6Sžf/36/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Obce R., so sídlom v R.R. IČO: X., zastúpenej JUDr. J. H., advokátom, so sídlom v B, F., proti žalovanému: Úradu pre verejné obstarávanie, so sídlom v Bratislave, Dunajská 68, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1164-176-7000/2009 zo 7. decembra 2009,

o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 250/09-62

zo dňa 26. mája 2010, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu  

v Bratislave č. k. 2S 250/09-62 zo dňa 26. mája 2010 z r u š u j e a vec mu vracia  

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1164-176-7000/2009

zo dňa 7. decembra 2009, ktorým podľa § 139 ods. 2 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z. z.  

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ZVO“) nariadil zrušiť použitý postup zadávania zákazky do tridsiatich

dní od doručenia rozhodnutia. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni právo na ich

náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný v konaní o námietkach uchádzača E., a.s.

proti vylúčeniu tohto uchádzača z verejnej súťaže na predmet zákazky: „Rekonštrukcia

základnej školy“ vyhlásenej žalobkyňou ako verejným obstarávateľom postupoval v súlade

so ZVO a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Podľa názoru krajského súdu žalovaný

riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne posúdil po právnej stránke, pričom väčšina

v napadnutom rozhodnutí uvedených porušení zákona ZVO mohla mať aj podľa názoru

krajského súdu zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania, počnúc porušením

princípu rovnakého zaobchádzania, ktorého porušenie samo o sebe implikuje možnosť

zásadného vplyvu na výsledok verejného obstarávania, vrátane stanovenia resp. nastavenia

komunikácie a vysvetľovania zo strany žalobkyne, a taktiež koncepciou podmienok účasti.

Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne týkajúcu sa nevykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia s ohľadom na jeho výrok, keďže tento je v plnom súlade s ust. § 139 ods. 2

písm. a/ ZVO. Konštatoval, že žalobkyňa ako verejný obstarávateľ vyhlásila verejnú súťaž

vo Vestníku verejného obstarávania č. 175/2009 a stanovila pri zadávaní zákazky

elektronickú komunikáciu prostredníctvom systému EVO, išlo o podlimitnú zákazku, pričom

prístup k súťažným podkladom mali desiati záujemcovia a v stanovenej lehote predložili

obálky s dokumentáciou traja uchádzači. Komisia na hodnotenie ponúk zriadená žalobkyňou vylúčila dvoch uchádzačov. Uchádzač E., a.s. podal proti vylúčeniu žiadosť o nápravu, ktorá

bola žalobkyňou zamietnutá, a preto následne podal námietky proti vylúčeniu uchádzača,

na základe ktorých žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že nariadil zrušiť

použitý postup zadávania zákazky. K námietkam žalobkyne krajský súd uviedol, že nedošlo

k porušeniu tých zákonných ustanovení, ktoré uviedla v žalobe. Podľa názoru krajského súdu

žalovaný neprekročil svoju právomoc rozhodnúť v konaní o námietkach podľa § 139 ods. 2

ZVO, keďže jeho právomoc sa viaže na zistenie, či postupom verejného obstarávateľa alebo

obstarávateľa bol porušený ZVO, a rozhodnutie žalovaného nie je viazané na navrhovaný

petit alebo porušenia zákona obsiahnuté v podaných námietkach, ale je viazané na skutkové

zistenia verifikované v konaní o námietkach. Poukázal ďalej na to, že žalobkyňa v žalobe sa

obmedzila len na zistenia žalovaného súvisiace s posúdením zákonnosti vylúčenia uchádzača

E., a.s., a vôbec nespochybnila dôvody, determinujúce zrušenie postupu zadávania zákazky.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že samotný akt predloženia ponuky treba

považovať za právnu skutočnosť, ktorá má povahu právneho úkonu, s ktorým ZVO spája

právne následky, a to predovšetkým, povinnosť verejného obstarávateľa takúto ponuku

vyhodnotiť. Uviedol, že po oboznámení sa s metodickým pokynom k systému EVO, ktorý je

základnou pomôckou pri realizácii elektronickej komunikácie vo verejnom obstarávaní

a súčasťou ktorého sú príručky používateľov systému EVO, je toho názoru, že pre posúdenie

úplnosti elektronicky predloženej ponuky z pohľadu vyžadovania elektronického podpisu

uchádzača je smerodajný elektronický podpis na sprievodnom liste, pričom v danom prípade

obsahovala ponuka uchádzača E., a.s. aj sprievodný list podpísaný elektronickým podpisom,

a preto možno konštatovať, že tento uchádzač predložil ponuku v systéme EVO v súlade

s metodickým pokynom, na ktorý odkazuje aj žalobkyňa v žalobe, navyše   je nesporné, že

uchádzač E., a.s. predložil ponuku aj v listinnej podobe tak, ako to žalobkyňa požadovala

v súťažných podkladoch, pričom táto listinná forma ponuky obsahuje doklady požadované

žalobkyňou, podpísané predsedom predstavenstva resp. ním splnomocnenou osobou. Krajský

súd vyvodil, že žalovaný správne zistil, že žalobkyňa porušila princíp rovnakého

zaobchádzania s uchádzačmi, keď niektorým uznala niektoré doklady v listinnej podobe

ponuky, aj keď ich elektronická podoba ponuky neobsahovala, a u iných uchádzačov listinnú

podobu nebrala do úvahy. Podľa názoru krajského súdu ust. § 42 ods. 1 ZVO nemá byť

vykladané tak, že obstarávateľ je oprávnený vylúčiť ponuku uchádzača, ak ponuka nespĺňa

akékoľvek formálne požiadavky stanovené v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania

alebo v súťažných podkladoch, nakoľko štádium vyhodnocovania ponúk v zmysle uvedeného

ustanovenia je zamerané najmä na vyhodnotenie ponúk z hľadiska požiadaviek na predmet

zákazky, a nie na formálne náležitosti ponuky. Požiadavku elektronického podpisu

na dokumente nemajúceho povahu zaručeného elektronického podpisu, ktorú teda nemožno

považovať za relevantnú na účely posúdenia návrhu zmluvy ako právneho úkonu vyhodnotil

krajský súd za formálnu, a preto žalovaný podľa názoru krajského súdu správne považoval

požiadavku žalobkyne, aby návrh zmluvy bol podpísaný uchádzačom alebo oprávnenou

osobou konajúcou za uchádzača elektronickým podpisom, za preukázanú predložením

požadovaného sprievodného listu podpísaného elektronickým podpisom a taktiež listinnou

formou ponuky. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd k záveru, že žalovaný vec správne

právne posúdil a jeho rozhodnutie aj postup boli v súlade so zákonom. Výrok o náhrade trov

konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. zohľadniac neúspech žalobcu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote žalobkyňa odvolanie navrhujúc, aby

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie a rozhodnutie

žalovaného ako nezákonné zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým,

že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Zastávala názor, že súd sa dôsledne neriadil ustanoveniami článku 2 odsek 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, § 33 ods. 4 písm. c/, § 34 ods. 1, 8, § 42 ods. 1, 2 v spojení  

s § 139 ods. 2 písm. a/ ZVO, ktoré porušil aj žalovaný. Podľa právneho názoru žalobkyne  

pri stanovení podmienok zo strany obstarávateľa je potrebné rešpektovať slobodu jeho vôle,

stanoviť podmienky účasti v súlade s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tak, aby neboli

v rozpore so ZVO, a ak verejný obstarávateľ v podmienkach účasti stanovil podmienky

elektronického podpisu a záujemca túto podmienku nesplnil, je jeho vylúčenie z obstarávania

oprávnené. Podľa názoru žalobkyne v konaní o námietkach nebolo sporné, že v konkrétnom

prípade spoločnosť E., a.s. ako uchádzač nedodržala dôsledne pokyny uvedené v súťažných

podkladoch, v dôsledku čoho ňou predložená ponuka nespĺňala právne podmienky platne

predložených dokumentov, čo znamená, že ak neboli rozhodujúce dokumenty najmä

ponukový list a návrh zmluvy podpísané elektronickým podpisom, ako to bolo požadované

v súťažných podkladoch, má sa za to, že ich nepredloženie nebolo kompletné a platné,

a právne ide o situáciu, ako keby neboli predložené vôbec. To isté podľa názoru žalobkyne

platí, aj pokiaľ ide o skutočnosť, že rozpočty pre I. a II. etapu boli predložené iba vo forme

„PDF“ a nie vo forme „XLS“. Žalobkyňa mala za to, že išlo o nedostatky, ktoré mali

v kontexte celého prípadu zásadný význam, pretože išlo o nesplnenie podmienky, ktorej

splnenie podmieňovalo možnosť uchádzača pôsobiť ďalej ako uchádzač   vo verejnom

obstarávaní, a preto neobstojí argumentácia žalovaného, že podmienka podpísania

dokumentov bola splnená ich predložením v písomnej forme. Žalobkyňa zastávala právny

názor, že akceptovaním ponuky predloženej v rozpore s podmienkami uvedenými

v súťažných podkladoch by došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania

s uchádzačmi, pretože ostatní dvaja uchádzači predložili uvedené dokumenty riadne

podpísané elektronickým podpisom. Podľa žalobkyne neobstojí ani tvrdenie súdu, že ust. § 42

ods. 1 ZVO nemá byť vykladané tak, že obstarávateľ je oprávnený vylúčiť ponuku uchádzača,

ak ponuka nespĺňa akékoľvek formálne požiadavky, ale vyhodnocovanie ponúk podľa tohto

zákonného ustanovenia je zamerané najmä na vyhodnotenie požiadaviek predmetu zákazky,

a nie formálnych náležitostí ponuky. Podľa žalobkyne absencia elektronického podpisu  

na dokumente, na ktorom podpise obstarávateľ trval ako na podmienke účasti uchádzača,

napriek tomu, že nemá povahu zaručeného elektronického podpisu, je potrebné podľa § 42

ods. 1 ZVO považovať za tak závažný nedostatok, ktorý mohol mať spolu s ďalšími

nedostatkami zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania. Okolnosť, na ktorú

poukazoval žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, ako aj súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku, že navrhovateľ nepredložil identickú ponuku aj v listinnej forme, je v tomto

kontexte bez akéhokoľvek právneho významu a navyše to nebolo obstarávateľom vôbec

požadované, a preto tvrdenia súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku nemajú oporu

v zistenom skutkovom stave, spochybňujú vierohodnosť jeho rozhodovania resp. spochybňujú

skutočnosť, či sa súd vôbec dôkladne oboznámil s podmienkami daného verejného

obstarávateľa. Ďalej žalobkyňa zastávala právny názor, že komisia prekročila zákonom

stanovené kompetencie, ak sa zaoberala aj inými skutočnosťami, než tými, ktoré neboli

predmetom námietok, a vyvodila po preskúmaní celého postupu závery o rozpore  

so zákonom. Podľa žalobkyne neobstojí tvrdenie súdu, že rozhodovanie o námietkach nie je

viazané na dôvody námietok, pretože na rozdiel od súdu zastávala právny názor, že ak by

zákonodarca chcel, aby rozhodovanie o námietkach bolo rozhodovaním o zákonnosti

rozhodnutí obstarávateľa, uviedol by to v ustanoveniach § 139 až § 145 ZVO tak, že úrad

verejného obstarávania resp. jeho komisia nie sú pri rozhodovaní o námietkach viazaní

dôvodmi uvedenými v podaných námietkach. Žalobkyňa namietala, že žalobca (zrejme mala

na mysli navrhovateľa – uchádzača) nežiadal o zrušenie výsledku vyhodnotenia ponúk podľa

§ 138 ods. 2 písm. f/ ZVO, preto nebol daný zákonný dôvod na vydanie napadnutého

rozhodnutia v konaní o námietkach. Nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného a súdu, že

predloženie ponuky je právnou skutočnosťou. Argumentácia žalovaného popiera podľa nej logiku a systematiku právnych noriem, najmä ich vzájomné vzťahy lex generalis a lex

specialis. Ustanovenia ZVO majú prednosť pred použitím ustanovení Obchodného alebo

Občianskeho zákonníka pri úkonoch, ktoré smerujú k uzavretiu zmluvy a majú povahu

právneho úkonu, pretože sú vo vzťahu k týmto zákonníkom v postavení lex specialis, ktorého

ustanovenia majú prednosť pred právnou úpravou obsiahnutou v týchto zákonníkoch, ktoré

majú povahu lex generalis. Nesplnenie podmienok konkrétneho ustanovenia zákona

o verejnom obstarávaní nemožno sanovať poukazom na možnosť jeho výkladu cestou lex

generalis. Poukázala na to, že pre možnosť postupu podľa § 139 ods. 2 písm. a/ ZVO musia

byť súčasne splnené obe podmienky, a to porušenie zákona a zásadný vplyv takéhoto

porušenia na výsledok verejného obstarávania. Namietala, že aj v prípade, ak by z jej strany

ako verejného obstarávateľa skutočne došlo k porušeniu § 42 ods. 1 ZVO, čo však popiera,

pri nesplnení druhej podmienky, a to možnosti zásadného vplyvu takéhoto porušenia ZVO  

na výsledok verejného obstarávania, neboli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie

podľa § 139 ods. 2 písm. a/ ZVO o nariadení zrušenia použitého postupu zadávania zákazky.

Namietala tiež, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia rovnako ako žalovaný splnenie tejto

podmienky iba tvrdia, bez toho, aby jej splnenie vo svojich rozhodnutiach akýmkoľvek

právnym relevantným spôsobom preukázali. Napokon namietala ďalšie porušenie zákona,

ktorým je znenie výroku napadnutého rozhodnutia, z ktorého nevyplýva, ktorému právnemu

subjektu žalovaný nariaďuje zrušenie použitého postupu zadávania zákazky, zastávajúc názor,

že nestačí ak tento záver možno vyvodiť z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť, majúc za to, že súd prvého stupňa odôvodnil rozsudok dostatočne, reflektujúc

relevantnú právnu úpravu, spisovú dokumentáciu k predmetnej verejnej súťaži, spisovú

dokumentáciu žalovaného a vyslovil jednoznačný, jasný a správny právny názor

k meritórnym otázkam súdneho konania.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave a konanie, ktoré mu predchádzalo,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a zistil, že odvolaniu

žalobkyne nielenže nie je možné priznať úspech, ale že ani nebolo doposiaľ preukázané

splnenie zákonných podmienky pre meritórne rozhodnutie vo veci.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie  

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť  

(§ 247 ods. 2 OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,  

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 veta prvá OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom

správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2

OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní, t.j. že mu

takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma.

Žalobca môže účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia, ktorou bol ukrátený

na svojich právach, pričom ukrátením na právach je nutné rozumieť nielen ukrátenie  

na právach hmotných, ale aj na právach procesných.

Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov žalovaného a ich rozpore  

so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie,

ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu.

Súd v každej konkrétnej veci v intenciách citovaných zákonných ustanovení

posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie  

na podanie žaloby v správnom súdnictve. V konaní podľa piatej časti OSP súd poskytuje

ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv,

alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba  

je podaná neoprávnenou osobou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so žalobou žalobkyne  

a s obsahom pripojeného súdneho a administratívneho spisu má za to, že Krajský súd  

v Bratislave mal na základe vyššie uvedeného najskôr posúdiť, či žalobkyňa je osobou

oprávnenou na podanie žaloby v súlade s § 250 ods. 2 veta prvá OSP z pohľadu

predpokladaného tvrdenia o ukrátení na svojich právach.

Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa, Obec R., bola ako

„kontrolovaný“ v súlade s ustanovením § 138 ods. 3 ZVO účastníkom konania o námietkach

uchádzača E., a.s. proti vylúčeniu tohto uchádzača z verejnej súťaže na predmet zákazky:

„Rekonštrukcia základnej školy“ vyhlásenej ňou ako verejným obstarávateľom.

V konaní o námietkach žalovaný ako orgán dohľadu nad dodržiavaním povinností

verejného obstarávateľa zisťuje, či postupom kontrolovaného nebol porušený tento zákon  

a či takéto porušenie mohlo mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania.

Konaniu o námietkach predchádzala žiadosť E., a.s. o nápravu proti vylúčeniu tohto

uchádzača z verejnej súťaže, o ktorej rozhodovala žalobkyňa ako verejný obstarávateľ, a to

tak, že žiadosť o nápravu zamietla.

V posudzovanej veci nebolo možné ponechať bez povšimnutia, že žalobkyňa v žalobe

netvrdí, že bola rozhodnutím žalovaného ukrátená na svojich právach; neuviedla nič, čo by

mohlo byť považované v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2   vety prvej OSP za námietku

označujúcu porušenie jej konkrétnych práv, nekonkretizovala teda subjektívne právo, ktoré

bolo v jej prípade porušené. Obmedzila sa len na konštatovanie, že preskúmavané rozhodnutie

žalovaného považuje za odporujúce platným právnym predpisom a poškodzujúce jej práva.

Z obsahu predloženého súdneho spisu nevyplynulo, že by sa krajský súd zaoberal

nedostatkom žaloby spočívajúcom v absencii tvrdenia žalobkyne o ukrátení na jej právach

a v nadväznosti na to posúdením otázky, či sa preskúmavané rozhodnutie mohlo negatívne

prejaviť v jej právnej sfére, a to i s prihliadnutím na postavenie žalobkyne ako verejného

obstarávateľa v revíznom postupe predchádzajúcom vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.

Ide o procesnú podmienku, ktorej splnenie súd skúma v ktoromkoľvek štádiu súdneho

konania.

Vzhľadom k tomu, že v súdnom preskúmavacom konaní nebolo doposiaľ osvedčené

splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby – aktívnej procesnej

legitimácie žalobkyne, dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd postupoval predčasne,

pokiaľ pristúpil k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného bez toho, aby sa otázkou

aktívnej legitimácie žalobkyne zaoberal. Ide o vadu konania, na ktorú odvolací súd musel

prihliadnuť, keďže mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolaním

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP  

a § 221 ods. 1 písm. h/ s poukazom na § 212 ods. 3 OSP zrušil a vec vrátil krajskému súdu  

na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

V ďalšom konaní krajský súd po vyriešení si aktívnej procesnej legitimácie žalobkyne

vec prejedná a znovu o nej rozhodne.

Z dôvodu zrušenia napadnutého rozsudku z procesných dôvodov neskúmal odvolací

súd jeho vecnú správnosť.

Podľa § 250ja ods. 4 OSP v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

O náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci podľa

§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p..

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 26. októbra 2011

JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth