Najvyšší súd
6Sžo 137/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy
Fúrovej, v právnej veci navrhovateľky: O., bytom N., proti odporcovi: Obvodný
pozemkový úrad Nitra, Štefánikova trieda č. 88, Nitra, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 16. novembra 2009 č. 653/04-R-II., o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sp/4/2010-26 zo dňa 17.
februára 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sp/4/2010
-26 zo dňa 17. februára 2010 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu, uvedené
v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca rozhodol tak, že navrhovateľka nespĺňa zákonné
podmienky uvedené v § 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“)
a nepriznal jej nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom a ani právo na náhradu
za pozemky v kat. úz. K.K. prídelové parcelné číslo X., roľa, o výmere 11 672 m², parc. č.
X., pasienok, vo výmere 547 m², parc. č. X., roľa o výmere 2 616 m², parc. č. X., roľa
o výmere 10 594 m², parc. č. X., roľa o výmere 4 985 m², parc. č. X., roľa o výmere 4 947 m²,
pretože nebolo preukázané, že by údajní pôvodní vlastníci I. a jeho manželka K. rod. M. boli
osobami, ktorých pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnej zákonom
stanovenej dobe. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho sa stotožnil so zistenými
skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu v celom rozsahu. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že navrhovateľka si uplatnila žiadosťou zo dňa 17.12.2004
u odporcu na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v katastrálnom území
K.K. nárok si uplatnila po jej nebohých starých rodičoch I. a jeho manželke K. rod. M.,
ktorým žiadané nehnuteľnosti boli „Rejstříkem přidelu“ pridelené na základe prvej
pozemkovej reformy. Súčasne z upovedomenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy Bratislava zo dňa 23.1.1946 mal preukázané, že predsedníctvo SNR 1.8.1945 sa
uznieslo na návrh Predsedníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, že sa konfiškuje
podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR s okamžitou platnosťou pre účely
pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok A. v kat. úz. K. pod č. 1, 711, 41
pozemkovoknižnej vložky a je pod dočasnou správou.
Krajský súd poukázal na to, že reštitučný zákon upravuje navrátenie vlastníctva
k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, a aj cieľom tohto zákona spolu
s ostanými reštitučnými zákonmi je zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone v presne ustanovenom období vo vzťahu
k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov
straty majetku, pričom zákon rozhodujúcu právomoc zveril obvodným pozemkovým úradom,
ktorých povinnosťou je postupovať v správnom konaní podľa ustanovení zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) a pri ich aplikácií vychádza
zo základných zásad správneho konania v zmysle § 3 správneho poriadku.
Konštatoval, že v danom prípade správny orgán sa zaoberal splnením podmienky § 2
reštitučného zákona, teda skutočnosti, či právni predchodcovia žiadateľky - navrhovateľky,
boli vlastníkmi nehnuteľností, ktorých navrátenia sa žiadosťou domáhala, pričom
navrhovateľka na preukázanie vlastníctva jej právnych predchodcov I. a manželky K. rod. M.,
preukázala len „Rejstřík přídelu“ kat. úz. K.K. ktorým štátny prídelový komisár v Nitre zo
zabraného veľkostatku K. majiteľa A. pridelil pozemky okrem iných aj jej právnym
predchodcom a zo súhlasu nadobúdateľov zo 4.11.1928 nie je zrejmé, že predmetné
nehnuteľnosti boli dané do vlastníctva prídelcom, ale ako to vyplýva z bodu 3., nehnuteľnosti
boli odovzdané do správy a užívania, ako aj na to, že vlastníctvo pridelených nehnuteľností
prechádza na prídelcu dňom doručenia rozhodnutia o prídele.
Krajský súd ďalej konštatoval, že základnými predpismi Prvej pozemkovej reformy
bývalej ČSR bol zákon č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku pozemkového zo dňa
16.4.1919 (záborový zákon), zákon č. 81/1920 Zb. z 30.1.1920, ktorým sa vydávajú
ustanovenia o prídele zabranej pôdy a upravuje sa právny pomer k pridelenej pôde (prídelový
zákon), zákon č. 329/1920 Zb. zo dňa 8.4.1920 o prevzatí a náhrade za zabratý majetok
pozemkový (náhradový zákon) s tým, že Záborový zákon obsahoval dôležité ustanovenia § 5,
podľa ktorého štát od účinnosti tohto zákona získava len právo zaberať a prideľovať zabraný
majetok, avšak nie je povinný pozemky prevziať, keďže zákon neustanovil, že vlastníctvo
k pozemkom presahujúcim stanovenú výmeru sa prevedie na iný subjekt. Vyslovil, že
vlastnícke právo teda nebolo zrušené zo zákona a pri prideľovaní pôdy spadajúcej pod zábor
sa postupovalo už podľa zákona č. 81/1920 Zb., podľa ktorého prideľovanie pôdy riadil
pozemkový úrad tak, že prideľoval takto zabranú pôdu, ktorú si štát neponechal alebo
nepoužil na všeobecne užitočné účely, okrem iného aj jednotlivcom a to malým roľníkom,
drobným živnostníkom, poľnohospodárskym a lesným zamestnancom a náhradový zákon
určoval postup pri postupovaní náhrady za zabraný pozemkový majetok bývalým vlastníkom
pôdy. Súčasne konštatoval, že záborový zákon neumožňoval nadobudnutie vlastníctva štátu,
pretože štát získaval podľa tohto zákona len právo zaberať a prideľovať zabratý pozemkový
majetok, avšak nebol povinný pozemky prevziať a síce štát so zabranými pozemkami disponoval, ale bez toho, aby sa uskutočnilo osobitné prevzatie pôdy vo všeobecnom záujme
ako napríklad vyvlastnenie a ak sa v pozemkovej knihe zapísalo, že príslušný majetok spadá
pod zábor týmto záznamom sa nestal ešte vlastníkom štát ani pozemkový úrad, ale išlo len
o blokáciu dispozičného práva a vlastníctvo pôvodného majiteľa nezaniklo.
Krajský súd vyslovil záver, že „Rejstřík přídelu“, na ktorý poukazovala
navrhovateľka, je len technickým spracovaním rozdelenia užívania pôdy, nie však
rozhodnutím kompetentného štátneho orgánu a teda nemohol byť ani právnym titulom pre
založenie vlastníckeho práva a potvrdzuje to aj skutočnosť, že manželia M. neboli zapísaní do
pozemkovej knihy ako vlastníci a vlastníkom v pozemkovej knihe zostal stále pôvodný
vlastník A.. Podľa názoru krajského súdu správne rozhodol správny orgán, keď dospel
k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre vydanie nehnuteľností, pretože
právni predchodcovia žiadateľky neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, nielen
v rozhodujúcom období, ale aj v období, ktoré predchádzalo tomuto rozhodujúcemu obdobiu.
Napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.
Krajský súd nepriznal úspešnému odporcovi náhradu trov konania v zmysle § 250k
ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolala navrhovateľka. Žiadala,
posudzujúc jej odvolanie podľa obsahu v zmysle § 246c ods. 1 v spojení s § 41 ods. 2 O.s.p.,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že
preskúmavané rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Nesúhlasila
so záverom správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa, na základe ktorého nemá právo
na reštitúciu, pretože v rozhodnej dobe jej právnym predchodcom bola postupom štátu
spôsobená krivda. Vytýkala súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil,
pretože predloženými dokladmi preukázala, že jej právni predchodcovia právoplatne
nadobudli prídelovú pôdu od Československého štátu (Štátny obvodný úrad pre pozemkovú
reformu v Bratislave) z veľkostatku K. majiteľa A. v pracovnom programe v roku 1926.
Uviedla, že dôkazmi o nadobudnutí prídelovej pôdy sú – priložený súhlas nadobúdateľov zo
dňa 4.11.1928, listina prítomných zo dňa 4.11.1928, Register prídelov L-1490, ktorý zostavil
14.7.1938 prídelový komisár, Register prídelov pod č. 8941 zo dňa 1.9.1926, vydaným
Obvodným úradom Štátneho pozemkového úradu v Trenčíne, prídelový komisár v Nitre
a priložená dokumentácia, ktorá bola potrebná k zápisu do pozemkovej knihy a to sumárny
výkaz delených parciel zo dňa 4.9.1938 a overený geometrický (polohopisný) plán. Dôvodila,
že podmienkou nadobudnutia vlastníctva bolo vstúpenie do užívania prídelových
nehnuteľností (prídelci sa v súhlase nadobúdateľov zaviazali, že splatia celú finančnú čiastku
za prídelovú pôdu) a zaknihovanie prídelu pôdy sa malo riešiť ako celok k.ú. K. na základe
technickej dokumentácie a programu z roku 1926 a nie individuálne. Ďalej poukázala na
uznesenie Predsedníctva SNR č. 7321/1945 o skonfiškovaní pôdohospodárskeho majetku –
M., zo dňa 1.8.1945, v ktorom sa nariaďuje skonfiškovať všetok pôdohospodársky majetok
pre účely pozemkovej reformy a súčasne na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre odd. II., R
59/47 zo dňa 24.7.1947, z ktorého vyplýva, že exekúcia proti A. bola protizákonná, t.j.
protizákonná bola druhá konfiškácia už skonfiškovaného majetku. Tvrdila, že uvedenými
dokladmi je preukázané, že všetok pôdohospodársky majetok A. bol skonfiškovaný na účely
pozemkovej reformy. Poukázala na to, že jej právnym predchodcom nebolo doručené
upovedomenie o zrušení prídelovej pôdy žiadnym kompetentným štátnym orgánom, a keďže
sa nevyjadril ani KNV v Nitre – referát pre pozemkovú reformu, z toho vyplýva, že ich prídel
nebol zrušený, ako aj, že dňa 9.9.1955 jej starej matke K. M. bola doručená žalobná
upomienka na zaplatenie pohľadávky z I. pozemkovej reformy a jej stará matka v roku 1956 pohľadávku zaplatila v dobrej viere, že prídelovú pôdu vlastní. Namietala, že uvedenými
skutočnosťami na jej starej matke bola spáchaná krivda komunistickým režimom.
Odporca na odvolanie navrhovateľky sa vyjadril, tak, že navrhoval rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi ňou uvedenými v odvolaní. Poukázal na to, že
navrhovateľka nepredložila doklady preukazujúce nadobudnutie vlastníctva jej právnych
predchodcov k žiadaným pozemkom, pretože geometrické plány a súvisiace výkazy parciel
vždy boli a aj v súčasnosti sú iba technickými podkladmi k zápisom parciel a nikdy neboli
a nie sú právnymi podkladmi a dokladmi, na základe ktorých (samotných) vznikajú, menia sa
alebo zanikajú vlastnícke práva. Uviedol, že navrhovateľka v odvolaní v podstate uviedla tie
isté skutočnosti, ktoré uvádzala v správnom konaní ako aj v opravnom prostriedku, ktorými sa
zaoberal v napadnutom rozhodnutí a ku ktorým sa už vyjadroval vo vyjadrení k jej
opravnému prostriedku, a preto dáva Najvyššiemu súdu SR do pozornosti dôvody, ktoré
uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a vo svojom stanovisku k opravnému prostriedku
navrhovateľky. Súčasne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co 16/2009-391
zo dňa 4.6.2009, tvoriaci súčasť spisu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c O.s.p. v spojení
s ust. § 10 ods. 2 preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu
predchádzajúce v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel k názoru, že
odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým odporca nevyhovel
reštitučnému nároku žiadateľky - navrhovateľky uplatnený podľa reštitučného zákona
na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce,
najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami
uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľky a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup
žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca v rámci konania podľa
reštitučného zákona žiadateľke nepriznal právo na navrátenie vlastníctva k žiadaným
pozemkom a ani jej nepriznal právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti.
Podľa § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti
podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva
k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný
pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom
konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať
opravný prostriedok na súde.
Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto
zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky
s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodujúce
obdobie") spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.
Ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období
do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3,
zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím
tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej
republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci
alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa
vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
V prípadoch uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 písm. j) sú oprávnenými osobami
aj osoby tam uvedené; ustanovenia odseku 2 písm. c) až e) platia obdobne.
Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady
za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona bolo, aby si oprávnená
osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona
a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených
v § 2 ods. 1, 2, 3, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.2.1948
do 1.1.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne
ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady
si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004) a žiadané
pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 ako aj, že žiadané
nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).
Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné
pozemkové úrady podľa § 5 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.
Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie
o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné
predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení
o správnom konaní (správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona.
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom
si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre konanie a rozhodnutie (§ 32 správneho poriadku).
Správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný
stav, a jeho právny názor bol skutkovo a právne správny, z ktorých dôvodov v danej veci boli
splnené zákonné podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa
§ 250q ods. 2 O.s.p..
Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis odvolací súd v danej veci zistil, že navrhovateľka ako žiadateľka si dňa
17.12.2004, v zákonnej lehote, uplatnila na Obvodnom pozemkovom úrade Nitra žiadosť
o reštitúciu pozemkov v kat. úz. K.K. prídelové parcelné číslo., roľa, o výmere 11 672 m²,
parc. č.., pasienok, vo výmere 547 m², parc. č.., roľa o výmere 2 616 m², parc. č..,
roľa o výmere 10 594 m², parc. č.., roľa o výmere 4 985 m², parc. č.., roľa o výmere 4 947 m²,
po pôvodných vlastníkoch I., zomrelom dňa 15.4.1961 a K. M., zomrelej dňa 17.1.1957, ktorí
boli jej starými rodičmi, žiadateľka tvrdila, že jej starým rodičom boli žiadané nehnuteľnosti
pridelené na základe prvej pozemkovej reformy, tieto užívali, obhospodarovali, platili za ne
všetky dávky, zaplatili prídelovú cenu a ako doklady preukazujúce vlastníctvo k žiadaným
nehnuteľnostiam jej starých rodičov predložila – Rejstřík přídelů L-1490 zo dňa 1.X.1926,
Súhlas nabyvatelů zo dňa 4.1.1928, listinu prítomných zo dňa 4.1.1928, geometrický,
polohopisný plán na rozdelenie parciel, potvrdený v Nitre dňa 10.1.1938, Sumárny výkaz
delených parciel, vydaný Ministerstvom zamědelství, Štátny pozemkový úrad v Prahe pre kat.
úz. K.K. veľkostatok K.-M., výpis z pozemkovej knihy na žiadané pozemky kat. úz. K.
a identifikáciu parciel, ďalej predložila upovedomenie č. 2287/1946-I/b zo dňa 13.1.1946,
uznesenie Predsedníctva SNR č. 7321/1945 o konfiškácii pozemkového majetku A.
a uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. R 59/47 zo dňa 24.7.1947, z ktorého vyplýva, že
žiadosť o exekúciu voči dlžníkovi A. bola zamietnutá z dôvodu, že všetok majetok dlžníka
bol skonfiškovaný na účely pozemkovej reformy.
Obvodný pozemkový úrad v Nitre preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.11.2009
č. 653/04-R-II. rozhodol tak, že navrhovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 2 reštitučného
zákona a nenavracia jej vlastnícke právo ani nepriznáva právo na náhradu za pozemky,
uvedené vo výroku, z dôvodu, že nebolo preukázané, že by údajní pôvodní vlastníci I. a jeho
manželka K. rod. M. boli osobami, ktorých pozemky prešli na štát alebo inú právnickú osobu
v rozhodnej zákonom stanovenej dobe. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán
na základe predložených a ním zadovážených listinných dokladov dospel k záveru, že
navrhovateľka nespĺňa zákonné podmienky podľa § 2 reštitučného zákona, pretože
nepreukázala, že je oprávnenou osobou, keďže jej predchodcovia nenadobudli vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto nemôžu byť predmetom vysporiadania
vlastníctva podľa reštitučného zákona.
Navrhovateľka mala právo v zmysle § 5 ods. 1, reštitučného zákona si uplatniť nárok
na navrátenie vlastníctva k pozemkom na obvodnom pozemkovom úrade a zároveň povinnosť
preukázať skutočnosti podľa § 3. Pokiaľ v konaní tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2
ods. 2 písm. a/ reštitučného zákona a žiadané pozemky prešli na štát alebo inú právnickú
osobu v rozhodnom období spôsobom ustanoveným v § 3, bolo jej povinnosťou podľa § 33
ods. 1 správneho poriadku predložiť správnemu orgánu alebo mu navrhnúť také dôkazy, ktoré
by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jej tvrdenie potvrdzovali. Nesplnenie si
tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia. Vzhľadom k tomu, že správne konanie je založené
na zásade zisťovania materiálnej pravdy, nesplnenie si dôkaznej povinnosti účastníkom
konania nezbavuje správny orgán zisťovať skutočný stav, z ktorých dôvodov správny orgán
postupujúc podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku v danej veci správne zisťoval skutočný stav.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z listinných
dôkazov predložených navrhovateľkou a zadovážených správnym orgánom sa tvrdenia
uvádzané navrhovateľkou v žiadosti o navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady
k pozemkom nepreukázali.
Zákonodarca v právnej norme § 2 reštitučného zákona kogentným spôsobom
ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva
na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme § 3
taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie
práva na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny žiadaných
pozemkov a pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník)
aj listiny preukazujúce právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2, ako
aj skutočnosti preukazujúce prechod vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu.
Odvolací súd dospel v danej veci k zhodnému záveru, ako súd prvého stupňa, že
listinné dôkazy predložené navrhovateľkou a ani zadovážené správnym orgánom
v administratívnom konaní neboli spôsobilé preukázať, že navrhovateľka bola oprávnenou
osobou podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, pretože navrhovateľka síce predložila listinné
doklady, z ktorých vyplývalo, že jej starí rodičia boli účastní prvej pozemkovej reformy,
avšak z dokladov ňou predložených jednoznačne vyplývalo, že žiadané pozemky im boli
odovzdané do správy a užívania. Rejstřík přídelů L-1490 zo dňa 1.X.1926, Súhlas nabyvatelů
zo dňa 4.1.1928, listinu prítomných zo dňa 4.1.1928, geometrický, polohopisný plán
na rozdelenie parciel, potvrdený v Nitre dňa 10.1.1938, Sumárny výkaz delených parciel,
vydaný Ministerstvom zemědelství, Štátny pozemkový úrad v Prahe pre kat. úz. K.K.
veľkostatok K.-M., doklady, ktoré navrhovateľka predložila, neboli spôsobilé preukázať
skutočnosť, že žiadané pozemky prešli do vlastníctva jej právnych predchodcov.
Právne predpisy, ktoré upravovali Prvú pozemkovú reformu bývalej ČSR, a to zákon
č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku pozemkového zo dňa 16.4.1919 (záborový
zákon), zákon č. 81/1920 Zb. z 30.1.1920 o prídele zabranej pôdy a súčasne ustanovoval
právny pomer k pridelenej pôde (prídelový zákon) a zákon č. 329/1920 Zb. zo dňa 8.4.1920
o prevzatí a náhrade za zabratý majetok pozemkový (náhradový zákon) boli účinné
za účinnosti intabulačnej zásady, účinnej do 1.1.1951, v zmysle ktorej sa vlastníctvo
nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy a až zápis do pozemkovej knihy mal
konštitutívny charakter svedčiaci o nadobudnutí vlastníctva k pozemkovému majetku,
pozemkovoknižnému zápisu predchádzalo konanie pred súdom povereným vedením
pozemkovej knihy, ktorého zákonnou povinnosťou bolo preskúmať vkladu schopnú listinu
a doklady s ňou súvisiace a rozhodnúť rozhodnutím o povolení zápisu resp. nepovolení
do pozemkovej knihy. Pokiaľ v konaní na základe prvej pozemkovej reformy došlo
ku skutočnému záboru podľa § 1 zákona č. 215/1919 Zb. a táto skutočnosť bola zapísaná
do pozemkovej knihy ako poznámka nemajúca za následok zmenu vlastníctva, ale
obmedzujúca s nakladaním predmetu vlastníctva, len štát a teda pozemkové úrady z poverenia
štátu mali právo prideľovať zabratú pôdu a to rozhodnutím a až právoplatné rozhodnutie
o prídele bolo možné považovať za vkladu schopnú listinu pre zápis do pozemkovej knihy.
Register prídelov, súhlas nadobúdateľov, geometrický – polohopisný plán, ako aj listinu prítomných a sumárny výkaz delených parciel možno teda považovať len za technické
podklady vypracované za účelom uskutočnenia prídelového procesu, výsledkom ktorého malo
byť vydanie rozhodnutia o prídele, ktoré by následne mohol pozemkový súd zapísať
do pozemkovej knihy.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka v reštitučnom konaní nepredložila rozhodnutie
príslušného pozemkového úradu o prídele a ani zápis v pozemkovej knihe nepreukazoval, že
právni predchodcovia navrhovateľky nadobudli pridelené pozemky v prvej pozemkovej
reforme do vlastníctva, nebolo možné navrhovateľku považovať za oprávnenú osobu podľa
§ 2 ods. 2 reštitučného zákona, pretože jej právni predchodcovia v rozhodnej dobe zákonom
stanovenej neboli vlastníkmi žiadaných nehnuteľností a tieto im ani neboli odňaté štátom
v dôsledku ustanovenom v § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona.
Z uvedených dôvodov nebolo možné prihliadnuť na námietky navrhovateľky, že
predloženými dokladmi preukázala, že jej právni predchodcovia právoplatne nadobudli
prídelovú pôdu od Československého štátu (Štátny obvodný úrad pre pozemkovú reformu
v Bratislave) z veľkostatku K. majiteľa A. v pracovnom programe v roku 1926, ako aj že
podmienkou nadobudnutia vlastníctva bolo vstúpenie do užívania prídelových nehnuteľností
(prídelci sa v súhlase nadobúdateľov zaviazali, že splatia celú finančnú čiastku za prídelovú
pôdu). Pre nadobudnutie vlastníctva k fakticky odovzdaným pozemkom nepostačovalo
vstúpenie do užívania týchto pozemkov a doklady predložené navrhovateľkou preukazovali
len tú skutočnosť, že jej právnym predchodcom boli pozemky odovzdané do správy
a užívania, ktorá skutočnosť im musela byť známa. Skutočnosť o vedomosti, že nadobudnutie
vlastníctva k pozemkom sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy, vyplýva aj z tvrdenia
navrhovateľky, že k zaknihovaniu prídelu pôdy sa malo riešiť ako celok k.ú. K. na základe
technickej dokumentácie a programu z roku 1926 a nie individuálne, pričom k vykonaniu
zápisu do pozemkovej knihy o vlastníctve jej právnych predchodcov k prideleným pozemkov
nedošlo.
Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na uznesenie Predsedníctva SNR č. 7321/1945
o skonfiškovaní pôdohospodárskeho majetku – M., zo dňa 1.8.1945, v ktorom sa nariaďuje
skonfiškovať všetok pôdohospodársky majetok pre účely pozemkovej reformy a súčasne na
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre odd. II., R 59/47 zo dňa 24.7.1947, z ktorého vyplýva, že
žiadosť o exekúciu proti A. bola zamietnutá z dôvodu, že jeho pozemkový majetok bol
skonfiškovaný a tvrdila, že tieto doklady preukazujú, že pozemkový majetok bol uvedenému
skonfiškovaný protizákonne, pretože bol mu skonfiškovaný v dôsledku prvej pozemkovej
reformy, odvolací súd taktiež nemohol na tieto jej tvrdenia prihliadať, pretože pre posúdenie
splnenia zákonných podmienok oprávnenosti osoby v prípade navrhovateľky sú uvedené
skutočnosti právne bezvýznamné. Predpokladom navrátenia vlastníctva k žiadaným
pozemkom alebo priznania práva na náhradu v danej veci bolo preukázanie, že navrhovateľka
spĺňa zákonné podmienky oprávnenosti osoby v zmysle § 2 reštitučného zákona a teda
preukázanie, že jej právni predchodcovia boli vlastníkmi žiadaných nehnuteľností a tieto im
boli odňaté štátom alebo inou právnickou osobou v rozhodnej zákonom stanovenej dobe
postupom ustanoveným v § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona, ktoré skutočnosti v danom
prípade neboli preukázané, pričom reštitučný zákon inštitút domnelého vlastníka neustanovil.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom
rozhodnutie správneho orgánu potvrdil, rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade
so zákonom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 246c v spojení s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
Odvolací súd navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle
§ 246c O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože jej nevzniklo právo
na ich náhradu pre jej neúspech v odvolacom konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 22. septembra 2010
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth