Najvyšší súd  

6Sžf/6/2011

 

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej  

a JUDr. Gabriely Gerdovej, v právnej veci žalobcu P. N., podnikateľa, so sídlom v N.,

IČO: X., zastúpeného   JUDr. F. K., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom

v D.D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom

v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného

č. I/228/5370-29681/2010/993168-r zo dňa 12. marca 2010, na odvolanie žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 20S/103/2010-46 zo dňa 30. novembra

2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,

č. k. 20S/103/2010-46 zo dňa 30. novembra 2010   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „krajský súd“

alebo „prvostupňový súd“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. I/228/5370-

29681/2010/993168-r zo dňa 12. marca 2010, ako aj rozhodnutie Daňového úradu

Námestovo č. 658/320/72978/09/Fod zo dňa 9. decembra 2009 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Prvostupňový správny orgán svojím rozhodnutím zamietol podľa  

§ 52 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia

žalovaného (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „zákon č. 511/1992 Zb.“) žiadosť

žalobcu o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Námestovo č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa 28. marca 2007

z dôvodu vecných nedostatkov žalobcom predloženého plnomocenstva ako nového

dôkazu, ktorý mal podľa žalobcu odôvodňovať obnovu konania, ako aj s poukazom  

na to, že žalobca nepreukázal faktické vykonanie fakturovaných prác obchodnou

spoločnosťou L., s.r.o., rovnako nepreukázal, že finančné prostriedky skutočne vyplatil

oprávneným zástupcom spoločnosti L., s.r.o.. Prvostupňový správny orgán dôvodil

tiež rozpormi vo výpovediach žalobcu ohľadne identity osôb J. J. a následne pána K.,

s ktorými dojednával obchodné záležitosti súvisiace s obchodnou spoločnosťou L.,

s.r.o., a predovšetkým prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že nie je splnená

podmienka na obnovu konania v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní

v tom smere, že plnú moc udelenú p. K. by nemohol daňový subjekt použiť počas

daňovej kontroly bez vlastného zavinenia, pretože ak konal s p. K., ten sa musel

preukázať oprávnením konať za spoločnosť L., s.r.o., D. a keďže k žiadosti o obnovu

konania nebol predložený žiadny iný dôkaz, podľa správcu dane plnomocenstvo

nemalo vplyv   na skutočnosti zistené pri daňovej kontrole, a nie je preto dôvod

na obnovu konania. Druhostupňový správny orgán sa stotožnil   so závermi

vyslovenými Daňovým úradom Námestovo a rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu potvrdil, odkazujúc na závery zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline

č. k. 21S/108/2008-62 zo dňa 10. februára 2009, ktorý vyslovil záväzný právny záver

usmerňujúci správcu dane   na vyhodnocovanie plnej moci vo vzťahu k zneniu

ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o správe daní.

Krajský súd v odôvodnení poukázal na to, že obnova konania je mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľnosti

právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/

zákona o správe daní vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť

kumulatívne splnené tri podmienky:

- „novosť“ skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,

- „možnosť“ ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia, a

- „nemožnosť“ ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania.

V prípade prvej podmienky sa krajský súd nestotožnil so záverom správcu dane,

že predložené plnomocenstvo nie je novým dôkazom. Ako vyplýva

z administratívneho spisu, žalobca ani raz v priebehu základného administratívneho

konania neuviedol, že mu niekto plnú moc odovzdal, ukázal, resp. že vedel o jej

existencii. Na tento dôkaz sa žalobca prvýkrát odvolal až po právoplatnom skončení

daňového konania (3. mája 2007), a to v návrhu na jeho obnovu (10. augusta 2007),

v ktorom uvádza, že k získaniu plnej moci došlo pri náhodnom stretnutí žalobcu

s pánom K. v Bratislave (nakoľko v mieste bydliska ho nevedel kontaktovať, pretože

pán K. vykonáva práce po celom území Slovenska ako aj v zahraničí) v mesiaci júl

2007. Z uvedeného vyplýva, že ide o dôkaz svojím charakterom nový. Konštrukcia

správneho orgánu nemá podľa krajského súdu oporu v skutkových zisteniach, správny

orgán sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že pán K. je jeho rovesník, ktorého

dlhodobo pozná z rodnej obce, preto mu dôveroval a zastupovanie si nepreveroval. Nie

je zrejmé, prečo správny orgán nereagoval na žalobcom uvádzané tvrdenia, ale vychádzal zo záveru, že plná moc musela byť žalobcovi ukázaná alebo odovzdaná,

keď to nikto netvrdí a nevyžaduje to ani príslušná právna norma. K úspešnému

vylúčeniu tohto pojmového znaku predmetného dôkazu by zo strany správneho orgánu

došlo, pokiaľ by preukázal, že tvrdenie žalobcu, že plnú moc získal až po skončení

daňového konania, sa nezakladá na pravde; správny orgán však tejto skutočnosti

nevenoval pozornosť. Pri vymedzení druhého pojmového znaku krajský súd vychádzal

z gramatického výkladu pojmu „možnosť“, t. j. že použitie nového dôkazu

automaticky neznamená úspech žalobcu v obnovenom konaní, relevantná   je len

potencionalita možnosti vplyvu na výrok rozhodnutia. Táto je podľa názoru krajského

súdu nesporne daná, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu je založené   výlučne

na okolnosti zastupovania obchodnej spoločnosti L., s.r.o., a potvrdenie obsahu plnej

moci (ktorá ani nebola časovo obmedzená, t. j. mohla sa vzťahovať   na predmetné

obdobie dodania stavebných prác, nikdy nebolo tvrdené jej vypovedanie)

zvýrazneného účinkami notársky overeného podpisu (§ 56 ods. 1 písm. b/ zákona

č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov; ďalej len

„zákon č. 323/1992 Zb.“) mení hodnotenie skutkového stavu prezentované

v odôvodnení dodatočného platobného výmeru. Povinnosťou správneho orgánu bolo

len vyhodnotiť, či v prípade, ak sa preukáže pravdivosť nového dôkazu, bude mať jeho

obsah vplyv na meritum veci alebo nie. Namiesto uvedeného však správny orgán

posudzoval plnú moc obsahovo z hľadiska náležitostí (ktoré zákon ani nevyžaduje)

a nie z hľadiska jej možného vplyvu na relevantnú okolnosť daného prípadu. Uvedený

znak neznamená, že obnovené konania musí byť založené len   na tomto dôkaze,

naopak, v novom konaní má byť vykonané plnohodnotné dokazovanie. Je však

nesporné, že predložená plná moc len potvrdzuje tvrdenia žalobcu, že konal s pánom

K. ako zástupcom spoločnosti L., s.r.o., a ako dôkaz môže (ale nemusí) priniesť

úspech žalobcovi v merite veci – vo veci určenia výšky DPH za zdaňovacie obdobie

II. štvrťroku 2005. V prípade tretieho bodu krajský súd uviedol, že správny orgán

žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej

sféry bez vlastného zavinenia až po právoplatnom skončení základného konania.

V pôvodnom konaní žalobca vychádzal z toho, že pána K. poznal, spoliehal sa na neho

a nepožadoval preukázanie splnomocnenia. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj

na ustanovenie § 33 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak splnomocnenec

prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný,

len pokiaľ toto prekročenie schválil. Vo vzťahu k odôvodneniu krajský súd poukázal

aj na nesprávnosť citácie ustanovenia § 9 ods. 3 až ods. 5 zákona o správe daní

zo strany správneho orgánu. Citované ustanovenie sa vzťahuje na zastupovanie

v samotnom daňovom konaní (o ktoré v predmetnej veci nejde) a nie na zastupovanie

medzi fyzickými a právnickými osobami navzájom. Všeobecná právna úprava

zastupovania fyzických a právnických osôb nestanovuje explicitný prejav

splnomocnenej osoby o tom, že splnomocnenie prijíma ako obligatórnu súčasť plnej

moci (jednostranného právneho úkonu), preto vyžadovanie tohto prejavu vôle

zo strany správneho orgánu nemá oporu v zákone, navyše jeho doplnenie ex post

do právneho úkonu, ktorého obsah bol daný pri jeho podpísaní, je z hľadiska princípov

dokazovania nelogické. Krajský súd žalovanému tiež vytkol „operatívne zisťovanie“

skutočností formou výsluchu p. J., o ktorom žalobcu neinformoval. Podľa názoru

krajského súdu išlo o nadbytočný úkon, ktorý nesmeroval k preukázaniu vyššie vymedzených základných znakov rozhodných v prvej fáze konania o obnove konania.

Skutočnosť, či pán J. plnú moc podpísal, prípadne skúmanie pravosti jeho podpisu

na plnej moci, má byť predmetom až obnoveného konania. Preto takýto postup

správcu dane je podľa krajského súdu   v rozpore so zákonom. O náhrade trov krajský

súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal

náhradu trov konania v sume 66 € ako hotový výdavok predstavujúci zaplatený súdny

poplatok v kolkoch.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc

sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu

zamietol. Poukázal na to, že v predmetnej právnej veci nebol daný dôvod na obnovu

daňového konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/ ani podľa písm. b/ zákona o správe daní.

Žalovaný bol, podľa svojho názoru, oprávnený vykonať dokazovanie a žiadať

doplnenie splnomocnenia o prejav vôle splnomocnenej osoby (čo žalovaný považuje

za preverenie predloženého splnomocnenia). Namietal, že správca dane je oprávnený

posúdiť vplyv nového dôkazu na výsledok doterajšieho konania ako aj skutočnosť, či

takýto nový dôkaz nemohol byť v doterajšom konaní uplatnený bez zavinenia žalobcu

a opätovne poukázal na § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.. Uviedol, že nakoľko malo

ísť o nový dôkaz, ktorý bol jednostranným prejavom vôle, mohol sa k tomuto

splnomocneniu vyjadriť len splnomocniteľ (J.), ktorý ho mal udeliť. Poukázal na to, že

zápisnica o tomto zisťovaní bola spísaná v miestne trvalého bydliska J. J., išlo

o operatívne zisťovanie v rámci správy daní, o ktorom ani nebolo možné vopred

žalobcu informovať. Trval na tom, že žalobca mohol plnú moc predložiť už

v pôvodnom konaní a preto nejde o nový dôkaz odôvodňujúci obnovu konania, pričom

sa pri skúmaní tohto nového dôkazu zameral na vyhodnotenie obsahu predloženej

listiny vo vzťahu ku konaniu, voči ktorému bol návrh na povolenie obnovy konania

podaný majúc za to, že správca dane správne vyhodnotil, že tento dôkaz nemá

podstatný vplyv na konanie, lebo samotná existencia predloženej listiny ešte vôbec

nedokazuje, že sporné stavebné práce boli naozaj aj vykonané spoločnosťou L., s.r.o..

Majúc za to, že plnomocenstvo nemá vplyv na meritum veci uviedol, že jeho

povinnosťou nebolo vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej

sféry bez vlastného zavinenia, pretože p. K. poznal. Záverom poukázal na to, že

preukázanie toho, že dôkaz nemohol byť predložený už v čase výkonu daňovej

kontroly bez zavinenia žalobcu, je povinnosťou žalobcu a nie správneho orgánu.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol rozsudok krajského súdu

potvrdiť. Podľa jeho názoru správne orgány nesprávne pochopili inštitút

plnomocenstva a neprimerane, nad mieru ustanovenú zákonom ho zaťažovali, keď sa

v rámci konania o povolení obnovy konania zamerali na preskúmanie náležitostí

novopredloženého dôkazu – plnej moci a vyžadovali od neho jej doplnenie o úradne

osvedčený podpis splnomocnenej osoby a o písomný prejav vôle splnomocnenej

osoby, že plnú moc prijíma v zmysle § 9 ods. 3 zákona o správe daní. Poukázal na to,

že z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa týka len zastupovania v daňovom konaní,

a nie v podnikateľskom styku medzi podnikateľmi, preto toto nemusí spĺňať náležitosti

podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní. Uviedol, že správny orgán odôvodňuje

nesplnenie podmienky ustanovenej v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní tým, že konať v mene spoločnosti možno iba na základe predloženia plnej moci vystavenej

splnomocniteľom – toto tvrdenie však nemá oporu v platnom práve, pretože

nezohľadňuje skutočnosť, že obchodná spoločnosť môže byť za určitých predpokladov

viazaná aj právnymi úkonmi osôb, ktoré konajú bez plnej moci, alebo právnymi

úkonmi osôb, ktoré síce konajú na základe plnej moci, ale svojimi úkonmi prekročia

rozsah oprávnenia. Poukázal aj na nesprávny postup správcu dane, keď vykonal

dokazovanie a vypočul svedka (J. J.), o ktorej skutočnosti ho neupovedomil. Dôvodil

ďalej, že vykonanie dôkazu v tomto štádiu konania   je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky § 29 ods. 1, § 1a písm. d/ zákona o správe daní s tým, že správny

orgán nerešpektoval   právny názor   Krajského súdu v Žiline vyjadrený v rozsudku

č. k. 21S/108/2008-62 z 10.2.2009, keď v prvej fáze konania o obnove konania sa mal

správny orgán obmedziť len na zisťovanie, či je možné obnovu konania pripustiť, teda

či boli splnené predpoklady na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/, písm. b/

zákona o správe daní. Záverom uviedol, že daňové orgány sú viazané právnym

názorom vysloveným krajským súdom v rozhodnutí adresovanom týmto orgánom

a teda sú povinné sa riadiť jeho pokynmi dodajúc, že viazanosť právneho názoru je

právnou povinnosťou daňových orgánov a jej nerešpektovanie je samo o sebe

nezákonnosťou, vedúcou k zrušeniu rozhodnutia zo strany súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)

a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z obsahu súdneho

spisu ako aj administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že Daňový úrad

Námestovo dodatočným platobným výmerom č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa  

28. marca 2007 vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2005 v sume

6.332,94 € (190.786,--Sk). Uvedený platobný výmer bol doručovaný žalobcovi  

do vlastných rúk prostredníctvom pošty Námestovo 1, pričom žalobca si túto zásielku

v odbernej lehote neprevzal. Správca dane považoval zásielku za doručenú uložením;

dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť 3. mája 2007 a vykonateľnosť

19. mája 2007. Žalobca podal 10. augusta 2007 návrh na obnovu konania skončeného

právoplatným dodatočným platobným výmerom č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa  

28. marca 2007. Dôvodil, že v čase prebiehajúcich daňových kontrol nevedel

preukázať svoje tvrdenia ohľadne skutočnosti, že J. K., s ktorým rokoval, bol

splnomocnený spoločnosťou L., s.r.o. na všetky uzatvárané úkony, o ktorých mal mať

konateľ uvedenej spoločnosti J. J. podrobné informácie. Správca dane nevykonal

výsluch svedka J. K.. Žalobca stretol J. K. v júli 2007   v Bratislave, kedy mu tento

odovzdal plnú moc (originál), ktorú mu 25. septembra 2003 udelil konateľ spoločnosti

L., s.r.o., J. J., pričom jeho podpis   je na plnej moci úradne overený notárom. Skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel o dôvodoch obnovy konania, sa dá preukázať

výsluchom svedka J. K.. K návrhu na obnovu konania predložil aj splnomocnenie

a generálnu plnú moc zo dňa 25. septembra 2003, ktorú J. K., r. č. X., trvale bytom B.,

udelil J. J., r. č. X., trvale bytom Z., konateľ spoločnosti L., s.r.o., N.D., IČO: X.. Plná

moc sa vzťahovala na všetky právne úkony na úradoch, súdoch, pred orgánmi štátnej

správy a všetkých inštitúciách, v mene spoločnosti,   na nadobúdanie a prevádzanie

majetku, na preberanie podaní, na podpisovanie všetkých právnych úkonov. Podpis

J. J. je overený notárkou JUDr. H. M. v D. dňa 25. septembra 2003, pričom notárka

zistila totožnosť J. J. zákonným spôsobom, a tento splnomocnenie pred notárkou aj

vlastnoručne podpísal. Osvedčenie o pravosti podpisu je zaregistrované v Centrálnom

registri osvedčených podpisov pod č. O 810070/2003.

Správca dane (Daňový úrad Námestovo) žalobcu vyzval na doplnenie originálu

splnomocnenia vydaného na meno J. K., r. č. X., trvale bytom B.. Žalobca originál

plnej moci žalovanému predložil.

Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 20. septembra 2007 vyplýva, ako

uviedol J. J., že: „...J. K. plnú moc neudelil a podľa jeho názoru ju J. K. ani neprijal,

lebo sa na nej nenachádza jeho podpis. Dňa 25. septembra 2003 nebol na notárskom

úrade JUDr. M. v D. (zápisnica je z 20. septembra 2007, pozn.). J. K. J. J.

neinformoval, aké úkony na základe plnej moci vykonal, ani aké doklady na základe

nej podpisoval, žiadne doklady mu neodovzdal..“. J. J. nevedel uviesť, kto za roky

2004, 2005 viedol daňové účtovníctvo za firmu L., s.r.o., keďže on nikoho nepoveril

na vedenie účtovníctva v rokoch 2004, 2005, nevedel ani uviesť, kto podal daňové

priznanie a tiež uviedol, že J. K. naposledy videl v januári 2003. Najvyšší súd

Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, že J. J. bol od 15. augusta 2002

do 28. septembra 2010 jediným konateľom spoločnosti L., s.r.o. a o týchto dôležitých

skutočnostiach týkajúcich sa spoločnosti L., s.r.o., mal mať vedomosť.

Na základe týchto skutočností Daňový úrad Námestovo rozhodol o zamietnutí

žiadosti o obnovu konania ukončeného právoplatným dodatočným platobným

výmerom č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa 28. marca 2007.

Podľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje

ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania  

pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné

rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v konaniach vedených  

pod sp. zn. 2Sžf/5/2011, 5Sžf/5/2011, 5Sžf/6/2011 a 6Sžf/5/2011 boli na tomto súde

prejednané a rozhodnuté obdobné veci, týkajúce sa toho istého daňového subjektu

s totožným skutkovým stavom len s tým rozdielom, že tieto sa týkali rozdielnych

zdaňovacím období. Vo všetkých vyššie uvedených konaniach boli napadnuté

rozsudky prvostupňového súdu odvolacím súdom potvrdené.

V odôvodneniach rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/5/2011,

5Sžf/5/2011 a 5Sžf/6/2011 je konštatované nasledovné:

Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade konštatuje správnosť

skutkových zistení krajským súdom a na správne a podrobné vyvodenie dôvodov

rozhodnutia krajského súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP)  

a na doplnenie uvádza nasledovné:

Pri obnove konania sa rozoznávajú dve štádiá konania:

1) konanie o povolení alebo nariadení obnovy, v ktorom sa rozhoduje iba

o prípustnosti obnovy; príslušný orgán nepreskúmava meritórne výrok rozhodnutia,

ale iba zisťuje, či sú splnené podmienky obnovy konania,

2) nové konanie, v ktorom sa znova prejedná a znova rozhodne vec, o ktorej

sa už v pôvodnom konaní rozhodlo.

V predmetnej právnej veci ide o prvé štádium obnovy konania, teda

rozhodovanie o existencii alebo neexistencii dôvodov obnovy konania a nie o priame

vyhodnotenie reálneho vplyvu predložených dôkazov na meritum veci, pretože ide

o prejudikovanie rozhodovania v obnovenom konaní, ku ktorému ako takému ešte

neprišlo. Správny orgán v prvom štádiu konania o obnove nevykonáva dokazovanie

smerujúce k zisťovaniu, či napríklad novopredložený dôkaz reálne má alebo nemá

vplyv na meritum veci. Krajský súd preto správne poukázal na to, že správny orgán

zisťuje len to, či ide o novosť dôkazu a možnosť, teda pravdepodobnosť jeho vplyvu  

na výsledok konania. Správca dane rovnako aj žalovaný pochybili, pretože prakticky

spojili obidve štádiá obnovy konania do jedného, čo zákon o správe daní ani právna

teória nepripúšťajú.

Ak už správca dane vykonal dokazovanie (v mieste trvalého bydliska J. J. po

predchádzajúcom telefonickom rozhovore s ním) mal o jeho vykonaní prípadne

výsledku upovedomiť aj žalobcu. Absenciou tohto postupu správca dane, ako aj

žalovaný porušili práva žalobcu, ktoré mu právny poriadok poskytuje (§ 2 ods. 2,

ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., čl. 2 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Navyše, správca dane rovnako aj žalovaný v súvislosti so splnomocnením medzi

spoločnosťou L., s.r.o., a J. K. nesprávne poukazujú na ustanovenie   § 9 zákona

o správe daní. Ako správne uviedol krajský súd, toto ustanovenie sa vzťahuje

na daňové konanie a nie na obchodné vzťahy medzi jednotlivými podnikateľskými

subjektmi pri ich podnikateľskej činnosti. V takom prípade je nevyhnutné postupovať

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúceho zastúpenie na základe plnej

moci. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s krajským súdom považuje

za potrebné zdôrazniť, že správca dane ani žalovaný sa nezaoberali skutočnosťou, že

podpis J. J. na plnej moci udelenej J. K.   je úradne overený notárkou v zmysle zákona

č. 323/1992 Zb.. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 citovaného zákona legalizáciou notár

alebo ním poverený zamestnanec osvedčuje, že osoba, ktorej podpis má byť osvedčený

v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala pred ním za vlastný. Táto skutočnosť nebola správcom dane ani žalovaným vyvrátená

(§ 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb., § 134 OSP). Za vyvrátenie prezumpcie pravdivosti

údajov uvedených v osvedčení o pravosti podpisu J. J. nemožno považovať len jeho

vyjadrenie, že podpis nie je jeho, aj keď je úradne overený – táto skutočnosť nebola

ničím overená, preukázaná (napríklad prostredníctvom vypočutia notárky, ktorá

osvedčila pravosť podpisu J. J., grafologickým skúmaním podpisu J. J., prípadne

na základe výsledku trestného stíhania). Dokazovanie ohľadom spochybňovania

pravosti podpisu je možné vykonať až v druhom štádiu konania o obnove, t. j. v novom

konaní.

S poukazom na vyššie citované odôvodnenie, Najvyšší súd Slovenskej

republiky, nezistiac v danej veci relevantný dôvod na odchýlenie sa od stanoveného

právneho názoru, vyhodnotil námietky žalovaného, uvedené v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu za nedôvodné. Preto, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 250ja

ods. 7 OSP v spojení s § 219 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP, napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 2

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému

žalobcovi, náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu ich neuplatnenia nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 14. decembra 2011

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth