Najvyšší súd  

6Sžo 154/2010

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy

Fúrovej, v právnej veci navrhovateľa: E. a. s., so sídlom S., zastúpený JUDr. M., Advokátska

kancelária Z. proti odporcovi: Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu č. MK-08/17125-7/443 zo dňa 21. januára 2009,

o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S 23/2009-40 zo

dňa 27. januára 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 6S 23/2009-40 zo dňa 27. januára 2010   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie odporcu  

č. MK-08/17125-7/443 zo dňa 21. januára 2009   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   odporcovi

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 33 €

v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu  

č. MK-08/17125-7/443 zo dňa 21. januára 2009 a navrhovateľovi právo na náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia odporcu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že žalovaný správny

orgán preskúmavaným rozhodnutím žiadateľovi E. a.s., S. neudelil dopravnú licenciu na

vykonávanie mestskej autobusovej dopravy na skupinu autobusových liniek 90A, 90B, 91A,

91/B, 92A, 92B na území mesta Košice, pretože správny orgán nemá záujem o vykonávanie

pravidelnej autobusovej dopravy podľa návrhu žiadateľa, čím nebola splnená podmienka

podľa § 7 ods. 2, písm. c/ zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o cestnej doprave“); v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že Mesto Košice ako príslušný správny orgán nemá záujem o vykonávanie pravidelnej

autobusovej dopravy podľa návrhu žiadateľa – navrhovateľa, z dôvodu už existujúcej zmluvy

o výkone vo verejnom záujme s dopravcom Dopravný podnik mesta Košice, a.s. (ďalej len

„DPMK“), keď z predloženého návrhu zistil, že jednotlivé spoje autobusových liniek

žiadateľa sú navrhované v identickom alebo veľmi podobnom smerovaní a v rovnakej, alebo

veľmi blízkej časovej polohe s už s poskytovanou dopravnou ponukou DPMK, a.s., ktorá je

v súlade s plánom dopravnej obslužnosti, ktorá zabezpečuje prepravné potreby cestujúcej

verejnosti a je zároveň obsahom zmluvy o výkone vo verejnom záujme s poukazom na § 13

ods. 5, § 14a ods. 4 a 6 zákona o cestnej doprave, správny orgán súčasne poukázal na to, že

pri výbere dopravcu v mestskej autobusovej doprave dbá na účelné a z celospoločenského

hľadiska hospodárne zabezpečenie a uspokojenie predpokladaných, prepravných potrieb

obyvateľov žijúcich na území mesta a dbá, aby sa zamedzilo vykonávaniu súbežnej verejnej

osobnej doprave, čo by malo za následok zvyšovanie nárokov na verejné zdroje.

Z administratívneho spisu krajský súd ďalej zistil, že odporca nariadil ústne pojednávanie na

deň 2.12.2008, na ktoré predvolal MČ Košice – sever, MČ Košice – Nad jazerom, KKS úrad

Odboru dopravy, MČ Košice – Dargovských hrdinov, MČ Košice – západ, DPMK, a.s.

a navrhovateľa a zo zápisnice vyplýva, že žiaden z prítomných účastníkov nemal žiadne

zásadné pripomienky k žiadosti o udelenie licencie a DPMK, s ktorým mesto Košice malo

uzavretú zmluvu o vykonávaní pravidelnej autobusovej dopravy, predložilo svoje stanovisko

zo dňa 1.12.2008 a doplnilo ho podaním zo dňa 3.12.2008.

Krajský súd poukázal na to, že zákonnosťou rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadkom, zákonnosť  

je limitom súdneho prieskumu a preto súd nemôže preskúmať vhodnosť, správnosť, účelnosť,

alebo primeranosť obsahu výrokov napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy a aj pri

zákonom dovolenej úvahe správneho orgánu sa súd musí zamerať len na zákonné kritériá

a medze takej úpravy a nemôže skúmať či správny orgán mohol, alebo nemohol vychádzať

zo zákonom dovolenej úvahy, s prihliadnutím na to, že správne uváženie je svojou podstatou

možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jednu z viacerých dovolených riešení,

na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie a súčasne, že pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej úvahy preskúmava súd

v súlade s § 245 ods. 2 O.s.p. iba či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

  Konštatoval, že rozhodnutia a postupy orgánov štátnej správy a územnej samosprávy

podliehajú správnemu prieskumu zásadne bez ďalších vymedzení, s poukazom na to, že tieto

správne orgány sú základom verejnej správy a preto zákon nevyžaduje splnenie ďalších

kritérií na to, aby ich rozhodnutia a postupy boli preskúmateľné v správnom konaní, pričom

nerozhoduje ani to, že niekedy rozhodujú aj o právach a povinnostiach súkromnoprávneho

charakteru a súčasne, že obec pri výkone samosprávy podľa § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb.

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“)

okrem iného zabezpečuje aj verejnoprospešné služby a teda aj miestnu verejnú dopravu,

pričom svoje potreby financuje predovšetkým z vlastných príjmov, dotácií zo štátneho

rozpočtu a z ďalších zdrojov (§ 7 ods. 1 zákona o obecnom zriadení).

  Podľa názoru krajského súdu v danom prípade súd mohol iba preskúmavať,  

či rozhodnutie odporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených v zákone o cestnej

doprave, ohľadne rozhodovania návrhu na udelenie dopravnej licencie na vykonávanie

mestskej autobusovej dopravy. Mal za to, že správny orgán pri rozhodovaní o tomto návrhu

rozhodoval v súlade so zákonom o cestnej doprave, s poukazom na to, že správny orgán a ani

súd nie je oprávnený preskúmavať a hodnotiť či nezáujem obce na vykonávaní pravidelnej

autobusovej mestskej dopravy je vo verejnom záujme tak, ako je upravený verejný záujem  

v § 14a ods. 2 zákona o cestnej doprave, pretože do kompetencií obcí patrí, aby dôsledne zvážila a zohľadnila všetky zákonom stanovené skutočnosti či má záujem na tom, aby bola

vykonávaná dopravná licencia v takom rozsahu ako to žiadal žiadateľ. Námietky

navrhovateľa, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie,  

je v rozpore s obsahom spisov, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie

veci, považoval za neopodstatnené. Taktiež za neopodstatnenú považoval námietku

navrhovateľa, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok

dôvodov, pretože preskúmavané rozhodnutie má zákonné náležitosti. Nesúhlasil s tvrdením

navrhovateľa, že v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol iba tri strohé okolnosti, pre

ktoré žiadosti nevyhovel. Namietanú vadu konania spočívajúcu v tom, že správny orgán

neumožnil navrhovateľovi sa k stanovisku DPMK vyjadriť, krajský súd nepovažoval za takú

vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

  Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu v rozsahu a dôvodov

uvedených v opravnom prostriedku dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu

nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených v zákone o cestnej doprave pri udeľovaní

dopravnej licencie, z ktorého dôvodu preskúmavané rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p.

potvrdil.

Rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle ust. § 250l ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p., navrhovateľovi pre neúspech v konaní nepriznal náhradu trov

konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ.

Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie. Rozsudok ako aj činnosť súdu prvého stupňa v prejednávanej veci

považoval v celom rozsahu za nesprávny a nezákonný. Namietal, že súd prvého stupňa  

vo svojom rozsudku neuviedol svoj názor na žiaden žalobný dôvod s výnimkou vo vzťahu

k vade správneho konania. Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný  

pre nedostatok dôvodov. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že procesná vada

spočívajúca v tom, že správny orgán mu neumožnil sa vyjadriť k stanovisku DPMK, nemala

za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože posudzovanie významu takého stanoviska

nepatrí správnemu orgánu, ale účastníkovi konania, nadôvažok ak správny orgán svoje

rozhodnutie oprel na toto stanovisko. Právny názor súdu prvého stupňa, že konanie o udelenie

dopravnej licencie má povahu povoľovacieho konania, z čoho má vyplývať, že aj keď

žiadateľ splní všetky podmienky, obec nemusí povoliť zriadenie autobusovej linky, ale

povolenie je na úvahe správneho orgánu, považoval za nesprávny. Poukázal na to, že

v opravnom prostriedku zdôraznil, že vykonávanie dopravy je základným právom vykonávať

podnikateľskú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s poukazom  

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva na aplikáciu čl. 1 protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj, že povaha základného práva potom

vylučuje možnosť správneho uváženia na strane správneho orgánu, či pri splnení podmienok

dopravnú licenciu udelí alebo neudelí. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa náležite

nevyporiadal ani so vznesenou námietkou proti nesprávnemu výkladu správneho orgánu

verejného záujmu s poukazom na § 7 zákona o cestnej doprave. Ďalej namietal, že

v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nenachádza úvaha súdu ako posudzoval, či

rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Taktiež

nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že právo na vykonávanie dopravy nie je civilným

právom v zmysle čl. 6 Dohovoru. Navrhovateľ v odvolaní súčasne zopakoval žalobné dôvody

a tvrdil, že súd prvého stupňa sa s nimi nevysporiadal, hoci boli uvedené v opravnom

prostriedku a vo vzťahu k plánu dopravnej obslužnosti aj bližšie vyšpecifikované v podaní  

zo dňa 21.4.2009.

  Odporca na odvolanie navrhovateľa sa nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

a konanie mu predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s § 211 a nasl. bez pojednávania

v zmysle § 250ja ods. 2 a dospel k názoru, že odvolanie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa potvrdil rozhodnutie odporcu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti

navrhovateľa o udelenie licencie na vykonávanie mestskej autobusovej dopravy, a preto

odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa

vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu.  

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný

správny orgán rozhodoval o žiadosti navrhovateľa o udelenie licencie na vykonávanie

mestskej autobusovej dopravy podľa § 30 písm. a/ zákona o cestnej doprave v spojení s § 7

ods. 1, 2 a § 40 ods. 1.

Podľa § 30 písm. a/ zákona o cestnej doprave obec pri výkone samosprávy udeľuje  

a odníma dopravnú licenciu na autobusovú linku nepresahujúcu územie obce.

Podľa § 37 ods. 1 zákona o cestnej doprave na konanie podľa tohto zákona  

sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

v znení neskorších predpisov /ďalej len „správny poriadok“/), ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa § 40 ods. 1, 2 zákona o cestnej doprave správny orgán v konaní o udelenie

dopravnej licencie dožiada štátne orgány, samosprávne kraje a iné právnické osoby, ktorých

stanoviská a pripomienky sú potrebné na rozhodnutie, najmä samosprávne kraje, v ktorých

územných obvodoch majú byť nácestné zastávky a cieľová zastávka, obce, v ktorých majú

byť zastávky, správcu ciest, po ktorých má viesť trasa autobusovej linky, a útvar Policajného

zboru.

Ak správny orgán nariadi ústne pojednávanie alebo ohliadku, prizve všetky dožiadané

orgány a osoby a požiada ich, aby svoje stanoviská a pripomienky uplatnili najneskôr  

na tomto pojednávaní alebo na tejto ohliadke. Správny orgán na neskôr uplatnené stanoviská  

a pripomienky neprihliadne a rozhodne v rozsahu podkladu rozhodnutia.  

Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona o cestnej doprave pravidelnú autobusovú dopravu  

je oprávnený vykonávať dopravca na základe dopravnej licencie, ktorú udeľuje a odníma

správny orgán. Na každú autobusovú linku je potrebná samostatná dopravná licencia. Ak to

vyžaduje zabezpečenie dopravnej obslužnosti podľa § 14a ods. 1, dopravnú licenciu  

na mestskú autobusovú dopravu, ktorú udeľuje obec podľa § 30 možno udeliť aj na skupinu

autobusových liniek. Na skupinu autobusových liniek možno udeliť aj dopravnú licenciu,

ktorú udeľuje samosprávny kraj podľa § 29b na vnútroštátnu autobusovú dopravu, ak to vyžaduje zabezpečenie dopravnej obslužnosti podľa § 14a ods. 1 a ak nejde o diaľkovú

autobusovú dopravu a o autobusovú linku presahujúcu územie samosprávneho kraja.

Povoliť zriadenie autobusovej linky možno, ak a) žiadateľ spĺňa podmienky podľa § 2,

b) pravidelnú autobusovú dopravu na trase jej dopravnej cesty umožňuje stav a priepustnosť

pozemných komunikácií, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, c) na vykonávaní

vnútroštátnej pravidelnej autobusovej dopravy má záujem podľa § 14a samosprávny kraj

alebo v mestskej autobusovej doprave obec, d) žiadateľ vlastní alebo má prenajatú technickú

základňu na zamýšľanú prevádzku.

Podľa § 4, ods. 1, 3 zákona o obecnom zriadení obec samostatne rozhoduje  

a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti,

ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa

zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

Obec pri výkone samosprávy najmä a) vykonáva úkony súvisiace s riadnym

hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s majetkom vo vlastníctve štátu

prenechaným obci do užívania, b) zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet obce,

c) rozhoduje vo veciach miestnych daní a miestnych poplatkov a vykonáva ich správu,  

d) usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, a ak tak ustanovuje osobitný predpis, vydáva

súhlas, záväzné stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej a inej činnosti

právnických osôb a fyzických osôb a k umiestneniu prevádzky na území obce, vydáva

záväzné stanoviská k investičnej činnosti v obci, e) utvára účinný systém kontroly a vytvára

vhodné organizačné, finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon,

f) zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných

priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení,

kultúrnych pamiatok, pamiatkových území a pamätihodností obce, g) zabezpečuje

verejnoprospešné služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným

odpadom, 5c) udržiavanie čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného

osvetlenia, zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými

vodami zo žúmp a miestnu verejnú dopravu, h) utvára a chráni zdravé podmienky  

a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára

podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie, kultúru, osvetovú

činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport, i) plní úlohy na úseku ochrany

spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce; určuje nariadením pravidlá času

predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská, j) obstaráva a schvaľuje

územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých

oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí  

pri utváraní vhodných podmienok na bývanie v obci, k) vykonáva vlastnú investičnú činnosť

a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia potrieb obyvateľov obce a rozvoja obce,  

l) zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové  

a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia, m) organizuje miestne

referendum o dôležitých otázkach života a rozvoja obce, n) zabezpečuje verejný poriadok  

v obci; nariadením môže ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo

obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste, o) zabezpečuje ochranu kultúrnych

pamiatok v rozsahu podľa osobitných predpisov a dbá o zachovanie prírodných hodnôt,  

p) plní úlohy na úseku sociálnej pomoci v rozsahu podľa osobitného predpisu, r) vykonáva

osvedčovanie listín a podpisov na listinách, s) vedie obecnú kroniku v štátnom jazyku,

prípadne aj v jazyku národnostnej menšiny.

Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať  

v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,

ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne

obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom

konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných

prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku).

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len

návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy  

a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah  

a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2

správneho poriadku).

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má

právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke.

Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám

možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu

jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

  Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi  

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán v správnom konaní

nepostupoval náležite v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci nezistil skutočný stav

a v konaní sa dopustil takej vady, ktorá podmieňuje zákonnosť rozhodnutia. Z uvedených

dôvodov súd prvého stupňa nepostupoval správne a v súlade so zákonom, keď napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy

podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia,  

či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo

vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom

predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 O.s.p.).  

Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu zistil, že žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím podľa § 30 písm. a/ v spojení s § 7 ods. 1, 2 a s § 40 ods. 1

zákona o cestnej doprave navrhovateľovi neudelil dopravnú licenciu na vykonávanie mestskej

autobusovej dopravy na skupinu autobusových liniek 90A, 90B, 91A, 91/B, 92A, 92B  

na území mesta Košice, pretože správny orgán nemá záujem o vykonávanie pravidelnej

autobusovej dopravy podľa návrhu žiadateľa, čím nebola splnená podmienka podľa § 7  

ods. 2, písm. c/ zákona o cestnej doprave. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia

vyplýva, že odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Mesto Košice ako príslušný

správny orgán nemá záujem o vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy podľa návrhu

žiadateľa – navrhovateľa, z dôvodu už existujúcej zmluvy o výkone vo verejnom záujme

s dopravcom Dopravný podnik mesta Košice, a.s. (ďalej len „DPMK“), keď z predloženého

návrhu zistil, že jednotlivé spoje autobusových liniek žiadateľa sú navrhované v identickom

alebo veľmi podobnom smerovaní a v rovnakej, alebo veľmi blízkej časovej polohe s už

poskytovanou dopravnou ponukou DPMK, a.s., ktorá je v súlade s plánom dopravnej

obslužnosti, ktorá zabezpečuje prepravné potreby cestujúcej verejnosti a je zároveň obsahom

zmluvy o výkone vo verejnom záujme s poukazom na § 13 ods. 5, § 14a ods. 4 a 6 zákona

o cestnej doprave. Z administratívneho spisu súčasne zistil, že odporca dňa 25.11.2008 vydal

oznámenie o začatí správneho konania a súčasne nariadil ústne pojednávanie na deň

2.12.2008, ktoré doručil navrhovateľovi, KDI PZ Košice, mesto Košice – primátor mesta,

Správa komunikácií mesta Košice – referát dopravy a cestného hospodárstva a dal na vedomie

MČ Košice – KVP, Staré mesto, Juh, Ťahanovce, Ťahanovce-obec, Krásna nad Hornádom,

Džungľa, Sever, Nad jazerom, Dargovských hrdinov, Západ, KSK - odbor dopravy, DPMK,

a.s., a ZSSK, a.s.; z ústneho pojednávania spísal zápisnicu, z ktorej vyplýva, že zástupca

DPMK, a.s., predloží písomné vyjadrenie do 3.12.2008 a záverom, že k predloženému návrhu

liniek 90A, B, 91A, B, 92A, B nie sú účastníkmi ani prizvanými žiadne závažné pripomienky.

Podkladom pre rozhodnutie boli listiny predložené navrhovateľom spolu so žiadosťou

o udelenie licencie a predložené na výzvu odporcu, plán dopravnej obslužnosti spracovaný

IKP C. E., s.r.o., S., K. pre verejného obstarávateľa Mesto Košice, Správa komunikácií Mesta

Košice, zápisnica z ústneho pojednávania dňa 2.12.2008 a stanovisko DPKM, a.s.

  Zákonodarca v štvrtej hlave tretej časti zákona o cestnej doprave ustanovil zákonné

podmienky pre konanie o právach a povinnostiach a o nárokoch právnických a fyzických osôb

uplatnených podľa uvedeného zákona a v právnej norme § 40 tohto zákona zákonné

podmienky ustanovujúce, čo má byť podkladom rozhodnutia.

  Z administratívneho spisu v danej veci vyplýva, že správny orgán síce vydal

oznámenie o začatí konania a nariadil ústne pojednávanie, avšak pre svoje rozhodnutie

o žiadosti navrhovateľa o udelenie licencie na vykonávanie mestskej autobusovej dopravy  

na skupinu žiadaných autobusových liniek si nezabezpečil ako podklady pre svoje

rozhodnutie stanoviská dotknutých orgánov. Za zákonom predpokladané stanovisko k žiadosti

navrhovateľa nie je možné považovať vyjadrenie prítomných zástupcov, prizvaných na ústne

pojednávanie, že k žiadosti nemajú žiadne závažné pripomienky. Napokon zo zápisnice

z ústneho pojednávania ani nevyplýva, či všetci prítomní uviedli, že k žiadosti nemajú žiadne

závažné pripomienky, alebo len niektorí z nich.

  Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu bolo vydané predčasne, pretože správny orgán v preskúmavanej veci

nezistil skutočný stav, keďže si nevyžiadal stanoviská dotknutých orgánov podľa § 40 ods. 1

zákona o cestnej doprave, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia.

  Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že procesná vada

namietaná navrhovateľom v opravnom prostriedku spočívajúca v tom, že správny orgán

navrhovateľa pred vydaním rozhodnutia neoboznámil so stanoviskom DPMK, a.s., nie je

takou vadou, ktorá má za následok nezákonnosť rozhodnutia.

  V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o cestnej

doprave   postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou správneho

orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania –

navrhovateľom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku  

(§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinnosti. Účastník

správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho

tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto

povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok

konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný

stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1

správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej

povinnosti a postupuje v súlade so správnym poriadkom aj keď účastník správneho orgánu  

je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej

sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Treba však rozlišovať od práva účastníka na vyjadrenie

sa k začatiu správneho konania, ako aj jeho práva na predkladanie alebo navrhovanie

dôkazov, od jeho práva vyjadriť sa k podkladom alebo dôkazom zabezpečeným v konaní

správnym orgánom, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu vo veci samej,

ktoré právo účastníkovi správneho konania zákonodarca ustanovil v § 33 správneho poriadku.

Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa

vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa

vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia

je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom

v konaní alebo iným komplikáciám.

  Z uvedených dôvodov povinnosťou správneho orgánu bolo umožniť navrhovateľovi

ako účastníkovi konania, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s dôkazmi ako aj  

so všetkými podkladmi, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie vo veci, teda aj so stanoviskom

DPMK, a za tým účelom oznámiť účastníkovi, že má možnosť sa vyjadriť pred vydaním

rozhodnutia. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník

sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán

vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil navrhovateľovi vyjadriť sa pred

rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže

mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia, je individuálne a je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho

ktorého prípadu.

  Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu bolo vydané predčasne aj z dôvodu, že sa dopustil uvedeného procesného

pochybenia, podmieňujúceho zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

  Správny orgán v danej veci v konaní náležite nepostupoval aj z dôvodov, že

neposudzoval žiadosť navrhovateľa ani v zmysle základného práva na podnikanie chráneného

v čl. 35 ods. 1 v spojení   s čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je súčasne chránené  

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s § 7 ods. 1, 2 zákona o cestnej doprave a v spojení s § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení a svoje

skutkové a právne závery náležite neodôvodnil vo svojom rozhodnutí, ktorá skutočnosť

spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.  

Treba súhlasiť s tvrdením odporcu, že nie je jeho úlohou a ani v jeho kompetencii

upravovať podmienky začatia akýchkoľvek podnikateľských aktivít, ako aj, že má právo  

pri posudzovaní žiadosti o udelenie dopravnej licencie zvážiť, či vzhľadom na dopravnú

infraštruktúru zámery v rámci územného plánovania mesta, potreby cestujúcej verejnosti,

analýzu a ekonomické vyhodnotenie investičných opatrení, tarifné opatrenie pre jednotlivé

skupiny cestujúcej verejnosti a postupnosť ich zavádzania a pod., z ktorých vychádza aj plán

dopravnej obslužnosti, ktorý si mesto nechalo vypracovať, udelí alebo neudelí žiadateľovi

dopravnú licenciu.

  V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ správny orgán

rozhoduje podľa § 30 písm. a/ zákona o cestnej doprave je jeho povinnosťou si zadovážiť

všetky relevantné podklady ustanovené v § 40 tohto zákona, zistené skutkové okolnosti

v súlade s § 46 a § 47 správneho poriadku vyhodnotiť a vysloviť právny názor, ktorým

odôvodní svoje rozhodnutie, či už kladné vyhovenie žiadosti o udelenie licencie alebo nie.

Zákonodarca v ust. § 30 písm. a/ zákona o cestnej doprave neupravuje možnosť správneho

orgánu rozhodnúť o udelení alebo neudelení, ale imperatívom ustanovuje: „udelí a odníma

dopravnú licenciu“, z ktorých dôvodov nie je na uvážení správneho orgánu, či žiadosti

o udelenie licencie vyhovie alebo nie. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa nemohol

stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci bolo na uvážení žalovaného

správneho orgánu, či žiadosti navrhovateľa vyhovie alebo nie. Ani aplikácia podmienok

ustanovených v § 7 ods. 2, písm. c/ zákona o cestnej doprave nie je založená výlučne  

na správnom uvážení mesta (obce), či na vykonávaní autobusovej dopravy má záujem obec

s poukazom na § 14a, ale ide o posúdenie právnej otázky verejného záujmu, preukázanie

ktorého musí vyplývať z objektívnych skutočností a nemôže ísť o subjektívny názor

predstaviteľov mesta (obce).  

  Vzhľadom na uvedené skutkové a právne okolnosti odvolací súd v preskúmavanej

veci dospel k záveru, že správny orgán postupoval v správnom konaní v rozpore s právnou

normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 1 a § 33 ods. 2, ako aj v spojení s § 46

a s § 47 ods. 3 správneho poriadku, ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona o cestnej

doprave.

  Z uvedených dôvodov odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa v rozsahu dôvodov namietaných navrhovateľom v odvolaní, dospel k záveru,

že pokiaľ súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil, nerozhodol vo veci

v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja

ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd navrhovateľovi priznal náhradu trov konania v zmysle § 246c ods. 1

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní úspešný. Priznal

mu náhradu trov konania, ktoré mu v tomto konaní vznikli zaplatením súdneho poplatku

v sume 33 € a náhradu trov právneho zastúpenia mu nepriznal podľa § 151 ods. 2 O.s.p.,

pretože výšku trov právneho zastúpenia nevyčíslil v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p..

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 24. novembra 2010  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth