Najvyšší súd
6Sžf/8/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom v B.B.
zastúpenej JUDr. J. K., PhD., advokátom Avokátska klancelária M. & P., s. r. o., so
sídlom v B.B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom
Banská Bystrica, ul. Nová č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
I/221/3759-18204/2006/325-r zo dňa 09. marca 2006, č. I/221/3759-18205/2006/325-r zo
dňa 09. marca 2006, č. I/221/3759-18206/2006/325-r zo dňa 09. marca
2006 a č. I/221/3759-18207/2006/325-r zo dňa 09. marca 2006 na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v B. zo dňa 21. júla 2009, č. k. 1S/217/2006-31, 3S/94/2009-
31, 3S/95/2009-31, 3S/96/2009-31, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v B. zo dňa
21. júla 2009, č. k. 1S/217/2006-31, 3S/94/2009-31, 3S/95/2009-31, 3S/96/2009-31 m e n í
tak, že rozhodnutia – oznámenia žalovaného č. I/221/3759-18204/2006/325-r zo dňa 09.
marca 2006, č. I/221/3759-18205/2006/325-r zo dňa 09. marca 2006, č.
I/221/3759-18206/2006/325-r zo dňa 09. marca 2006 a č. I/221/3759-18207/2006/325-r
zo dňa 09. marca 2006 z r u š u j e a v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 407,84
eura na účet advokátskej kancelárie M. & P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v B. podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania a zrušenia oznámení žalovaného č. I/221/3759-18204/2006/325-r, č.
I/221/3759-18205/2006/325-r, č. I/221/3759-18206/2006/325-r a č. I/221/3759-18207/2006/325-r všetky zo dňa 09. marca 2006, ktorými žalovaný podľa
§ 53 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe
daní“), oznámil žalobkyni, že platobné výmery Daňového úradu B. II č.
601/230/148970/03/Kuj, č. 601/230/148979/03/Kuj, č. 601/230/148998/03/Kuj
a č. 601/230/148976/Kuj všetky zo dňa 30.12.2003, ktorými bola žalobkyni v zmysle § 44
ods. 4 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinného do 30.04.2004 určená
sankcia - zvýšenie dane za zdaňovacie obdobie august 1999, september 1999, október 1999
a november 1999, nie je možné v rámci preskúmania rozhodnutí mimo odvolacieho konania
zrušiť z dôvodu, že zaniklo právo na vyrubenie dane.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutých
oznámení ako aj konania, ktoré im predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe
(§ 244 ods. 1, 2, 3 OSP v spojení s § 247 a nasl. OSP), dospel k záveru, že žalovaný posúdil
vec po právnej stránke súladne so zákonom, že napadnuté rozhodnutia sú vecne správne
a preto žaloba je nedôvodná. Pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal z obsahu
správneho spisu a z ustanovení § 15 ods. 13, § 45 ods. 1, ods. 2 a § 53 ods. 1, ods. 4 a ods. 7
zákona o správe daní, keď dospel k záveru, že žalovaný môže platobné výmery zrušiť len
za podmienky, že žalovanému nezaniklo právo na vyrubenie dane. V danom prípade si žalobkyňa uplatňuje právo za zdaňovacie obdobie august až november 1999, z čoho
vyplýva, že povinnosť podať daňové priznanie vznikla po 01.09.1999. Päťročná prekluzívna lehota začala plynúť od 31.12.1999 a uplynula 31.12.2004. Z týchto dôvodov, keďže právo
na vyrubenie dane zaniklo, krajský súd žalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal pre jej neúspech v konaní.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie zotrvávajúc
na svojich námietkach uvedených v žalobe. Uviedla, že úlohou krajského súdu bolo
preskúmať v súdnom konaní zákonnosť rozhodnutí vydaných žalovaným, ako
aj prvostupňovým správnym orgánom, a to v intenciách zákona o správe daní. V rámci tohto
skúmania mal zodpovedať otázku, či právo žalobkyne na vrátenie zvýšenia dane
za zdaňovacie obdobie august 1999 až november 1999 bolo v zmysle § 45 zákona o správe
daní prekludované alebo nie. Zodpovedanie otázky uplynutia, resp. neuplynutia prekluzívnej
lehoty súdom malo zásadný význam pre žalobkyňu požadované preskúmanie rozhodnutí
mimo odvolacieho konania, nakoľko zrušenie/zmena platobných výmerov mimo odvolacieho
konania je v zmysle dikcie § 53 ods. 7 zákona o správe daní možná len v prípade existencie
práva na vyrubenie dane alebo rozdielu dane podľa § 45 zákona o správe daní. Ďalej
žalobkyňa namietala, že s uplynutím, resp. neuplynutím prekluzívnej lehoty na vyrúbenie dane alebo rozdielu dane sa mal súd primárne vyporiadať aj s otázkou, či platobné výmery
zo dňa 30.12.2003 vydané Daňovým úradom B. II na zvýšenie dane možno považovať v zmysle § 45 ods. 2 zákona o správe daní za úkony smerujúce k vyrubeniu dane alebo
rozdielu dane, spôsobujúce plynutie novej päťročnej lehoty, v ktorej je možné vyrubiť daň
alebo rozdiel dane podľa § 45 zákona o správe daní. Otázku, či možno vydanie platobných
výmerov na zvýšenie dane vydaných Daňovým úradom B. II dňa 30.12.2003 za zdaňovacie
obdobie august 1999 až november 1999 považovať za úkony smerujúce na vyrubeniu dane
alebo rozdielu dane v zmysle § 45 ods. 2 zákona o správe daní, súd osobitne neskúmal ani sa
ňou nezaoberal. V danej súvislosti sa obmedzil iba na všeobecný odkaz na
ustanovenie § 15 ods. 13 zákona o správe daní, podľa ktorého za úkon, smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane možno považovať doručenie protokolu o daňovej
kontrole alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane. Posúdenie otázky, či možno
považovať vydanie uvedených platobných výmerov za úkony smerujúce k vyrubeniu dane
alebo rozdielu dane v zmysle § 45 ods. 2 zákona o správe daní, je jednoznačne
rozhodujúce pre posúdenie a zodpovedanie otázky uplynutia, resp. neuplynutia
prekluzívnej lehoty v zmysle § 45 ods. 2 zákona o správe daní a následne aj pre posúdenie možnosti zrušiť žalobkyňou napadnuté platobné výmery v rámci preskúmania
mimo odvolacieho konania. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazovala na skutočnosť,
že jednoznačný právny názor, ktorý by samotné vydanie platobných výmerov z okruhu
úkonov smerujúcich k vyrubeniu dane výslovne vylučoval, sa v príslušných právnych
predpisoch a ich komentároch, judikatúre a ustálených právnych názoroch nenachádza.
Žalobkyňa zotrvala na názore, že vydanie platobných výmerov na zvýšenie dane za
zdaňovacie obdobie august 1999 až november 1999 zo dňa 30.12.2003 možno považovať za
úkony smerujúce k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane v zmysle § 45 ods. 2 zákona o správe
daní a že právo žalobkyne na vyrubenie dane alebo rozdielu dane podľa § 45 zákona o správe
daní prekludované nebolo a dňom 31.12.2004 nezaniklo v dôsledku čoho je žalovaný
oprávnený v rámci preskúmania mimo odvolacieho konania označené platobné výmery
zrušiť. Žalobkyňa preto žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že oznámenia žalovaného ako aj platobné výmery Daňového úradu B. II
zruší. Súčasne žalobkyňa žiadala o priznanie náhrady trov celého konania.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 03.11.2009 na odvolanie žalobkyne
navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v B. potvrdiť. Zotrval na názore, že
predmetné platobné výmery nie je možné zrušiť z dôvodu, že zaniklo právo na vyrubenie dane, o ktorej skutočnosti žalovaný zaslal žalobkyni oznámenia v zmysle § 53 ods. 4 zákona
o správe daní. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobkyňa v odvolaní uvádza rovnaké námietky
ako v žalobe, ku ktorým sa žalovaný vyjadril. K plynutiu lehôt na vyrubenie dane žalovaný
uvádza, že o plynutí lehôt na vyrubenie dane pojednáva ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona
o správe daní. V zmysle tohto ustanovenia v daných prípadoch päťročná lehota na vyrubenie
dane – určenie sankcie zvýšenia dane začala plynúť od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie, t. j. od 31.12.1999 a uplynula dňa 31.12.2004. Ďalej
uviedol, že ktoré úkony sa považujú za úkony smerujúce na vyrubenie dane upravuje
ustanovenie § 15 ods. 13 zákona o správe daní, z ktorého vyplýva, že za úkon smerujúci
k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane sa považuje len doručenie protokolu o daňovej kontrole
alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane. Platobný výmer sa v zmysle vedeného
ustanovenia nepovažuje za úkon smerujúci k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane, pretože
nesmeruje k vyrubeniu dane, ale ním sa už daň priamo vyrubuje. Z uvedeného vyplýva,
že predmetné platobné výmery zo dňa 30.12.2003 nie sú úkonom smerujúcim k vyrubeniu
dane, ktorý by predlžoval päťročnú lehotu v zmysle ustanovenia § 15 ods. 3 zákona o správe
daní, pretože nimi bola daň (sankcia) už priamo vyrubená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne je možné vyhovieť.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutí - oznámení žalovaného
č. I/221/3759-18204/2006/325-r, č. I/221/3759-18205/2006/325-r,
č. I/221/3759-18206/2006/325-r a č. I/221/3759-18207/2006/325-r všetky zo dňa
09. marca 2006, ktorými žalovaný podľa § 53 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), oznámil žalobkyni, že platobné výmery
Daňového úradu B. II č. 601/230/148970/03/Kuj, č. 601/230/148979/03/Kuj, č. 601/230/148998/03/Kuj a č. 601/230/148976/Kuj všetky zo dňa 30.12.2003, ktorými bola
žalobkyni v zmysle § 44 ods. 4 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty určená sankcia - zvýšenie dane za zdaňovacie obdobie august až november 1999, nemožno v rámci
preskúmania rozhodnutí mimo odvolacieho konania zrušiť.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní, definuje základné zásady daňového konania
takým spôsobom, že tieto vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej
republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR
a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní
postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu
a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.
Zákon o správe daní je procesným predpisom, ktorý upravuje správu daní a poplatkov.
Je súčasťou zmien právnych predpisov v rámci zavedenia daňovej reformy k 01. januáru l993.
Táto procesná norma upravuje postupy (procesy), pomocou ktorých správcovia daní realizujú
úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). Upravuje teda
pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov
daňového konania a je (v tomto zmysle) zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu
dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov.
V tomto smere súčasne odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, v zmysle ktorej ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky
štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv,
ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, keď právo umožňuje rozdielny
výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva)
štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov,
ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní
a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva,
sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd.
V daňovom konaní sa právne úkony, či iné rozhodujúce skutočnosti posudzujú podľa svojho
obsahu. V pochybnostiach orgány verejnej moci postupujú voči daňovému subjektu
miernejšie /in dubio mitius/ (bližšie pozri napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008 – www.concourt.sk).
Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani jej nedoplatok alebo priznať nárok na daňový
odpočet po uplynutí päť rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom vznikla daňová povinnosť bez súčasnej povinnosti
podať daňové priznanie alebo hlásenie.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o správe daní ak bol pred uplynutím tejto lehoty vykonaný
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo jej doplatku, plynie päťročná lehota znova od konca
roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť a dodatočne vyrubiť
daň však je možné najneskôr do desiatich rokov od konca zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom vznikla daňová
povinnosť bez súčasnej povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o správe daní rozhodnutie, ktoré je právoplatné, s výnimkou
daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže
z vlastného alebo iného podnetu preskúmať orgán najbližšie nadriadený orgánu, ktorý toto
rozhodnutie vydal, ak ide o rozhodnutie orgánu najbližšie nadriadeného správcovi dane, toto
rozhodnutie môže preskúmať ministerstvo, a ak ide o rozhodnutie ministerstva, Minister
financií Slovenskej republiky na základe návrhu ním určenej osobitnej komisie. Rozhodnutie
Ministra financií Slovenskej republiky nemožno preskúmať. Podnet na preskúmanie
rozhodnutia nie je oprávnený podať orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorému
ministerstvo právoplatné rozhodnutie už preskúmalo.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o správe daní podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo
odvolacieho konania sa podáva orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal, a môže byť podaný
najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie vydané v rozpore so všeobecne
záväzným právnym predpisom orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia zmení
alebo zruší. Orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia rozhodnutie zruší a vráti vec
na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody.
Podľa § 53 ods. 4 zákona o správe daní ak orgán príslušný na preskúmanie
rozhodnutia zistí, že vydané rozhodnutie nie je v rozpore so všeobecne záväzným právnym
predpisom, zašle o tejto skutočnosti tomu, kto podal podnet na preskúmanie rozhodnutia,
písomné oznámenie. V takom prípade sa rozhodnutie nevydáva.
Podľa § 53 ods. 5 zákona o správe daní pri preskúmaní rozhodnutia vychádza
príslušný orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Preto
nemôže rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť alebo zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie podľa odseku 3, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých
pôvodné rozhodnutie vychádzalo.
Podľa § 53 ods. 6 zákona o správe daní podnetu účastníka konania na preskúmanie
rozhodnutia môže v plnom rozsahu vyhovieť aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal,
ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania alebo ak s tým súhlasia ostatní účastníci
konania.
Podľa § 53 ods. 7 zákona o správe daní orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania môže mimo odvolacieho konania platobný výmer alebo
dodatočný platobný výmer zrušiť, zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie,
ak nezaniklo právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Ak ide o rozhodnutie neuvedené
v prvej vete, orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania nemôže
rozhodnutie mimo odvolacieho konania zrušiť, zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie po uplynutí piatich rokov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho i súdneho spisu ako aj z citovaných
zákonných ustanovení, odvolací súd sa nie celkom stotožnil s právnym názorom žalovaného
uvedeným v napadnutých oznámeniach (rozhodnutiach) zo dňa 09.03.2006 a ani s právnym
názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisového materiálu žalovaného v danom prípade
je rozhodujúcou skutočnosťou skutočnosť, že žalobkyňa dňa 15.12.2003 podala Daňovému
úradu B. II (ďalej len „správca dane“) dodatočné daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august až november 1999. Daňový úrad B. II (ďalej len
„správca dane“) vydal dňa 30.12.2003 platobné výmery č.601/230/148970/03/Kuj,
č.601/230/148979/03/Kuj, č. 601/230/148998/03/Kuj a č. 601/230/148976/Kuj,
ktorými v zmysle § 44 ods. 4 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon o DPH“ účinný do 30.04.2004) určil žalobkyni zvýšenie dane vo výške 20 % zo sumy
uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní, pretože žalobkyňa dodatočným daňovým
priznaním znížila nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní. Z obsahu pripojeného
spisového materiálu vyplýva, že správca dane označené platobné výmery vydal bez toho, aby skúmal opodstatnenosť a správnosť dodatočného daňového priznania. Ďalej z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že správca dane prípisom zo dňa 04.10.2004 doručeným dňa
06.10.2004 žalobkyni oznámil, že v zmysle § 39 zákona o DPH sa medzinárodnou prepravou
tovaru rozumie preprava dopravnými prostriedkami z miesta v zahraničí do miesta v zahraničí
cez tuzemsko, z miesta v zahraničí do miesta v tuzemsku, z miesta v tuzemsku do miesta
v zahraničí, medzi dvoma miestami v tuzemsku ako súčasť medzinárodnej leteckej a vodnej
dopravy. Na účely tohto zákona sa tovarom rozumie aj elektrická energia. Elektrická energia
môže byť prepravená len prostredníctvom elektrizačnej sústavy. Elektrizačnú sústavu
je možné podľa názoru Ministerstva financií Slovenskej republiky považovať za dopravný
prostriedok, prostredníctvom ktorého môže byť elektrická energia prepravená. Na základe
uvedeného možno tranzit elektrickej energie uskutočnený do 01.05.2004 posúdiť
ako medzinárodnú prepravu tovaru, čiže tranzit elektrickej energie v uvedenom období možno
posúdiť ako plnenie oslobodené od DPH. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadosťou zo dňa
23.11.2004 požiadala o vrátenie dane z pridanej hodonoty (ďalej len „DPH“) za obdobie
október 1998 až január 2002 z dôvodu, že daň nemala byť odvedená. Ďalšou žiadosťou
zo dňa 07.01.2005 žalobkyňa požiadala správcu dane o vrátenie zvýšenia DPH zaplatenej
na základe označených platobných výmerov zo dňa 30.12.2003, ktoré zvýšenie žalobkyňa zaplatila dňa 16.01.2004. Správca dane o tejto žiadosti rozhodol rozhodnutím
č. 500/230/1888/05/Frg zo dňa 03.02.2005 tak, že žiadosti žalobkyne o vrátenie zvýšenia DPH nevyhovel z dôvodu, že označené platobné výmery nadobudli právoplatnosť dňa
26.01.2004 a neboli zrušené, a preto žalobkyni nevznikol nárok na vrátenie zvýšenia dane.
Následne žalobkyňa podala dňa 14.12.2005 podnet na preskúmanie predmetných platobných
výmerov mimo odvolacieho konania v zmysle § 53 a nasl. zákona o správe daní, o ktorom
rozhodol žalovaný tak, že žalobkyni oznámil v zmysle § 53 ods. 5 zákona o správe daní,
že nemôže v rámci preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania platobné výmery
zrušiť, pretože zaniklo právo na vyrubenie dane.
Z uvedeného mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za preukázané, že v prípade
vyššie označených platobných výmerov ide o rozhodnutia vydané v rozpore so zákonom.
Je nepochybné, že v prípade prenosu elektriny do tretej krajiny cez územie Slovenskej
republiky, ktorá môže byť prepravovaná len prostredníctvom elektrizačnej sústavy, ide
o medzinárodnú prepravu, ktorá je v zmysle § 39 ods. 3 zákona o DPH oslobodená od dane.
Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade nebol dôvod na platenie DPH, a teda ani dôvod na vyrubovanie zvýšenia DPH v zmysle § 44 ods. 4 zákona o DPH, a to aj napriek
tomu, že žalobkyňa podala dodatočné daňové priznanie.
Pokiaľ ide o otázku, či je možné vzhľadom na lehoty uvedené v ustanovení § 53 ods. 7
zákona o správe daní, platobné výmery zrušiť, podľa názoru najvyššieho súdu v danom
prípade nemožno vychádzať striktne z ustanovenia § 53 ods. 7 veta prvá zákona o DPH,
pretože je nepochybné, že v danom prípade nebol dôvod na vyrubenie dane ani rozdielu dane,
a teda nemožno hovoriť o zániku práva na vyrubenie dane alebo rozdielu dane v zmysle § 45
ods. 1 zákona o správe daní, keďže právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane ani
nevzniklo. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo zvýšenie dane na základe predmetných
platobných výmerov zaplatené zo strany žalobkyne bez právneho dôvodu.
Vzhľadom k tomu, že predmetné platobné výmery boli vydané v rozpore so zákonom,
pričom nadobudli právoplatnosť dňa 26.01.2004 neuplynula lehota piatich rokov
na ich zrušenie v zmysle § 53 ods. 7 veta druhá zákona o správe daní.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že žalovaný v prípade napadnutých oznámení č. I/221/3759-18204/2006/325-r,
č. I/221/3759-18205/2006/325-r, č. I/221/3759-18206/2006/325-r a č. I/221/3759-18207/2006/325-r všetky zo dňa 09. marca 2006, vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v B. podľa § 250ja
ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, že oznámenia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Správny orgán v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
(§ 250ja ods. 4 OSP) opätovne posúdi návrh podnet žalobkyne na preskúmanie vyššie
označených platobných výmerov mimo odvolacieho konania a vo veci opätovne rozhodne.
O náhrade trov celého súdneho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, v zmysle ich vyčíslenia právnym zástupcom v sume 407,84 eura, ktorá suma pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok za odvolanie
v sume 264,- eura (4 x 66,- eura), z náhrady trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2009 vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok po 53,49 eura,
t. j. 106,98 eura (prevzatie a príprava, podanie odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa)
podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, plus 2 krát paušál
po 6,95 eura v zmysle § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, ktorú náhradu je žalovaný povinný
zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. & P., s. r. o., so sídlom v B. vedený v
Ľudovej banke, a. s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 22. júna 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková