Najvyšší súd
6Sžhuv/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci žalobcu: E. M. O. C., so sídlom X., T., U., zastúpený
JUDr. A. P., so sídlom N., proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky, J. Švermu č. 43, Banská Bystrica, za účasti: J. D., M., zastúpený patentovým
zástupcom Ing. I. B., Š., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa
4. mája 2010, č. POZ 3083-2004 II/41-2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 1 Scud/7/2010-52 zo dňa 3. novembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 1 Scud/7/2010-52 zo dňa 3. novembra 2010 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd v danej veci
z predloženého administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že žalovaný správny
orgán preskúmavaným rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu Úradu priemyselného vlastníctva SR sp.zn. POZ 3083-
2004 N/138-2008/Ob zo dňa 24.7.2008 a uvedené rozhodnutie potvrdil; týmto rozhodnutím
boli podľa § 11 ods. 2, písm. b/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach (ďalej len
„zákon o ochranných známkach“) v spojení s § 4 ods. 1, písm. c/ a § 4 ods. 3 zákona
o ochranných známkach zamietnuté námietky namietateľa E. M. O. C. (žalobcu) proti zápisu
slovného označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok
(č. sp. POZ 3083-2004, prihláška podaná dňa 22.10.2004).
Ďalej krajský súd zistil, že dňa 22.10.2004 podal prihlasovateľ J. D. prihlášku slovnej
ochrannej známky „M. W. E.“ (č. spisu POZ 3083-2004) pre tovary v triede 6, v triede 7,
v triede 9, v triede 12, v triede 16 a pre služby v triedach 6, 9, 35, 37, 40, 42 podľa
medzinárodného triedenia tovarov a služieb; po zverejnení prihlášky dňa 4.8.2005 bola
prihláška prevedená na nového prihlasovateľa, a to M. W. E., s.r.o. B., ktorý previedol
následne práva z prihlášky ochrannej známky na J. D., M. (ďalší účastník); žalobca je
majiteľom skoršie zapísaných slovných ochranných známok č. X.„M.“ pre tovary v triede 4
medzinárodného triedenia tovarov a služieb, č. X. „M. – K.“ pre tovary v triede 4,
č. X. „M. 1“ pre tovary v triede 4, č. X. „M. 1“ pre tovary v triede 4, č. X. „M. G. P.“
pre tovary v triede 25, č. X. „M. G. P.“ pre ďalšie tovary v triede 41, č. X. „M.“ pre služby
v triede 37, č. X. „M.“ pre ďalšie služby v triede 37, č. X. „M.“ pre tovary v triedach 29, 30,
32 a 34, č. X. „M. 1 T. E.“ pre ďalšie tovary v triede 4, CTM č. X. „M. l“ pre tovary a služby
v triedach 1, 4, 37 a 41, CTM č. X. „M.“ pre tovary a služby triedach 16, 17 a 39, CTM č. X.
„M.“ pre služby v triedach 36, 37, 41 a 42, CTM č. X. „M.“ pre tovary v triedach 1, 3, 4, 9, l6
a 19, CTM č. X. „M.“ pre tovary a služby v triedach 16, 17 a 39, CTM č. X.„M.“ pre tovary
a služby v triedach 36, 37 a 41, CTM č. X.„M.“ pre tovary v triedach 1, 3, 4, 9, 16 a 19, CTM
č. X. „M. G.“ pre tovary a služby v triedach 4, 37 a 39, CTM č. X. „M. S. T. S.“ pre tovary
v triedach 1 až 4, CTM č. X.„M. 1 T.E.“ pre tovary v triede 4, č. X„M. 1 S.“ pre tovary
v triedach 1 a 4 a CTM č.X. „M. M.“ pre tovary a služby v triedach 9 a 42 medzinárodného
triedenia tovarov a služieb.
Krajský súd zákonnosť napadnutých rozhodnutí posúdil v intenciách právnych noriem
ustanovených v ustanoveniach § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3, § 40b ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z.
o ochranných známkach a v zmysle § 7 písm. b/, s § 54 ods. 1, § 51 ods. 5, § 52 ods. 3
zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach.
Podľa názoru krajského súdu rozhodnutia prvostupňového ako aj druhostupňového
správneho orgánu vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu, a to najmä z dokladov
a podaní, ktoré boli predložené účastníkmi konania, predovšetkým namietateľom (§ 52 ods. 3
zákona č. 506/2009 Z.z., § 42b zákona č. 55/1997 Z.z.). Mal za to, že správne orgány rozhodli
vo veci v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách, ktoré citoval,
pri naplnení správneho procesného postupu, ako aj že predložené dôkazy ohľadom
skutkových otázok logicky a správne vyhodnotili. Konštatoval, že nezistil ani rozpory
v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís,
ktoré boli predmetom konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že v danom prípade išlo
o rozhodnutia správnych orgánov vydaných na základe správnej úvahy (správne uváženie),
a preto súd je oprávnený ich preskúmať v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto
rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia. Konštatoval, že pokiaľ je teda zákonom založené voľné
uváženie správneho orgánu o veciach rozhodovania o ochranných známkach toto uváženie
nemôže súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím, ani skúmať účelnosť a vhodnosť
vydaného rozhodnutia. Nesúhlasil s námietkou žalobcu vo veci rozpornosti ustanovenia § 245
ods. 2 O.s.p. s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná
jurisdikcia), s poukazom na to, že princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej
časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho pôsobenie vo veciach
prieskumu (vo veciach verejnoprávnych) nie je však neobmedzené v zmysle ustanovenia
§ 250i ods. 1 a 2 O.s.p., § 250j ods. 5 O.s.p.. Poukázal na to, že k otázke uplatňovania
princípu plnej jurisdikcie zaujali súdy Slovenskej republiky právny názor, v zmysle ktorého
ak je rozhodovanie o určitých otázkach predmetom správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou
nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných
orgánov štátnej moci, s tým, že žalovaný správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR č. k. 6 Sžhuv 1/2009.
Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že z predložených dôkazov
namietateľa nebolo preukázané, že namietané ochranné známky namietateľa majú status
všeobecne známych známok, ani že sú známkami s dobrým menom v zmysle § 7 písm. b/
zákona o ochranných známkach. Taktiež mal za to, že zo spisu vyplýva, že namietateľ
predložil v konaní kópie výpisov jeho ochranných známok registra ochranných známok, kópie
zoznamu jeho ochranných známok zapísaných v registri úradu pre harmonizáciu vnútorného
trhu, ďalej kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných pre rôzne štáty vo svete,
kópie z internetovej stránky a z internetovej stránky W., z ktorých dokladov bolo skutočne
preukázané iba to, že žalobca je majiteľom značného počtu ochranných známok založených
na slovnom prvku „M.“ a taktiež preukázal, že má zapísané ochranné známky v rôznych
krajinách sveta. Stotožnil sa so stanoviskom žalovaného, že predložené dôkazy nepreukazujú
kvalitatívne kritériá ochranných známok namietateľa. Mal za to, že taktiež nebolo preukázané,
že známky boli používané na tovaroch mimoriadnej akosti a že majú vysokú komerčnú
hodnotu, keď nepreukazujú ani to, v akom rozsahu alebo dĺžke sú používané na príslušných
trhoch, ako aj, že nebola preukázaná skutočnosť, že by ochranné známky vyvolávali
u spotrebiteľov dôveru vo výrobky, teda nebola preukázaná ich dobrá povesť a dobré meno,
ktoré ako tvrdil žalobca, bolo získané v dôsledku dlhodobej prítomnosti výrobkov označených
ochrannými známkami na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že skutočnosť, že
zápis prvej ochrannej známky „M.“ bol datovaný dňa 15.2.1956, ešte samotné uvedené
skutočnosti nepreukazuje a taktiež, že dobré meno a dobrú povesť ochranných známok
nepreukazujú ani predložené kópie z internetových stránok, bez predloženia ďalších dôkazov,
pretože ide v skutočnosti iba o stránky, ktoré sú spracované samotným žalobcom, resp. jeho
zložkami.
Podľa názoru krajského súdu, keďže namietateľ na základe ním predložených dôkazov
relevantným spôsobom nepreukázal všeobecnú známosť a dobré meno jeho ochranných
známok ako jednu s kumulatívnych zákonných podmienok potrebných pre úspešné
uplatnenie námietok voči zápisu slovného označenia „M. W. E.“ do registra ochranných
známok, žalovaný správne rozhodol, keď námietky namietateľa zamietol, s poukazom na to,
že žalovaný v predmetnom konaní rozhoduje v zmysle § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z.
na základe dôkazov a podaní, ktoré boli účastníkmi konania predložené a preto bolo v záujme
žalobcu (namietateľa), aby preukázal ním tvrdené skutočnosti a tak uniesol svoje dôkazné
bremeno, pretože správny orgán v tomto konaní neprihliada na skutočnosti mu známe
z úradnej činnosti, ani na tzv. všeobecnú známosť, pretože podľa § 51 ods. 5 zákona
č. 506/2009 Z.z. (§ 37 zákona č. 55/1997 Z.z.) je aplikácia ustanovení § 32 až 34 zákona
o správnom konaní č. 71/1967 Zb. vylúčená aj vrátane ust. § 34 ods. 6.
Krajský súd považoval žalobu za nedôvodnú a preto je zamietol podľa § 250j ods. 1
O.s.p..
Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1
O.s.p.. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.
Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
V dôvodoch odvolania vytýkal súdu prvého stupňa, že vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s právnym názorom prvostupňového súdu. Uviedol, že
zastáva názor, že existuje rozpor medzi obmedzeným rozsahom súdneho prieskumu
správnych rozhodnutí založených na správnom uvážení tak, ako je stanovený v § 245 ods. 2 O.s.p. a medzi úplným prieskumom takýchto rozhodnutí stanoveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (plná jurisdikcia). Ďalej uviedol, že uvedený
Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného
poriadku a teda má prednosť pred zákonom, pretože zaručuje väčší rozsah ústavných práv
a slobôd, keďže zabezpečuje právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch v plnej jurisdikcii. Poukázal na to, že
ochranu práv k ochrannej známke ako nehmotnému statku je bezpochyby možné podradiť
pod ochranu majetku, a teda medzi základné občianske práva. Uviedol, že článok 6
uvedeného Dohovoru nerozlišuje skutkové okolnosti a právne otázky; i skutkové okolnosti
majú totiž rovnako určujúci význam pre výsledok konania, ktoré sa týka „práv a záväzkov
občianskej povahy“, v nadväznosti na to poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Albert de Le Compte z 10.2.1983, A-58, ods. 29, v ktorom súd konštatoval, že
každé rozhodnutie správneho orgánu musí podliehať následnej kontrole buď zo strany iného
orgánu spĺňajúceho požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru alebo súdu, ktorý má tzv. plnú
jurisdikciu. Tvrdil, že tento pojem pritom v správnom súdnictve predstavuje možnosť súdov
preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú stránku napadnutého rozhodnutia, čo tiež
znamená, že súd je oprávnený vykonávať rozhodnutie. V súvislosti s aplikáciou čl. 6
Dohovoru poukázal aj na rozhodnutie vo veci Ringeisen v. Rakúsko zo 16.7.1971, s. A č. 13,
str. 39.
Poukázal na to, že v prípade rozhodovania o zápise ochrannej známky, resp.
o námietkach proti jej zápisu ide o procedúru verejnoprávneho charakteru, konečným
dôsledkom je však rozhodnutie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje práva majiteľa
ochrannej známky (či už v postavení namietateľa alebo prihlasovateľa). Uviedol, že tieto
práva (teda možnosť používať ochrannú známku a vylúčiť každú neoprávnenú osobu z jej
používania, resp. používania zameniteľného označenia) pritom možno zaradiť pod právo
na ochranu majetku tak, ako je vyjadrené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktorý názor podporuje aj
skutočnosť, že ochranná známka ako nehmotný statok s vyčísliteľnou hodnotou tvorí
významnú súčasť majetku jej majiteľa a ako taká môže byť predmetom právnych dispozícií,
čo potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Procola v. Luxembursko z 28.9.1995,
s. A č. 326, str. 15, keď pod čl. 6 Dohovoru podradil aj konania, ktorých výsledok má dopad
na právo majetkovej povahy, ako spory občianskoprávnej povahy. Dôvodil, že rozhodnutím
súdu vo veci zápisu ochrannej známky porušujúcej známkové práva namietateľa tak dochádza
k zásahu do práva na ochranu majetku, teda súd v správnom súdnictve v takejto veci
rozhoduje o občianskych právach a záväzkoch. Ďalej poukázal na českú právnu úpravu
vzťahujúcu sa na transformovanie a implementovanie čl. 6 ods. 1 Dohovoru do českého
právneho poriadku v plnom rozsahu a to zákona č. 150/2002 Sb. – soudní řád správní, ktorý
zákon bol prijatý na podnet Ústavného súdu Českej republiky č. 276/2001. V tejto súvislosti
súčasne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR II. ÚS 158/99, v ktorom konštatoval, že
pre posúdenie podmienok prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle ust. § 244
ods. 1 O.s.ř. je určujúce to, či takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry
fyzickej alebo právnickej osoby.
Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, keď sa stotožnil so záverom žalovaného, že
z predložených dôkazov nebolo preukázané, že namietané ochranné známky majú status
všeobecne známych ochranných známok, ani že sú známkami s dobrým menom v zmysle
ust. § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach. Zdôraznil, že v podaných námietkach
preukázal, že je majiteľom vysokého počtu ochranných známok založených na slovnom prvku
„M.“ a tiež preukázal, že svoje výrobky distribuuje a predáva do celého sveta vrátane
Slovenskej republiky, slovenskí spotrebitelia sa navyše s výrobkami žalobcu mohli stretnúť
už pred rokom 1989, čo výrazne zvyšuje schopnosť pamätať si toto označenie, v tom čase
existovalo na československom trhu len pár druhov motorových olejov, s ktorými sa slovenský motorista mohol stretnúť, s tým, že skutočnosť, ktorá zvyšuje povedomie a dobrú
povesť ochranných známok žalobcu u slovenskej verejnosti, je predovšetkým, že takto
označované výrobky sa skutočne v priebehu niekoľkých dekád vyskytujú na slovenskom trhu.
Dôvodil, že predložené doklady a to predložené výpisy internetových stránok a ochranných
známok sú toho dôkazom, ako aj, že dlhodobá prítomnosť výrobkov označených ochrannými
známkami žalobcu na území Slovenskej republiky je dôkazom toho, že s týmito výrobkami sú
spojené pozitívne pocity na strane spotrebiteľskej verejnosti a dlhodobý záujem slovenských
spotrebiteľov o výrobky žalobcu v dôsledku ich vysokej kvality, pretože pokiaľ by tomu tak
nebolo, výrobky označené ochrannými známkami žalobcu by neboli tak dlho prítomné
na slovenskom trhu, t.j. na každej čerpacej stanici, či inom priestore pre motoristov. Vyslovil
názor, že ochranné známky žalobcu požívajú dobré meno nielen na území Slovenskej
republiky a je s nimi spojená dobrá povesť spolu s vysokou kvalitou takto označených
výrobkov, inak by výrobky žalobcu neboli prítomné na slovenskom trhu celé dekády, čo
v dnešnom ponímaní je dosť vzácne, pretože výrobcovia častokrát svoje výrobky inovujú,
s tým spojujú ich rebranding, t.j. premenovanie. Ďalej poukázal na to, dlhoročné užívanie
a záujem žalobcu chrániť si toto označenie pre územie Slovenskej republiky dokazuje zápis
ochrannej známky č. X. „M.“, ktorý sa datuje od 15.2.1956, s tým, že takáto rozsiahla
a dlhodobá ochrana ochranných známok žalobcu je tak nutne spojená s ich dobrou povesťou,
resp. dobrým menom.
Žalobca ďalej uviedol, že aj na pojednávaní súdu prvého stupňa predkladal príklady
ochranných známok, ktoré požívajú dobré meno na celom svete, vrátane Slovenskej
republiky, avšak bez toho, aby bol čo i len jediný z týchto výrobkov na Slovensku predaný,
s tým, že sa jedná napríklad o výrobky svetových návrhárov uvádzaných na svetový trh
pod značkami CHRISTIAN DIOR, CHANEL, FENDI, GUCCI, GAP, LOUIS VUITTON.
V súvislosti s úžitkom dobrého mena taktiež poukázal na značky resp. výrobky v iných
odvetviach, napr. americké rýchle občerstvenie „STARBUCKS“, svetoznámu banku
„GOLDMAN SACHS“, prípadne noviny „WALL STREET JOURNAL“ či „FINANCIAL
TIMES“.
Taktiež poukázal na to, že si je plne vedomý koncentrácie v námietkovom konaní
a doklady predložené ako príloha žaloby predkladal len za účelom doloženia svojich
predchádzajúcich tvrdení o tom, že ochranná známka M. má nielen vo vzťahu k chráneným
výrobkom vysokú rozlišovaciu spôsobilosť.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa z jeho vecne a právnych dôvodov potvrdil.
V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že už v konaní pred prvostupňovým súdom sa
vyjadril tak, že princíp plnej jurisdikcie je premietnutý aj do znenia piatej časti druhej hlavy
O.s.p., pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu vecí tzv. verejnoprávnych nie je
neobmedzené (§ 250i ods. 1 a § 250i ods. 2, § 250j ods. 5). Konštatoval, že právna úprava
predovšetkým vo všeobecnej rovine neumožňuje, aby súd preberal úlohu správneho úradu
a nahrádzal jeho voľnú úvahu úvahou vlastnou, čo je plne v súlade s ústavným princípom
deľby moci. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2010, č. k. 6Sžhuv/l/2009. Tvrdil, že
princíp tzv. plnej jurisdikcie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je plne uplatniteľný
v súkromnoprávnych veciach, teda vo veciach, v ktorých správny orgán rozhodol v rámci
svojej zákonnej kompetencie o súkromnoprávnych nárokoch, pričom sa prejavuje
predovšetkým vo vzťahu k posudzovaniu, resp. doplňovaniu skutkovej stránky a možnosti
nahradiť rozhodnutie správneho orgánu rozhodnutím súdu (t. j. súdna kontrola, resp.
preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov vo veciach, ktoré patria do oblasti súkromného
práva). Vyslovil názor, že samotný zápis, resp. vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, či zrušenie ochrannej známky, nie je vecou súkromnoprávnou, ale je rozhodnutím o verejnom
subjektívnom práve, pričom predmetom dotknutého konania (v danom prípade námietkového)
je vyriešenie otázky naplnenia, resp. nenaplnenia zákonom ustanovených podmienok
pre zápis ochrannej známky do registra, resp. pre jej zneplatnenie alebo zrušenie.
Poukázal na to, že dobré meno ochrannej známky vyjadruje tú skutočnosť, že
verejnosť je s ochrannou známkou v dôsledku jej používania oboznámená a spája ju
s určitými dobrými vlastnosťami, ktoré od tovarov a služieb očakáva, teda tejto ochrannej
známke „dôveruje“, dobré meno ochrannej známky je teda výrazom toho, že ochranná
známka na určitom území dosiahla v dôsledku jej používania „známosť“ (dobrú povesť,
meno), a to v tom zmysle, že relevantná verejnosť ju pozná a spája s ňou „pozitívne pocity“.
Zdôraznil, že nadobudnutie dobrého mena namietaných ochranných známok musí namietateľ
preukázať, správny orgán nemôže dobré meno namietanej ochrannej známky len
predpokladať, resp. vyvodzovať z tvrdení namietateľa a teda rozhodovanie správneho orgánu
o námietkach podaných v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach sa nemôže
zakladať len na samotných tvrdeniach účastníkov konania, ale je potrebné, aby títo v konaní
pred správnym orgánom tvrdené skutočností aj preukázali. Uviedol, že pri hodnotení
relevantnosti námietok žalobcu uplatnených v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných
známkach skúmal, či doklady predložené namietateľom preukazujú nadobudnutie dobrého
mena na relevantnom území (t. j. území SR, resp. EÚ) pred podaním prihlášky napadnutého
označenia (t. j. pred 21.10.2004), tzn. či preukazujú dostatočnú mieru znalosti namietanej
resp. namietaných ochranných známok na strane relevantnej verejnosti a skutočnosť, či
predmetné ochranné známky vyvolávajú u spotrebiteľov pozitívne pocity v spojení s tovarmi
alebo službami takto označovanými. Zotrval na tvrdení, že na základe predložených
dôkazných materiálov nemožno dospieť k záveru o viacročnom používaní namietaných
ochranných známok na výrobkoch žalobcu, teda nie je z nich zrejmé, že spotrebitelia sa
s namietanými ochrannými známkami oboznámili a považovali ich za známe v spojitosti
s určitými výrobkami. Súhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca v námietkovom
konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení týkajúcich sa dobrého mena
namietaných ochranných známok, čo malo za následok neúspech žalobcu v správnom konaní.
Tvrdil, že neunesenie dôkazného bremena nemôže žalobca zvrátiť ani predkladaním nových
dokladov v konaní pred prvostupňovým súdom resp. aj odvolacím súdom. Poukazom
na § 250i ods. 1 O.s.p. opätovne zdôraznil irelevanciu dokladov predložených žalobcom
s odvolaním. Argumentáciu žalobcu, že vyvodzovať dobré meno z kvalitatívnych kritérií,
z rozsahu a dĺžky užívania nie je vždy na mieste, že určité „značky“ bez toho, aby sa tieto
značky, resp. nimi označované výrobky alebo služby na území Slovenskej republiky
nachádzali, či poskytovali, sú známe u väčšiny slovenskej spotrebiteľskej verejnosti,
tzn. požívajú dobré meno na Slovensku bez akéhokoľvek podielu na trhu a bez akejkoľvek
reklamy, považoval za čisto účelový pokus o zvrátenie skutočnosti, že v správnom konaní
následkom neunesenia dôkazného bremena nebol úspešný. Uviedol, že je možné, že
verejnosti na území Slovenskej republiky sú žalobcom uvádzané značky určitým spôsobom
známe, avšak takúto „sprostredkovanú“ známosť nie je možné stotožňovať s dobrým menom
v zmysle § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach, t. j. v zmysle žalobcom uplatneného
námietkového dôvodu. V súvislosti aplikácie § 7 písm. b/ zákona o ochranných známkach
poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-375/97 (General Motors) zo 14.9.1999
a rozsudok súdneho dvora ES C-301/07 (Pago) zo 6.10.2009.
Zúčastnená osoba sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 10 ods. 2) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s §§ 212 a nasl.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja
ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a následne jeho zrušenia a vrátenia
veci žalovanému na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí námietok žalobcu proti zápisu slovného
označenia „M. W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok, a preto odvolací
súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä
z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými
v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny orgán rozhodoval v konečnej platnosti
o námietkach vznesených proti zápisu slovného označenia ochrannej známky podľa zákona
o ochranných známkach.
Podľa § 4 ods. 1, písm. c/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení
neskorších predpisov účinný do 31.12.2009 (ďalej len „zákon č. 55/1997 Z.z.“) za ochrannú
známku nemožno uznať označenie, o ktorom Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky (ďalej len "úrad") na základe námietok uplatnených podľa § 9 zistí, že je zhodné
alebo zameniteľné s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ktorá má v Slovenskej
republike dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo službách, ktoré síce
nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka so skorším právom prednosti zapísaná,
nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky
so skorším právom prednosti alebo by im bolo na ujmu.
Za ochrannú známku nemožno uznať ani označenie, o ktorom úrad na základe
námietok uplatnených podľa § 9 zistí, že je zhodné alebo zameniteľné s ochrannou známkou
Spoločenstva (Nariadenie Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke
Spoločenstva (Nariadenie Rady (ES) č. 3288/94 z 22. decembra 1994, ktorým sa mení
a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 40) so skorším právom prednosti, ktorá má na území
Európskych spoločenstiev dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo
službách, ktoré síce nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka Spoločenstva
s dobrým menom zapísaná, nepoctivo ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena
ochrannej známky Spoločenstva alebo by im bolo na ujmu.
Podľa § 9 zákona č. 55/1997 Z.z. po zverejnení prihlášky vo vestníku môže osoba
dotknutá z dôvodov uvedených v § 4 (ďalej len "namietateľ") podať v lehote troch mesiacov
od tohto zverejnenia úradu námietky proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne
a skutkové odôvodnenie, ako aj listinné dôkazy alebo označenie listinných alebo iných
dôkazov, ktoré namietateľ predloží.
Podľa § 54 ods. 1, 2 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach účinného
od 1.1.2010 (ďalej len „zákon č. 506/2009 Z.z.“) konania o prihláškach, ktoré neboli
právoplatne skončené do účinnosti tohto zákona, dokončia sa podľa tohto zákona s tým, že
prihlasovateľ je povinný na výzvu úradu v určenej lehote uviesť svoju prihlášku do súladu
s požiadavkami tohto zákona.
Práva a vzťahy z ochranných známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Vznik týchto práv a vzťahov,
ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa posudzujú
podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Ochranná známka zapísaná do registra podľa
predchádzajúcich právnych predpisov nebude vyhlásená za neplatnú, ak je v súlade s týmto
zákonom.
Podľa § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. majiteľom staršej ochrannej známky, ak je
označenie zhodné alebo podobné so staršou ochrannou známkou, ktorá má na území
Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky Spoločenstva na území Európskeho
spoločenstva dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo službách, ktoré
nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náležitého dôvodu
neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky,
alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému
menu.
Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 506/2009 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona
sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní 27) s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29,
32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.
Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 zákona č. 506/2009 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť
a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach.
Úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi
konania predložené.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci
postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci náležite zistili skutkový stav
a zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver, z ktorých dôvodov súd prvého
stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..
Predpokladom konania a rozhodovania úradu po podaní námietok osobou dotknutou
z dôvodov uvedených v § 4 zákona o ochranných známkach proti zápisu označenia
do registra, v súlade s § 9, je posúdenie, či prihlásené označenie spĺňa podmienky ustanovené
na zápis do registra so zreteľom na dôvodnosť alebo nedôvodnosť námietok podľa § 4.
Zákonodarca v právnej norme § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., ktoré sa bez
vecných zmien pretransformovali do § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných
známkach ustanovil, že nie je možné uznať za ochrannú známku označenie, o ktorom úrad
na základe uplatnených námietok zistí, že je zhodné alebo podobné so staršou ochrannou
známkou, ktorá má na území Slovenskej republiky a v prípade ochrannej známky
Spoločenstva na území Európskeho spoločenstva dobré meno, ak by použitie tohto označenia
na tovaroch alebo službách, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka
zapísaná, bez náležitého dôvodu neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého
mena staršej ochrannej známky, alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému menu. Teda povinnosťou správneho orgánu
je posudzovať zhodnosť alebo zameniteľnosť označenia ochrannej známky predloženého
k zápisu do registra s ochrannou známkou so skorším právom prednosti, ak má na území
Slovenskej republiky, resp. ak ide o ochrannú známku Spoločenstva na území Európskeho
spoločenstva, dobré meno, ak by použitie tohto označenia na tovaroch alebo službách, ktoré
nie sú podobné tým, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná, bez náležitého dôvodu
neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena staršej ochrannej známky,
alebo by bolo na ujmu rozlišovacej spôsobilosti staršej ochrannej známky alebo jej dobrému
menu.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis zistil, že rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky sp.zn. POZ 3083-2004 N/138-2008/Ob zo dňa 24.7.2008 boli podľa § 11 ods. 2,
písm. b/ zákona č. 55/1997 Z.z. v spojení s § 4 ods. 1, písm. c/ a § 4 ods. 3 tohto zákona
zamietnuté námietky namietateľa E. M. O. C. (žalobcu) proti zápisu slovného označenia „M.
W. E.“ prihlasovateľa J. D. do registra ochranných známok. Z odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia vyplýva, že správny orgán prvého stupňa po posúdení dobrého mena
namietaných ochranných známok a zhodnotení dôkazových materiálov predložených
namietateľom (žalobcom) dospel k záveru, že namietateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože
na základe predložených dokladov nie je možné zistiť mieru znalosti namietaných ochranných
známok u relevantnej verejnosti, ani ich podielu na trhu, alebo intenzitu a územný rozsah ich
použitia na území Slovenskej republiky, resp. Európskeho spoločenstva, ako aj že rovnako nie
je možné zistiť či namietané ochranné známky majú u relevantnej verejnosti na území
Slovenskej republiky (Európskeho spoločenstva) dobrú povesť, resp. či si ich relevantná
verejnosť spája s určitými dobrými vlastnosťami nimi označených tovarov a služieb. Proti
tomuto rozhodnutiu podal namietateľ (žalobca) rozklad. Žalovaný správny orgán
preskúmavaným rozhodnutím (č. POZ 3083-2004 II/41-2010 zo dňa 4.5.2010) zamietol
rozklad žalobcu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že žalovaný sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvostupňového
správneho orgánu. Žalovaný konštatoval, že dobré meno namietanej ochrannej známky musí
v konaní namietateľ preukázať, pretože nejde o skutočnosť známu úradu z úradnej povinnosti.
Zdôraznil, že základnou podmienkou pre relevanciu dôkazov o dobrom mene namietaných
ochranných známok je, aby sa vzťahovali k územiu Európskeho spoločenstva, a ďalšou
podmienkou, aby bolo možné k doloženým dokladom v predmetnom námietkovom konaní
prihliadnuť je, aby doklady boli datované pred dátumom podania prihlášky ochrannej
známky, alebo ich obsah sa týkal udalosti, či skutočnosti v rozhodujúcom období, t.j. pred
podaním prihlášky ochrannej známky. Poukázal na to, že namietateľ na preukázanie dobrého
mena ochranných známok ako dôkazné materiály, predložil kópie výpisov jeho ochranných
známok z registra vedenom úradom a dostupnom na úradnej internetovej stránke, kópiu
zoznamu jeho ochranných známok zapísaných v registri vedenom Úradom pre harmonizáciu
vnútorného trhu, kópiu zoznamu jeho ochranných známok zapísaných pre rôzne štáty
vo svete, sedem kópií z internetovej stránky a päť kópií z internetovej stránky W..
K predloženým dokladom konštatoval, že namietateľ nimi preukázal len, že je majiteľom
veľkého množstva ochranných známok „M.“, resp. ochranných známok obsahujúcich tento
slovný prvok, avšak pre uznanie štatútu „dobrého mena“ to podľa jeho názoru nie je
dostačujúce. Dôvody namietané namietateľom v rozklade nepovažoval za dôvodné. Stotožnil
sa s názorom prvostupňového správneho orgánu, že namietateľ neuniesol dôkazné bremeno
a že právne relevantným a presvedčivým spôsobom nepreukázal, že jeho namietané ochranné
známky sú známkami s dobrým menom podľa § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z..
Konštatoval, že v konaní o rozklade neboli zistené dôvody, pre ktoré by bolo nutné napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť a súčasne, že napadnuté prvostupňové
rozhodnutie bolo výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade s právnou
úpravou platnou v čase jeho vydania.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný svojím postupom a rozhodnutím venoval
dostatočnú pozornosť námietkam vznesených žalobcom v rozklade. Odvolací súd taktiež ako
súd prvého stupňa a žalovaný zastáva názor, že účastník konania je povinný navrhnúť
a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 52 ods. 1 zákona č. 506/209 Z.z.).
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v predmetnom námietkovom konaní bol povinný
predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim akékoľvek
pochybnosti preukazovali dôvodnosť jeho námietky proti zápisu slovného značenia „M. W.
E.“ do registra ochranných známok, nesplnenie si tejto zákonnej povinnosti má za následok
neunesenie dôkazného bremena, v dôsledku čoho úrad nemôže námietkam namietateľa
vyhovieť. Z administratívneho spisu ani nevyplýva, že by namietateľ v rozklade vzniesol
námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď tvrdil, že v námietkovom konaní
predložil doklady preukazujúce kontinuálne používanie svojich ochranných známok na území
Slovenskej republiky v širšom rozsahu prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti E., s.r.o.,
takže sa široká verejnosť priebežne stretáva s výrobkami označenými ochrannými známkami
„M.“, s poukazom na obvyklú prax obchodných spoločností, zachovávajúce čo možno
úsporný administratívny režim, si nezadávajú, nevyrábajú, a nedokladajú doklady a záznamy
pre eventuálnu budúcu potrebu a súčasne tvrdil, že jeho výrobky označené ochrannými
známkami s dominantným prvkom „M“.“ sú dlhodobo dostupné a ponúkané širokej
verejnosti v každom autoservise aj na každej čerpacej stanici na Slovensku.
Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že správne
orgány venovali dostatočnú pozornosť pri posudzovaní dôvodnosti námietok namietateľa
(žalobcu) postupom súladným v zmysle § 52 ods. 2, 3 zákona č. 506/2009 a na základe
vykonaného dokazovania po zhodnotení dôkazných materiálov predložených namietateľom
dospeli k správnemu právnemu záveru, že namietateľ neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie zákonných podmienok ustanovených v § 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.
(§ 4 ods. 1 písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z.).
Pravdepodobnosť zámeny prihlasovaného označenia s ochrannými známkami
so skorším právom prednosti treba posudzovať celkovo podľa toho, ako vníma príslušná
skupina verejnosti označenia tovarov alebo služieb, so zohľadnením všetkých rozhodujúcich
skutočností prejednávanej veci. Pokiaľ teda žalobca podal námietky proti zápisu označenia
„M. W. E.“ do registra ochranných známok (doručené úradu dňa 4.11.2005), ktorými si
uplatnil námietky podľa § 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., pričom ako dôvod
podania námietok tvrdil, že je majiteľom národných ochranných známok tvoriacich
známkový rad založený na prvku „MOBIL“, ktoré tvoria ochranné známky s právom
prednosti, ktoré označenia s dátumom práva prednosti v námietkach výslovne uviedol, bolo
jeho povinnosťou preukázať splnenie zákonných podmienok ustanovených v právnej norme
§ 4 ods. 1, písm. c/, ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z. (§ 7 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.).
Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného bremena, v dôsledku
čoho nebolo možné jeho námietkam vyhovieť.
Senát odvolacieho súdu taktiež dospel k záveru, že dôkazy predložené namietateľom
v námietkovom správnom konaní nemali dostatočnú dôkaznú hodnotu, keďže presvedčivým
spôsobom nepreukazovali, že prihlasovaná ochranná známka je zhodná alebo zameniteľná
s namietanými ochrannými známkami, ktoré majú na území Slovenska (Európskeho spoločenstva) dobré meno a jej použitie by mohlo nepoctivo ťažiť z rozlišovacej spôsobilosti
alebo dobrého mena namietaných ochranných známok. Z predložených dôkazov aj podľa
názoru odvolacieho súdu vyplývala len skutočnosť, že namietateľ je majiteľom namietaných
ochranných známok, ktorých základným slovným prvkom je označenie „M.“, ktorá
skutočnosť sama osebe nie je dôkazom o tom, že tieto ochranné známky sa využívajú a majú
dobré meno na území Slovenskej republiky resp. Európskeho spoločenstva.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov
sa námietkami žalobcu zaoberali náležite, predložené námietky a dôkazy správne posúdili,
zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver a v odôvodnení svojich rozhodnutí
náležite zdôvodnili svoj vecný a právny záver, a preto súd prvého stupňa postupoval v súlade
so zákonom, keď žalobu zamietol.
Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým namietal
nesprávny postup súdu prvého stupňa, keď zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného
posudzoval v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. s poukazom na povinnosť súdu preskúmať
zákonnosť rozhodnutia žalovaného v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (plná jurisdikcia), dôvodiac, že Dohovor sa stal v súlade s čl. 154c ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky súčasťou ústavného poriadku a teda má prednosť pred zákonom,
pretože zaručuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, keďže zabezpečuje právo
na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje o občianskych právach
a záväzkoch v plnej jurisdikcii, odvolací súd na jeho námietku neprihliadol.
Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona,
sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8,
dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor bol
v Madride podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej republiky dňa 21. februára
1991, po ratifikácii bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.. Dohovor
nadobudol platnosť na základe svojho článku 66 ods. 2 dňom 3. septembra 1953. Pre Českú
a Slovenskú Federatívnu republiku nadobudol platnosť v súlade s článkom 66 ods. 3 dňom
18. marca 1992.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom
na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru vymenúva náležitosti riadneho chodu spravodlivosti.
Podstatným prvkom celého procesu je prístup ku konaniu, ktoré nesie všetky znaky formy
súdnej kontroly. Štát nemôže obmedziť alebo vylúčiť súdnu kontrolu v určitých oblastiach (Golden v. Spojené kráľovstvo – 1975). Prístup k súdnemu fóru musí byť reálny a nie
formálny (Airey v. Írsko – 1979).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že Európska komisia aj súd
dospeli k názoru, že orgány rozhodujúce v prvom stupni musia spĺňať buď procesné
požiadavky čl. 6 ods. 1 alebo ich rozhodnutia sa musia podrobiť následnej kontrole súdneho
orgánu, ktorý týmto požiadavkám sám zodpovedá (Alebert a Le Compte v. Belgicko – 1982).
Komisia aj súd však pripustili, že správne orgány, ktoré riadne vykonávajú rozhodovaciu
právomoc, majú mať možnosť širšej voľnej úvahy (Etti a iní v. Rakúsko – 1987, Obermeier
v. Rakúsko – 1990, Skärby v. Švédsko – 1990), pokiaľ spĺňajú základné podmienky čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Otázkou aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti
a postupov orgánov verejnej správy správnym súdom sa viackrát zaoberal vo svojej judikatúre
Ústavný súd Slovenskej republiky. Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány
konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôže týmto ich postupom dôjsť
k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 197/07).
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa
11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru
a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu
o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v súlade
so zákonom preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a nepochybil, keď
konštatoval, že nezistil ani rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý bol logickým záverom
vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania, s poukazom
na to, že v danom prípade išlo o rozhodnutia správnych orgánov vydaných na
základe správnej úvahy (správne uváženie), a preto súd je oprávnený ich preskúmať
v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, neposudzujúc účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, s tým,
že pokiaľ je zákonom založené voľné uváženie správneho orgánu o veciach rozhodovania
o ochranných známkach, toto uváženie nemôže súd nahradiť svojím vlastným rozhodnutím,
ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia.
Odvolací súd taktiež súhlasí s argumentáciu prvostupňového súdu k námietke žalobcu
vo veci rozpornosti ustanovenia § 245 ods. 2 O.s.p. s článkom 6 (plná jurisdikcia),
s poukazom na to, že princíp plnej jurisdikcie je premietnutý do znenia piatej časti druhej
hlavy Občianskeho súdneho poriadku, pričom jeho pôsobenie vo veciach prieskumu (vo veciach verejnoprávnych) nie je však neobmedzené v zmysle ustanovenia § 250i ods. 1
a 2 O.s.p., § 250j ods. 5 O.s.p..
Aj podľa názoru odvolacieho súdu správny súd pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či
vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu,
z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania
a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,
ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho
rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú
právnu vec relevantný právny predpis. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho
orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprislúcha súdu,
aby nad rámec vlastných právomocí (podľa Občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou
nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných
orgánov štátnej moci.
Zákonodarca zákonom o ochranných známkach zveril do právomoci úradu rozhodovať
o námietkach proti zápisu označenia do registra obsahujúce právne a skutkové odôvodnenie,
ako aj listinné dôkazy alebo označenie listinných alebo iných dôkazov, ktoré namietateľ
predloží (§§ 10 a 11 zákona č. 55/1997 Z.z.) a za tým účelom vykonávať dokazovanie
v námietkovom konaní, či sú splnené zákonné podmienky dôvodnosti námietok vznesených
namietateľom proti zápisu prihlásenej ochrannej známky do registra ochranných známok (§ 4
zákona č. 55/1997 Z.z.; § 7 zákona č. 506/2009 Z.z.) a hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 40b ods. 2 zákona
č. 55/1997 Z.z.; § 52 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z.z.). Pokiaľ teda zo skutkových zistení
v danej veci vyplýva, že správne orgány oboch stupňov hodnotili dôkazový materiál
na základe zákonom dovolenej voľnej úvahy, postupovali v konaní v súlade so zákonom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti
rozsudku súdu prvého stupňa považoval za nedôvodné.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej
veci rozhodol vecne a právne správne a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa
§ 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
Odvolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 246c
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní neúspešný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, dňa 26. októbra 2011
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth