Najvyšší súd
6Sži/4/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: E., občianske
združenie, IČO: X., T., zastúpeného Mgr. V. Š., advokátom, so sídlom N., proti
žalovanému: Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, Námestie Alexandra
Dubčeka 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14/2008
zo dňa 18.7.2008, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 8.9.2010, č. k. 2S 129/2008-19, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2S 129/2008-19 zo dňa 8. septembra 2010 z r u š u j e a vec
v r a c i a krajskému súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 14/2008 zo dňa 18.7.2008, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu o odmietnutí sprístupnenia informácie
– záznamov z bezpečnostnej kamery umiestnenej pri výťahu na prvom poschodí
budovy Národnej rady Slovenskej republiky v priestore, kde sú umiestnené prezenčné
listiny poslancov NR SR, za obdobie 13.5.2008, 14.5.2008, 15.5.2008 vždy od 00:00
do 24:00 hod., a zároveň žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že priestory NR SR sú trvalo chráneným
priestorom a podliehajú ochrane a kontrole Policajného zboru, ktorý je oprávnený
vyhotovovať zvukové, obrazové a iné záznamy. Takéto informácie nie sú verejne
prístupné a osoby, akou je žalovaný, ich môžu poskytnúť len so súhlasom Policajného
zboru. Kamerou umiestnenou v budove Národnej rady Slovenskej republiky mohli byť
zachytené podobizne aj iných, žalovanému neznámych osôb, nielen poslancov
a zamestnancov NR SR. Priestor prístupný verejnosti pritom možno monitorovať
prostredníctvom audiozáznamu alebo videozáznamu len na účely verejného poriadku
a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia bezpečnosti štátu, pričom takto
zhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania
o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Krajský súd ďalej v odôvodnení
rozsudku uviedol, že jednou z úloh zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov je zabezpečiť a umožniť verejnú kontrolu, pričom ale
v tomto prípade mal krajský súd za to, že kontrola je zaručená v súlade s právnymi
predpismi prostredníctvom výkonu právomoci Policajného zboru či iných orgánov
dohľadu nad dodržiavaním zákonnosti.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že
právo na prístup k informáciám patrí k základným ľudským právam a ako také je
garantované aj v článku 26 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého k obmedzeniu
práva na prístup k informáciám môže dôjsť iba na základe zákona, v miere
nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti, za účelom ochrany práv a slobôd iných,
bezpečnosti štátu, verejného poriadku verejného zdravia a mravnosti. Pokiaľ teda
žalobcom požadovaný záznam neobsahoval informácie, ktorých sprístupnenie by
mohlo narušiť niektorý z chránených záujmov podľa článku 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, niet ústavného dôvodu na jeho nesprístupnenie. Žalovaný
v rozhodnutí vysvetľuje, prečo je kamerový systém nevyhnutný na ochranu štátu,
no podľa žalobcu je tento argument z hľadiska článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky irelevantný. Podľa žalobcu nie je vôbec jasné, ako môže sprístupnenie
záznamov poslancov NR SR ponevierajúcich sa po chodbe a podpisujúcich sa
do prezenčnej listiny ohroziť bezpečnosť štátu. Podľa názoru žalobcu žalovaný tiež
mylne uvádza, že zákon č. 211/2000 Z. z. má povahu všeobecného predpisu vo vzťahu
k zákonu č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, čo podľa žalobcu
potvrdzuje znenie ust. § 13 zákona č. 211/2000 Z. z., ktoré prelamuje povinnosť
mlčanlivosti uloženú osobitnými predpismi. Podľa žalobcu žalovaný tiež mylne
aplikoval na priestory NR SR ust. § 8 písm. r/ zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní
služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o súkromnej bezpečnosti). Žalovaným použitá definícia verejne prístupného
miesta sa vzťahuje výlučne na účely poskytovania služieb v oblasti súkromnej
bezpečnosti. Podľa žalobcu priestory NR SR majú mimoriadnu dôležitosť z hľadiska
bezpečnosti štátu a sotva možno na ne hľadieť ako na priestory významné iba
z hľadiska súkromnej bezpečnosti. Žalobca zastáva názor, že v prípade požitia
analógie by bolo možné vychádzať z ust. §18 zákona 84/1990 Zb. o zhromaždovacom
práve, ktorý považuje za verejne prístupné miesto také miesto, ktoré je každému
prístupné bez obmedzenia. Keďže poslanci NR SR sú verejní činitelia, pri výkone
svojich právomocí nepožívajú ochranu súkromia. Predmetný kamerový systém sníma
chodbu budovy NR SR, kde sa neodohrávajú žiadne súkromné aktivity poslancov, ani
iných osôb. Obmedziť právo na informácie nie je potrebné ani na ochranu
neexistujúceho práva poslancov na ochranu súkromia. Pokiaľ by sa na záznamoch
vyskytli osoby, ktoré nie sú verejnými činiteľmi, § 13 zákona č. 211/2000 Z. z. dáva
jasný príkaz, ako v takomto prípade postupovať. V súčasnosti je technicky možné
a vôbec nie zložité záznam upraviť tak, aby súkromie tretích osôb nebolo narušené.
Žalobca zastáva názor, že v tom čase existoval vážny dôvod, prečo by verejnosť mala
mať možnosť získať požadované informácie, nakoľko v tom období sa zrejme jeden
z poslancov dopustil protiprávneho konania, ktoré by malo byť na zázname zachytené.
Podľa žalobcu je v rozpore s účelom práva na informácie, aj práva na súkromie, ak je
informácia o protiprávnom konaní ústavného činiteľa utajovaná z dôvodu domnelej
ochrany súkromia ústavného činiteľa.
Podľa názoru žalobcu sa Krajský súd v Bratislave nevysporiadal ani
s ústavnými aspektmi veci a ani s návrhom žalobcu na prípadné iniciovanie konania
pred Ústavným súdom SR. V žalobe adresovanej Krajskému súdu v Bratislave žalobca
žiadal, aby súd, v prípade, že sa bude domnievať, že ust. § 9 ods. 1, 2 zákona
č. 211/2000 Z. z. a § 10 ods. 7 zákona č. 428/2002 Z. z., resp. § 69 ods. 2, 4 a 6, § 69d,
§ 69e a § 76 zákona č. 171/1993 Z. z. nemožno ani v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky vykladať ústavne konformným spôsobom, prerušil konanie
a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Žalobca namieta, že krajský súd
na väčšinu jeho námietok nereagoval. Podľa žalobcu súd tiež nesprávne poňal účel
verejnej kontroly, keď vyslovil názor, že verejná kontrola nie je potrebná, keď ju môžu
zabezpečiť na to určené štátne orgány, čo podľa žalobcu úplne popiera základný účel
a potrebu verejnej kontroly. V odvolaní sa žalobca domáha, aby rozsudok
prvostupňového súdu bol zmenený tak, že žalobe bude vyhovené a rozhodnutie
žalovaného bude zrušené.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje
s právnym názorom krajského súdu trvajúc na svojom dovtedajšom právnom postoji
a majúc za to, že boli splnené podmienky pre obmedzenie práva na informácie, a to tak
formálna podmienka obmedzenia, t.j. existencia právnej normy obmedzujúcej prístup
k informáciám (zákon č. 428/2002 Z. z.) ako aj existencia materiálnych podmienok,
a to ochrana bezpečnosti štátu a nevyhnutnosť tohto obmedzenia v demokratickej
spoločnosti. Žalovaný i naďalej zastáva názor, že systém bezpečnostných opatrení
za účelom ochrany objektov osobitnej dôležitosti v každej demokratickej spoločnosti
zakladá nevyhnutnosť obmedzenia práva na informácie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP)
v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa
je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie pre závažné procesné pochybenie.
V zmysle § 244 ods. 1 a 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy
na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,
pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa piatej
časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj
napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy, či pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca žiadosťou
doručenou Kancelárii Národnej rady Slovenskej republiky dňa 16.6.2008 požiadal
o sprístupnenie informácie – záznamov z bezpečnostnej kamery umiestnenej
pri výťahu na prvom poschodí budovy Národnej rady Slovenskej republiky v priestore,
kde sú umiestnené prezenčné listiny poslancov NR SR za obdobie 13.5.2008,
14.5.2008, 15.5.2008 vždy od 00:00 do 24:00 hod.. Rozhodnutím 316/2008úKMVE-2
zo dňa 19.6.2008 prvostupňový správny orgán žiadosti žalobcu nevyhovel. Proti
tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas rozklad, o ktorom žalovaný rozhodol dňa
18.7.2008 rozhodnutím č. 14/2008 tak, že rozklad zamietol a rozhodnutie
prvostupňového orgánu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že
keďže je Národná rada Slovenskej republiky trvalo chráneným objektom,
bezpečnostný kamerový systém je v budove Národnej rady Slovenskej republiky
nainštalovaný ako súčasť systému bezpečnostných opatrení a na účely ochrany
objektov osobitnej dôležitosti. Keďže predmetný priestor je verejne prístupný, je ho
možné ako taký monitorovať pomocou videozáznamu alebo audiozáznamu len
na účely verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality alebo narušenia
bezpečnosti štátu. Takto vyhotovený záznam možno použiť len na účely trestného
stíhania ale konania o priestupkoch. Z dôvodu, že uvedené zákonné obmedzenia majú
podľa žalovaného prednosť pred uplatneným právom na informácie, žalovaný rozklad
zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Následne sa žalobca žalobou
podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 5.8.2008 domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. 14/2008 zo dňa 18.7.2008 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie. Krajský súd v Bratislave žalobu žalobcu zamietol.
V zmysle § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd
prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší
rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.
Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia
a znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,
a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo a aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného
prostriedku. V zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia ohľadom podstatných
argumentov súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne
konanie. Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd
preskúmava rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Aj keď s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia
musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty
prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované
s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, a nie len odkazovať na určité časti zákonov.
Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie žalovaného
v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 OSP). Konanie v správnom
súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou znamenajúcou, že súd preskúmava
napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v žalobe. Krajský súd
v Bratislave sa však v rozsudku podľa žalobcu vysporiadal priamo len s jednou z jeho
námietok a vyhodnotenie jeho ostatných námietok absentuje. Rozsudok krajského
súdu tak nereagoval na podstatné námietky žalobcu, pričom nie je z jeho odôvodnenia
zrejmé, ako dospel k záveru o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného, preto je rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale
z pohľadu prieskumu rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné. Súčasťou náležitého
odôvodnenia je aj náležité vysporiadanie sa s námietkami účastníka ako poistka proti
svojvôli. V rozsudku totiž nebolo uvedené, akými úvahami bol krajský súd
pri rozhodovaní v danej veci vedený. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúceho z princípu právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a princípom objektivity, ktorý
je imanentnou súčasťou každého základného práva alebo slobody, o ktorých sa koná.
Bez náležitého odôvodnenia nie je možné preskúmať správnosť právneho posúdenia
veci.
Zároveň najvyšší súd považuje za podstatné poukázať na skutočnosť, že
v rozsudku krajského súdu sa uvádza, že krajský súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke nesprávne,
a preto podľa §250j ods. 2 písm. a/ OSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného
a vrátil vec žalovanému na nové konanie, čo však je v priamom rozpore s výrokom
rozsudku, ktorým krajský súd žalobu zamietol.
V ďalšom konaní krajský súd prejedá vec v naznačenom smere znova
v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada i s ďalšími námietkami žalobcu
a opäť o žalobe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní, súc viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd i o náhrade trov tohto konania
(§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 14. decembra 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth