ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Ivana Rumanu, v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, so sídlom Tupého 25/A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zastúpeného Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 14/2008 zo dňa 18. júla 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 129/2008-51, zo dňa 14. marca 2012, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 129/2008-51 zo dňa 14. marca 2012 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. marca 2012, č. k. 2S 129/2008-51, podľa ust. § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14/2008 zo dňa 18. júla 2008, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a potvrdené rozhodnutie Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, Oddelenia komunikácie s médiami a verejnosťou č. 316/2008/KMVE-2 z 19. júna 2008, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o sprístupnenie záznamov zo dňa 13. mája 2008, 14. mája 2008 a 15. mája 2008 vždy od 00:00 hod. do 24:00 hod. z bezpečnostnej kamery umiestnenej pri výťahu na prvom poschodí budovy Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) snímajúcej priestor, kde sú umiestnené aktuálne prezenčné listiny poslancov NR SR. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že postup a rozhodnutie žalovaného boliv súlade so zákonom. Vyhodnotil, že priestory NR SR, z ktorých žiadal žalobca videozáznam sprístupniť, sú trvalo chráneným priestorom a ako také podliehajú ochrane a kontrole Policajného zboru, ktorý vyhotovuje zvukové, obrazové alebo iné záznamy. Taktiež konštatoval, že priestory NR SR možno považovať za priestory verejne prístupné, nakoľko do uvedených priestorov majú možnosť vstupovať aj iné osoby ako len poslanci a za verejne prístupné miesto možno považovať miesto, kde nie je vstup verejnosti zakázaný. Odopretie vstupu bezpečnostnou službou za stanovených podmienok, nemožno vnímať tak, že by dotknuté priestory neboli prístupné. Krajský súd citujúc čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“ alebo „Ústavy SR“) a tiež s poukazom na zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) vyvodil záver, že všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Krajský súd upriamil pozornosť na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z ktorého vyplynulo, že tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa názoru súdu takýmto osobitným zákonom obmedzujúcim právo vyhľadávať a šíriť informácie je zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 428/2002 Z. z.“), podľa ktorého priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu a vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. Ďalším takýmto zákonom je zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 171/1993 Z. z.“), podľa ktorého je Policajný zbor oprávnený, ak je to potrebné na plnenie úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných. Tieto záznamy sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polícii, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu zahraničných vecí SR, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu. Ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám sa tieto záznamy poskytujú, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. Takéto informácie nie sú verejné prístupné (ust. § 69 ods. 6 zák. č. 171/1993 Z. z.) Uviedol, že oba vyššie uvedené zákony nie sú vo vzťahu k zákonu č. 211/2000 Z. z. zákonmi špeciálnymi, ale pôsobia v právnom systéme paralelne. Zdôraznil, že zachovanie bezpečnosti a poriadku v štáte je nevyhnutné pre vnútornú i vonkajšiu stabilitu štátu, uchránenie jeho demokratických základov, jeho suverenity, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc. Bezpečnostná politika štátu predstavuje komplexný súbor opatrení a postupov. Naproti tomu zmyslom ochrany osobných údajov je eliminovať riziko ich odcudzenia, straty, poškodenia, neoprávneného prístupu, zmeny a rozširovania. Príslušné ustanovenia zák. č. 428/2002 Z. z. a zák. č. 171/1993 Z. z. majú pred ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z aplikačnú prednosť, pretože ustanovujú článkom 26 Ústavy SR uvádzané opatrenia na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu a verejného poriadku, pričom ich nevyhnutnosť je daná charakterom priestorov NR SR ako trvalo chráneného priestoru osobitnej dôležitosti strategicky významného pre zabezpečenie obrany štátu a tiež je daná ochranou súkromia osôb, ktoré by na obrazových záznamoch mohli byť nasnímané. V danom prípade preto pre zverejnenie žalobcom požadovaných informácií existovala zákonná prekážka. Krajský súd taktiež nemal pochybnosť o ústavnosti § 10 ods. 7 zák. č. 428/2002 Z. z., resp. § 69 ods. 2, 4 a 6, § 69d, § 69e, §76 zák. č. 171/1993 Z. z., a preto ani dôvod prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Stotožniac sa so závermi rozhodnutia žalovaného a považujúc jeho odôvodnenie za dostatočné, žalobu zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že ho považoval za nezákonný. Opätovne poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného je v časti nepreskúmateľné, nakoľko žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, akým spôsobom môže sprístupnenie požadovaného záznamu ohroziť bezpečnosť štátu, prípadne iné chránené záujmy. Uviedol, že ústavne konformné dôvody pre obmedzenie práva na informácie nedokázal identifikovať ani súd. Žalobca mal za to, že podstatnou otázkou pri posudzovaní žiadosti žalobcu o informácie neboli frázy obezpečnostnej politike štátu, ale konkrétna spôsobilosť požadovanej informácie túto bezpečnosť ohroziť. Taktiež vyjadril presvedčenie, že zák. č. 211/2000 Z. z. má aplikačnú prednosť pred zákonom č. 428/2002 a zák. č. 171/1993 Z. z. a zák. č. 428/2002 Z. z. sa na predmetný kamerový systém z dôvodu, že monitoruje objekt osobitnej dôležitosti (ust. § 27 ods. 1 zák. č. 319/2002 Z. z.), v ktorom je režimový pohyb a ktorý nie je prístupný verejnosti, nevzťahuje. Nestotožnil sa ani so záverom súdu ohľadne definície verejne prístupného miesta podľa ust. § 8 písm. r) zák. č. 473/2005 Z. z., ktorý sa na uvedené priestory podľa jeho názoru nevzťahuje, keďže ide o objekt osobitnej dôležitosti, v ktorom bezpečnosť zabezpečuje Policajný zbor, ktorý sa riadi zákonom č. 171/1993 Z. z.. Taktiež mal za to, že zák. č. 171/1993 Z. z. je v danej veci irelevantný, nakoľko prevádzkovateľom je žalovaný, nie Policajný zbor. Žalobca vyjadril názor, že obmedziť právo verejnosti na informácie, naviac pri existencii vážneho podozrenia zo spáchania trestného činu v súvislosti s prezenčnými listinami, teda nie je potrebné ani na ochranu neexistujúceho práva poslancov NS SR na súkromie, ani na ochranu bezpečnosti štátu a už vôbec to nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR je nutné pri výklade zákonov postupovať ústavne konformným spôsobom a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR vyžaduje, aby sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbalo na ich podstatu a zmysel, takto považuje za potrebné žalobca vykladať aj ust. § 9 zák. č. 211/2000 Z. z. a ust. § 10 ods. 7 zák. č. 428/2002 Z. z, resp. ust. § 69 ods. 2,4 a 6, ust. § 69d, § 69e a ust. § 76 zák. č. 171/1993 Z. z. vo vzťahu k ochrane súkromia a osobných údajov. Žalobca zároveň zopakoval požiadavku prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a žiadal podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, pokiaľ sa súd bude domnievať, že ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 211/2000 Z. z. a § 10 ods.7 zák. č. 428/2002 Z. z., resp. § 69 ods. 2, 4 a 6, § 69d, § 69e, §76 zák. č. 171/1993 Z. z. nemožno vykladať ústavne konformným spôsobom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného sa zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení, pričom zdôraznil, že článok 26 ods. 5 Ústavy SR upravujúci právo na informácie v druhej vete výslovne uvádza, že podmienky poskytovania informácií orgánmi verejnej moci ustanoví zákon - v tomto prípade sa jedná o zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý v ust. § 9 ods. 1 vymedzuje podmienky sprístupnenia obrazového záznamu týkajúceho sa fyzickej osoby (povinná osoba sprístupní obrazový záznam len ak to ustanovuje osobitný zákon alebo ak fyzická osoba na obrazovom zázname dá so sprístupnením predchádzajúci písomný súhlas). Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že jeho postup a ním vydané rozhodnutia v tejto veci boli v súlade s príslušnými právnymi predpismi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, postupom podľa ust. § 250 ja ods. 2 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.
Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že dňa 16. júna 2008 bola Kancelárii Národnej rady SR doručená žiadosť žalobcu na sprístupnenie informácií podľa zák. č. 211/2000 Z. z. Kancelária Národnej rady SR, oddelenie komunikácie s médiami a verejnosťou rozhodnutím ev. č. 316/2008/KMVE-2 zo dňa 19. júna 2008 nevyhovela žiadosti žalobcu o sprístupnenie záznamov zo dňa 13. mája 2008, 14. mája 2008 a 15. mája 2008 vždy od 00:00 hod. do 24:00 hod. z bezpečnostnej kamery umiestnenej pri výťahu na prvom poschodí budovy NR SR snímajúcej priestor, kde sú umiestnené aktuálne prezenčné listiny poslancov NR SR. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu rozklad, ktorý bol rozhodnutím žalovaného č. 14/2008 zo dňa 18. júla 2008 zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené s konštatovaním, že sú splnené podmienky pre obmedzenie ústavou garantovaného práva na informácie titulom existencie právnej normy obmedzujúcej prístup k informáciám zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Rozhodnutie žalovaného bolo predmetom prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p., veta prvá, pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.
Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. g/ zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, Policajný zbor plní tieto úlohy: zaisťuje ochranu diplomatických misií a ďalších objektov určených zákonom alebo vládou (ďalej len "určený objekt") a spolupôsobí pri fyzickej ochrane jadrových zariadení.
Podľa ust. § 69 ods. 1, 2 citovaného zákona, Policajný zbor spracúva podľa tohto zákona a osobitného zákona informácie a osobné údaje zhromaždené pri plnení úloh Policajného zboru vrátane informácií a osobných údajov poskytnutých zo zahraničia v rozsahu nevyhnutnom na ich plnenie, policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh, vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.
Podľa ust. § 69 ods. 4 citovaného zákona, informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polícii, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu; ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona, a do zahraničia podľa § 69d ods. 5.
Podľa ust. § 69 ods. 6 citovaného zákona, informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného zboru.
Podľa ust. § 10 ods. 7 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, priestor prístupný verejnosti možno monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, a to len vtedy, ak priestor jezreteľne označený ako monitorovaný. Označenie monitorovaného priestoru sa nevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa ust. § 27 ods. 1, 2 zák. č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky, objekty osobitnej dôležitosti sú strategické objekty obrannej infraštruktúry, ktorých poškodenie alebo zničenie obmedzí zabezpečenie obrany štátu. Ďalšie dôležité objekty sú objekty obrannej infraštruktúry, ktorých poškodenie alebo zničenie obmedzí činnosť ozbrojených síl alebo chod hospodárstva Slovenskej republiky.
Podľa ust. § 27 ods. 3 citovaného zákona, návrhy ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ďalších orgánov štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, orgánov miestnej štátnej správy, obcí, vyšších územných celkov a iných právnických osôb na zaradenie objektov obrannej infraštruktúry do kategórie objektov osobitnej dôležitosti a do kategórie ďalších dôležitých objektov podľa odsekov 1 a 2 alebo návrhy na ich vyradenie posudzuje ministerstvo a predkladá ich vláde.
Podľa uznesenia Vlády SR č. 1104 zo dňa 20. decembra 2000 trvalo chráneným objektom je i Národná Rada Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení so spisovým materiálom a odvolaním napadnutým rozsudkom sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozsudku krajského súdu, na ktoré v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. Aj podľa jeho názoru žalovaný nepochybil, pokiaľ v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR neposkytol žalobcovi požadovanú informáciu z dôvodu zákonného obmedzenia vyplývajúceho z uvedeného článku Ústavy SR. Nepochybne zákon o slobode informácií upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Právnou úpravou obsiahnutou v tomto zákone sa má chrániť reálne uplatnenie čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (bližšie pozri rozhodnutie NS SR 5Sži/1/2011).
Obsah a rozsah ústavného práva na informácie vymedzil Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 236/06, z ktorého je zrejmé, že „z ustanovenia čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému. Táto povinnosť je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou. Iné subjekty (ktoré netvoria súčasť orgánov verejnej moci) ústavne zakotvenú povinnosť poskytovať informácie každému nemajú. To samozrejme neznamená, že by im, resp. niektorým z nich nemohla byť takáto povinnosť uložená napr. zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 ústavy). Ďalej z neho vyplýva, že „Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Ďalej pri obmedzovaní základného práva sa má dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy).
V posudzovanej veci sa žalobca domáhal sprístupnenia záznamov z bezpečnostnej kamery z priestoru Národnej rady SR, ktorá predstavuje trvalo chránený objekt. Bezpečnostný kamerový systém je v budove Národnej rady SR nainštalovaný ako súčasť systému bezpečnostných opatrení na účely ochrany objektov osobitnej dôležitosti.
Cieľom obmedzenia sprístupňovania informácií (obrazového záznamu) vyhotovených v súlade so zákonom č. 319/2002 Z. z. za účelom ochrany objektov osobitnej dôležitosti v spojení s ust. § 10 ods. 7 zák. č. 428/2002 Z. z. je ochrana bezpečnosti štátu, ktorá je nepochybne vyšším záujmom ako podstata a zmysel práva na informácie.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že za stavu, že v posudzovanej veci ide o bezpečnostnými kamerami monitorovaný objekt strategickej dôležitosti, pre posúdenie obmedzenia sprístupnenia požadovanej informácie nie je významné, čo je obsahom obrazového záznamu, resp. čo je z neho zistiteľné a či môže uvedená informácia bezpečnosť štátu ohroziť, ale dôležitou je skutočnosť za akým účelom bol daný priestor monitorovaný. Tiež sa však nedá ani vylúčiť, že by prípadné sprístupnenie požadovanej informácie mohlo eventuálne bezpečnosť štátu ohroziť. Zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný zbor, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polícii, colnej správe, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu; ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona. Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver o tom, že monitorovanie tohto priestoru - objektu osobitnej dôležitosti sa vykonáva za účelom plnenia úloh vyplývajúcich zo zák. č. 171/1993 Z. z. a preto akékoľvek obrazové/obrazovo - zvukové záznamy sú iným osobám ako osobám uvedených v ust. § 69 ods. 4 zák. č. 171/1993 Z. z. neprístupné.
Žalovaný správny orgán aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne jasne a zrozumiteľne zdôvodnil, prečo uvedený záznam - informáciu žalobcovi neposkytol (str. 3 rozhodnutia), preto nemožno rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V súvislosti s nedostatočným odôvodnením prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu odvolací súd poukazuje na to, že na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. za vzťahuje predpis o správnom konaní (ust. § 22 ods. 1 citovaného zákona), a preto s ohľadom na apelačný princíp, na ktorom základe je odvolacie konanie na správnom orgáne ovládané, postačuje, pokiaľ odvolací správny orgán zistené nedostatky prvostupňového správneho orgánu odstráni.
Krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi žalovaného a ani odvolací súd nezistil, že by žalovaný správny orgán alebo krajský súd vec nesprávne právne posúdili. V súvislosti s vymedzením neurčitého právneho pojmu „verejne prístupne miesto“ odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že práve úlohou správneho orgánu bolo tento neurčitý pojem vymedziť obsahovo ako i rozsahovo a pri tomto vymedzení má správny orgán priestor na svoju úvahu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že ten sa s uvedenou definíciou plne stotožnil. Odvolací súd taktiež konštatuje, že toto vymedzenie sa nevymyká logickému rámcu.
Odvolací súd zameriavajúc sa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu odvolacích námietok, zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutie žalovaného, ktoré považoval za správne, vydané na základe dostatočne zisteného skutočného stavu, kedy správny orgán aplikoval príslušné právne predpisy, na základe ktorých dospel k záveru o nevyhovení žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií.
V súvislosti s opätovným návrhom žalobcu o prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., ani odvolací súd nezistil rozpor relevantných ustanovení zák. č. 211/2000 Z. z., zák. č. 428/2002 Z. z. a zák. č. 171/1993 Z. z. s Ústavou SR, a preto nepostupoval podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a konanie neprerušil.
Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotožnil.
Vzhľadom na uvedené skutečnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.