k tomuto prechodu došlo (od 25.2.1948 do 1.1.1992).
Ústavný súd Slovenskej republiky pokiaľ ide o posudzovanie otázky splnenia
zákonnej podmienky štátneho občianstva navrhovateľom v preskúmavanom prípade
v uvedenom náleze konštatoval, že z ustanovení Ústavného dekrétu prezidenta republiky
č. 33/1945 Zb., ktoré citoval, vyplýva rozdelenie osôb tvoriacich okruh osobnej pôsobnosti
tohto právneho predpisu do dvoch skupín.
Prvou skupinou boli osoby, ktoré sa hlásili k nemeckej alebo maďarskej národnosti,
ale štátne občianstvo nestratili, pretože splnili hmotnoprávne podmienky ustanovené v § 2
ods. 1 dekrétu prezidenta, a na účely zachovania štátneho občianstva podali žiadosť podľa § 2
ods. 2 dekrétu prezidenta.
Druhou skupinou boli osoby, ktoré v dôsledku prihlásenia sa k nemeckej alebo
maďarskej národnosti stratili štátne občianstvo, ale podľa § 3 dekrétu prezidenta mohli
požadovať vrátenie štátneho občianstva a na základe podania takej žiadosti sa potom
manželky a deti československých štátnych občanov posudzovali (rovnako ako osoby prvej
skupiny) až do rozhodnutia o žiadosti za československých štátnych občanov.
Ústavný súd konštatoval, že z naznačenej právnej konštrukcie vyplýva, že u osôb
nemeckej alebo maďarskej národnosti patriacich do prvej skupiny sa štátne občianstvo
v prípade podania žiadosti podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta prezumovalo až do prípadného
deklaratórneho rozhodnutia príslušného orgánu (§ 2 ods. 2 druhá veta dekrétu prezidenta),
ktorý by konštatoval, že štátne občianstvo nebolo zachované. Osoby nemeckej alebo
maďarskej národnosti patriace do druhej skupiny po právnej stránke československé štátne
občianstvo stratili (buď dňom nadobudnutia štátnej príslušnosti podľa § 1 ods. 1 dekrétu
prezidenta, alebo dňom nadobudnutia účinnosti dekrétu prezidenta - § 1 ods. 2), avšak
na základe ich žiadosti im mohol príslušný orgán konštitutívnym rozhodnutím československé
štátne občianstvo vrátiť.
Navrhovateľ v doterajšom priebehu konania tvrdil, že patrí do skupiny osôb, ktorým
sa štátne občianstvo zachovalo a nie do skupiny osôb, ktoré československé štátne občianstvo
stratili a následne žiadali o jeho vrátenie.
Použitím uvedených právnych záverov plynúcich z ustanovení dekrétu prezidenta
na okolnosti prípadu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v reštitučnom konaní,
v ktorom je sporná otázka štátneho občianstva ako podmienky úspechu pri uplatnení
reštitučného nároku, dôkazné bremeno týkajúce sa štátneho občianstva žiadateľa, u ktorého
prichádza do úvahy aplikácia právneho režimu zakotveného v dekréte prezidenta, nemusí
spočívať výlučne na pleciach tohto žiadateľa.
Ústavný súd k okolnostiam preskúmavanej veci dôvodil, že v reštitučnom konaní
o uplatnenom nároku za situácie, keď už rozhodnutie obvodného pozemkového úradu
opieralo svoje tvrdenie o nesplnení podmienky štátneho občianstva navrhovateľom
o konštatovanie jeho straty na základe ustanovení dekrétu prezidenta a zároveň navrhovateľ
tvrdil, že štátne občianstvo podľa ustanovení dekrétu prezidenta nikdy nestratil (a že teda
patril do vyššie vymedzenej prvej skupiny), zaťažovalo podľa názoru ústavného súdu dôkazné bremeno týkajúce sa straty štátneho občianstva štát, v posudzovanom prípade konkrétne
konajúci správny orgán.
Ústavný súd poukázal na skutočnosť, ktorá musela byť i obvodnému pozemkovému
úradu známa, a to, že navrhovateľ bol v rozhodnom čase maloletou osobou, ťažko teda bolo
možné predpokladať, že by bol v období druhej svetovej vojny kolaboroval s fašistickým
režimom, a preto ak navrhovateľ v reštitučnom konaní tvrdil, že mu československé štátne
občianstvo ostalo zachované a toto tvrdenie podložil dôkazmi, ktoré síce nemožno hodnotiť
ako priame dôkazy, ale išlo o právne závery štátnych orgánov vyslovené v iných súvisiacich
rozhodnutiach (uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Prešov ČVS: VP-665/30-93
z 12.10.1993, rozhodnutie ministra pôdohospodárstva č. 5229/93-430 z 23.11.1993), bolo
úlohou štátneho orgánu právne relevantným spôsobom preukázať, že k strate štátneho
občianstva navrhovateľa naozaj došlo, a nie úlohou navrhovateľa preukazovať, že k strate
štátneho občianstva nedošlo.
Ústavný súd konštatoval, že zdôvodnenie právneho záveru o strate štátneho občianstva
navrhovateľa obvodným pozemkovým úradom je celkom nedostatočné. Závery súdov oboch
stupňov o uvedenej skutočnosti tiež hodnotil ako nedostatočné.
Ústavný súd poukázal na to, že navrhovateľ predložil v priebehu konania
o uplatnenom nároku nepriame dôkazy o tom, že splnil podmienky na zachovanie
československého štátneho občianstva a ak potom štátne orgány príslušné podľa ustanovení
dekrétu prezidenta vôbec nerozhodli o žiadosti o zachovanie štátneho občianstva, ktorá bola
ním i jeho matkou podaná podľa § 2 ods. 2 dekrétu prezidenta, je v príkrom rozpore
s požiadavkou spravodlivého usporiadania pomerov navrhovateľa a vo svojej podstate
aj v rozpore s kvalitou právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) neskorší záver orgánov toho istého
štátu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno práve v súvislosti s tvrdením o zachovaní
štátneho občianstva.
K nepriamemu charakteru dôkazov predložených navrhovateľom ústavný súd ďalej
poukázal na požiadavku zhovievavosti posudzovania žiadosti podávaných podľa ustanovení
dekrétu prezidenta, a to obzvlášť pri manželkách a deťoch osôb, na ktoré sa tento právny
predpis vzťahoval (§ 4 ods. 2 dekrétu prezidenta), ako aj na požiadavku zákazu reštriktívneho
a formalistického postupu pri aplikácií ustanovení reštitučných predpisov, keďže ich účelom
je zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období totalitného režimu.
Ústavný súd konštatoval, že obe uvedené požiadavky vyvolávajú okrem iného povinnosť
všetkých štátnych orgánov zúčastnených akýmkoľvek právne relevantným spôsobom
na procese reštitúcií posudzovať dôkazy predložené žiadateľmi s vedomím, že vplyvom
značného časového odstupu od povojnového obdobia je v súčasnosti už veľmi obtiažne
vyhľadávať absolútne spoľahlivé a nevyvrátiteľné skutkové podklady na rozhodnutie
o uplatnených reštitučných nárokoch (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I.ÚS 617/08 z 24.2.2009).
Pokiaľ ide o druhú podmienku posudzovanú v preskúmavanej veci a to trvalý pobyt
navrhovateľa na území Slovenskej republike Ústavný súd SR bol toho názoru, že podmienku
štátneho občianstva a podmienku trvalého pobytu podľa zákona o pôde nemožno posudzovať
izolovane s poukazom na to, že dôkazom je aj konštrukcia zákona č. 135/1982 Zb. o hlásení
a evidencii pobytov občanov v znení neskorších predpisov, ktorý prihlásenie trvalého pobytu
umožňoval štátnemu občanovi.
Ústavný súd konštatoval, že pre rozhodnutie o uplatnenom reštitučnom nároku
je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov pri skúmaní splnenia podmienky trvalého
pobytu potrebné zisťovať, či osoba uplatňujúca zmiernenie následkov majetkových a iných
krívd má v úmysle mať trvalý pobyt na území ČSFR a to s prihliadnutím na všetky
rozhodujúce okolnosti prípadu, najmä na jej schopnosti a možnosti tu trvale žiť, jej sociálne a majetkové pomery v cudzine, rodinné a osobné pomery v tuzemsku a v cudzine a pod., ako
aj, že podstatným dôkazom v tomto smere je nepochybne osobný výsluch osoby uplatňujúcej
zmiernenie následkov krívd (rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 114/92 z 22.12.1992,
uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí č. 2/1994).
Ústavný súd poukázal na to, že z doterajších podkladov nevyplýva, že by bol
navrhovateľ vypočutý ktorýmkoľvek zo štátnych orgánov konajúcich v jeho veci na účely
zisťovania jeho úmyslu mať trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, pričom
z odôvodnenia rozhodnutia obvodného pozemkového úradu vyplýva, že navrhovateľ dňa
31.1.1997 napísal okresnému úradu odboru OPPaLH osobný list, v ktorom potvrdzuje, že
na Slovensku nemá bydlisko a že chcel by na Slovensku stráviť viac času, no nemôže
si dovoliť finančné výdavky na hotely. Súčasne poukázal na to, že navrhovateľ tiež vo svojom
opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu
zdôrazňoval potrebu skúmania jeho úmyslu trvalo sa zdržovať na území Slovenskej republiky
a ani krajský súd a ani najvyšší súd však navrhovateľa za týmto účelom nevypočuli.
Odvolací súd v preskúmavanej veci, vychádzajúc z naznačených postupov a záverov
z nich plynúcich, ktoré konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze,
dospel k záveru, že v danom prípade doposiaľ nebolo vykonané dokazovanie v dostatočnom
rozsahu pre ustálenie záveru, či navrhovateľ splnil alebo nesplnil zákonné podmienky podľa
§ 4 ods. 1, 2 zákona o pôde.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu a postupu mu predchádzajúceho na základe skutkového stavu, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ súd v rámci súdneho
prieskumu zistí, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúplne zisteného
skutkového stavu, je to dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu, pretože súdy nemôžu nahrádzať realizáciu kompetencií správneho orgánu priznaných
mu zákonom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3
O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd o náhradu trov konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Navrhovateľovi
náhradu trov konania nepriznal a to aj vzhľadom na jeho úspech v tomto konaní z dôvodu, že
mu trovy konania zaplatením súdneho poplatku nevznikli a jeho právny zástupca náhradu
právneho zastúpenia v lehote stanovenej v § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2
nevyčíslil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 15. decembra 2010
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth