Najvyšší súd  

6Sžo 137/2010

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy

Fúrovej, v právnej veci navrhovateľky: O., bytom N., proti odporcovi: Obvodný

pozemkový úrad Nitra, Štefánikova trieda č. 88, Nitra, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 16. novembra 2009 č. 653/04-R-II.,   o odvolaní

navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sp/4/2010-26 zo dňa 17.

februára 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sp/4/2010

-26 zo dňa 17. februára 2010   p o t v r d z u j e.

  Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu, uvedené

v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca rozhodol tak, že navrhovateľka nespĺňa zákonné

podmienky uvedené v § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie

vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“)

a nepriznal jej nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom a ani právo na náhradu  

za pozemky v kat. úz. K.K. prídelové parcelné číslo X., roľa, o výmere 11 672 m², parc.   č.

X., pasienok, vo výmere 547 m², parc. č. X., roľa o výmere 2 616 m², parc. č. X., roľa

o výmere 10 594 m², parc. č. X., roľa o výmere 4 985 m², parc. č. X., roľa o výmere 4 947 m²,

pretože nebolo preukázané, že by údajní pôvodní vlastníci I. a jeho manželka K. rod. M. boli

osobami, ktorých pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnej zákonom

stanovenej dobe. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho sa stotožnil so zistenými

skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu v celom rozsahu. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že navrhovateľka si uplatnila žiadosťou zo dňa 17.12.2004  

u odporcu   na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v katastrálnom území

K.K. nárok si uplatnila po jej nebohých starých rodičoch I. a jeho manželke K. rod. M.,

ktorým žiadané nehnuteľnosti boli „Rejstříkem přidelu“ pridelené na základe prvej

pozemkovej reformy. Súčasne z upovedomenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy Bratislava zo dňa 23.1.1946 mal preukázané, že predsedníctvo SNR 1.8.1945 sa

uznieslo na návrh Predsedníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, že sa konfiškuje

podľa § 1 ods. 1 nariadenia   č. 104/1945 Sb.n. SNR s okamžitou platnosťou pre účely

pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok A. v kat. úz. K. pod č. 1, 711, 41

pozemkovoknižnej vložky a je pod dočasnou správou.

  Krajský súd poukázal na to, že reštitučný zákon upravuje navrátenie vlastníctva

k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, a aj cieľom tohto zákona spolu

s ostanými reštitučnými zákonmi je zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých

majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone v presne ustanovenom období vo vzťahu

k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov

straty majetku, pričom zákon rozhodujúcu právomoc zveril obvodným pozemkovým úradom,

ktorých povinnosťou je postupovať v správnom konaní podľa ustanovení zákona č. 71/1967

Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) a pri ich aplikácií vychádza  

zo základných zásad správneho konania v zmysle § 3 správneho poriadku.

Konštatoval, že v danom prípade správny orgán sa zaoberal splnením podmienky § 2

reštitučného zákona, teda skutočnosti, či právni predchodcovia žiadateľky - navrhovateľky,

boli vlastníkmi nehnuteľností, ktorých navrátenia sa žiadosťou domáhala, pričom

navrhovateľka na preukázanie vlastníctva jej právnych predchodcov I. a manželky K. rod. M.,

preukázala len „Rejstřík přídelu“ kat. úz. K.K. ktorým štátny prídelový komisár v Nitre zo

zabraného veľkostatku K. majiteľa A. pridelil pozemky okrem iných aj jej právnym

predchodcom a zo súhlasu nadobúdateľov zo 4.11.1928 nie je zrejmé, že predmetné

nehnuteľnosti boli dané do vlastníctva prídelcom, ale ako to vyplýva z bodu 3., nehnuteľnosti

boli odovzdané do správy a užívania, ako aj na to, že vlastníctvo pridelených nehnuteľností

prechádza na prídelcu dňom doručenia rozhodnutia o prídele.

  Krajský súd ďalej konštatoval, že základnými predpismi Prvej pozemkovej reformy

bývalej ČSR bol zákon č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku pozemkového zo dňa

16.4.1919 (záborový zákon), zákon č. 81/1920 Zb. z 30.1.1920, ktorým sa vydávajú

ustanovenia o prídele zabranej pôdy a upravuje sa právny pomer k pridelenej pôde (prídelový

zákon), zákon č. 329/1920 Zb. zo dňa 8.4.1920 o prevzatí a náhrade za zabratý majetok

pozemkový (náhradový zákon) s tým, že Záborový zákon obsahoval dôležité ustanovenia § 5,

podľa ktorého štát od účinnosti tohto zákona získava len právo zaberať a prideľovať zabraný

majetok, avšak nie je povinný pozemky prevziať, keďže zákon neustanovil, že vlastníctvo

k pozemkom presahujúcim stanovenú výmeru sa prevedie na iný subjekt. Vyslovil, že

vlastnícke právo teda nebolo zrušené zo zákona a pri prideľovaní pôdy spadajúcej pod zábor

sa postupovalo už podľa zákona č. 81/1920 Zb., podľa ktorého prideľovanie pôdy riadil

pozemkový úrad tak, že prideľoval takto zabranú pôdu, ktorú si štát neponechal alebo

nepoužil na všeobecne užitočné účely, okrem iného aj jednotlivcom a to malým roľníkom,

drobným živnostníkom, poľnohospodárskym a lesným zamestnancom a náhradový zákon

určoval postup pri postupovaní náhrady za zabraný pozemkový majetok bývalým vlastníkom

pôdy. Súčasne konštatoval, že záborový zákon neumožňoval nadobudnutie vlastníctva štátu,

pretože štát získaval podľa tohto zákona len právo zaberať a prideľovať zabratý pozemkový

majetok, avšak nebol povinný pozemky prevziať a síce štát so zabranými pozemkami disponoval, ale bez toho, aby sa uskutočnilo osobitné prevzatie pôdy vo všeobecnom záujme

ako napríklad vyvlastnenie a ak sa v pozemkovej knihe zapísalo, že príslušný majetok spadá

pod zábor týmto záznamom sa nestal ešte vlastníkom štát ani pozemkový úrad, ale išlo len

o blokáciu dispozičného práva a vlastníctvo pôvodného majiteľa nezaniklo.

Krajský súd vyslovil záver, že „Rejstřík přídelu“, na ktorý poukazovala

navrhovateľka, je len technickým spracovaním rozdelenia užívania pôdy, nie však

rozhodnutím kompetentného štátneho orgánu a teda nemohol byť ani právnym titulom pre

založenie vlastníckeho práva a potvrdzuje to aj skutočnosť, že manželia M. neboli zapísaní do

pozemkovej knihy ako vlastníci a vlastníkom v pozemkovej knihe zostal stále pôvodný

vlastník A.. Podľa názoru krajského súdu správne rozhodol správny orgán, keď dospel

k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre vydanie nehnuteľností, pretože

právni predchodcovia žiadateľky neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, nielen

v rozhodujúcom období, ale aj v období, ktoré predchádzalo tomuto rozhodujúcemu obdobiu.

Napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.

Krajský súd nepriznal úspešnému odporcovi náhradu trov konania v zmysle § 250k

ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolala navrhovateľka. Žiadala,

posudzujúc jej odvolanie podľa obsahu v zmysle § 246c ods. 1 v spojení s § 41 ods. 2 O.s.p.,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že

preskúmavané rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Nesúhlasila  

so záverom správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa, na základe ktorého nemá právo  

na reštitúciu, pretože v rozhodnej dobe jej právnym predchodcom bola postupom štátu

spôsobená krivda. Vytýkala súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil,

pretože predloženými dokladmi preukázala, že jej právni predchodcovia právoplatne

nadobudli prídelovú pôdu od Československého štátu (Štátny obvodný úrad pre pozemkovú

reformu v Bratislave) z veľkostatku K. majiteľa A. v pracovnom programe v roku 1926.

Uviedla, že dôkazmi o nadobudnutí prídelovej pôdy sú – priložený súhlas nadobúdateľov zo

dňa 4.11.1928, listina prítomných zo dňa 4.11.1928, Register prídelov L-1490, ktorý zostavil

14.7.1938 prídelový komisár, Register prídelov pod č. 8941 zo dňa 1.9.1926, vydaným

Obvodným úradom Štátneho pozemkového úradu v Trenčíne, prídelový komisár v Nitre

a priložená dokumentácia, ktorá bola potrebná k zápisu do pozemkovej knihy a to sumárny

výkaz delených parciel zo dňa 4.9.1938 a overený geometrický (polohopisný) plán. Dôvodila,

že podmienkou nadobudnutia vlastníctva bolo vstúpenie do užívania prídelových

nehnuteľností (prídelci sa v súhlase nadobúdateľov zaviazali, že splatia celú finančnú čiastku

za prídelovú pôdu) a zaknihovanie prídelu pôdy sa malo riešiť ako celok k.ú. K. na základe

technickej dokumentácie a programu z roku 1926 a nie individuálne. Ďalej poukázala na

uznesenie Predsedníctva SNR č. 7321/1945 o skonfiškovaní pôdohospodárskeho majetku –

M., zo dňa 1.8.1945, v ktorom sa nariaďuje skonfiškovať všetok pôdohospodársky majetok

pre účely pozemkovej reformy a súčasne na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre odd. II., R

59/47 zo dňa 24.7.1947, z ktorého vyplýva, že exekúcia proti A. bola protizákonná, t.j.

protizákonná bola druhá konfiškácia   už skonfiškovaného majetku. Tvrdila, že uvedenými

dokladmi je preukázané, že všetok pôdohospodársky majetok A. bol skonfiškovaný na účely

pozemkovej reformy. Poukázala na to, že jej právnym predchodcom nebolo doručené

upovedomenie o zrušení prídelovej pôdy žiadnym kompetentným štátnym orgánom, a keďže

sa nevyjadril ani KNV v Nitre – referát pre pozemkovú reformu, z toho vyplýva, že ich prídel

nebol zrušený, ako aj, že dňa 9.9.1955 jej starej matke K. M. bola doručená žalobná

upomienka na zaplatenie pohľadávky z I. pozemkovej reformy a jej stará matka v roku 1956 pohľadávku zaplatila v dobrej viere, že prídelovú pôdu vlastní. Namietala, že uvedenými

skutočnosťami na jej starej matke bola spáchaná krivda komunistickým režimom.  

Odporca na odvolanie navrhovateľky sa vyjadril, tak, že navrhoval rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi ňou uvedenými v odvolaní. Poukázal na to, že

navrhovateľka nepredložila doklady preukazujúce nadobudnutie vlastníctva jej právnych

predchodcov k žiadaným pozemkom, pretože geometrické plány a súvisiace výkazy parciel

vždy boli a aj v súčasnosti sú iba technickými podkladmi k zápisom parciel a nikdy neboli

a nie sú právnymi podkladmi a dokladmi, na základe ktorých (samotných) vznikajú, menia sa

alebo zanikajú vlastnícke práva. Uviedol, že navrhovateľka v odvolaní v podstate uviedla tie

isté skutočnosti, ktoré uvádzala v správnom konaní ako aj v opravnom prostriedku, ktorými sa

zaoberal v napadnutom rozhodnutí a ku ktorým sa už vyjadroval vo vyjadrení k jej

opravnému prostriedku, a preto dáva Najvyššiemu súdu SR do pozornosti dôvody, ktoré

uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a vo svojom stanovisku k opravnému prostriedku

navrhovateľky. Súčasne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co 16/2009-391

zo dňa 4.6.2009, tvoriaci súčasť spisu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c O.s.p. v spojení

s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu

predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru, že

odvolanie nie je dôvodné.

  Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým   odporca nevyhovel

reštitučnému nároku žiadateľky - navrhovateľky uplatnený podľa reštitučného zákona  

na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania

skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce,

najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami

uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľky a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.  

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca v rámci konania podľa

reštitučného zákona žiadateľke nepriznal právo na navrátenie vlastníctva k žiadaným

pozemkom a ani jej nepriznal právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti.

Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva  

k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom

pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti

podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva  

k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný

pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom

konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať

opravný prostriedok na súde.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto

zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky  

s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce

obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

  Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období  

do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,

zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím

tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej

republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci

alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa

vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými

osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

V prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami  

aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady  

za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená

osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona

a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených  

v § 2 ods. 1, 2, 3, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948

do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne

ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady  

si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004) a žiadané

pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 ako aj, že žiadané

nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).

Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné

pozemkové úrady podľa § 5 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb.

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.

Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie

o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné

predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení

o správnom konaní (správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom  

si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre

rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré

majú význam pre konanie a rozhodnutie (§ 32 správneho poriadku).

Správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,  

pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný

stav, a jeho právny názor bol skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov v danej veci boli

splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa  

§ 250q ods. 2 O.s.p..  

Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis odvolací súd v danej veci zistil, že navrhovateľka ako žiadateľka si dňa

17.12.2004, v zákonnej lehote, uplatnila na Obvodnom pozemkovom úrade Nitra žiadosť

o reštitúciu pozemkov   v kat. úz. K.K. prídelové parcelné číslo., roľa, o výmere 11 672 m²,

parc. č.., pasienok, vo výmere 547 m², parc. č.., roľa o výmere 2 616 m², parc.   č..,

roľa o výmere 10 594 m², parc. č.., roľa o výmere 4 985 m², parc. č.., roľa o výmere 4 947 m²,

po pôvodných vlastníkoch I., zomrelom dňa 15.4.1961 a K. M., zomrelej dňa 17.1.1957, ktorí

boli jej starými rodičmi, žiadateľka tvrdila, že jej starým rodičom boli žiadané nehnuteľnosti

pridelené na základe prvej pozemkovej reformy, tieto užívali, obhospodarovali, platili za ne

všetky dávky, zaplatili prídelovú cenu a ako doklady preukazujúce vlastníctvo k žiadaným

nehnuteľnostiam jej starých rodičov predložila – Rejstřík přídelů L-1490 zo dňa 1.X.1926,

Súhlas nabyvatelů zo dňa 4.1.1928, listinu prítomných zo dňa 4.1.1928, geometrický,

polohopisný plán na rozdelenie parciel, potvrdený v Nitre dňa 10.1.1938, Sumárny výkaz

delených parciel, vydaný Ministerstvom zamědelství, Štátny pozemkový úrad v Prahe pre kat.

úz. K.K. veľkostatok K.-M., výpis z pozemkovej knihy na žiadané pozemky kat. úz. K.

a identifikáciu parciel, ďalej predložila upovedomenie č. 2287/1946-I/b zo dňa 13.1.1946,

uznesenie Predsedníctva SNR č. 7321/1945 o konfiškácii pozemkového majetku A.

a uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. R 59/47 zo dňa 24.7.1947, z ktorého vyplýva, že

žiadosť o exekúciu voči dlžníkovi A. bola zamietnutá z dôvodu, že všetok majetok dlžníka

bol skonfiškovaný na účely pozemkovej reformy.

  Obvodný pozemkový úrad v Nitre preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.11.2009  

č. 653/04-R-II. rozhodol tak, že navrhovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 2 reštitučného

zákona a nenavracia jej vlastnícke právo ani nepriznáva právo na náhradu za pozemky,

uvedené vo výroku, z dôvodu, že nebolo preukázané, že by údajní pôvodní vlastníci I. a jeho

manželka K. rod. M. boli osobami, ktorých pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu

v rozhodnej zákonom stanovenej dobe. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán

na základe predložených a ním zadovážených listinných dokladov dospel k záveru, že

navrhovateľka nespĺňa zákonné podmienky podľa § 2 reštitučného zákona, pretože

nepreukázala, že je oprávnenou osobou, keďže jej predchodcovia nenadobudli vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto nemôžu byť predmetom vysporiadania

vlastníctva podľa reštitučného zákona.  

Navrhovateľka mala právo v zmysle § 5 ods. 1, reštitučného zákona si uplatniť nárok

na navrátenie vlastníctva k pozemkom na obvodnom pozemkovom úrade a zároveň povinnosť

preukázať skutočnosti podľa § 3. Pokiaľ v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2

ods. 2 písm. a/ reštitučného zákona a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú

osobu v rozhodnom období spôsobom ustanoveným v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33

ods. 1 správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré

by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali. Nesplnenie si

tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia. Vzhľadom k tomu, že správne konanie je založené  

na zásade zisťovania materiálnej pravdy, nesplnenie si dôkaznej povinnosti účastníkom

konania nezbavuje správny orgán zisťovať skutočný stav, z ktorých dôvodov správny orgán

postupujúc podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku v danej veci správne zisťoval skutočný stav.

  Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z listinných

dôkazov predložených navrhovateľkou a zadovážených správnym orgánom sa tvrdenia

uvádzané navrhovateľkou v žiadosti o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady

k pozemkom nepreukázali.

Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom

ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva  

na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3

taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie

práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny žiadaných

pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník)  

aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2, ako  

aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu.  

Odvolací súd dospel v danej veci k zhodnému záveru, ako súd prvého stupňa, že

listinné dôkazy predložené navrhovateľkou a ani zadovážené správnym orgánom  

v administratívnom konaní neboli spôsobilé preukázať, že navrhovateľka bola oprávnenou

osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, pretože navrhovateľka síce predložila listinné

doklady, z ktorých vyplývalo, že jej starí rodičia boli účastní prvej pozemkovej reformy,

avšak z dokladov ňou predložených jednoznačne vyplývalo, že žiadané pozemky im boli

odovzdané do správy a užívania. Rejstřík přídelů L-1490 zo dňa 1.X.1926, Súhlas nabyvatelů

zo dňa 4.1.1928, listinu prítomných zo dňa 4.1.1928, geometrický, polohopisný plán  

na rozdelenie parciel, potvrdený v Nitre dňa 10.1.1938, Sumárny výkaz delených parciel,

vydaný Ministerstvom zemědelství, Štátny pozemkový úrad v Prahe pre kat. úz. K.K.

veľkostatok K.-M., doklady, ktoré navrhovateľka predložila, neboli spôsobilé preukázať

skutočnosť, že žiadané pozemky prešli do vlastníctva jej právnych predchodcov.

Právne predpisy, ktoré upravovali Prvú pozemkovú reformu bývalej ČSR, a to zákon

č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku pozemkového zo dňa 16.4.1919 (záborový

zákon), zákon č. 81/1920 Zb. z 30.1.1920 o prídele zabranej pôdy a súčasne ustanovoval

právny pomer k pridelenej pôde (prídelový zákon) a zákon č. 329/1920 Zb. zo dňa 8.4.1920

o prevzatí a náhrade za zabratý majetok pozemkový (náhradový zákon) boli účinné  

za účinnosti intabulačnej zásady, účinnej do 1.1.1951, v zmysle ktorej sa vlastníctvo

nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy a až zápis do pozemkovej knihy mal

konštitutívny charakter svedčiaci o nadobudnutí vlastníctva k pozemkovému majetku,

pozemkovoknižnému zápisu predchádzalo konanie pred súdom povereným vedením

pozemkovej knihy, ktorého zákonnou povinnosťou bolo preskúmať vkladu schopnú listinu

a doklady s ňou súvisiace a rozhodnúť rozhodnutím o povolení zápisu resp. nepovolení  

do pozemkovej knihy. Pokiaľ v konaní na základe prvej pozemkovej reformy došlo  

ku skutočnému záboru podľa § 1 zákona č. 215/1919 Zb. a táto skutočnosť bola zapísaná  

do pozemkovej knihy ako poznámka nemajúca za následok zmenu vlastníctva, ale

obmedzujúca s nakladaním predmetu vlastníctva, len štát a teda pozemkové úrady z poverenia

štátu mali právo prideľovať zabratú pôdu a to rozhodnutím a až právoplatné rozhodnutie

o prídele bolo možné považovať za vkladu schopnú listinu pre zápis do pozemkovej knihy.

Register prídelov, súhlas nadobúdateľov, geometrický – polohopisný plán, ako aj listinu prítomných a sumárny výkaz delených parciel možno teda považovať len za technické

podklady vypracované za účelom uskutočnenia prídelového procesu, výsledkom ktorého malo

byť vydanie rozhodnutia o prídele, ktoré by následne mohol pozemkový súd zapísať  

do pozemkovej knihy.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka v reštitučnom konaní nepredložila rozhodnutie

príslušného pozemkového úradu o prídele a ani zápis v pozemkovej knihe nepreukazoval, že

právni predchodcovia navrhovateľky nadobudli pridelené pozemky v prvej pozemkovej

reforme do vlastníctva, nebolo možné navrhovateľku považovať za oprávnenú osobu podľa  

§ 2 ods. 2 reštitučného zákona, pretože jej právni predchodcovia v rozhodnej dobe zákonom

stanovenej neboli vlastníkmi žiadaných nehnuteľností a tieto im ani neboli odňaté štátom

v dôsledku ustanovenom v § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona.

Z uvedených dôvodov nebolo možné prihliadnuť na námietky navrhovateľky, že

predloženými dokladmi preukázala, že jej právni predchodcovia právoplatne nadobudli

prídelovú pôdu od Československého štátu (Štátny obvodný úrad pre pozemkovú reformu

v Bratislave) z veľkostatku K. majiteľa A. v pracovnom programe v roku 1926, ako aj že

podmienkou nadobudnutia vlastníctva bolo vstúpenie do užívania prídelových nehnuteľností

(prídelci sa v súhlase nadobúdateľov zaviazali, že splatia celú finančnú čiastku za prídelovú

pôdu). Pre nadobudnutie vlastníctva k fakticky odovzdaným pozemkom nepostačovalo

vstúpenie do užívania týchto pozemkov a doklady predložené navrhovateľkou preukazovali

len tú skutočnosť, že jej právnym predchodcom boli pozemky odovzdané do správy

a užívania, ktorá skutočnosť im musela byť známa. Skutočnosť o vedomosti, že nadobudnutie

vlastníctva k pozemkom sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy, vyplýva aj z tvrdenia

navrhovateľky, že k zaknihovaniu prídelu pôdy sa malo riešiť ako celok k.ú. K. na základe

technickej dokumentácie a programu z roku 1926 a nie individuálne, pričom k vykonaniu

zápisu do pozemkovej knihy o vlastníctve jej právnych predchodcov k prideleným pozemkov

nedošlo.  

Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na uznesenie Predsedníctva SNR č. 7321/1945

o skonfiškovaní pôdohospodárskeho majetku – M., zo dňa 1.8.1945, v ktorom sa nariaďuje

skonfiškovať všetok pôdohospodársky majetok pre účely pozemkovej reformy a súčasne na

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre odd. II., R 59/47 zo dňa 24.7.1947, z ktorého vyplýva, že

žiadosť o exekúciu proti A. bola zamietnutá z dôvodu, že jeho pozemkový majetok bol

skonfiškovaný a tvrdila, že tieto doklady preukazujú, že pozemkový majetok bol uvedenému

skonfiškovaný protizákonne, pretože bol mu skonfiškovaný v dôsledku prvej pozemkovej

reformy, odvolací súd taktiež nemohol na tieto jej tvrdenia prihliadať, pretože pre posúdenie

splnenia zákonných podmienok oprávnenosti osoby v prípade navrhovateľky sú uvedené

skutočnosti právne bezvýznamné. Predpokladom navrátenia vlastníctva k žiadaným

pozemkom alebo priznania práva na náhradu v danej veci bolo preukázanie, že navrhovateľka

spĺňa zákonné podmienky oprávnenosti osoby v zmysle § 2 reštitučného zákona a teda

preukázanie, že jej právni predchodcovia boli vlastníkmi žiadaných nehnuteľností a tieto im

boli odňaté štátom alebo inou právnickou osobou v rozhodnej zákonom stanovenej dobe

postupom ustanoveným v § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona, ktoré skutočnosti v danom

prípade neboli preukázané, pričom reštitučný zákon inštitút domnelého vlastníka neustanovil.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom  

rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade  

so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.

v spojení s § 246c v spojení s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.

Odvolací súd navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle  

§ 246c O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože jej nevzniklo právo

na ich náhradu pre jej neúspech v odvolacom konaní.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 22. septembra 2010  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth