6Sžf/25/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobkyne: H. F., IČO: 37 282 867, s miestom podnikania SNP 1443/33-6, Považská Bystrica, právne zastúpená JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/8446-53624/2011/990526-r z 10. mája 2011, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/67/2011 - 83 z 21. marca 2012, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/67/2011 - 83 zo dňa 21. marca 2012, p o t v r d z u j e.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/8446-53624/2011/990526-r zo dňa 10. mája 2011. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Považská Bystrica (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) a to dodatočný platobný výmer č. 670/230/7210/11/Zed zo dňa 18. februára 2011, ktorým bol žalobkyni v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 26.477,02 €. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na znenie článku 4.2. Zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorého nárok na odmenu sprostredkovateľovi vzniká momentom podpísania odplatnej zmluvy sprostredkovanej sprostredkovateľom a je splatná do 15 dní odo dňa podpísania odplatnej zmluvy a pripísania kúpnej ceny. Vzhľadom na znenie uvedeného článku 4.2. Zmluvy o sprostredkovaní neboli splnené podmienky na vyplatenie odmeny sprostredkovateľovi za sprostredkovanie, pretože odplatná zmluva uzavretá nebola (za takúto nemožno považovať zmluvu o budúcej zmluve) a tiež nedošlo k pripísaniu kúpnej ceny predávajúcemu z dôvodu, že žalobkyňa od zmluvy o budúcej zmluve odstúpila.Žalobkyňa v priebehu konania, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia ani v priebehu súdneho konania, neodstránila pochybnosti o oprávnenosti a opodstatnenosti vyplatenia sprostredkovateľskej odmeny, to znamená, že p. P. skutočne ako sprostredkovateľ vykonával sprostredkovateľskú činnosť a že práve v súvislosti s touto činnosťou vznikli žalobkyni výdavky v sume 4.000.000 Sk, o ktorých účtovala. Krajský súd ďalej uviedol, že len formálne doloženie vykonávania sprostredkovania zmluvy o sprostredkovaní a dokladmi o úhrade bez preukázania skutočného vykonania sprostredkovateľskej činnosti nie je pre daňové účely dostačujúce. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal krajský súd za to, že žalobkyňa v konaní vierohodne a dostatočne, tak ako to vyžaduje § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. nepreukázala, že sporné výdavky v sume 4.000.000 Sk, o ktorých účtovala v roku 2008 ako o výdavkoch ovplyvňujúcich základ dane v členení „prevádzková réžia“ boli skutočne vynaložené na uvedený daňový účel (výplata sprostredkovateľskej odmeny v zmysle zmluvy o sprostredkovaní). Žalovaný, ako aj správca dane zabezpečili v prejednávanej veci potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili, vyvodili z nich správny právny záver a správne aj rozhodli o vyrubení rozdielu dane z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 žalobkyni vo výške 26.477,02 €. Žalovaný rozhodol v súlade so zákonom a preto krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 27. októbra 2008 uzatvárala s I. P. za účelom dosiahnutia príjmu a zabezpečenia prevádzkovania svojho podnikania na ďalšie obdobie. Výdavky, ktoré jej v súvislosti s touto zmluvou následne vznikli, mala tiež riadne zaúčtované, čo znamená, že tieto v každom prípade spĺňajú definíciu daňového výdavku podľa § 2 písm. i/ zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu čo do účelu i evidencie. Výhrady prvostupňového súdu prezentované v odôvodnení napádaného rozhodnutia smerovali k tomu, že žalobkyňa mala tieto výdavky nedostatočne preukázať. Ako však vyplýva z administratívneho spisu žalovaného orgánu, žalobkyňa správcovi dane predložila všetky dôkazné prostriedky, ktoré mala a mohla mať k dispozícii. Išlo najmä o zmluvu o sprostredkovaní, príjmové pokladničné doklady preukazujúce vyplatenie odmeny I. P., zmluvu o budúcej zmluve s budúcim predávajúcim a ďalšie dokumenty preukazujúce činnosť p. P. vo veci - doklady od O. Y.. Tiež vo svojej výpovedi opísala okolnosti tohto obchodného prípadu a vyplatenia odmeny a táto jej výpoveď bola potvrdená výpoveďou svedka I. P., ako aj ďalších svedkov, ktorí jeho činnosť vo veci potvrdili - najmä svedkovia B. Q. a H. V.. Podľa názoru žalobkyne preto nemohlo z jej strany byť vykonané viac za účelom preukázania dôvodnosti týchto výdavkov a ani konajúci súd nemohol z jej strany ďalšie dôkazy (ktoré nemá možnosť produkovať) vyžadovať. Vzhľadom na uvedené zastáva žalobkyňa názor, že pri hodnotení predložených dôkazov v súlade s § 2 ods. 3 ZSOP, teda jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a pri zohľadnení všetkého, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, mali potom tak daňové orgány, ako aj konajúci súd dospieť k iným záverom, ako sú prezentované v napádanom rozhodnutí. ? Žalobkyňa sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa ani v tom, že by uzatvorená zmluva o budúcej zmluve nemala byť zmluvou odplatnou. Zmluva o budúcej zmluve je predsa predpokladom následného uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy, ktorá obe zúčastnené strany zaväzuje a v nej dojednané ustanovenia sú následne do riadnej kúpnej zmluvy premietnuté. Obsahuje totiž zhodné podstatné náležitosti, ako riadna kúpna zmluva, teda okrem iného aj dojednanie o kúpnej cene. Ak takáto zmluva potom bola uzatvorená vďaka aktivite sprostredkovateľa, potom podľa názoru žalobkyne možno hovoriť o naplnení prvej podmienky potrebnej ku vzniku nároku na odmenu podľa zmluvy o sprostredkovaní. Keďže druhou podmienkou bolo podľa tejto zmluvy pripísanie kúpnej ceny a k ?naplneniu tejto podmienky nedošlo iba v dôsledku konania samotnej žalobkyne, ktorá od zmluvy odstúpila, možno podľa jej názoru hovoriť aj o naplnení tejto podmienky. Nie je preto podľa názoru žalobkyne možné spochybniť, že I. P. svoj záväzok zo zmluvy o sprostredkovaní splnil a sprostredkovanie vykonal. Preto by mal mat' ako sprostredkovateľ nárok na vyplatenie odmeny, inak by sa žalobkyňa na jeho účet bezdôvodne obohatila. Vyplatenie odmeny teda bolo logickým dôsledkom splnenia podmienok zo strany sprostredkovateľa a bolo splnením jej povinnosti zo zmluvy o sprostredkovaní. ?Čo sa týka výhrad konajúceho súdu k textu samotnej zmluvy a k faktu, že zmluva o budúcej zmluve mala byť podpísaná iba jedným z dvoch spoluvlastníkov, tu žalobkyňa opakovane poukazuje na to, že nemá právnické vzdelanie a je možné, že si text zmluvy nedôsledne prečítala, čím mohlo dôjsť k výskytu určitých chýb písaní, či označení jednotlivých odsekov. Žiadna z týchto chýb však nič nemení na fakte,že I. P. sprostredkovanie skutočne a preukázateľne vykonal (ako bolo uvedené vyššie), a teda by za svoju činnosť mal obdržať dojednanú protihodnotu. Nehovoriac o tom, že žalobkyňa bola v čase podpisovania kontraktu a aj v nasledujúcom období v domnení, že došlo k uzatvoreniu právne perfektnej zmluvy, a teda že je povinná vyplatiť sprostredkovateľovi dojednanú odmenu. Žiadna zo zúčastnených strán totiž platnosť akýchkoľvek ustanovení zmluvy nerozporovala, k čomu ostatne nedošlo do dnešného dňa. Ak preto nie je medzi zúčastnenými stranami zmluvy nič sporné, nemal by ani súd ich vzájomné vzťahy spochybňovať, a to v zmysle zásady "nemo iudex sine actore". ? Vo zvyšku žalobkyňa zotrváva na podanej žalobe a skutočnostiach v nej uvedených a preto naďalej považuje žalobou napádané rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky za nezákonné a má za to, že jeho vydaním bola ukrátená na svojich právach. ? Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhuje, aby príslušný odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 zákona č. 99/1963 O.s.p. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/67/2011 - 83 zo dňa 21. marca 2012 zmenil tak, že žalobou napádané rozhodnutie zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň zaviaže žalovaného na náhradu všetkých trov súdneho konania.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 3. mája 2012 tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobkyňa v odvolaní uvádza rovnaké námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na Krajskom súde v Trenčíne. Žalovaný sa preto naďalej pridržiava svojho stanoviska podaného k žalobe dňa 6. apríla 2010 a trvá na skutočnostiach v tomto stanovisku uvedených, rovnako sa pridržiava právneho názoru vysloveného v napadnutých rozhodnutiach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. apríla 2013 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 1 daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa ods. 3 správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa ods. 6 pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa ods. 8 právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. Podľa § 15 ods. 5 písm. c/ daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 1 dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa ods. 2 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnostiboli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa ods. 4 ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa ods. 8 daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako i súdneho spisu za preukázané, že dňa 27. októbra 2008 bola uzatvorená Zmluva o sprostredkovaní podľa § 642 a nasl. Obchodného zákonníka medzi p. I. P. ako sprostredkovateľom a p. H. F. (žalobkyňou) ako záujemcom o kúpu montovaných oceľových hál. Na základe tejto zmluvy požadoval záujemca od sprostredkovateľa, aby mu sprostredkoval uzavretie kúpnej zmluvy, resp. zmluvy o budúcej kúpnej zmluve alebo zmluvy na akékoľvek užívanie nehnuteľností alebo iný obdobný typ zmluvy, predmetom ktorého bude odplatný prevod alebo odplatné užívanie nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. S.. Za výkon činnosti podľa tejto zmluvy prináležala sprostredkovateľovi odmena vo výške 4.000.000 Sk v prípade, že ktorýkoľvek zo subjektov uvedených v čl. 3 ods. 3.12, písm. a/ až e/ a čl. 3 ods. 3.13, písm. a/ až c/ tejto zmluvy uzatvorí odplatnú zmluvu alebo zmluvu o budúcej kúpnej zmluve so záujemcom. V tejto súvislosti aj najvyšší súd zároveň zistil, že v čl. 3, ods. 3.12, neexistuje písm. a/ až e/ a tiež, že v tomto čl. 3 neexistuje odsek 3.13. Z predložených príjmových a výdavkových pokladničných dokladov (bez identifikačného čísla) zo dňa 22. decembra 2008, mal najvyšší súd za preukázané, že p. F. vyplatila p. P. sumu 2.000.000 Sk ako províziu podľa sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 27. októbra 2008 a následne dňa 29. decembra 2008 p. F. vyplatila p. P. sumu 2.000.000 Sk tiež ako províziu podľa sprostredkovateľskej zmluvy zo dňa 27. októbra 2008. Ďalej z predloženej Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa § 50a Občianskeho zákonníka, dňa 15. decembra 2008, medzi p. B. Q. ako budúcim predávajúcim a p. H. F. (žalobkyňou) ako budúcou kupujúcou, súd zistil, že budúci predávajúci prehlásil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. S.. Z tejto zmluvy zároveň vyplýva, že zmluvné strany sa zaväzujú, že v lehote do 15. februára 2009 uzavrú kúpnu zmluvu, na základe ktorej predá budúci predávajúci budúcemu kupujúcemu nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, k. ú. S.. Z priloženého výpisu z LV č. XXXX, k. ú. S. vyplynulo, že nehnuteľnosti na ňom evidované sú v spoluvlastníctve p. B. Q. v podiele 1/2-ina a p. H. V. v podiele 1- ina. Z dokladu označeného ako Odstúpenie od Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, súd zistil, že žalobkyňa odstúpila od Zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 15. decembra 2008, nakoľko vývoj na burze so železom zaznamenal podľa jej zistení historický prepad a z toho dôvodu sa jej investícia do tohto obchodu stala nevýhodnou. Z protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly č. 670/320/51955/2010/Sam zo dňa 14. decembra 2010, predmetom ktorej bola daň z príjmov fyzickej osoby za rok 2008, vyplynulo, že správca dane ako prvostupňový správny orgán vykonal, okrem iných úkonov, prostredníctvom dožiadaných daňových úradov viaceré výsluchy svedkov p. I. P., p. B. Q., p. H. V., Ing. H. B., p. Y. Q. a vykonal tiež fyzickú obhliadku montovaných oceľových skladov, ktoré mali byt' predmetom kúpy a predaja. P. P. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že osobne pozná p. F. (v tomto konaní žalobkyňu), uzavrel s ňou zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 27. októbra 2008. Výsledkom jeho sprostredkovateľskej činnosti bola zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzatvorená medzi p. F. a p. Q.. Potvrdil, že za sprostredkovanie dostal províziu, ktorej prebratie potvrdil vystavením a podpísaním príjmových pokladničných dokladov zo dňa 22. decembra 2008 (suma 2.000.000 Sk) a zo dňa 29. decembra 2008 (suma 2.000.000 Sk). Zároveň však uviedol, že v roku 2008 neviedol účtovníctvo a správca dane zistil, že p. P. za rok 2008 do dňa vydania protokolu nepodal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2008. P. Q. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že p. F. osobne nepozná, ale zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy s ňou uzavrel. Uzavretie tejto zmluvy sprostredkoval p. P.. Ďalej uviedol, že kúpna zmluva v dohodnutom termíne do 15. februára 2009 uzatvorená nebola, pretože žalobkyňa písomne odstúpila od zmluvy o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvyd ň a 12. januára 2009. P. Q. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že kontakt na p. P. (sprostredkovateľa zmluvy o budúcej kúpnej zmluve) mu poskytol, p. Y. Q. a potvrdil, že s p. P. podpísal Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 27. októbra 2008 Za sprostredkovanie uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 15. decembra 2008 s p. F., p. Q. nevyplatil p. P.iadnu finančnú odmenu, nakoľko sa sprostredkovanie ani obchod neuskutočnili. Ďalej uviedol, že pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve konal aj za druhú spoluvlastníčku predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. S., p. H. V., od ktorej mal ústny súhlas a ktorá o predmete zmluvy o budúcej kúpnej zmluve vedela. P. H. V. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že nemá vedomosť o tom, že p. Q. dňa 27. októbra 2008 uzavrel zmluvu o sprostredkovaní s p. P., ktorá sa týkala nehnuteľností, ktorých je spoluvlastníčka. Od p. Q. vedela len o zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a tento jej povedal, že p. P. je predbežným kupujúcim predmetných nehnuteľností. Na základe všetkých zistení podrobnejšie opísaných v uvedenom protokole o daňovej kontrole, na znenie ktorého krajský súd v podrobnostiach odkazuje, správca dane uzavrel, že výdavky kontrolovaného daňového subjektu (žalobkyne) sa po vykonanej kontrole znižujú o sumu 4.000.000 Sk, ktorá predstavuje dve hotovostné úhrady sprostredkovateľskej odmeny (PPD a VPD zo dňa 22. decembra 2008 v sume 2.000.000 Sk a PPD a VPD zo dňa 29. septembra 2008 v sume 2.000.000 Sk), zaúčtované v peňažnom denníku ako výdavky ovplyvňujúce základ dane v členení "prevádzková réžia". Správca dane ako prvostupňový správny orgán mal za to, že vynaloženie uvedených daňových výdavkov na daňové účely nebolo dostatočne preukázané, v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z., a preto vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/7210/11/Zed zo dňa 18. februára 2011, ktorým vyrubil žalobkyni rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 26.447,02 €. O odvolaní, ktoré voči tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa, rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008 v sume 26.477,02 €, nakoľko žalobkyňa do daňových výdavkov v roku 2008 zahrnula výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nevedela v daňovom konaní dostatočne preukázať.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z uvedených dôvodov sa preto najvyšší súd stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu a jeho odôvodnením, a ako na vecne správny naň v plnom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd pre úplnosť uvádza.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa v konaní vierohodne a dostatočne nepreukázala, že sporné výdavky v sume 4.000.000 Sk (132.775,68 €) vyplatené v roku 2008, boli skutočne vynaložené na daňový účel tak, ako to vyžaduje § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z. z. S takýmto názorom prvostupňového súdu sa však žalobkyňa nestotožňuje. Zastávala názor, že pri hodnotení predložených dôkazov v súlade s § 62 ods. 3 zák. č. 595/2003 Z. z. teda jednotlivo ale aj v ich vzájomnej súvislosti a pri zohľadnení všetkého, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, mali daňové orgány, ako aj prvostupňový súd dospieť k iným záverom, ako sú prezentované v napadnutom rozhodnutí.

S touto námietkou sa Najvyšší súd SR nestotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na znenie čl. 4.2 Zmluvy o sprostredkovaní, podľa ktorej nárok na odmenu sprostredkovateľovi vzniká momentom podpísania odplatnej zmluvy sprostredkovanej sprostredkovateľom a je splatná do 15 dní odo dňa podpísania odplatnej zmluvy a pripísania kúpnej ceny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na znenie uvedeného čl. 4.2 Zmluvy o sprostredkovaní neboli splnené podmienky na vyplatenie odmeny sprostredkovateľovi za sprostredkovanie. Zmluva o budúcej zmluve nie je totiž v zmysle § 50a Obč.zákonníka zmluvou odplatnou, keďže nie je samostatným zmluvným typom, ale viaže sa na inú zmluvu, ktorá sa má v budúcnosti uzavrieť. Účelom zmluvy o budúcej zmluve je teda zabezpečiť uzavretie zmluvy až v budúcnosti, nakoľko zatiaľ nemožno z rôznych dôvodov dohodnúť celý obsah zmluvy. V predmetnej veci nedošlo k uzavretiu právne účinnej odplatnej zmluvy, ktorá by preukazovala nárok sprostredkovateľa (p. P.) na odmenu vo výške 4.000.000 Sk, pretože žalobkyňa odstúpila od zmluvy o budúcej zmluve, pričom nedošlo ani k pripísaniu kúpnej ceny na účet predávajúceho, čo medzi účastníkmi sporné nebolo. Naviac účastníkmi zmluvy o budúcej zmluve, ktorej predmetom mala byť nehnuteľnosť, neboli všetci podieloví spoluvlastníci, nemožno preto uzavrieť, že na základe takejto zmluvy by bol zabezpečený odplatný prevod alebo odplatné užívanie predmetných nehnuteľností. Nebolo zabezpečené splnenie predmetu sprostredkovateľskej zmluvy t.j. odplatný prevod alebo odplatné užívanie predmetných nehnuteľností.

Odvolací súd zdôrazňuje v zhode s názorom prvostupňového súdu, že formálne doloženie vykonania sprostredkovania zmluvou o sprostredkovaní a dokladmi o úhrade bez preukázania skutočného vykonania sprostredkovateľskej činnosti, ako to bolo v tejto prejednávanej veci, nie je pre daňové účely dostačujúce.

Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v konaní vierohodne a dostatočne, tak ako to vyžaduje § 21 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z. z. nepreukázala, že sporné výdavky v sume 4.000.000 Sk, o ktorých účtovala v roku 2008 ako o výdavkoch ovplyvňujúcich základ dane, boli skutočne vynaložené na uvedený daňový účel (výplata sprostredkovateľskej odmeny v zmysle zmluvy o sprostredkovaní).

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne.

Skutočnosti, ktorými žalobkyňa v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobkyňa namietala už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobkyňa v odvolacom konaní nemala úspech a žalovanému sa náhrada trov konania zo zákona nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.