Najvyšší súd  

6Sžhuv/2/2011

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: I., spol. s r.o., so sídlom K. X., B., zastúpeného JUDr. M. F., advokátom so sídlom v B., P. X. a JUDr. M. H., advokátkou

Advokátska kancelária JUDr. H. & p., s.r.o., so sídlom v B., M. X.,proti žalovanému: Úrad

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, Jána Švermu 43, Banská Bystrica, za

účasti: A., Inc., X. N.W. X. A./A, M.. U., zastúpeného JUDr. A. P., advokátkou so sídlom v P., N. X., Č. r., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ

211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. 23S/69/2010-80 z 8. decembra 2010, jednomyseľne takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

č. k. 23S/69/2010-80 z 8. decembra 2010, z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010

zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu

žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna 2008   – ktorým na návrh

navrhovateľa A., Inc., U. (ďalej len „navrhovateľ“) bola podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zák. č. 55/1976 Z. z.“) vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu

ochranná známka „S. C. S.“ č. X. (ďalej ako „napadnutá ochranná známka“), žalobcu ako

majiteľa, z dôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť

vytvorené celkom nezávisle a náhodne – rozhodol podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v spojení s §

35 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zák. č. 506/2009 Z. z.“) tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil a ochrannú známku č. X.

„S. C. S.“ vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods. 7 zák. č. 506/2009 Z. z. navrhovateľovi. Podľa názoru žalovaného prvostupňové rozhodnutie bolo

vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom na

skutočnosť, že v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon   č. 506/2009 Z. z. (od 1.1.2010), podľa ktorého návrh na výmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na

vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, podľa § 35 ods. 1, bolo potrebné zmeniť výrok

rozhodnutia a zosúladiť ho s ustanovením § 35 ods. 1   zák. č. 506/2009 Z. z. Prvostupňový

súd v konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (§ 250k ods. 1 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, dospel k záveru, že

žalovaný vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu a nestotožnil sa s tvrdením

žalobcu, že žalovaný nedostatočne odôvodnil svoje závery ohľadne absencie dobrej viery  

pri podávaní prihlášky napadnutej ochrannej známky. Uviedol, že z odôvodnení rozhodnutí žalovaného vydaných v oboch stupňoch je zrejmé, že žalovaný sa zaoberal vyhodnocovaním

otázky dobrej viery pri podávaní prihlášky napadnutej ochrannej známky a svoje závery

náležite odôvodnil, pričom súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného. V danom prípade

súd považoval za nespornú skutočnosť, že žalobca v čase podania prihlášky ochrannej

známky č. X mal vedomosť o označení „S. C. S.“   užívaného pred podaním prihlášky v prospech inej osoby – navrhovateľa. Zdôraznil, že žalobca a žalovaný, pre posúdenie

podmienok zápisnej spôsobilosti prihlášky napadnutej ochrannej známky, považovali za

relevantné iné prvky. Žalobca považoval za významnú skutočnosť to, že jeho jediný

spoločník česká obchodná spoločnosť I., spol. s r.o. bola v čase podania prihlášky vlastníkom

medzinárodnej ochrannej známky č. X.   S. C. S. platnej aj na území Slovenskej republiky a žalobca podal prihlášku napadnutej ochrannej známky dňa 25.5.2005 na základe

poskytnutého súhlasu na používanie a registráciu označenia S. C. S. na území SR zo strany

českej obchodnej spoločnosti I., spol. s r.o. Na druhej strane žalovaný tieto prvky

nepovažoval za relevantné, ale za významné považoval preukázané prvky absolútnej prekážky

zápisnej spôsobnosti spočívajúce v preukázaní absencie dobrej viery pri podávaní prihlášky.

Z preukázaného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobca mal vedomosť

o práve inej osoby (navrhovateľa) k právam vyplývajúcim z českej národnej ochrannej

známky č. X. a zároveň pri podávaní prihlášky žalobca mal súhlas na používanie a registráciu

zhodného označenia na území SR od českej spoločnosti I., spol. s r.o., ako vlastníka medzinárodnej ochrannej známky X., platnej aj na území SR. Súd dospel k záveru, že za

prvotné treba považovať to, že pri podaní prihlášky nemôžu existovať absolútne prekážky

zápisnej spôsobilosti, t.j. absolútne výluky pre zápis. Zdôraznil, že ak je takáto absolútna

prekážka zápisnej spôsobilosti preukázaná, potom ani prípadný súhlas, na ktorý poukazoval

žalobca, nie je významný. Žalobca teda mohol pri zápise slovenskej ochrannej známky získať súhlas českej spoločnosti I., spol. s r.o., ako vlastníka medzinárodnej ochrannej známky X.,

avšak táto skutočnosť, vzhľadom na okolnosti prípadu, bola irelevantná. Podľa názoru

krajského súdu táto skutočnosť by bola významná len za predpokladu neexistencie

a nepreukázania prekážky zápisnej spôsobilosti. Pokiaľ žalobca preukazoval existenciu dobrej

viery pri podávaní prihlášky (resp. vylučoval zlý úmysel pri podávaní prihlášky) poukazovaním na skutočnosť, že mal súhlas majiteľa medzinárodného zápisu č. X., krajský súd považoval za potrebné zaoberať sa tiež otázkou, za akých okolností sa spoločnosť I.,

spol. s r.o., so sídlom v B., stala (zostala) majiteľom medzinárodného zápisu č. X..

V posudzovanej veci bolo zistené, že česká spoločnosť I., spol. s r.o., bola   v čase

podania prihlášky napadnutej ochrannej známky majiteľom medzinárodného zápisu č. X. len

v dôsledku právnej chyby (nedôslednosti) pri prevodoch ochranných známok, pričom sám

žalobca v žalobe poukázal na to, že navrhovateľ výmazu sa v dôsledku toho snaží všemocne

túto svoju chybu odstrániť. Navrhovateľ výmazu uviedol, že zo strany českej spoločnosti I., spol. s r.o., nedošlo pri prevode českej ochrannej známky č. X. k uvedeniu všetkých

relevantných skutočností, t.j. že táto ochranná známka je podkladom pre medzinárodný zápis

č. X.. Vo veci bolo zistené, že z právnych krokov navrhovateľa výmazu bolo zrejmé, že mal

záujem o ochrannú známku č. X., ktorú nadobudol zmluvou o prevode 28.8.2004, pričom z jeho   ďalšieho postoja (korešpondencie) vyplývalo, že mal záujem o predmetné označenie

ako také, resp. jeho záujem smeroval k zabráneniu používania predmetného označenia inými

osobami, čo vyústilo aj do podania žaloby na Krajskom súde v Brne o určenie práv

k ochranným známkam. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd považoval súhlas, na ktorý sa

odvolával žalobca, za irelevantný, najmä ak existencia vlastníctva k medzinárodnému zápisu

č. X., zostala v dôsledku „právnej chyby“, hoci z ďalších okolností muselo byť žalobcovi zrejmé, že navrhovateľ mal záujem aj o túto ochrannú známku, resp. mal záujem na jej

nepoužívaní českou obchodnou spoločnosťou I., spol. s r.o., t.j. materskou spoločnosťou

žalobcu. Pokiaľ sa žalobca dovolával ochrany vyplývajúcej z medzinárodného zápisu č. X.

v prospech jeho jediného spoločníka českej   spoločnosti I., spol. s r.o., v čase podania

prihlášky napadnutej ochrannej známky, súd poukázal na to, že pri medzinárodných zápisoch odvodených od národných ochranných známok v čase závislosti (do 5 rokov od

medzinárodného zápisu ochrannej známky), správne poukázal žalovaný na skutočnosť, že

v danom prípade sa medzinárodný zápis nestal nezávislým, pretože k vzdaniu sa národnej

ochrannej známky jej majiteľom (navrhovateľom), od ktorej bol odvodený medzinárodný

zápis ochrannej známky, došlo pred uplynutím 5 rokov od dátumu medzinárodného zápisu (24.7.2002 - 16.2.2007), v dôsledku čoho je súhlas majiteľa medzinárodného zápisu (bez

stanoviska majiteľa národnej ochrannej známky vzhľadom na vzťah závislosti) bez právneho

významu. Z dôvodu, že v čase podania prihlášky existoval už preukázateľný rozpor medzi

majiteľmi ochrannej známky č. X. a medzinárodného zápisu č. X., súd nepovažoval za

správne tvrdenie žalobcu o voľnom nakladaní s medzinárodným zápisom, ktoré by bolo možné akceptovať, len ak by sa stal medzinárodný zápis nezávislý, k čomu v danom prípade

nedošlo, keďže navrhovateľ sa vzdal práv k národnej ochrannej známke v lehote do 5 rokov

od jej medzinárodného zápisu. Podľa názoru súdu v prípade rozdielnych stanovísk majiteľa

národnej ochrannej známky a majiteľa medzinárodného zápisu v období pred nadobudnutím

nezávislosti medzinárodného zápisu je rozhodujúce stanovisko majiteľa národnej ochrannej známky, ktoré je potrebné uprednostniť. V danom prípade bol súhlas majiteľa

medzinárodného zápisu č. X. na registráciu a používanie napadnutej ochrannej známky

irelevantný, pretože vzhľadom na okolnosti daného prípadu bola preukázaná výluka zápisnej

spôsobilosti podľa § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z., t.j. prihláška napadnutej

ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere. Súd uviedol, že svedčia tomu najmä okolnosti, že v čase podania prihlášky dňa 25.5.2005:

1. prihlasovateľovi už bol známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý  

po zhoršení obchodných vzťahov sa dožadoval práv z ochranných známok v znení označenia pôvodne používaného navrhovateľom,

2. prihlasovateľovi bol známy prevod práv z českej národnej ochrannej

známky č. 246216 na navrhovateľa, ktorý bol realizovaný na základe

zmluvy o prevode z 28.8.2004,

3. ešte plynula 5-ročná lehota závislého medzinárodného zápisu ochrannej známky od českej národnej ochrannej známky, žalobca podal prihlášku

napadnutej ochrannej známky napriek tomu, že rovnaké práva, aké mohol

jej zápisom získať, už mal zabezpečené tým, že jeho materská spoločnosť bola v tom čase majiteľom medzinárodného zápisu zhodnej ochrannej

známky pre rovnaké tovary, čo preukazuje vedomosť prihlasovateľa   (pri protichodnom záujme majiteľa českej národnej ochrannej známky), že

medzinárodný zápis zabezpečujúci mu rovnaké práva by mohol byť mimo

jeho vôle zrušený.

Krajský súd tiež uviedol, že použitie prihláseného napadnutého označenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na skutočnosť, že podoba prihlásenej ochrannej

známky nebola na základe náhodného výberu, ale jednalo sa už o používané označenie

predtým, s ktorým sa konateľ žalobcu Ing. I. K. preukázateľne stretol v jeho obchodnej

činnosti v rámci obchodnej spolupráce so spoločnosťou navrhovateľa, ktorá bola do

25.4.2005 majiteľom spoločnosti I., spol. s r.o., so sídlom v B. (materskej spoločnosti žalobcu) a jej konateľom bol Ing. I. K. (na základe uzavretej mandátnej zmluvy

s navrhovateľom). Pokiaľ žalobca odôvodňoval podanie prihlášky napadnutej ochrannej

známky nezáujmom navrhovateľa o územie Slovenskej republiky, súd uviedol, že nevyznieva

presvedčivo prezentovaný záujem žalobcu o „voľné“ teritórium SR, ak napadnutý národný

zápis sa stal podkladom pre ďalší medzinárodný zápis „S. C. S.“ a rozšírený pre cca 27 krajín. Záverom krajský súd uviedol, že vzhľadom na dôvod vyhlásenia napadnutej ochrannej

známky za neplatnú (§ 2 ods. 1 písm. k/ v spojení s § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z.), bolo

potrebné posúdiť úradom, či ochranná známka je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná

v dobrej viere a irelevantným bolo posudzovať predaj výrobkov s označením „S.“, v dôsledku

čoho nebolo potrebné vyhodnocovať dôkazy žalobcu ohľadom tvrdených obchodných vzťahov českej spoločnosti I., spol. s r.o., so spoločnosťou z T..

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, a to

z dôvodu jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti. Uviedol, že krajský súd rovnako ako

žalovaný opomenul spôsob akým jediný spoločník žalobcu nadobudol práva k medzinárodnej ochrannej známke č. X.. Zdôraznil, že jedinému spoločníkovi žalobcu teda

českej spoločnosti I. spol. s r.o. tieto práva zostali, nakoľko ich spolu s obchodným podielom

nadobudol jediný spoločník českej spoločnosti I. spol. s r.o. a to kúpou obchodného podielu

od spoločnosti A., Inc., X. N.W.X A./A, M., U.. Kúpa obchodného podielu má za následok,

že osoba nadobúdajúca obchodný podiel získava celé obchodné imanie spoločnosti, v ktorej takýto obchodný podiel nadobúda. Uvedeného si bola vedomá aj   spoločnosť A., Inc., X. N.W. Xth A./A, M., U., nakoľko pred prevodom predmetného obchodného podielu vyňala z českej spoločnosti I. spol. s r.o. českú národnú známku č. X. a o tejto skutočnosti formálne

českú spoločnosť I. spol. s r.o. neinformovala. Okrem toho aj v samotnej zmluve o prevode obchodného podielu vyššie uvedená americká spoločnosť – navrhovateľ výmazu venovala

istú pozornosť používaniu označenia S.. Podľa žalobcu nie je preto obhájiteľné vysvetlenie,

že jediný spoločník českej spoločnosti I. spol. s r.o., americká spoločnosť A., Inc., X. N.W.

Xth A./A, M., U., nevedela o tom, že jej česká spoločnosť I. spol. s r.o. vlastní medzinárodnú

ochrannú známku X.. Práva k medzinárodnej ochrannej známke č. X. zostali českej

spoločnosti I. spol. s r.o., a to až do ich zániku na základe úkonov americkej spoločnosti A.,

Inc., X. N.W. Xth A./A, M., U.. Preto podľa názoru žalobcu, v čase od prevodu obchodného

podielu až do zániku medzinárodnej ochrannej známky č. X. bola česká spoločnosť I. spol. s r.o. oprávnená legitímne s touto známkou nakladať. Uvedené potvrdzuje aj to, že pri zápise

slovenskej národnej známky č. X. žalovanému postačoval súhlas českej spoločnosti I. spol.

s r.o., ktorá vlastnila práva k medzinárodnej ochrannej známke X., pričom žalovaný

nepožadoval súhlas vlastníka českej národnej ochrannej známky č. X., teda americkej

spoločnosti A., Inc., X. N.W. X.th A./A, M., U.. O tom, že takýto súhlas českej   spoločnosti I. spol. s r.o. bol postačujúci podľa žalobcu svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný nikdy nezačal

na základe svojho skúmania z úradnej moci konanie podľa § 16 ods. 1 už zrušeného zákona č. 55/1997 Z. z. hoci uvedené ustanovenie mu takúto možnosť dávalo. Žalobca zdôraznil, že

názor Krajského súdu v Banskej Bystrici o právnej chybe pri prevodoch ochranných známok

nemá žiaden podklad v dokazovaní, pričom to, že niekto ponechá pred prevodom obchodného

podielu majetok v obchodnej spoločnosti nie je žiadnou právnou chybou, ktorá by zakladala

zlú vieru žalobcu, resp. jeho materskej českej spoločnosti. Uviedol tiež, že neexistuje žiaden dôkaz v tom smere, že americká spoločnosť A., Inc., X. N.W. Xth A./A, M., U. mala nejaký

záujem o medzinárodný zápis č. X., pričom sám zástupca americkej spoločnosti uviedol, že

táto nemala vedomosť o existencii tohto medzinárodného zápisu, čo vylučuje akúkoľvek

vedomú alebo nevedomú nedôslednosť v tomto smere. Okrem toho neexistuje žiaden dôkaz o tom, že navrhovateľ výmazu zisťoval u konateľa českej spoločnosti I. spol. s r.o. niečo vo

vzťahu k medzinárodnému zápisu a tento konateľ mu zatajil skutočnosti s cieľom oklamať

navrhovateľa výmazu, ktorý až následne po tom, ako zistil, že žalobca sa stal legálne

vlastníkom medzinárodného zápisu, začal podnikať terorizujúce kroky v smere likvidácie

legálne nadobudnutých práv žalobcu, ktoré boli označené ako „odstránenie chyby“,  

čo nemôže ísť v žiadnom prípade na vrub ani českej spoločnosti I. spol. s r.o. ani žalobcu a tobôž nemôže slúžiť ako dôkaz toho, že sa stala „právna chyba“ zakladajúca zlú vieru

žalobcu alebo jeho materskej českej spoločnosti I. spol. s r.o. Pokiaľ navrhovateľ výmazu

uviedol, že zo strany českej spoločnosti I. spol. s r.o. nedošlo pri prevode českej národnej

ochrannej známky č. X. k uvedeniu všetkých relevantných skutočností, t.j. že táto ochranná

známka je podkladom pre medzinárodný zápis č. X., podľa názoru žalobcu toto tvrdenie je úplne mystifikujúce, nakoľko jediný spoločník predsa musí poznať majetok spoločnosti

z účtovných dokladov a nie je odkázaný na informácie iných osôb. Žalobca ďalej dôvodil

tým, že dobrá viera sa skúma v čase podania prihlášky ochrannej známky a v tom čase

neexistovali žiadne výmazové kroky navrhovateľa výmazu v smere k českej národnej

známke, a teda aj skúmanie závislosti je irelevantné. Uviedol tiež, že názor krajského súdu – že v čase podania prihlášky už existoval preukázateľný rozpor medzi majiteľmi národnej ochrannej známky č. X. a medzinárodného zápisu č. X., z dôvodu ktorého súd nepovažoval za

správne tvrdenie žalobcu o voľnom nakladaní s medzinárodným zápisom, ktoré by bolo

možné akceptovať, len ak by sa stal medzinárodný zápis nezávislý, k čomu v danom prípade nedošlo, keďže navrhovateľ sa vzdal práv k národnej ochrannej známke v lehote do 5 rokov

od jej medzinárodného zápisu – je nesprávny, lebo v celej veci ide o posúdenie, či v čase

podania prihlášky mohol jediný spoločník žalobcu nakladať s medzinárodným zápisom

v rozsahu potrebnom na udelenie súhlasu. Nakoľko žalovaný takýto súhlas akceptoval, hoci

podľa tvrdenia krajského súdu bol nedostatočný, je to len jeden záver a to ten, že jediný spoločník žalobcu mohol takto konať. V súvislosti s argumentáciou krajského súdu uvedenou

v odôvodnení rozsudku, žalobca namietal, prečo žalovaný nepožadoval súhlas, resp. prečo mu

súhlas stačil. Na tvrdenie súdu, že v čase podania prihlášky dňa 25.5.2005 - prihlasovateľovi

už bol známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý po zhoršení obchodných vzťahov sa

dožadoval práv z ochranných známok v znení označenia pôvodne používaného navrhovateľom – uviedol, že nie je podklad vo vykonanom dokazovaní. Na ďalšie tvrdenie –

prihlasovateľovi bol známy prevod práv z českej národnej ochrannej známky č. X. na

navrhovateľa, ktorý bol realizovaný na základe zmluvy o prevode z 28.8.2004 – uviedol, že tu

je daný dôvod práve v prospech žalobcu, nakoľko navrhovateľ výmazu „čistil“ pred

prevodom obchodného podielu českú spoločnosť I. spol. s r.o., ktorú formálne neinformoval o tomto prevode ani o svojich ďalších plánoch do budúcnosti. Žalobca tiež   uviedol, že je

zarážajúce, že krajský súd bez akýchkoľvek dôkazov na jednej strane obhajuje záujmy

navrhovateľa výmazu vo forme, že urobil chybu, nedbanlivosť hoci ako jediný spoločník

môže len ťažko presvedčiť súd, že nevedel čo vlastní jeho spoločnosť pred prevodom

obchodného podielu,   na druhej strane považuje legitímne nakladanie so svojimi právami vykonávané českou spoločnosťou I. spol. s r.o., resp. žalobcom za dôkaz jeho zlej viery.

Žalobcovi v jeho konaní ohľadne prihlásenia známky nič nebránilo a nemohol byť ani v zlej

viere, nakoľko medzinárodný zápis zostal jeho materskej spoločnosti vzhľadom ku všetkým

skutočnostiam spolu s obchodným podielom. Záverom uviedol, že súd zanedbal svoju

základnú zákonnú povinnosť, a to skúmať všetky dôkazy, pretože inak by dospel k záveru, že nedodávanie tovaru navrhovateľom výmazu na územie Slovenskej republiky je len dôkazom

toho, že navrhovateľ výmazu počítal s tým, že teritórium SR pripadne českej spoločnosti I.

spol. s r.o., a preto jej ponechal aj medzinárodný zápis platný pre územie SR a potom neskôr

tvrdiac, že nevedel čo vlastní si to rozmyslel, ako je to podrobne uvedené vyššie. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny a náležite odôvodnený potvrdil.

Ohľadne námietok žalobcu uviedol, že súd sa spôsobom nadobudnutia práv jediného spoločníka žalobcu k medzinárodnej ochrannej známke č. X. zaoberal a vyhodnotil okolnosti

dôležité pre posúdenie relevancie súhlasu udeleného českou spoločnosťou I. spol. s r.o., resp.

žalobcovi (prihlasovateľovi). Žalovaný za dôležitú skutočnosť považoval aj obsah Zmluvy

o prevode ochrannej známky z 28.8.2004, z ktorej vyplýva, že nadobúdateľ (pribratý účastník

konania pred súdom) financoval proces registrácie českej ochrannej známky a prevodca konal pred Úradom priemyselného vlastníctva Českej republiky fakticky ako jeho splnomocnenec. Cieľom uzavretia predmetnej zmluvy o prevode ochrannej známky S. C. S. teda bolo

zosúladenie zápisu majiteľa ochrannej známky s faktickým stavom a dosiahnutie formálnej

zmeny majiteľa v registri. Zdôraznil, že túto okolnosť žalobca v odvolaní neuvádza a bez ohľadu na jednoznačný úmysel zmluvných strán vyjadrený v Preambule, sa pokúša prevod

českej národnej ochrannej známky prezentovať ako jej vyňatie z obchodného imania českej

spoločnosti I.spol. s r.o. pred prevodom jej obchodného podielu. Žalobca prehliada závislú

povahu medzinárodného zápisu od základného (národného) zápisu v zmysle čl. 6 ods. 3 Protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných

známok: Ochrany vyplývajúcej z medzinárodného zápisu bez ohľadu na to, či došlo alebo

nedošlo k jeho prevodu sa nemožno ďalej dovolávať, ak pred uplynutím piatich rokov od

dátumu medzinárodného zápisu základná prihláška alebo zápis z nej vyplývajúci, alebo

základný zápis, podľa povahy veci, boli vzaté späť, zanikli, došlo pri nich k vzdaniu sa

právana ochrannú známku, bolo vydané konečné rozhodnutie o ich zamietnutí, zrušení,

výmaze alebo neplatnosti vo vzťahu ku všetkým alebo niektorým výrobkom a službám

uvedeným v medzinárodnom zápise. Žalovaný zdôraznil, že účelom citovaného ustanovenia  

je zabezpečiť právnu istotu v právnych vzťahoch založených medzinárodným zápisom

stanovením päťročnej doby závislosti medzinárodného zápisu od základnej ochrannej

známky. Počas tohto obdobia medzinárodný zápis zdieľa osud základnej ochrannej známky bez ohľadu na prípadnú zmenu jej majiteľa. Podľa žalovaného správny výklad citovaného

ustanovenia čl. 6 ods. 3 Protokolu v tomto prípade nespočíva v riešení otázky naplnenia jeho

hypotézy (k vzdaniu sa práva na základnú ochrannú známku nepochybne došlo a to  

pred uplynutím päťročnej doby, táto otázka v konaní nie je sporná), ale v následkoch, ktoré

vyvoláva. Žalovaný tvrdenie žalobcu, že pri zápise slovenskej národnej ochrannej známky   č. X. postačoval žalovanému súhlas českej spoločnosti I. spol. s r.o. a zo strany žalovaného

nebol požadovaný súhlas vlastníka českej národnej známky č. X. – americkej spoločnosti A.,

Inc. (pribratý účastník konania) – považoval za účelové a špekulatívne z nasledovných

dôvodov:

1.) v konaní o prihláške ochrannej známky P. X. žalovaný nevyzýval prihlasovateľa na

predloženie žiadneho súhlasu, prihlasovateľ ho predložil bez vyzvania (č.l. 7

správneho spisu),

2.) podľa § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 55/1997 Z. z. za ochrannú známku nemožno uznať

označenie zhodné s ochrannou známkou so skorším právom prednosti (vrátane

medzinárodnej ochrannej známky), ktorá je zapísaná pre iného majiteľa pre rovnaké tovary a služby, pričom § 3 ods. 2 umožňoval prekonať túto absolútnu prekážku

zápisnej spôsobilosti udelením (a predložením) písomného súhlasu na zápis neskôr

prihláseného označenia ako ochrannej známky,

3.) na rozdiel od vyššie uvedenej prekážky zápisnej spôsobilosti – zhodnosť so staršou

ochrannou známkou – zápisnú prekážku spočívajúcu v nedostatku dobrej viery  

pri podaní prihlášky v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ neumožňuje zákon prekonať žiadnym spôsobom a pri jej naplnení úrad bezpodmienečne musí prihlášku zamietnuť

resp. ochrannú známku vymazať (vyhlásiť za neplatnú),

4.) preukázanie skutočnosti, že prihláška nebola podaná v dobrej viere, bez toho, že by boli podané pripomienky zo strany tretích osôb (§ 8a zák. č. 55/1997 Z. z.) je v konaní

o prihláške ochrannej známky vo väčšine prípadov takmer nemožné, nakoľko okolnosti týkajúce sa dobrej viery prihlasovateľa vždy úzko súvisia s právami

dotknutých tretích osôb, úrad nemôže nedostatok dobrej viery u prihlasovateľa

jednoducho predpokladať bez náležitého zistenia skutkového stavu, na to  

je dostatočný priestor v sporovom konaní o návrhu na výmaz ochrannej známky podľa

§ 16 ods. 1 zák. č. 55/1997 Z. z., resp. o návrhu na vyhlásenie ochrannej známky  

za neplatnú v zmysle § 35 platného zákona č. 506/2009 Z. z.,

5.) nezačatie konania z úradnej moci podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k)  

zák. č. 55/1997 Z. z. nie je možné účelovo vykladať tak, že úradu postačoval súhlas českej spoločnosti I. spol. s r.o., nakoľko tento súhlas vôbec nie je spôsobilý

prekonať nedostatok dobrej viery prihlasovateľa, ako je to vysvetlené v bode 3.),

z tohto istého dôvodu žalobca nemohol od úradu očakávať, že bude požadovať

predloženie súhlasu od vlastníka českej národnej ochrannej známky č. X – americkej

spoločnosti A., Inc.

Ak teda žalobca preukazoval existenciu dobrej viery pri podávaní prihlášky

poukazovaním na skutočnosť, že mal súhlas majiteľa medzinárodného zápisu, táto skutočnosť

sama osebe nemohla spochybniť opačný záver žalovaného tak, ako vyplynul z dokazovania a ako je aj zachytený v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný ďalej uviedol, že spoločnosť A.

– A. E. S. P., Inc. (založená v roku 1983) je americký výrobca a dodávateľ komplexnej

dátovej infraštruktúry systémov štruktúrovaných kabeláží a optickej kabeláže. Na základe

predložených výročných správ možno uviesť, že táto spoločnosť zriadila predaj svojich

výrobkov označovaných označením „S.“ prostredníctvom spoločností v Nórsku, Švédsku, Nemecku, Rusku, Ukrajine, ktoré následne rozšírili predaj i v rámci východnej Európy.

Výrobky tejto spoločnosti označované „S. C. S.“ boli dodávané na územie Českej republiky

prostredníctvom českej spoločnosti I. spol. s r.o., B.. Už v samotnom katalógu produktov

spoločnosti I. spol. s r.o., B. (vydaného v roku 2002) je uvedené, že obchodná značka „S.“

americkej spoločnosti A. zahrňuje širokú škálu aktívnych prvkov pre budovanie počítačových

sietí. Takisto z predložených dokladov je zrejmé, že česká spoločnosť I. spol. s r.o. prihlásila v Českej republike na ÚPV ČR 29.1.2002 ochranné známky „A.“ a „S. C. S.“. V zmluve

o prevode ochrannej známky „S. C. S.“ z 27.8.2004 v preambule je uvedené, že nadobúdateľ

(v tomto prípade navrhovateľ) niesol všetky náklady spojené s registráciou uvedenej

ochrannej známky na ÚPV ČR a prevodca jednal ako zmocnenec za účelom urýchlenia

správneho konania. Vo faktúre č. 22500172 z 21.12.2002 vystavenej spoločnosťou I. spol. s r.o. pre americkú spoločnosť A., Inc., - je uvedené – „prefakturujeme Vám náklady na

registráciu Vašich obchodných známok „A.“ a „S.“, z čoho možno vyvodiť, že tieto

označenia boli považované za obchodné známky americkej spoločnosti A. Inc., t.j.

navrhovateľa. Majiteľ napadnutej ochrannej známky – I. spol. s r.o., B. vznikol ako dcérska

spoločnosť českej spoločnosti I. spol. s r.o., B. 13.7.2000, ktorá predávala výrobky „S.“ na

území Slovenskej republiky. Prihláška napadnutej ochrannej známky bola podaná na úrad

25.5.2005 pre tovary a služby s rovnakým či podobným zameraním. Na základe uvedených

skutočností žalovaný uviedol, že možno konštatovať, že podľa všetkých daných okolností

majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu.

Žalovaný k otázke, či jediný spoločník musí skutočne poznať majetok spoločnosti z účtovných dokladov, poznamenal, že ani český ani slovenský právny poriadok neprikazuje

podnikateľom viesť v účtovníctve tie ochranné známky (a už vôbec nie ich medzinárodné zápisy), ktoré nadobudli ich vlastnou činnosťou, t.j. boli ich prihlasovateľmi. Povinnosť

účtovať ochranné známky vzniká až pri ich odplatnom nadobudnutí na základe prevodu, inak

je účtovanie ochranných známok možné len na ich podsúvahových účtoch v poznámkach (ako

dobrovoľná informácia napr. pre zahraničného partnera). Žalovaný nesúhlasil s názorom

žalobcu, že v celej veci ide o posúdenie, či v čase podania prihlášky mohol jediný spoločník žalobcu nakladať s medzinárodným zápisom v rozsahu potrebnom na udelenie súhlasu. Podľa

jeho názoru nedostatok dobrej viery prihlasovateľa nemožno prekonať udelením súhlasu

majiteľa staršej zhodnej ochrannej známky alebo medzinárodného zápisu. Fakt, že v prospech jediného spoločníka prihlasovateľa svedčil v čase podania prihlášky medzinárodný zápis

staršej ochrannej známky, nijako nevylučuje, že prihlasovateľ – prostredníctvom osoby konateľa Ing. I. K. – podal prihlášku v zlej viere. Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané: po

skončení vzájomných obchodných vzťahov medzi českou spoločnosťou I. spol. s r.o.

a americkou spoločnosťou A., Inc., podal žalobca dňa 25.5.2005 prihlášku ochrannej známky P. X. a zároveň požiadal o jej medzinárodný zápis pre spolu 32 krajín (č.l. 3 správneho spisu),

pričom urobil tak prostredníctvom osoby jediného konateľa Ing. I. K., ktorý udelil plnú moc patentovému zástupcovi a podpísal tiež súhlasné prehlásenie (č.l. 7 správneho spisu).

V období, keď americká spoločnosť A.,   Inc. vlastnila 100 % obchodný podiel v českej

spoločnosti I. spol. s r.o., vykonával Ing. I. K. funkciu konateľa na základe mandátnej zmluvy

(č.l. 22 správneho spisu), ktorá predpokladala vysokú mieru lojality k mandantovi. Ing. I. K.

sa počas výkonu tejto funkcie nepochybne s predmetným označením stretol a bolo aj po skončení spolupráce známe, že práva k nemu patria americkej spoločnosti A., Inc. Uvedené

skutočnosti podľa názoru žalovaného vzbudzujú legitímnu otázku: Aký bol skutočný účel

podania prihlášky ochrannej známky P. X., keď jediný spoločník žalobcu - česká spoločnosť

I. spol. s r.o. ako majiteľ medzinárodného zápisu - podľa tvrdenia žalobcu už mal všetky

práva, ktoré mohol prihlasovateľ získať zo zápisu zhodnej ochrannej známky?   Známkovú ochranu totiž nie je možné týmto spôsobom „zdvojnásobiť“. Podanie ďalšej prihlášky zhodnej

ochrannej známky nemá z právneho hľadiska žiadne opodstatnenie a z ekonomického

hľadiska predstavuje zbytočné náklady najmä v súvislosti s duplicitným platením poplatkov

za medzinárodný zápis. Jediným logickým vysvetlením podľa názoru žalovaného je

vedomosť prihlasovateľa – žalobcu, že medzinárodný zápis českej spoločnosti I. spol. s r.o. je zo strany majiteľa českej ochrannej známky č. X americkej spoločnosti A., Inc. zraniteľný

a snaha prihlasovateľa vyhnúť sa strate medzinárodnej ochrany. Navyše prihlasovateľ bol od

začiatku zastúpený patentovým zástupcom, a preto je namieste predpokladať, že s ním túto

odbornú problematiku konzultoval a bola mu známa. Záverom žalovaný zdôraznil, že tak ako

úrad aj súd prvého stupňa svoje skutkové a právne   závery dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili, a preto tvrdenie žalobcu o nepreskúmateľnosti prvostupňového rozsudku

považoval za neopodstatnené. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. potvrdil a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov

konania.  

Účastník konania A. Inc. vo svojom písomnom vyjadrení   k odvolaniu   uviedol, že v čase podania prihlášky slovenskej P.X. žalobca mal vedomosť o skorších právach

navrhovateľa výmazu, a to predovšetkým k českej ochrannej známke č. X.. Zároveň uviedol, že ÚPV SR požadoval súhlas majiteľa medzinárodného zápisu č. X., pretože išlo o zhodné

označenie „S. C. S.“ zapísané pre zhodné výrobky v triede 9, 37 a 42 medzinárodného

triedenia, ktorého ochrana bola rozšírená aj na území SR. Česká národná ochranná známka č.

X. nebola a ani nemohla byť v SR platná, keďže išlo o českú ochrannú známku zapísanú ÚPV

ČR. ÚPV SR z tohto dôvodu nemohol požadovať súhlas od navrhovateľa výmazu ako od majiteľa českej ochrannej známky č. X., keďže táto ochranná známka nebola na území SR

platná, lebo takýto súhlas nebol potrebný pre účely zápisu P.X. Zdôraznil, že pri

zabezpečovaní ochrany práva a majetku sa uplatňuje princíp teritoriálneho členenia, ktorý

žalobca zrejme opomenul vziať do úvahy. Uviedol tiež, že prvoradou úlohou ÚPV SR je

posudzovať zápisnú spôsobilosť prihlasovaných označení a v prípade konfliktu so staršími známkovými právami posúdiť, či ide o zameniteľné označenia alebo nie. Vzhľadom na to, že

český zápis č. X. nepožíval ochranu v SR, ÚPV SR nemal dôvod namietať tento český zápis

pri posudzovaní P.X. Z tohto dôvodu ani nemohol začať výmazové konanie, ako sa žalobca mylne domnieva, pričom ÚPV SR môže vychádzať iba z jemu dostupných informačných

zdrojov, t.j. pri preskúmavaní zápisnej spôsobilosti P.X nemohol vedieť, že prihlasovateľ/žalobca:

- bol ekonomicky nepriamo prepojený s navrhovateľom výmazu a že

- o skoršom práve navrhovateľa výmazu k označeniu „S.C. S.“ vedel.

Účastník konania uviedol, že v prípade, že ÚPV SR začne výmazové konanie   na podnet tretej osoby, ako to učinil v tomto prípade, má možnosť posúdiť znovu okolnosti

zápisu a prehodnotiť svoje skôr vydané rozhodnutie, a to v súlade so zákonom. Zdôraznil, že

to, či prihláška bola alebo nebola podaná v dobrej viere sa posudzuje kedykoľvek, ide totiž

o absolútnu prekážku zápisnej spôsobilosti, t.j. pokiaľ ochranná známka nebola podaná v dobrej viere, nemôže požívať právnu ochranu. Uviedol, že existuje viac úrovní, na ktorých

je možné zabezpečiť známkoprávnu ochranu, t.j. národná, medzinárodná a komunitárna,

pričom zdôraznil, že národná ochrana sa vzťahuje len na teritórium štátu, kde je poskytnutá,

t.j. neprekračuje hranice štátu. Česká národná ochranná známka č. X. poskytuje ochranu

svojmu majiteľovi len na území Českej republiky, preto pre posúdenie zápisnej spôsobilosti P.X. bola jej existencia irelevantná. Navrhovateľ výmazu/účastník však preukázal a doložil

dôkazmi, že žalobca mal vedomosť o skoršom známkovom práve účastníka, t.j. o českej ochrannej známke, preto podanie prihlášky ochrannej známky P. X. nebolo učinené

v dobrej viere.

Účastník konania tým, že sa vzdal svojho práva k českej ochrannej známke č. X., využil svoje zákonné právo: žalobca, resp. česká spoločnosť I. spol. s r.o. napriek tomu, že

bola v čase podania P.X. majiteľom platného medzinárodného zápisu č. X. chráneného aj na

území SR, si podala P.X. v SR s identickým zoznamom výrobkov a služieb a pre identické

krajiny následne tento zápis dezignovala. Z uvedeného konania vyplýva záver, že žalobca,

resp. česká spoločnosť I. spol. s r.o. si bola vedomá hrozby zániku medzinárodného zápisu č. X., preto si pre istotu podala novú prihlášku P.X. a jej medzinárodný zápis č. X. rozšírila na rovnaké krajiny ako medzinárodný zápis č. X.. Z uvedeného je zrejmé, podľa názoru

účastníka ide o špekulatívne konanie, ktoré je v rozpore s dobrou vierou a ktorého jediným

cieľom bolo vytlačiť účastníka konania z účasti na hospodárskej súťaži v celosvetovom meradle. Zdôraznil, že nikdy neprenechal teritórium SR českej spoločnosti I. spol. s r.o., ako

to žalobca zavádzajúco naznačuje, a preto podal aj predmetný návrh na výmaz. Uviedol tiež,

že skutočnosti uvádzané žalobcom o dodávaní tovaru, resp. nedodávaní tovaru navrhovateľom

výmazu, považuje za nepravdivé vzhľadom na to, že všetky faktúry, ktoré česká spoločnosť I. spol. s r.o., týkajúce sa dodávok tovaru do SR predložila, boli z obdobia, kedy účastník

konania bol 100 % majiteľom českej spoločnosti I. spol. s r.o. Preto nie je pravdou, že

nedodával výrobky na slovenský trh, činil to prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti, ako

je to bežné, pričom či výrobky boli alebo neboli na slovenský trh dodávané, je pre posúdenie

toho, či prihláška P.X. bola alebo nebola podaná v dobrej viere, irelevantné.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal

odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že

rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t.j. druhej hlavy piatej časti)

sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane

ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).

Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel  

k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade  

so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci

samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach

žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu  

so zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať

rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov.  

Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení

všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1

písm. f) O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov.  

II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne  

aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať

právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti  

zo strany verejnosti.

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie

súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal  

so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa  

s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného  

zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom

žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-

I/56-2008 z 27. júna 2008 – ktorým na návrh navrhovateľa A. Inc., U. bola podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. o ochranných známkach vymazaná

z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná známka „S. C. S.“ č. X. žalobcu ako

majiteľa, z dôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne

vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť

vytvorené celkom nezávisle a náhodne   – rozhodol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z.   tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil

a ochrannú známku č. X. „S. C. S.“ vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods. 7 zákona č. 506/2009 Z. z. navrhovateľovi. Podľa názoru žalovaného

prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho

vydania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon   č. 506/2009 Z. z. (od 1.1.2010), podľa ktorého návrh na výmaz ochrannej

známky sa považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, podľa § 35 ods. 1,

bolo potrebné zmeniť výrok rozhodnutia a zosúladiť ho s ustanovením § 35 ods. 1 zákona  

č. 506/2009 Z. z.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, ak bol pred dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh  

na vyhlásenie ochrannej známky za neplatný podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia

podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej

známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia

tohto zákona.

Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, úrad vyhlási

ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní

z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra

podľa predpisov platných v čase jej zániku.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov, úrad vymaže ochrannú známku z registra, ak v konaní začatom na návrh tretej

osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že bola zapísaná v rozpore s podmienkami  

na jej zápis do registra ustanovenými zákonom.

V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných

známkach v znení neskorších predpisov, za ochrannú známku nemožno uznať označenie,

ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere.

Zo žaloby vyplýva, že základnou námietkou žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný

viacnásobne v napadnutom rozhodnutí porušil ustanovenie § 3 ods. 4 správneho poriadku  

a § 52 ods. 1, 2, 3 zákona č. 506/2009 Z. z. Namietal tiež, že žalovaný si v plnom rozsahu

osvojil tvrdenia navrhovateľa výmazu o vzájomných vzťahoch navrhovateľa výmazu, žalobcu a žalobcovej materskej spoločnosti, pričom ignoroval dôkazy a tvrdenia predložené žalobcom. Žalovaný nedostatočne skúmal zlú vieru žalobcu pri podávaní prihlášky a ním

tvrdenú skutočnosť, že navrhovateľ výmazu pri prevode českej ochrannej známky X.

neprejavil žiadny záujem o nadobudnutie práv plynúcich z medzinárodného zápisu ochrannej

známky S.C.S. č. X. na území SR a rovnako neprejavil záujem o nadobudnutie práv z citovanej medzinárodnej známky ani pri zmluvnom predaji dňa 4.3.2005 svojho 100 %

podielu českej spoločnosti I. spol. s r.o. Žalobca   v rámci žaloby argumentoval, že práva plynúce z medzinárodného zápisu ochrannej známky   S. C. S. č. X. majú samostatný

charakter. Žalobca ako žalobný dôvod tiež uviedol, že všetky dôkazy   žalobcu o nezáujme

navrhovateľa výmazu o slovenský trh vyhodnotil žalovaný ako jeho domnienku a nie ako

skutočnosť, ktorú mal podrobne skúmať v rámci dokazovania. Zdôraznil, že navrhovateľ

výmazu v súčasnosti nedodáva na slovenský trh žiaden tovar, dodáva ho len žalobca.

Žalovaný si tiež bez existencie relevantných dôkazov a ignorujúc dôkazy predložené

žalobcom do spisu žalovaného osvojil názor, že výrobky dodávané do SR patrili

navrhovateľovi výmazu, ktorý túto skutočnosť podložil len katalógmi, pričom v právnej praxi relevantným dôkazom takýchto skutočností sú napr. dodávateľské faktúry, zmluvy a podobne.

Nakoľko takéto dôkazy absentujú, žalobca považoval uvedenú skutočnosť za nepreukázanú.

Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že nesúhlasil s tým, ako sa prvostupňový súd

vysporiadal s dôvodmi žaloby, keď pri posudzovaní jej opodstatnenosti zanedbal svoju

zákonnú povinnosť spočívajúcu v skúmaní všetkých dôkazov. Preto napadnutý rozsudok

považoval za zmätočný a nepreskúmateľný.  

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, bolo povinnosťou odvolacieho súdu skúmať

opodstatnenosť žalobcom vznesenej námietky, že krajský súd komplexne vec neposúdil. Odvolací súd po dôkladnom oboznámení sa s podkladmi súdneho spisu zistil, že táto

námietka žalobcu je v plnom rozsahu dôvodná.

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi

preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu

rozhodnúť o všetkých žalobných námietkach a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.  

V tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR  

sp. zn. 2Sžo/25/2011 z 25.1.2012, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„V správnom súdnictve je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí s nimi vyporiadať. Len Najvyššiemu súdu SR ako odvolaciemu súdu v správnom súdnictve zákon umožňuje, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP); ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie (§ 250ja ods. 7 OSP). Krajského súdu ako súdu prvého stupňa v správnom súdnictve sa citované zákonné ustanovenia netýkajú a nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský súd v správnom súdnictve odníma účastníkovi možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému   má právo podať opravný prostriedok (odvolanie). Z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd sa uvedených zákonných zásad dôsledne nepridržiaval, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a preto mu chýba presvedčivosť, požadovaná zákonom (§ 157 ods. 2 posledná veta v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP)“.

Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru,

že krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na formálnom prevzatí

záverov obsiahnutých v písomnom vyjadrení žalovaného správneho orgánu, pričom s argumentáciou žalobcu sa dostatočne nevysporiadal, čím postihol napadnutý rozsudok

deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove

procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, a uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý a riadny súdny proces, právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

ako aj zásady spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva  

na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi

preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221  

ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení   s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť  

na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

V ďalšom konaní prejedná vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada  

so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znova o nej rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní a to aj vzhľadom na vyjadrenie žalobcu

z 25.5.2012.

Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov

konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá O.s.p.).

Záverom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že pri posudzovaní dobrej viery

pri podávaní prihlášky ochrannej známky v zmysle citovaného ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/

zák. č. 55/1997 Z. z., musí byť bezpečným spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti

preukázané, že v danom prípade absentovala dobrá vôľa prihlasovateľa. Treba zdôrazniť, že

dôkazné bremeno je na strane žalovaného správneho orgánu, t.j. Úradu priemyselného vlastníctva SR, pričom v pochybnostiach sa má za to, že prihláška bola podaná v dobrej viere. V danom prípade teda nestačí, že určité okolnosti nasvedčujú, že žalobca pri podávaní

prihlášky nekonal v dobrej viere. Bude preto úlohou prvostupňového súdu skúmať,   či vzhľadom na dôkazné bremeno žalovaného z obsahu spisového materiálu možno vyvodiť

jednoznačný záver, že prihláška žalobcu nebola podaná v dobrej viere. Z doteraz vykonaného

dokazovania pred správnymi orgánmi podľa názoru odvolacieho súdu sa javí, že nemožno

jednoznačne ustáliť, že prihláška ochrannej známky bola podaná žalobcom v zlej viere,  

resp. že nebola podaná v dobrej viere. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým vymazal z registra ochranných známok napadnutú ochrannú

známku v plnom rozsahu, bolo vydané zrejme predčasne, keďže pre takýto záver nebol

dostatočný podklad v spisovom materiáli. Taktiež je potrebné prihliadnuť na okolnosti  

a závery uvádzané v rozsudku Krajského súdu v Brne č.j.: 41/11 Cm 181/2005-351 z 3.11.2011, ktorý bol žalobcom predložený do spisu v priebehu odvolacieho konania. Podľa

názoru najvyššieho súdu, tiež záver krajského súdu „o právnej chybe“ nemá žiaden podklad

v spisovom materiáli.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym

názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne  

(§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 30. mája 2012

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth