Najvyšší súd
6Sžf/6/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej
a JUDr. Gabriely Gerdovej, v právnej veci žalobcu P. N., podnikateľa, so sídlom v N.,
IČO: X., zastúpeného JUDr. F. K., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
v D.D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom
v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/228/5370-29681/2010/993168-r zo dňa 12. marca 2010, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 20S/103/2010-46 zo dňa 30. novembra
2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,
č. k. 20S/103/2010-46 zo dňa 30. novembra 2010 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „krajský súd“
alebo „prvostupňový súd“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. I/228/5370-
29681/2010/993168-r zo dňa 12. marca 2010, ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Námestovo č. 658/320/72978/09/Fod zo dňa 9. decembra 2009 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Prvostupňový správny orgán svojím rozhodnutím zamietol podľa
§ 52 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia
žalovaného (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „zákon č. 511/1992 Zb.“) žiadosť
žalobcu o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Námestovo č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa 28. marca 2007
z dôvodu vecných nedostatkov žalobcom predloženého plnomocenstva ako nového
dôkazu, ktorý mal podľa žalobcu odôvodňovať obnovu konania, ako aj s poukazom
na to, že žalobca nepreukázal faktické vykonanie fakturovaných prác obchodnou
spoločnosťou L., s.r.o., rovnako nepreukázal, že finančné prostriedky skutočne vyplatil
oprávneným zástupcom spoločnosti L., s.r.o.. Prvostupňový správny orgán dôvodil
tiež rozpormi vo výpovediach žalobcu ohľadne identity osôb J. J. a následne pána K.,
s ktorými dojednával obchodné záležitosti súvisiace s obchodnou spoločnosťou L.,
s.r.o., a predovšetkým prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že nie je splnená
podmienka na obnovu konania v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní
v tom smere, že plnú moc udelenú p. K. by nemohol daňový subjekt použiť počas
daňovej kontroly bez vlastného zavinenia, pretože ak konal s p. K., ten sa musel
preukázať oprávnením konať za spoločnosť L., s.r.o., D. a keďže k žiadosti o obnovu
konania nebol predložený žiadny iný dôkaz, podľa správcu dane plnomocenstvo
nemalo vplyv na skutočnosti zistené pri daňovej kontrole, a nie je preto dôvod
na obnovu konania. Druhostupňový správny orgán sa stotožnil so závermi
vyslovenými Daňovým úradom Námestovo a rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu potvrdil, odkazujúc na závery zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline
č. k. 21S/108/2008-62 zo dňa 10. februára 2009, ktorý vyslovil záväzný právny záver
usmerňujúci správcu dane na vyhodnocovanie plnej moci vo vzťahu k zneniu
ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o správe daní.
Krajský súd v odôvodnení poukázal na to, že obnova konania je mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľnosti
právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o správe daní vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť
kumulatívne splnené tri podmienky:
- „novosť“ skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,
- „možnosť“ ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia, a
- „nemožnosť“ ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania.
V prípade prvej podmienky sa krajský súd nestotožnil so záverom správcu dane,
že predložené plnomocenstvo nie je novým dôkazom. Ako vyplýva
z administratívneho spisu, žalobca ani raz v priebehu základného administratívneho
konania neuviedol, že mu niekto plnú moc odovzdal, ukázal, resp. že vedel o jej
existencii. Na tento dôkaz sa žalobca prvýkrát odvolal až po právoplatnom skončení
daňového konania (3. mája 2007), a to v návrhu na jeho obnovu (10. augusta 2007),
v ktorom uvádza, že k získaniu plnej moci došlo pri náhodnom stretnutí žalobcu
s pánom K. v Bratislave (nakoľko v mieste bydliska ho nevedel kontaktovať, pretože
pán K. vykonáva práce po celom území Slovenska ako aj v zahraničí) v mesiaci júl
2007. Z uvedeného vyplýva, že ide o dôkaz svojím charakterom nový. Konštrukcia
správneho orgánu nemá podľa krajského súdu oporu v skutkových zisteniach, správny
orgán sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že pán K. je jeho rovesník, ktorého
dlhodobo pozná z rodnej obce, preto mu dôveroval a zastupovanie si nepreveroval. Nie
je zrejmé, prečo správny orgán nereagoval na žalobcom uvádzané tvrdenia, ale vychádzal zo záveru, že plná moc musela byť žalobcovi ukázaná alebo odovzdaná,
keď to nikto netvrdí a nevyžaduje to ani príslušná právna norma. K úspešnému
vylúčeniu tohto pojmového znaku predmetného dôkazu by zo strany správneho orgánu
došlo, pokiaľ by preukázal, že tvrdenie žalobcu, že plnú moc získal až po skončení
daňového konania, sa nezakladá na pravde; správny orgán však tejto skutočnosti
nevenoval pozornosť. Pri vymedzení druhého pojmového znaku krajský súd vychádzal
z gramatického výkladu pojmu „možnosť“, t. j. že použitie nového dôkazu
automaticky neznamená úspech žalobcu v obnovenom konaní, relevantná je len
potencionalita možnosti vplyvu na výrok rozhodnutia. Táto je podľa názoru krajského
súdu nesporne daná, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu je založené výlučne
na okolnosti zastupovania obchodnej spoločnosti L., s.r.o., a potvrdenie obsahu plnej
moci (ktorá ani nebola časovo obmedzená, t. j. mohla sa vzťahovať na predmetné
obdobie dodania stavebných prác, nikdy nebolo tvrdené jej vypovedanie)
zvýrazneného účinkami notársky overeného podpisu (§ 56 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov; ďalej len
„zákon č. 323/1992 Zb.“) mení hodnotenie skutkového stavu prezentované
v odôvodnení dodatočného platobného výmeru. Povinnosťou správneho orgánu bolo
len vyhodnotiť, či v prípade, ak sa preukáže pravdivosť nového dôkazu, bude mať jeho
obsah vplyv na meritum veci alebo nie. Namiesto uvedeného však správny orgán
posudzoval plnú moc obsahovo z hľadiska náležitostí (ktoré zákon ani nevyžaduje)
a nie z hľadiska jej možného vplyvu na relevantnú okolnosť daného prípadu. Uvedený
znak neznamená, že obnovené konania musí byť založené len na tomto dôkaze,
naopak, v novom konaní má byť vykonané plnohodnotné dokazovanie. Je však
nesporné, že predložená plná moc len potvrdzuje tvrdenia žalobcu, že konal s pánom
K. ako zástupcom spoločnosti L., s.r.o., a ako dôkaz môže (ale nemusí) priniesť
úspech žalobcovi v merite veci – vo veci určenia výšky DPH za zdaňovacie obdobie
II. štvrťroku 2005. V prípade tretieho bodu krajský súd uviedol, že správny orgán
žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej
sféry bez vlastného zavinenia až po právoplatnom skončení základného konania.
V pôvodnom konaní žalobca vychádzal z toho, že pána K. poznal, spoliehal sa na neho
a nepožadoval preukázanie splnomocnenia. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj
na ustanovenie § 33 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak splnomocnenec
prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný,
len pokiaľ toto prekročenie schválil. Vo vzťahu k odôvodneniu krajský súd poukázal
aj na nesprávnosť citácie ustanovenia § 9 ods. 3 až ods. 5 zákona o správe daní
zo strany správneho orgánu. Citované ustanovenie sa vzťahuje na zastupovanie
v samotnom daňovom konaní (o ktoré v predmetnej veci nejde) a nie na zastupovanie
medzi fyzickými a právnickými osobami navzájom. Všeobecná právna úprava
zastupovania fyzických a právnických osôb nestanovuje explicitný prejav
splnomocnenej osoby o tom, že splnomocnenie prijíma ako obligatórnu súčasť plnej
moci (jednostranného právneho úkonu), preto vyžadovanie tohto prejavu vôle
zo strany správneho orgánu nemá oporu v zákone, navyše jeho doplnenie ex post
do právneho úkonu, ktorého obsah bol daný pri jeho podpísaní, je z hľadiska princípov
dokazovania nelogické. Krajský súd žalovanému tiež vytkol „operatívne zisťovanie“
skutočností formou výsluchu p. J., o ktorom žalobcu neinformoval. Podľa názoru
krajského súdu išlo o nadbytočný úkon, ktorý nesmeroval k preukázaniu vyššie vymedzených základných znakov rozhodných v prvej fáze konania o obnove konania.
Skutočnosť, či pán J. plnú moc podpísal, prípadne skúmanie pravosti jeho podpisu
na plnej moci, má byť predmetom až obnoveného konania. Preto takýto postup
správcu dane je podľa krajského súdu v rozpore so zákonom. O náhrade trov krajský
súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal
náhradu trov konania v sume 66 € ako hotový výdavok predstavujúci zaplatený súdny
poplatok v kolkoch.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc
sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu
zamietol. Poukázal na to, že v predmetnej právnej veci nebol daný dôvod na obnovu
daňového konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/ ani podľa písm. b/ zákona o správe daní.
Žalovaný bol, podľa svojho názoru, oprávnený vykonať dokazovanie a žiadať
doplnenie splnomocnenia o prejav vôle splnomocnenej osoby (čo žalovaný považuje
za preverenie predloženého splnomocnenia). Namietal, že správca dane je oprávnený
posúdiť vplyv nového dôkazu na výsledok doterajšieho konania ako aj skutočnosť, či
takýto nový dôkaz nemohol byť v doterajšom konaní uplatnený bez zavinenia žalobcu
a opätovne poukázal na § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.. Uviedol, že nakoľko malo
ísť o nový dôkaz, ktorý bol jednostranným prejavom vôle, mohol sa k tomuto
splnomocneniu vyjadriť len splnomocniteľ (J.), ktorý ho mal udeliť. Poukázal na to, že
zápisnica o tomto zisťovaní bola spísaná v miestne trvalého bydliska J. J., išlo
o operatívne zisťovanie v rámci správy daní, o ktorom ani nebolo možné vopred
žalobcu informovať. Trval na tom, že žalobca mohol plnú moc predložiť už
v pôvodnom konaní a preto nejde o nový dôkaz odôvodňujúci obnovu konania, pričom
sa pri skúmaní tohto nového dôkazu zameral na vyhodnotenie obsahu predloženej
listiny vo vzťahu ku konaniu, voči ktorému bol návrh na povolenie obnovy konania
podaný majúc za to, že správca dane správne vyhodnotil, že tento dôkaz nemá
podstatný vplyv na konanie, lebo samotná existencia predloženej listiny ešte vôbec
nedokazuje, že sporné stavebné práce boli naozaj aj vykonané spoločnosťou L., s.r.o..
Majúc za to, že plnomocenstvo nemá vplyv na meritum veci uviedol, že jeho
povinnosťou nebolo vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej
sféry bez vlastného zavinenia, pretože p. K. poznal. Záverom poukázal na to, že
preukázanie toho, že dôkaz nemohol byť predložený už v čase výkonu daňovej
kontroly bez zavinenia žalobcu, je povinnosťou žalobcu a nie správneho orgánu.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol rozsudok krajského súdu
potvrdiť. Podľa jeho názoru správne orgány nesprávne pochopili inštitút
plnomocenstva a neprimerane, nad mieru ustanovenú zákonom ho zaťažovali, keď sa
v rámci konania o povolení obnovy konania zamerali na preskúmanie náležitostí
novopredloženého dôkazu – plnej moci a vyžadovali od neho jej doplnenie o úradne
osvedčený podpis splnomocnenej osoby a o písomný prejav vôle splnomocnenej
osoby, že plnú moc prijíma v zmysle § 9 ods. 3 zákona o správe daní. Poukázal na to,
že z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa týka len zastupovania v daňovom konaní,
a nie v podnikateľskom styku medzi podnikateľmi, preto toto nemusí spĺňať náležitosti
podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní. Uviedol, že správny orgán odôvodňuje
nesplnenie podmienky ustanovenej v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní tým, že konať v mene spoločnosti možno iba na základe predloženia plnej moci vystavenej
splnomocniteľom – toto tvrdenie však nemá oporu v platnom práve, pretože
nezohľadňuje skutočnosť, že obchodná spoločnosť môže byť za určitých predpokladov
viazaná aj právnymi úkonmi osôb, ktoré konajú bez plnej moci, alebo právnymi
úkonmi osôb, ktoré síce konajú na základe plnej moci, ale svojimi úkonmi prekročia
rozsah oprávnenia. Poukázal aj na nesprávny postup správcu dane, keď vykonal
dokazovanie a vypočul svedka (J. J.), o ktorej skutočnosti ho neupovedomil. Dôvodil
ďalej, že vykonanie dôkazu v tomto štádiu konania je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky § 29 ods. 1, § 1a písm. d/ zákona o správe daní s tým, že správny
orgán nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Žiline vyjadrený v rozsudku
č. k. 21S/108/2008-62 z 10.2.2009, keď v prvej fáze konania o obnove konania sa mal
správny orgán obmedziť len na zisťovanie, či je možné obnovu konania pripustiť, teda
či boli splnené predpoklady na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/, písm. b/
zákona o správe daní. Záverom uviedol, že daňové orgány sú viazané právnym
názorom vysloveným krajským súdom v rozhodnutí adresovanom týmto orgánom
a teda sú povinné sa riadiť jeho pokynmi dodajúc, že viazanosť právneho názoru je
právnou povinnosťou daňových orgánov a jej nerešpektovanie je samo o sebe
nezákonnosťou, vedúcou k zrušeniu rozhodnutia zo strany súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z obsahu súdneho
spisu ako aj administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že Daňový úrad
Námestovo dodatočným platobným výmerom č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa
28. marca 2007 vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za II. štvrťrok 2005 v sume
6.332,94 € (190.786,--Sk). Uvedený platobný výmer bol doručovaný žalobcovi
do vlastných rúk prostredníctvom pošty Námestovo 1, pričom žalobca si túto zásielku
v odbernej lehote neprevzal. Správca dane považoval zásielku za doručenú uložením;
dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť 3. mája 2007 a vykonateľnosť
19. mája 2007. Žalobca podal 10. augusta 2007 návrh na obnovu konania skončeného
právoplatným dodatočným platobným výmerom č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa
28. marca 2007. Dôvodil, že v čase prebiehajúcich daňových kontrol nevedel
preukázať svoje tvrdenia ohľadne skutočnosti, že J. K., s ktorým rokoval, bol
splnomocnený spoločnosťou L., s.r.o. na všetky uzatvárané úkony, o ktorých mal mať
konateľ uvedenej spoločnosti J. J. podrobné informácie. Správca dane nevykonal
výsluch svedka J. K.. Žalobca stretol J. K. v júli 2007 v Bratislave, kedy mu tento
odovzdal plnú moc (originál), ktorú mu 25. septembra 2003 udelil konateľ spoločnosti
L., s.r.o., J. J., pričom jeho podpis je na plnej moci úradne overený notárom. Skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel o dôvodoch obnovy konania, sa dá preukázať
výsluchom svedka J. K.. K návrhu na obnovu konania predložil aj splnomocnenie
a generálnu plnú moc zo dňa 25. septembra 2003, ktorú J. K., r. č. X., trvale bytom B.,
udelil J. J., r. č. X., trvale bytom Z., konateľ spoločnosti L., s.r.o., N.D., IČO: X.. Plná
moc sa vzťahovala na všetky právne úkony na úradoch, súdoch, pred orgánmi štátnej
správy a všetkých inštitúciách, v mene spoločnosti, na nadobúdanie a prevádzanie
majetku, na preberanie podaní, na podpisovanie všetkých právnych úkonov. Podpis
J. J. je overený notárkou JUDr. H. M. v D. dňa 25. septembra 2003, pričom notárka
zistila totožnosť J. J. zákonným spôsobom, a tento splnomocnenie pred notárkou aj
vlastnoručne podpísal. Osvedčenie o pravosti podpisu je zaregistrované v Centrálnom
registri osvedčených podpisov pod č. O 810070/2003.
Správca dane (Daňový úrad Námestovo) žalobcu vyzval na doplnenie originálu
splnomocnenia vydaného na meno J. K., r. č. X., trvale bytom B.. Žalobca originál
plnej moci žalovanému predložil.
Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 20. septembra 2007 vyplýva, ako
uviedol J. J., že: „...J. K. plnú moc neudelil a podľa jeho názoru ju J. K. ani neprijal,
lebo sa na nej nenachádza jeho podpis. Dňa 25. septembra 2003 nebol na notárskom
úrade JUDr. M. v D. (zápisnica je z 20. septembra 2007, pozn.). J. K. J. J.
neinformoval, aké úkony na základe plnej moci vykonal, ani aké doklady na základe
nej podpisoval, žiadne doklady mu neodovzdal..“. J. J. nevedel uviesť, kto za roky
2004, 2005 viedol daňové účtovníctvo za firmu L., s.r.o., keďže on nikoho nepoveril
na vedenie účtovníctva v rokoch 2004, 2005, nevedel ani uviesť, kto podal daňové
priznanie a tiež uviedol, že J. K. naposledy videl v januári 2003. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, že J. J. bol od 15. augusta 2002
do 28. septembra 2010 jediným konateľom spoločnosti L., s.r.o. a o týchto dôležitých
skutočnostiach týkajúcich sa spoločnosti L., s.r.o., mal mať vedomosť.
Na základe týchto skutočností Daňový úrad Námestovo rozhodol o zamietnutí
žiadosti o obnovu konania ukončeného právoplatným dodatočným platobným
výmerom č. 658/230/17265/07/Pitz zo dňa 28. marca 2007.
Podľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje
ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania
pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v konaniach vedených
pod sp. zn. 2Sžf/5/2011, 5Sžf/5/2011, 5Sžf/6/2011 a 6Sžf/5/2011 boli na tomto súde
prejednané a rozhodnuté obdobné veci, týkajúce sa toho istého daňového subjektu
s totožným skutkovým stavom len s tým rozdielom, že tieto sa týkali rozdielnych
zdaňovacím období. Vo všetkých vyššie uvedených konaniach boli napadnuté
rozsudky prvostupňového súdu odvolacím súdom potvrdené.
V odôvodneniach rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/5/2011,
5Sžf/5/2011 a 5Sžf/6/2011 je konštatované nasledovné:
Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade konštatuje správnosť
skutkových zistení krajským súdom a na správne a podrobné vyvodenie dôvodov
rozhodnutia krajského súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP)
a na doplnenie uvádza nasledovné:
Pri obnove konania sa rozoznávajú dve štádiá konania:
1) konanie o povolení alebo nariadení obnovy, v ktorom sa rozhoduje iba
o prípustnosti obnovy; príslušný orgán nepreskúmava meritórne výrok rozhodnutia,
ale iba zisťuje, či sú splnené podmienky obnovy konania,
2) nové konanie, v ktorom sa znova prejedná a znova rozhodne vec, o ktorej
sa už v pôvodnom konaní rozhodlo.
V predmetnej právnej veci ide o prvé štádium obnovy konania, teda
rozhodovanie o existencii alebo neexistencii dôvodov obnovy konania a nie o priame
vyhodnotenie reálneho vplyvu predložených dôkazov na meritum veci, pretože ide
o prejudikovanie rozhodovania v obnovenom konaní, ku ktorému ako takému ešte
neprišlo. Správny orgán v prvom štádiu konania o obnove nevykonáva dokazovanie
smerujúce k zisťovaniu, či napríklad novopredložený dôkaz reálne má alebo nemá
vplyv na meritum veci. Krajský súd preto správne poukázal na to, že správny orgán
zisťuje len to, či ide o novosť dôkazu a možnosť, teda pravdepodobnosť jeho vplyvu
na výsledok konania. Správca dane rovnako aj žalovaný pochybili, pretože prakticky
spojili obidve štádiá obnovy konania do jedného, čo zákon o správe daní ani právna
teória nepripúšťajú.
Ak už správca dane vykonal dokazovanie (v mieste trvalého bydliska J. J. po
predchádzajúcom telefonickom rozhovore s ním) mal o jeho vykonaní prípadne
výsledku upovedomiť aj žalobcu. Absenciou tohto postupu správca dane, ako aj
žalovaný porušili práva žalobcu, ktoré mu právny poriadok poskytuje (§ 2 ods. 2,
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., čl. 2 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Navyše, správca dane rovnako aj žalovaný v súvislosti so splnomocnením medzi
spoločnosťou L., s.r.o., a J. K. nesprávne poukazujú na ustanovenie § 9 zákona
o správe daní. Ako správne uviedol krajský súd, toto ustanovenie sa vzťahuje
na daňové konanie a nie na obchodné vzťahy medzi jednotlivými podnikateľskými
subjektmi pri ich podnikateľskej činnosti. V takom prípade je nevyhnutné postupovať
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúceho zastúpenie na základe plnej
moci. Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s krajským súdom považuje
za potrebné zdôrazniť, že správca dane ani žalovaný sa nezaoberali skutočnosťou, že
podpis J. J. na plnej moci udelenej J. K. je úradne overený notárkou v zmysle zákona
č. 323/1992 Zb.. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 citovaného zákona legalizáciou notár
alebo ním poverený zamestnanec osvedčuje, že osoba, ktorej podpis má byť osvedčený
v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala pred ním za vlastný. Táto skutočnosť nebola správcom dane ani žalovaným vyvrátená
(§ 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb., § 134 OSP). Za vyvrátenie prezumpcie pravdivosti
údajov uvedených v osvedčení o pravosti podpisu J. J. nemožno považovať len jeho
vyjadrenie, že podpis nie je jeho, aj keď je úradne overený – táto skutočnosť nebola
ničím overená, preukázaná (napríklad prostredníctvom vypočutia notárky, ktorá
osvedčila pravosť podpisu J. J., grafologickým skúmaním podpisu J. J., prípadne
na základe výsledku trestného stíhania). Dokazovanie ohľadom spochybňovania
pravosti podpisu je možné vykonať až v druhom štádiu konania o obnove, t. j. v novom
konaní.
S poukazom na vyššie citované odôvodnenie, Najvyšší súd Slovenskej
republiky, nezistiac v danej veci relevantný dôvod na odchýlenie sa od stanoveného
právneho názoru, vyhodnotil námietky žalovaného, uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu za nedôvodné. Preto, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 250ja
ods. 7 OSP v spojení s § 219 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP, napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 2
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi, náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu ich neuplatnenia nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave, dňa 14. decembra 2011
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth