Najvyšší súd  

6Sžhuv/1/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: E. M. O. C., so sídlom X., T., U., zastúpený  

JUDr. A. P., so sídlom N., proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky, J. Švermu č. 43, Banská Bystrica, za účasti: J. D., M., zastúpený patentovým

zástupcom Ing. I. B., Š., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa  

4. mája 2010, č. POZ 3083-2004 II/41-2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici č.k. 1 Scud/7/2010-52 zo dňa 3. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici  

č.k. 1 Scud/7/2010-52 zo dňa 3. novembra 2010 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

  Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa

žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu uvedené

v záhlaví tohto rozhodnutia. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

  Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v danej veci

z predloženého administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalovaný správny

orgán preskúmavaným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu Úradu priemyselného vlastníctva SR sp.zn. POZ 3083-

2004 N/138-2008/Ob zo dňa 24.7.2008 a uvedené rozhodnutie potvrdil; týmto rozhodnutím

boli podľa § 11 ods. 2, písm. b/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach (ďalej len

„zákon o ochranných známkach“) v spojení s § 4 ods. 1, písm. c/ a § 4 ods. 3 zákona

o ochranných známkach zamietnuté námietky namietateľa E. M. O. C. (žalobcu) proti zápisu

slovného označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok  

(č. sp. POZ 3083-2004, prihláška podaná dňa 22.10.2004).

Ďalej krajský súd zistil, že dňa 22.10.2004 podal prihlasovateľ J. D. prihlášku slovnej

ochrannej známky „M. W. E.“ (č. spisu POZ 3083-2004) pre tovary v triede 6, v triede 7,

v triede 9, v triede 12, v triede 16 a pre služby v triedach 6, 9, 35, 37, 40, 42 podľa

medzinárodného triedenia tovarov a služieb; po zverejnení prihlášky dňa 4.8.2005 bola

prihláška prevedená na nového prihlasovateľa, a to M. W. E., s.r.o. B., ktorý previedol

následne práva z prihlášky ochrannej známky na J.   D., M. (ďalší účastník); žalobca je

majiteľom skoršie zapísaných slovných ochranných známok č. X.„M.“ pre tovary v triede 4

medzinárodného triedenia tovarov a služieb, č. X. „M. – K.“ pre tovary   v triede 4,

č. X. „M. 1“ pre tovary v triede 4, č. X. „M. 1“ pre tovary v triede 4,   č. X. „M. G. P.“

pre tovary v triede 25, č. X. „M. G. P.“ pre ďalšie tovary v triede 41, č. X. „M.“ pre služby

v triede 37, č. X. „M.“ pre ďalšie služby v triede 37, č. X. „M.“ pre tovary v triedach 29, 30,

32 a 34, č. X. „M. 1 T. E.“ pre ďalšie tovary v triede 4, CTM č. X. „M. l“ pre tovary a služby

v triedach 1, 4, 37 a 41, CTM č. X. „M.“ pre tovary a služby triedach 16, 17 a 39, CTM č. X.

„M.“ pre služby v triedach 36, 37, 41 a 42, CTM č. X. „M.“ pre tovary v triedach 1, 3, 4, 9, l6

a 19, CTM č. X. „M.“ pre tovary a služby v triedach 16, 17 a 39, CTM č. X.„M.“ pre tovary

a služby v triedach 36, 37 a 41, CTM č. X.„M.“ pre tovary v triedach 1, 3, 4, 9, 16 a 19, CTM

č. X. „M. G.“ pre tovary a služby v triedach 4, 37 a 39, CTM č. X. „M. S. T. S.“ pre tovary

v triedach 1 až 4, CTM č. X.„M. 1 T.E.“ pre tovary v triede 4, č. X„M. 1 S.“ pre tovary

v triedach 1 a 4 a CTM č.X. „M. M.“ pre tovary a služby v triedach 9 a 42 medzinárodného

triedenia tovarov a služieb.

Krajský súd zákonnosť napadnutých rozhodnutí posúdil v intenciách právnych noriem

ustanovených v ustanoveniach § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3, § 40b ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z.

o ochranných známkach a v zmysle § 7 písm. b/, s § 54 ods. 1, § 51 ods. 5,   § 52 ods. 3

zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach.

Podľa názoru krajského súdu rozhodnutia prvostupňového ako aj druhostupňového

správneho orgánu vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu, a to najmä z dokladov

a podaní, ktoré boli predložené účastníkmi konania, predovšetkým namietateľom (§ 52 ods. 3

zákona č. 506/2009 Z.z., § 42b zákona č. 55/1997 Z.z.). Mal za to, že správne orgány rozhodli

vo veci v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách, ktoré citoval,  

pri naplnení správneho procesného postupu, ako aj že predložené dôkazy ohľadom

skutkových otázok logicky a správne vyhodnotili. Konštatoval, že nezistil ani rozpory

v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís,

ktoré boli predmetom konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že v danom prípade išlo  

o rozhodnutia správnych orgánov vydaných na základe správnej úvahy (správne uváženie),

a preto súd je oprávnený ich preskúmať v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto

rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia. Konštatoval, že pokiaľ je teda zákonom založené voľné

uváženie správneho orgánu o veciach rozhodovania o ochranných známkach toto uváženie

nemôže súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť a vhodnosť

vydaného rozhodnutia. Nesúhlasil s námietkou žalobcu vo veci rozpornosti ustanovenia § 245

ods. 2 O.s.p. s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná

jurisdikcia), s poukazom na to, že princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej

časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho pôsobenie vo veciach

prieskumu   (vo veciach verejnoprávnych) nie je však neobmedzené v zmysle ustanovenia  

§ 250i ods. 1 a 2 O.s.p., § 250j ods. 5 O.s.p.. Poukázal na to, že k otázke uplatňovania

princípu plnej jurisdikcie zaujali súdy Slovenskej republiky právny názor, v zmysle ktorého

ak je rozhodovanie o určitých otázkach predmetom správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou

nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných

orgánov štátnej moci, s tým, že žalovaný správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR č. k. 6 Sžhuv 1/2009.

Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že z predložených dôkazov

namietateľa nebolo preukázané, že namietané ochranné známky namietateľa majú status

všeobecne známych známok, ani že sú známkami s dobrým menom v zmysle § 7 písm. b/

zákona o ochranných známkach. Taktiež mal za to, že zo spisu vyplýva, že namietateľ

predložil v konaní kópie výpisov jeho ochranných známok registra ochranných známok, kópie

zoznamu jeho ochranných známok zapísaných v registri úradu pre harmonizáciu vnútorného

trhu,   ďalej kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných pre rôzne štáty vo svete,

kópie z internetovej stránky a z internetovej stránky W., z ktorých dokladov bolo skutočne

preukázané iba to, že žalobca je majiteľom značného počtu ochranných známok založených

na slovnom prvku „M.“ a taktiež preukázal, že má zapísané ochranné známky v rôznych

krajinách sveta. Stotožnil sa so stanoviskom žalovaného, že predložené dôkazy nepreukazujú

kvalitatívne kritériá ochranných známok namietateľa. Mal za to, že taktiež nebolo preukázané,

že známky boli používané na tovaroch mimoriadnej akosti a že majú vysokú komerčnú

hodnotu, keď nepreukazujú ani to, v akom rozsahu alebo dĺžke sú používané na príslušných

trhoch, ako aj, že nebola preukázaná skutočnosť, že by ochranné známky vyvolávali

u spotrebiteľov dôveru vo výrobky, teda nebola preukázaná ich dobrá povesť a dobré meno,

ktoré ako tvrdil žalobca, bolo získané v dôsledku dlhodobej prítomnosti výrobkov označených

ochrannými známkami   na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že skutočnosť, že

zápis prvej ochrannej známky „M.“ bol datovaný dňa 15.2.1956, ešte samotné uvedené

skutočnosti nepreukazuje a taktiež, že dobré meno a dobrú povesť ochranných známok

nepreukazujú ani predložené kópie z internetových stránok, bez predloženia ďalších dôkazov,

pretože ide v skutočnosti iba o stránky, ktoré sú spracované samotným žalobcom, resp. jeho

zložkami.

Podľa názoru krajského súdu, keďže namietateľ na základe ním predložených dôkazov

relevantným spôsobom nepreukázal všeobecnú známosť a dobré meno jeho ochranných

známok ako jednu s kumulatívnych zákonných podmienok potrebných pre úspešné

uplatnenie námietok voči zápisu slovného označenia „M. W. E.“ do registra ochranných

známok, žalovaný správne rozhodol, keď námietky namietateľa zamietol, s poukazom na to,

že žalovaný v predmetnom konaní rozhoduje v zmysle § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z.  

na základe dôkazov a podaní, ktoré boli účastníkmi konania predložené a preto bolo v záujme

žalobcu (namietateľa), aby preukázal ním tvrdené skutočnosti a tak uniesol svoje dôkazné

bremeno, pretože správny orgán v tomto konaní neprihliada   na skutočnosti mu známe

z úradnej činnosti, ani na tzv. všeobecnú známosť, pretože podľa § 51 ods. 5 zákona  

č. 506/2009 Z.z. (§ 37 zákona č. 55/1997 Z.z.) je aplikácia ustanovení § 32 až 34 zákona

o správnom konaní č. 71/1967 Zb. vylúčená aj vrátane ust. § 34 ods. 6.

  Krajský súd považoval žalobu za nedôvodnú a preto je zamietol podľa § 250j ods. 1

O.s.p..  

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1

O.s.p.. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

  V dôvodoch odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, že vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s právnym názorom prvostupňového súdu. Uviedol, že

zastáva názor, že existuje rozpor medzi obmedzeným rozsahom súdneho prieskumu

správnych rozhodnutí založených na správnom uvážení tak, ako je stanovený v § 245 ods. 2 O.s.p. a medzi úplným prieskumom takýchto rozhodnutí stanoveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná jurisdikcia). Ďalej uviedol, že uvedený

Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného

poriadku a teda má prednosť pred zákonom, pretože zaručuje väčší rozsah ústavných práv

a slobôd, keďže zabezpečuje právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch v plnej jurisdikcii. Poukázal na to, že

ochranu práv k ochrannej známke ako nehmotnému statku je bezpochyby možné podradiť

pod ochranu majetku, a teda medzi základné občianske práva. Uviedol, že článok 6

uvedeného Dohovoru nerozlišuje skutkové okolnosti a právne otázky; i skutkové okolnosti

majú totiž rovnako určujúci význam pre výsledok konania, ktoré sa týka „práv a záväzkov

občianskej povahy“, v nadväznosti na to poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Albert de Le Compte z 10.2.1983, A-58, ods. 29, v ktorom súd konštatoval, že

každé rozhodnutie správneho orgánu musí podliehať následnej kontrole buď zo strany iného

orgánu spĺňajúceho požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru alebo súdu, ktorý má tzv. plnú

jurisdikciu. Tvrdil, že tento pojem pritom v správnom súdnictve predstavuje možnosť súdov

preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú stránku napadnutého rozhodnutia, čo tiež

znamená, že súd je oprávnený vykonávať rozhodnutie. V súvislosti s aplikáciou čl. 6

Dohovoru poukázal aj na rozhodnutie vo veci Ringeisen v. Rakúsko zo 16.7.1971, s. A č. 13,

str. 39.

Poukázal na to, že v prípade rozhodovania o zápise ochrannej známky, resp.

o námietkach proti jej zápisu ide o procedúru verejnoprávneho charakteru, konečným

dôsledkom je však rozhodnutie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje práva majiteľa

ochrannej známky (či už v postavení namietateľa alebo prihlasovateľa). Uviedol, že tieto

práva (teda možnosť používať ochrannú známku a vylúčiť každú neoprávnenú osobu z jej

používania, resp. používania zameniteľného označenia) pritom možno zaradiť pod právo  

na ochranu majetku tak, ako je vyjadrené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktorý názor podporuje aj

skutočnosť, že ochranná známka ako nehmotný statok s vyčísliteľnou hodnotou tvorí

významnú súčasť majetku jej majiteľa a ako taká môže byť predmetom právnych dispozícií,

čo potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Procola v. Luxembursko z 28.9.1995,  

s. A č. 326, str. 15, keď pod čl. 6 Dohovoru podradil aj konania, ktorých výsledok má dopad

na právo majetkovej povahy, ako spory občianskoprávnej povahy. Dôvodil, že rozhodnutím

súdu vo veci zápisu ochrannej známky porušujúcej známkové práva namietateľa tak dochádza

k zásahu do práva na ochranu majetku, teda súd v správnom súdnictve v takejto veci

rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch. Ďalej poukázal na českú právnu úpravu

vzťahujúcu sa na transformovanie a implementovanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru do českého

právneho poriadku v plnom rozsahu a to zákona č. 150/2002 Sb. – soudní řád správní, ktorý

zákon bol prijatý na podnet Ústavného súdu Českej republiky č. 276/2001. V tejto súvislosti

súčasne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 158/99, v ktorom konštatoval, že

pre posúdenie podmienok prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle ust. § 244

ods. 1 O.s.ř. je určujúce to, či takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry

fyzickej alebo právnickej osoby.

Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, keď sa stotožnil so záverom žalovaného, že

z predložených dôkazov nebolo preukázané, že namietané ochranné známky majú status

všeobecne známych ochranných známok, ani že sú známkami s dobrým menom v zmysle  

ust. § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach. Zdôraznil, že v podaných námietkach

preukázal, že je majiteľom vysokého počtu ochranných známok založených na slovnom prvku

„M.“ a tiež preukázal, že svoje výrobky distribuuje a predáva do celého sveta vrátane

Slovenskej republiky, slovenskí spotrebitelia sa navyše s výrobkami žalobcu mohli stretnúť

už pred rokom 1989, čo výrazne zvyšuje schopnosť pamätať si toto označenie, v tom čase

existovalo na československom trhu len pár druhov motorových olejov, s ktorými sa slovenský motorista mohol stretnúť, s tým, že skutočnosť, ktorá zvyšuje povedomie a dobrú

povesť ochranných známok žalobcu u slovenskej verejnosti, je predovšetkým, že takto

označované výrobky sa skutočne v priebehu niekoľkých dekád vyskytujú na slovenskom trhu.

Dôvodil, že predložené doklady a to predložené výpisy internetových stránok a ochranných

známok sú toho dôkazom, ako aj, že dlhodobá prítomnosť výrobkov označených ochrannými

známkami žalobcu na území Slovenskej republiky je dôkazom toho, že s týmito výrobkami sú

spojené pozitívne pocity na strane spotrebiteľskej verejnosti a dlhodobý záujem slovenských

spotrebiteľov o výrobky žalobcu v dôsledku ich vysokej kvality, pretože pokiaľ by tomu tak

nebolo, výrobky označené ochrannými známkami žalobcu by neboli tak dlho prítomné  

na slovenskom trhu, t.j. na každej čerpacej stanici, či inom priestore pre motoristov. Vyslovil

názor, že ochranné známky žalobcu požívajú dobré meno nielen na území Slovenskej

republiky a je s nimi spojená dobrá povesť spolu s vysokou kvalitou takto označených

výrobkov, inak by výrobky žalobcu neboli prítomné na slovenskom trhu celé dekády, čo

v dnešnom ponímaní je dosť vzácne, pretože výrobcovia častokrát svoje výrobky inovujú,

s tým spojujú ich rebranding, t.j. premenovanie. Ďalej poukázal na to, dlhoročné užívanie

a záujem žalobcu chrániť si toto označenie pre územie Slovenskej republiky dokazuje zápis

ochrannej známky č. X. „M.“, ktorý sa datuje od 15.2.1956, s tým, že takáto rozsiahla

a dlhodobá ochrana ochranných známok žalobcu je tak nutne spojená s ich dobrou povesťou,

resp. dobrým menom.

Žalobca ďalej uviedol, že aj na pojednávaní súdu prvého stupňa predkladal príklady

ochranných známok, ktoré požívajú dobré meno na celom svete, vrátane Slovenskej

republiky, avšak bez toho, aby bol čo i len jediný z týchto výrobkov na Slovensku predaný,

s tým, že sa jedná napríklad o výrobky svetových návrhárov uvádzaných na svetový trh  

pod značkami CHRISTIAN DIOR, CHANEL, FENDI, GUCCI, GAP, LOUIS VUITTON.

V súvislosti s úžitkom dobrého mena taktiež poukázal na značky resp. výrobky v iných

odvetviach, napr. americké rýchle občerstvenie „STARBUCKS“, svetoznámu banku

„GOLDMAN SACHS“, prípadne noviny „WALL STREET JOURNAL“ či „FINANCIAL

TIMES“.

Taktiež poukázal na to, že si je plne vedomý koncentrácie v námietkovom konaní

a doklady predložené ako príloha žaloby predkladal len za účelom doloženia svojich

predchádzajúcich tvrdení o tom, že ochranná známka M. má nielen vo vzťahu k chráneným

výrobkom vysokú rozlišovaciu spôsobilosť.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právnych dôvodov potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že už v konaní pred prvostupňovým súdom sa

vyjadril tak, že princíp plnej jurisdikcie je premietnutý aj do znenia piatej časti druhej hlavy

O.s.p., pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu vecí tzv. verejnoprávnych nie je

neobmedzené (§ 250i ods. 1 a § 250i ods. 2, § 250j ods. 5). Konštatoval, že právna úprava

predovšetkým vo všeobecnej rovine neumožňuje, aby súd preberal úlohu správneho úradu

a nahrádzal jeho voľnú úvahu úvahou vlastnou, čo je plne v súlade s ústavným princípom

deľby moci. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2010, č. k. 6Sžhuv/l/2009. Tvrdil, že

princíp tzv. plnej jurisdikcie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je plne uplatniteľný

v súkromnoprávnych veciach, teda vo veciach, v ktorých správny orgán rozhodol v rámci

svojej zákonnej kompetencie o súkromnoprávnych nárokoch, pričom sa prejavuje

predovšetkým vo vzťahu k posudzovaniu, resp. doplňovaniu skutkovej stránky a možnosti

nahradiť rozhodnutie správneho orgánu rozhodnutím súdu (t. j. súdna kontrola, resp.

preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov vo veciach, ktoré patria do oblasti súkromného

práva). Vyslovil názor, že samotný zápis, resp. vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, či zrušenie ochrannej známky, nie je vecou súkromnoprávnou, ale je rozhodnutím o verejnom

subjektívnom práve, pričom predmetom dotknutého konania (v danom prípade námietkového)

je vyriešenie otázky naplnenia, resp. nenaplnenia zákonom ustanovených podmienok  

pre zápis ochrannej známky do registra, resp. pre jej zneplatnenie alebo zrušenie.

Poukázal na to, že dobré meno ochrannej známky vyjadruje tú skutočnosť, že

verejnosť je s ochrannou známkou v dôsledku jej používania oboznámená a spája ju

s určitými dobrými vlastnosťami, ktoré od tovarov a služieb očakáva, teda tejto ochrannej

známke „dôveruje“, dobré meno ochrannej známky je teda výrazom toho, že ochranná

známka na určitom území dosiahla v dôsledku jej používania „známosť“ (dobrú povesť,

meno), a to v tom zmysle, že relevantná verejnosť ju pozná a spája s ňou „pozitívne pocity“.

Zdôraznil, že nadobudnutie dobrého mena namietaných ochranných známok musí namietateľ

preukázať, správny orgán nemôže dobré meno namietanej ochrannej známky len

predpokladať, resp. vyvodzovať z tvrdení namietateľa a teda rozhodovanie správneho orgánu

o námietkach podaných v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach sa nemôže

zakladať len na samotných tvrdeniach účastníkov konania, ale je potrebné, aby títo v konaní

pred správnym orgánom tvrdené skutočností aj preukázali. Uviedol, že pri hodnotení

relevantnosti námietok žalobcu uplatnených v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných

známkach skúmal, či doklady predložené namietateľom preukazujú nadobudnutie dobrého

mena na relevantnom území (t. j. území SR, resp. EÚ) pred podaním prihlášky napadnutého

označenia (t. j. pred 21.10.2004), tzn. či preukazujú dostatočnú mieru znalosti namietanej

resp. namietaných ochranných známok na strane relevantnej verejnosti a skutočnosť, či

predmetné ochranné známky vyvolávajú u spotrebiteľov pozitívne pocity v spojení s tovarmi

alebo službami takto označovanými. Zotrval na tvrdení, že na základe predložených

dôkazných materiálov nemožno dospieť k záveru o viacročnom používaní namietaných

ochranných známok na výrobkoch žalobcu, teda nie je z nich zrejmé, že spotrebitelia sa

s namietanými ochrannými známkami oboznámili a považovali ich za známe v spojitosti

s určitými výrobkami. Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca v námietkovom

konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení týkajúcich sa dobrého mena

namietaných ochranných známok, čo malo za následok neúspech žalobcu v správnom konaní.

Tvrdil, že neunesenie dôkazného bremena nemôže žalobca zvrátiť ani predkladaním nových

dokladov v konaní pred prvostupňovým súdom resp. aj odvolacím súdom. Poukazom  

na § 250i ods. 1 O.s.p. opätovne zdôraznil irelevanciu dokladov predložených žalobcom

s odvolaním. Argumentáciu žalobcu, že vyvodzovať dobré meno z kvalitatívnych kritérií,

z rozsahu a dĺžky užívania nie je vždy na mieste, že určité „značky“ bez toho, aby sa tieto

značky, resp. nimi označované výrobky alebo služby na území Slovenskej republiky

nachádzali, či poskytovali, sú známe u väčšiny slovenskej spotrebiteľskej verejnosti,  

tzn. požívajú dobré meno na Slovensku bez akéhokoľvek podielu na trhu a bez akejkoľvek

reklamy, považoval za čisto účelový pokus o zvrátenie skutočnosti, že v správnom konaní

následkom neunesenia dôkazného bremena nebol úspešný. Uviedol, že je možné, že

verejnosti na území Slovenskej republiky sú žalobcom uvádzané značky určitým spôsobom

známe, avšak takúto „sprostredkovanú“ známosť nie je možné stotožňovať s dobrým menom

v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, t. j. v zmysle žalobcom uplatneného

námietkového dôvodu. V súvislosti aplikácie § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach

poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-375/97 (General Motors) zo 14.9.1999

a rozsudok súdneho dvora ES C-301/07 (Pago) zo 6.10.2009.

Zúčastnená osoba sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 10 ods. 2) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení  

s §§ 212 a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja

ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli  

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.

v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti   rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a následne jeho zrušenia a vrátenia

veci žalovanému na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu

a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí námietok žalobcu proti zápisu slovného

označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok, a preto odvolací

súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä

z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal   so všetkými námietkami uvedenými

v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.  

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej platnosti

o námietkach vznesených proti zápisu slovného označenia ochrannej známky podľa zákona  

o ochranných známkach.  

Podľa § 4 ods. 1, písm. c/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení

neskorších predpisov účinný do 31.12.2009 (ďalej len „zákon č. 55/1997 Z.z.“) za ochrannú

známku nemožno uznať označenie, o ktorom Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky (ďalej len "úrad") na základe námietok uplatnených podľa § 9 zistí, že je zhodné

alebo zameniteľné s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ktorá má v Slovenskej

republike dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo službách, ktoré síce

nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka so skorším právom prednosti zapísaná,

nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky  

so skorším právom prednosti alebo by im bolo na ujmu.

Za ochrannú známku nemožno uznať ani označenie, o ktorom úrad na základe

námietok uplatnených podľa § 9 zistí, že je zhodné alebo zameniteľné s ochrannou známkou

Spoločenstva (Nariadenie Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke

Spoločenstva (Nariadenie Rady (ES) č. 3288/94 z 22. decembra 1994, ktorým sa mení  

a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 40) so skorším právom prednosti, ktorá má na území

Európskych spoločenstiev dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo

službách, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka Spoločenstva  

s dobrým menom zapísaná, nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena

ochrannej známky Spoločenstva alebo by im bolo na ujmu.

Podľa § 9 zákona č. 55/1997 Z.z. po zverejnení prihlášky vo vestníku môže osoba

dotknutá z dôvodov uvedených v § 4 (ďalej len "namietateľ") podať v lehote troch mesiacov

od tohto zverejnenia úradu námietky proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne  

a skutkové odôvodnenie, ako aj listinné dôkazy alebo označenie listinných alebo iných

dôkazov, ktoré namietateľ predloží.

Podľa § 54 ods. 1, 2 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach účinného  

od 1.1.2010 (ďalej len „zákon č. 506/2009 Z.z.“) konania o prihláškach, ktoré neboli

právoplatne skončené do účinnosti tohto zákona, dokončia sa podľa tohto zákona s tým, že

prihlasovateľ je povinný na výzvu úradu v určenej lehote uviesť svoju prihlášku do súladu  

s požiadavkami tohto zákona.

Práva a vzťahy z ochranných známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Vznik týchto práv a vzťahov,

ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú

podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Ochranná známka zapísaná do registra podľa

predchádzajúcich právnych predpisov nebude vyhlásená za neplatnú, ak je v súlade s týmto

zákonom.

Podľa § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. majiteľom staršej ochrannej známky, ak je

označenie zhodné alebo podobné so staršou ochrannou známkou, ktorá má na území

Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky Spoločenstva na území Európskeho

spoločenstva dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo službách, ktoré

nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náležitého dôvodu

neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky,

alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému

menu.  

Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 506/2009 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona

sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní 27) s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29,

32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.

  Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 zákona č. 506/2009 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť

a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach.

  Úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi

konania predložené.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci náležite zistili skutkový stav

a zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, z ktorých dôvodov súd prvého

stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Predpokladom konania a rozhodovania úradu po podaní námietok osobou dotknutou  

z dôvodov uvedených v § 4 zákona o ochranných známkach proti zápisu označenia  

do registra, v súlade s § 9, je posúdenie, či prihlásené označenie spĺňa podmienky ustanovené

na zápis do registra so zreteľom na dôvodnosť alebo nedôvodnosť námietok podľa § 4.

Zákonodarca v právnej norme § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., ktoré sa bez

vecných zmien pretransformovali do § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných

známkach ustanovil, že nie je možné uznať za ochrannú známku označenie, o ktorom úrad  

na základe uplatnených námietok zistí, že je zhodné alebo podobné so staršou ochrannou

známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky

Spoločenstva na území Európskeho spoločenstva dobré meno, ak by použitie tohto označenia

na tovaroch alebo službách, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka

zapísaná, bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého

mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Teda povinnosťou správneho orgánu  

je posudzovať zhodnosť alebo zameniteľnosť označenia ochrannej známky predloženého

k zápisu do registra s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ak má na území

Slovenskej republiky, resp. ak ide o ochrannú známku Spoločenstva na území Európskeho

spoločenstva, dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo službách, ktoré

nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náležitého dôvodu

neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky,

alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému

menu.  

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis zistil, že rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky sp.zn. POZ 3083-2004 N/138-2008/Ob zo dňa 24.7.2008 boli podľa § 11 ods. 2,

písm. b/ zákona č. 55/1997 Z.z. v spojení s § 4 ods. 1, písm. c/ a § 4 ods. 3 tohto zákona

zamietnuté námietky namietateľa E. M. O. C. (žalobcu) proti zápisu slovného označenia „M.

W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok. Z odôvodnenia uvedeného

rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa po posúdení dobrého mena

namietaných ochranných známok   a zhodnotení dôkazových materiálov predložených

namietateľom (žalobcom) dospel k záveru, že namietateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože

na základe predložených dokladov nie je možné zistiť mieru znalosti namietaných ochranných

známok u relevantnej verejnosti, ani ich podielu na trhu, alebo intenzitu a územný rozsah ich

použitia na území Slovenskej republiky, resp. Európskeho spoločenstva, ako aj že rovnako nie

je možné zistiť či namietané ochranné známky majú u relevantnej verejnosti na území

Slovenskej republiky (Európskeho spoločenstva) dobrú povesť, resp. či si ich relevantná

verejnosť spája s určitými dobrými vlastnosťami   nimi označených tovarov a služieb. Proti

tomuto rozhodnutiu podal namietateľ (žalobca) rozklad. Žalovaný správny orgán

preskúmavaným rozhodnutím (č. POZ 3083-2004 II/41-2010 zo dňa 4.5.2010) zamietol

rozklad žalobcu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia

vyplýva, že žalovaný sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvostupňového

správneho orgánu. Žalovaný konštatoval, že dobré meno namietanej ochrannej známky musí

v konaní namietateľ preukázať, pretože nejde o skutočnosť známu úradu z úradnej povinnosti.

Zdôraznil, že základnou podmienkou pre relevanciu dôkazov o dobrom mene namietaných

ochranných známok je, aby sa vzťahovali k územiu Európskeho spoločenstva, a ďalšou

podmienkou, aby bolo možné k doloženým dokladom v predmetnom námietkovom konaní

prihliadnuť je, aby doklady boli datované pred dátumom podania prihlášky ochrannej

známky, alebo ich obsah sa týkal udalosti, či skutočnosti v rozhodujúcom období, t.j. pred

podaním prihlášky ochrannej známky. Poukázal na to, že namietateľ na preukázanie dobrého

mena ochranných známok ako dôkazné materiály, predložil kópie výpisov jeho ochranných

známok z registra vedenom úradom a dostupnom na úradnej internetovej stránke, kópiu

zoznamu jeho ochranných známok zapísaných v registri vedenom Úradom pre harmonizáciu

vnútorného trhu, kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných pre rôzne štáty  

vo svete, sedem kópií z internetovej stránky a päť kópií z internetovej stránky W..

K predloženým dokladom konštatoval, že namietateľ nimi preukázal len, že je majiteľom

veľkého množstva ochranných známok „M.“, resp. ochranných známok obsahujúcich tento

slovný prvok, avšak pre uznanie štatútu „dobrého mena“ to podľa jeho názoru nie je

dostačujúce. Dôvody namietané namietateľom v rozklade nepovažoval za dôvodné. Stotožnil

sa s názorom prvostupňového správneho orgánu, že namietateľ neuniesol dôkazné bremeno

a že právne relevantným a presvedčivým spôsobom nepreukázal, že jeho namietané ochranné

známky sú známkami s dobrým menom podľa § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z..

Konštatoval, že v konaní o rozklade neboli zistené dôvody, pre ktoré by bolo nutné napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť a súčasne, že napadnuté prvostupňové

rozhodnutie bolo výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade s právnou

úpravou platnou v čase jeho vydania.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný svojím postupom a rozhodnutím venoval

dostatočnú pozornosť námietkam vznesených žalobcom v rozklade. Odvolací súd taktiež ako

súd prvého stupňa a žalovaný zastáva názor, že účastník konania je povinný navrhnúť  

a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 52 ods. 1 zákona č. 506/209 Z.z.).

Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v predmetnom námietkovom konaní bol povinný

predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek

pochybnosti preukazovali dôvodnosť jeho námietky proti zápisu slovného značenia „M. W.

E.“ do registra ochranných známok, nesplnenie si tejto zákonnej povinnosti má za následok

neunesenie dôkazného bremena, v dôsledku čoho úrad nemôže námietkam namietateľa

vyhovieť. Z administratívneho spisu ani nevyplýva, že by namietateľ v rozklade vzniesol

námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď tvrdil, že v námietkovom konaní

predložil doklady preukazujúce kontinuálne používanie svojich ochranných známok na území

Slovenskej republiky v širšom rozsahu prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti E., s.r.o.,

takže sa široká verejnosť priebežne stretáva s výrobkami označenými ochrannými známkami

„M.“, s poukazom na obvyklú prax obchodných spoločností, zachovávajúce čo možno

úsporný administratívny režim, si nezadávajú, nevyrábajú, a nedokladajú doklady a záznamy

pre eventuálnu budúcu potrebu a súčasne tvrdil, že jeho výrobky označené ochrannými

známkami s dominantným prvkom „M“.“ sú dlhodobo dostupné a ponúkané   širokej

verejnosti v každom autoservise aj na každej čerpacej stanici na Slovensku.

  Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že správne

orgány venovali dostatočnú pozornosť pri posudzovaní dôvodnosti námietok namietateľa

(žalobcu) postupom súladným v zmysle § 52 ods. 2, 3 zákona č. 506/2009 a na základe

vykonaného dokazovania po zhodnotení dôkazných materiálov predložených namietateľom

dospeli k správnemu právnemu záveru, že namietateľ neuniesol dôkazné bremeno  

na preukázanie zákonných podmienok ustanovených v § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.  

(§ 4 ods. 1 písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z.).

  Pravdepodobnosť zámeny prihlasovaného označenia s ochrannými známkami  

so skorším právom prednosti treba posudzovať celkovo podľa toho, ako vníma príslušná

skupina verejnosti označenia tovarov alebo služieb, so zohľadnením všetkých rozhodujúcich

skutočností prejednávanej veci. Pokiaľ teda žalobca podal námietky proti zápisu označenia

„M. W. E.“ do registra ochranných známok (doručené úradu dňa 4.11.2005), ktorými si

uplatnil námietky podľa § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., pričom ako dôvod

podania námietok tvrdil, že je majiteľom národných ochranných známok tvoriacich

známkový rad založený na prvku „MOBIL“, ktoré tvoria ochranné známky s právom

prednosti, ktoré označenia s dátumom práva prednosti v námietkach výslovne uviedol, bolo

jeho povinnosťou preukázať splnenie zákonných podmienok ustanovených v právnej norme  

§ 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z. (§ 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.).

Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena, v dôsledku

čoho nebolo možné jeho námietkam vyhovieť.

Senát odvolacieho súdu taktiež dospel k záveru, že dôkazy predložené namietateľom

v námietkovom správnom konaní nemali dostatočnú dôkaznú hodnotu, keďže presvedčivým

spôsobom nepreukazovali, že prihlasovaná ochranná známka je zhodná alebo zameniteľná  

s namietanými ochrannými známkami, ktoré majú na území Slovenska (Európskeho spoločenstva) dobré meno a jej použitie by mohlo nepoctivo ťažiť z rozlišovacej spôsobilosti

alebo dobrého mena namietaných ochranných známok. Z predložených dôkazov aj podľa

názoru odvolacieho súdu vyplývala len skutočnosť, že namietateľ je majiteľom namietaných

ochranných známok, ktorých základným slovným prvkom je označenie „M.“, ktorá

skutočnosť sama osebe nie je dôkazom o tom, že tieto ochranné známky sa využívajú a majú

dobré meno na území Slovenskej republiky resp. Európskeho spoločenstva.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov

sa námietkami žalobcu zaoberali náležite, predložené námietky a dôkazy správne posúdili,  

zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver a v odôvodnení svojich rozhodnutí

náležite zdôvodnili svoj vecný a právny záver, a preto súd prvého stupňa postupoval v súlade

so zákonom, keď žalobu zamietol.

Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým namietal

nesprávny postup súdu prvého stupňa, keď zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného

posudzoval v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. s poukazom na povinnosť súdu preskúmať

zákonnosť rozhodnutia žalovaného v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (plná jurisdikcia), dôvodiac, že Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného poriadku a teda má prednosť pred zákonom,

pretože zaručuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, keďže zabezpečuje právo  

na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o občianskych právach

a záväzkoch v plnej jurisdikcii, odvolací súd na jeho námietku neprihliadol.

Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona,  

sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd.

  Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8,

dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor bol  

v Madride podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej republiky dňa 21. februára

1991, po ratifikácii bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.. Dohovor

nadobudol platnosť na základe svojho článku 66 ods. 2 dňom 3. septembra 1953. Pre Českú  

a Slovenskú Federatívnu republiku nadobudol platnosť v súlade s článkom 66 ods. 3 dňom

18. marca 1992.

  Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo  

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu  

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom

na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.  

  Čl. 6 ods. 1 Dohovoru vymenúva náležitosti riadneho chodu spravodlivosti.

Podstatným prvkom celého procesu je prístup ku konaniu, ktoré nesie všetky znaky formy

súdnej kontroly. Štát nemôže obmedziť alebo vylúčiť súdnu kontrolu v určitých oblastiach (Golden v. Spojené kráľovstvo – 1975). Prístup k súdnemu fóru musí byť reálny a nie

formálny (Airey v. Írsko – 1979).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že Európska komisia aj súd

dospeli k názoru, že orgány rozhodujúce v prvom stupni musia spĺňať buď procesné

požiadavky čl. 6 ods. 1 alebo ich rozhodnutia sa musia podrobiť následnej kontrole súdneho

orgánu, ktorý týmto požiadavkám sám zodpovedá (Alebert a Le Compte v. Belgicko – 1982).

Komisia aj súd však pripustili, že správne orgány, ktoré riadne vykonávajú rozhodovaciu

právomoc, majú mať možnosť širšej voľnej úvahy (Etti a iní v. Rakúsko – 1987, Obermeier

v. Rakúsko – 1990, Skärby v. Švédsko – 1990), pokiaľ spĺňajú základné podmienky čl. 6  

ods. 1 Dohovoru.

Otázkou aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti

a postupov orgánov verejnej správy správnym súdom sa viackrát zaoberal vo svojej judikatúre

Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány

konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôže týmto ich postupom dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 197/07).

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa  

11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne  

a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť

každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu

o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa  

čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v súlade

so zákonom preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a nepochybil, keď

konštatoval, že nezistil ani rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom

vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania,   s poukazom

na to, že v danom prípade išlo o rozhodnutia správnych orgánov vydaných   na

základe správnej úvahy (správne uváženie), a preto súd je oprávnený ich preskúmať  

v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, s tým,  

že pokiaľ je zákonom založené voľné uváženie správneho orgánu o veciach rozhodovania

o ochranných známkach, toto uváženie nemôže súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím,

ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia.

Odvolací súd taktiež súhlasí s argumentáciu prvostupňového súdu k námietke žalobcu

vo veci rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 O.s.p. s článkom 6 (plná jurisdikcia),

s poukazom na to, že princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej časti druhej

hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu   (vo veciach verejnoprávnych) nie je však neobmedzené v zmysle ustanovenia § 250i ods. 1

a 2 O.s.p., § 250j ods. 5 O.s.p..

Aj podľa názoru odvolacieho súdu správny súd pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či

vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu,

z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania  

a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,  

ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho

rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú

právnu vec relevantný právny predpis. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho

orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprislúcha súdu,

aby nad rámec vlastných právomocí (podľa Občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou

nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných

orgánov štátnej moci.

Zákonodarca zákonom o ochranných známkach zveril do právomoci úradu rozhodovať

o námietkach proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne a skutkové odôvodnenie,

ako aj listinné dôkazy alebo označenie listinných alebo iných dôkazov, ktoré namietateľ

predloží (§§ 10 a 11 zákona č. 55/1997 Z.z.) a za tým účelom vykonávať dokazovanie

v námietkovom konaní, či sú splnené zákonné podmienky dôvodnosti námietok vznesených

namietateľom proti zápisu prihlásenej ochrannej známky do registra ochranných známok (§ 4

zákona č. 55/1997 Z.z.; § 7 zákona č. 506/2009 Z.z.) a hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy,  

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 40b ods. 2 zákona

č. 55/1997 Z.z.; § 52 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z.z.). Pokiaľ teda zo skutkových zistení

v danej veci vyplýva, že správne orgány oboch stupňov hodnotili dôkazový materiál  

na základe zákonom dovolenej voľnej úvahy, postupovali v konaní v súlade so zákonom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa považoval za nedôvodné.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej

veci rozhodol vecne a právne správne a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa  

§ 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.

  Odvolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 246c

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní neúspešný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 26. októbra 2011  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth