Najvyšší súd  

6Sžo/13/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobkyne: mjr. Mgr. D. B., bytom   Z., zastúpená advokátom

JUDr. L. C., Advokátska kancelária, V. proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru

väzenskej a justičnej stráže, Šagátová ul. č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného   zo dňa 8. apríla 2009, č. GR ZVJS-3-6-3/14-2009, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3S 107/2009-89 zo dňa 11. januára

2011, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,  

č.k. 3S 107/2009-89 zo dňa 11. januára 2011 z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie žalovaného

zo dňa 8. apríla 2009, č. GR ZVJS-3-6-3/14-2009 a personálny rozkaz riaditeľa Ústavu  

pre výkon väzby v Nitre č. 20/2009 zo dňa 29. januára 2009   z r u š u j e   a vec   v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.  

  Žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že týmto

rozhodnutím došlo k porušeniu zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon  

č. 73/1998 Z.z.“). Žalobkyni trovy konania nepriznal.

  Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu mal

preukázané, že v období od 28.10.2008 do 5.11.2008 bola vykonaná na oddelení výkonu

väzby a výkonu trestu kontrola dokumentácie vedenej zástupkyňou vedúceho oddelenia

výkonu väzby a výkonu trestu mjr. Mgr. D. B. - žalobkyňou a výkazov služobnej činnosti príslušníkov ZVJS a harmonogramov rozpisov služieb a skutočne odpracovaného času, ňou

spracovávaných v období od 1.1.2008 do 30.9.2008; nedostatky v týchto výkazoch boli

zistené za obdobie január, február, marec, apríl, máj, júl, august a september 2008, t.j.

v každom z uvedených mesiacov sa našli pochybenia v harmonograme rozpisov služieb

a skutočne odpracovaného pracovného času i v dĺžke odpracovaných hodín niektorých

príslušníkov oddelenia ZVJS; na základe uvedeného bolo zo strany nadriadeného žalobkyne

pplk. Mgr. N. K. navrhnuté odňatie osobného príplatku podľa § 91 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z.z.

počnúc dňom 1.1.2009; následne personálnym rozkazom zo dňa 29.1.2009 riaditeľ Ústavu pre

výkon väzby žalobkyni odňal osobný príplatok dňa 1.1.2009 vo výške 136 eur; na odvolanie

žalobkyne proti personálnemu rozkazu riaditeľa Ústavu   pre výkon väzby v Nitre   zo dňa

29.1.2009 zasadala poradná komisia riaditeľky Zboru väzenskej a justičnej stráže, z ktorej

porady bola vypracovaná správa zo dňa 2.4.2009   a na základe ktorej bolo vydané

rozhodnutie č. GR ZVJS-3-6-3/14-2009, ktorým riaditeľka Zboru väzenskej a justičnej stráže

zamietla odvolanie žalobkyne a personálny rozkaz riaditeľa Ústavu výkonu väzby v Nitre  

č. 20/2009 z 29.1.2009 potvrdila.

Aj podľa názoru krajského súdu z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že

kontrolou vykonanou u žalobkyne za obdobie od 1.1.2008 do 30.9.2008 boli zistené

nezrovnalosti vo vykazovaní služobnej činnosti príslušníkov ZVJS a v harmonograme

rozpisov služieb a skutočne odpracovaného času v podstate za celé obdobie okrem júna 2008,

to znamená, že k nezrovnalostiam vo vykazovaní zo strany žalobkyne došlo za mesiace

január, február, marec, apríl, máj, júl, august i september 2008.

Krajský súd vzhľadom na to, že osobný príplatok je nenárokovateľná finančná dávka,

ktorá sa pravidelne prehodnocuje, tak ako to vyplýva zo zásad o priznaní osobného príplatku

zo dňa 11.8.1995, čo ani žalobkyňa nenamietala, sa stotožnil s právnym názorom žalovaného

správneho orgánu, v zmysle ktorého s poukazom na pochybenia zistené počas uskutočnenej

kontroly, žalovaný rozhodol v súlade s ust. § 91 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. s prihliadnutím  

na zásady o priznávaní osobného príplatku Zboru väzenskej a justičnej stráže SR č. GR ZVJS-

315/30-1995 a s poukazom na rozkaz generálneho riaditeľa č. 15/2002 ZVJS v znení rozkazu

generálneho riaditeľa č. 1/2007 ZVJS § 4 ods. 3 písm. e/.

Krajský súd súhlasil s tvrdením žalobkyne uvádzaným v jej žalobe, pokiaľ namietala

nepreskúmateľnosť postupu konania zo strany žalovaného, keďže v konaní žalovaného došlo

k pochybeniu vnútorných predpisov. Mal však za to, že žalobkyňa predmetnou žalobou ani

vo svojom odvolaní nepreukazovala žiadne také dôkazy, ktoré by preukazovali, že

k porušeniu jej povinností, ktoré bolo zistené predmetnou kontrolou, nedošlo. Podľa názoru

súdu, procesné pochybenia zo strany príslušníkov, ktorí vykonávali kontrolu, nemali dopad  

na zmenu napadnutého rozhodnutia, pretože na základe výsledkov kontroly došlo zo strany

žalobkyne k viacerým pochybeniam vo vykazovaní služieb príslušníkov oddelenia VV a VT,

keďže podstatné zákonné ustanovenia, podľa ktorých bolo vydané rozhodnutie, porušené

neboli.

Krajský súd s poukazom na ust. § 250i ods. 3 O.s.p., ktoré citoval, žalobu ako

nedôvodnú zamietol.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa ust. § 250k ods. 1

O.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni trovy konania nepriznal.

  Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala žalobkyňa.

Žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c veta prvá.

Žalobkyňa v dôvodoch odvolania vytýkala súdu prvého stupňa, že sa stotožnil

s dôvodmi žalovaného. Uviedla, že je toho názoru, že na základe zisteného skutkového stavu

pri posúdení všetkých dôkazov vo vzájomných súvislostiach konanie žalovaného bolo v rozpore so zákonom č. 73/1998 Z.z.. Nesúhlasila s obsahom odôvodnenia súdu prvého

stupňa. Namietala procesné pochybenia zo strany príslušných orgánov. Uviedla, že

skutočnosť, že kontroly boli vykonané na základe ústnej sťažnosti príslušníka, žalovaný

uviedol až vo svojom stanovisku k žalobe zo dňa 6.7.2009, resp. cestou právneho zástupcu

žalovaného na pojednávaní dňa 2.11.2010, čím došlo znovu k pochybeniu žalovaného,

nakoľko podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov, sťažnosť sa podáva spravidla písomne alebo ústne v záujme jej

urýchleného a efektívneho vybavenia orgánu príslušnému na jej vybavenie, s poukazom  

na ustanovenia § 5 ods. 3, 4 a § 10 ods. 1 a § 14 uvedeného zákona. Aj naďalej trvala  

na obsahu podanej žaloby a dôvodoch v nej uvedených. Nesúhlasila tiež s vyjadrením

žalovaného zo dňa 8.11.2010 a to v časti, kde sa žalovaný odvoláva na skutočnosť, že dňa

31.3.2009 za jej prítomnosti predseda senátu oznámil, že jeden člen senátu pplk. Pavel

Jakubek nemôže byť prítomný z dôvodu neodkladnej služobnej cesty, o ktorej sa mal údajne

dozvedieť 30.3.2009, nakoľko skutočnosť je iná a o tejto vedel už dňa 27.3.2009, s poukazom

na ustanovenie § 14 ods. 2 RMS č. 2/2005, podľa ktorého senát rokuje len za účasti všetkých

svojich členov. Zdôraznila, že personálny rozkaz o odňatí osobného príplatku vychádza

a odvoláva sa na výsledky priebežnej kontroly, ktorá mala byť vykonaná v dňoch  

od 28.10.2008 až 5.11.2008, avšak žalovaný tvrdí, čo by malo byť súčasťou spisu, v evidencii

ústavu sa nenachádza záznam z priebežnej kontroly vykonanej dňa 20.10.-28.10.2008

a stanovisko mjr. Mgr. D. B. k tejto kontrole, pričom v rozhodnutí žalovaného o odvolaní sa

uvádza, že nedostatky pri výkone služobných povinností odvolateľky vyplývajúcich z popisu

služobných činností zástupcu vedúceho oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu boli zistené

operatívnou kontrolnou činnosťou nadriadeného. Namietala nezrozumiteľnosť rozhodnutia

žalovaného, pretože nie je zrejmé, z akých skutkových zistení toto rozhodnutie vychádza.

Dôvodila, že podľa jej názoru, súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní nepostupoval

v súlade s ustanovením § 244 ods. 1 O.s.p., ktoré citovala, keďže   nemôže súčasne

skonštatovať procesné pochybenia, resp. že zistil v postupe správnych orgánov určité

nejasnosti a vady a aj napriek tomu žalobu zamietnuť.

Žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, v zmysle § 219 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 246c prvá veta O.s.p., rozhodnutie krajského súdu potvrdil ako vecne

správne. Uviedol, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti (skutkové ani

právne), ktoré by boli spôsobilé spochybniť vyhodnotenie skutkového stavu veci a právne

závery krajského súdu. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobkyne. Konštatoval,

že súd prvého stupňa na základe skutkových zistení dospel k správnemu právnemu záveru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 10 ods. 2) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení  

s §§ 212 a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja

ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli  

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.

v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne  

je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu a jeho zrušenia a vrátenia

veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne

a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o odňatí jej osobného príplatku   vo výške 136 €, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého

stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa

vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu,  

či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu.  

  Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný s konečnou platnosťou rozhodol o odňatí

osobného príplatku žalobkyne podľa zákona č. 73/1998 Z.z..

Podľa § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o priznaní, zvýšení, znížení alebo odňatí

osobného príplatku podľa odsekov 1 a 2 rozhoduje príslušný nadriadený a podľa

odseku 3 minister. Súbeh osobných príplatkov podľa odsekov 1 a 3 nie je možný.

Podľa § 233 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán postupuje  

pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten

účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.

  Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti  

bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 238 ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade  

s právnymi predpismi.

  Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania,

odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov  

a organizácií, listiny, veci a obhliadka.

Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.  

Podľa § 241 ods. 1, 3 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade  

s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie,

kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie

musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal,

opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania

vyhlásením alebo doručením.

V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom  

na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov  

a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.

Podľa § 243 ods. 1 až 5 zákona č. 73/1998 Z.z. odvolacím orgánom je najbližší

nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60

dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej

komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť  

o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne

vyrozumieť.

Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to

nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak

odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu, ktorý ho

vydal, na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov

rýchlosti alebo hospodárnosti; oprávnený orgán je právnym názorom odvolacieho

orgánu viazaný.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) je posudzovať,

či správne orgány vecne príslušné na konanie si zadovážili dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci skutočný stav, či konali v súčinnosti s účastníkom

konania, či ich rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či

obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda

skúma tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,

pričom v prípade procesného pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho

orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia  

je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia  

(§ 250i ods. 1O.s.p.).  

Odvolací súd v danej veci po preskúmavaní rozhodnutia a postupu žalovaného

správneho orgánu postupom uvedeným vyššie dospel k záveru, že správne orgány oboch

stupňov v danom prípade nekonali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si

nezadovážili dostatok skutočností relevantných pre vydanie rozhodnutia, vo veci nezistili

náležite skutočný stav a preto ich rozhodnutia treba považovať za predčasné, ako aj, že

v konaní nepostupovali v súčinnosti so žalobkyňou ako účastníčkou konania, z ktorých

dôvodov súd prvého stupňa nerozhodol v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu podľa § 250j

ods. 1 O.s.p. zamietol.  

Podľa názoru senátu odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov nepostupovali

v preskúmavacom konaní v súlade so zákonom, keď konštatovali, že na základe vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa sa dopustila porušenia služobných povinností,

z ktorých dôvodov jej podľa § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. bol odňatý osobný príplatok.

Povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov, konajúcich v predmetnom konaní podľa

ustanovení   zákona č. 73/1998 Z.z. bolo zistiť skutočný stav vo veci a pritom postupovať

v súčinnosti s účastníkom tohto konania – žalobkyňou.

  Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis zistil, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím (rozhodnutie zo dňa

8.4.2009 č. GR ZVJS-3-6-3/14-2009) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie –

personálny rozkaz riaditeľa Ústavu na výkon väzby v Nitre zo dňa 29.1.2009 č. 20, ktorým

žalobkyni podľa § 91 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. bol odňatý osobný príplatok vo výške

136 € dňom 1.1.2009.

  Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia - personálneho rozkazu riaditeľa Ústavu

na výkon väzby v Nitre zo dňa 29.1.2009 č. 20, vyplýva, že v období od 28.10.2008   do 5.11.2008 bola vykonaná na oddelení výkonu väzby a výkonu trestu priebežná kontrola

dokumentácie vedenej zástupkyňou vedúceho oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu  

mjr. Mgr. D. B. - výkazov služobnej činnosti príslušníkov ZVJS (ďalej len „výkaz“)  

a harmonogramov rozpisov služieb a skutočne odpracovaného času (ďalej len

„harmonogram“), spracovávaných v období od 1.1.2008 do 30.9.2008; kontrolou boli zistené

viaceré nezrovnalosti vo výkaze vo vykazovaní služieb príslušníkov oddelenia výkonu väzby

a výkonu trestu, čo malo za následok chybný výpočet príjmu dotknutých príslušníkov;

zvýšenie osobného príplatku ku dňu 1.8.2008 je možné odôvodniť tým, že až po účinnosti

personálneho rozhodnutia, ktorým sa realizovala táto úprava osobného príplatku vyšli najavo

skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod na jeho odňatie; dôkazom dlhodobého neplnenia si

povinností v predmetnej oblasti v požadovanej kvalite je tá skutočnosť, že za obdobné

nedôsledné plnenie povinností žalobkyňa bola už riešená.

Žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí, ktorým rozhodol o odvolaní

žalobkyne, konštatoval, že námietka žalobkyne v súvislosti s porušením ustanovení RGR  

č. 15/2002 o vnútornej kontrolnej činnosti a zákona č. 10/1996 Z.z. je pri vykonávaní kontroly

nadriadeným právne irelevantná, ako aj, že uvedenou operatívnou kontrolnou činnosťou

nadriadeného boli zistene nedostatky pri výkone služobných povinností odvolateľky, ktoré jej

vyplývajú z Popisu služobných činností zástupcu vedúceho oddelenia výkonu väzby a výkonu

trestu. Poukázal na to, že zahladením disciplinárneho opatrenia právne zaniká iba skutočnosť

udelenia disciplinárneho opatrenia za neplnenie povinností, ale nie aj sama skutočnosť, že

odvolateľka svoje povinnosti predtým nedodržiavala. Považoval za prirodzené, že

pri zvažovaní formy a výšky personálneho opatrenia sa   prizeralo aj na skutočnosť, že

odvolateľka sa už v minulosti dopustila rovnakej chyby. Konštatoval, že personálny rozkaz

o odňatí osobného príplatku bol vydaný oprávnenou osobou v zmysle ustanovení zákona,

pričom dôvody rozhodnutia boli zreteľne odôvodnené.

Odvolací súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že súčasť spisu tvoril záznam

z priebežnej kontroly na oddelení výkonu väzby a výkonu trestu zo dňa 6.11.2008

vypracovaný mjr. Mgr. M. S. vedúcim oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu, z ktorého

záznamu vyplýva, že v období od 28.10.2008 do 5.11.2008 bola vykonaná   na oddelení

výkonu väzby a výkonu trestu priebežná kontrola dokumentácie vedenej zástupkyňou

vedúceho oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu   mjr. Mgr. D. B. - výkazov služobnej

činnosti príslušníkov ZVJS a harmonogramov rozpisov služieb a skutočne odpracovaného

času, spracovávaných v období od 1.1.2008 do 30.9.2008, s uvedením nedostatkov

v mesiacoch január, február, marec, apríl, máj, júl, august a september 2008.

Senát odvolacieho súdu súhlasí s tvrdením žalovaného, že osobný príplatok  

je nenárokovateľná zložka platu, avšak jeho priznanie ako aj odňatie sa musí riadiť určitými

zásadami, ktoré v danom prípade boli spracované ako „Súbor zásad o priznávaní osobného

príplatku“ Generálnym riaditeľstvom Zboru väzenskej a justičnej stáže Slovenskej republiky

dňa 11.8.1995 č. GR ZVJS-315/30-1995 a teda jeho priznanie alebo odňatie nemôže byť

založené na ľubovôli služobného úradu.

  Pokiaľ rozhodnou skutočnosťou pre odňatie osobného príplatku žalobkyne malo byť

porušenie jej služobných povinností, takáto skutočnosť mala vyplývať z vykonaného

dokazovania spôsobom nevylučujúcim akékoľvek pochybnosti. Z odôvodnenia rozhodnutí

správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že k odňatiu osobného príplatku došlo na základe

kontroly plnenia služobných povinností žalobkyňou a v administratívnom spise sa aj nachádza

záznam z priebežnej kontroly na oddelení výkonu väzby a výkonu trestu zo dňa 6.11.2008

vypracovaný mjr. Mgr. M. S. vedúcim oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu. Z tvrdenia

žalobkyne uvedeného v žalobe ako aj v odvolaní proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu je zrejmé, že osobný príplatok jej bol priznaný v auguste 2008, ktorú skutočnosť nenamietal

ani žalovaný a koncom roka 2008 jej bola za kvalitu práce udelená i odmena.

Žalobkyňa v odvolaní proti personálnemu rozkazu zo dňa 29.1.2009 namietala nesprávnosť

zistenia nedostatkov v jej práci, s poukazom na nezrovnalosti pri výkone tejto kontroly.

Žalovaný námietkam žalobkyne nevenoval dostatočnú pozornosť. Z vykonaného dokazovania

doposiaľ nie je zrejmé, aké služobné povinnosti porušila, keď z listinných podkladov

tvoriacich súčasť administratívneho spisu nevyplýva ani popis jej služobných povinností.

Z vykonaného dokazovania taktiež nevyplýva skutočnosť, aká kontrola na plnenie povinností

žalobkyne bola vykonaná, s poukazom na vnútorné predpisy Generálneho riaditeľstva Zboru

väzenskej a justičnej stráže, keď zo záznamu nadriadeného žalobkyne zo 6.11.2008 vyplýva,

že ide o záznam z priebežnej kontroly, avšak žalovaný tvrdí, že podkladom pre odňatie

osobného príplatku bola operatívna kontrola jej nadriadeného. Z predloženého

administratívneho spisu ďalej nie je ani zrejmé, či výsledky kontroly boli so žalobkyňou

prejednané, či bola s nimi oboznámená, či mala možnosť sa k nim vyjadriť. Z odôvodnenia

prvostupňového správneho orgánu jasným a zrozumiteľným spôsobom taktiež nevyplýva

akými úvahami bol prvostupňový správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov   a pri použití

právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval, ktorá skutočnosť robí jeho rozhodnutie

nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že služobný úrad

žalobkyne rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, svojím postupom

žalobkyni odňal právo na konanie a svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, ktorý nedostatok

neodstránil ani žalovaný ako odvolací správny orgán.  

Odvolací súd z uvedených dôvodov po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov namietaných žalobkyňou v odvolaní, dospel

k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa žalobu zamietol, nerozhodol vo veci v súlade  

so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3

O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil  

a vzhľadom na okolnosti zistené v danom prípade (nedostatočne zistený skutkový stav,

nekonanie so žalobkyňou) súčasne zrušil aj prvostupňové správne rozhodnutie a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

  Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že oprávnenie resp. povinnosť

nadriadeného v zmysle § 49 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. riadiť, organizovať, kontrolovať

a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov je obrazom pracovnoprávnej stránky

služobného pomeru a keď služobno–zamestnávateľské vzťahy v oblasti štátnej služby

príslušníkov zboru majú verejnoprávny charakter, nie sú výkonom štátnej správy, s poukazom

na to, že v týchto prípadoch dochádza len ku kontrole plnenia pracovnoprávnych vecí

príslušníkov zboru, teda v danom prípade ide o kontrolu dovnútra pracovnoprávneho vzťahu,

pri ktorom príslušné orgány (t.j. nadriadení) nevystupujú ako orgány štátnej správy, odvolací

súd nemôže súhlasiť s jeho argumentáciou. Rozhodnutie riaditeľa Ústavu na výkon väzby

v Nitre - personálny rozkaz zo dňa 29.1.2009 č. 20 je rozhodnutím správneho orgánu, ktorým

sa dotkol subjektívnych práv žalobkyne, a preto je takéto rozhodnutie preskúmateľné  

po splnení zákonom ustanovených podmienok správnym súdom, vychádzajúc z ustálenej

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR

č. I.ÚS 231/2010). Ústavný súd tento svoj právny názor založil najmä na argumentácii:

„Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu v jej styku

s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv. Subjektívne práva

možno charakterizovať ako práva osôb vyplývajúce z právnych noriem, pričom ich možno rozdeliť na práva verejné a súkromné. Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce

z noriem verejného objektívneho práva, ktoré smerujú k realizácii obsahu zákonov vo sfére

verejnomocenských právomocí. V posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu riaditeľ

Ústavu na výkon väzby v Nitre vystupuje ako správny orgán, pretože pri výkone svojej

právomoci zasahuje do verejných subjektívnych práv konkrétnych osôb, v danom prípade

žalobkyne a jeho rozhodnutie a postup mu predchádzajúci treba považovať za spôsobilé

ukrátiť žalobkyňu na jej verejných subjektívnych právach.

Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu (COERZ c. Francúzsko a BENKESSIOUER c. Francúzsko, Pellegrin  

c Francúzsko), z ktorej vyplýva všeobecné pravidlo, že veci týkajúce sa náboru, výkonu

povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6

ods. 1 Európskeho dohovoru s uvedením ako príklad takých činností ozbrojené sily a polícia,

teda tak, že všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú

zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci, budú vyňaté spod čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru s výnimkou sporov v dôchodkových veciach, avšak súdny dvor

súčasne v týchto veciach vyslovil, že pokiaľ ide o otázky ekonomické, v týchto prípadoch nie

je možné vylúčiť aplikovanie čl. 6 Dohovoru. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danej

veci dospel k záveru, že keď predmetom konania v danej veci je mzdová zložka žalobkyne,  

je potrebné postupovať v danom prípade aj v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože

v konečnom dôsledku predmetnými rozhodnutiami správnych orgánov oboch stupňov sa

zasiahlo do jej ekonomického postavenia, keďže odňatím osobného príplatku došlo k zníženiu

jej platu.

Odvolací súd o náhrade trov konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 2 a s § 250k ods. 1 a s § 151 ods. 1, 2. Žalobkyni náhradu trov konania

nepriznal, napriek tomu, že bola v konaní úspešná, pretože jej trovy konania pozostávali

z trov právneho zastúpenia, ktorých vyčíslenie však odvolaciemu súdu nepredložila v súlade

s § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 a iné trovy žalobkyni zo spisu ku dňu

vyhlásenia rozhodnutia nevyplývali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 28. septembra 2011  

  JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth