Najvyšší súd
6Sžf/15/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej
podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti E., a. s., so sídlom v K., (pôvodného žalobcu) proti
žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,
Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/14755-
83421/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, na odvolanie pôvodného žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. septembra 2009, č. k.
6S/135/2008-107, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/135/2008-107 zo dňa 10. septembra 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/223/14755-83421/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92
eura, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M. a
P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou pôvodný žalobca žiadal
zrušiť rozhodnutie žalovaného č. I/223/14755- 83421/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008,
ktorým žalovaný potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len
„správca dane“) č. 738/230/11651/08/Kaš zo dňa 23. júla 2008 o vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty v sume 613.267,- Sk za zdaňovacie obdobie november 2004.
Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1 a § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ účinného do 30.04.2004) a z ustanovení
§ 15 ods. 2 a § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospel k záveru, že v daňovom konaní bol
skutkový stav zistený dostatočne a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver,
pričom žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými pôvodným
žalobcom. Krajský súd dospel k záveru, že úpadca si nesplnil povinnosti vyplývajúce jej z ust. § 15 ods. 6 zákona o správe daní, neumožnil správcovi dane vykonať daňovú kontrolu,
a preto krajský súd považoval podmienky pre určenie dane podľa pomôcok v zmysle § 29
ods. 6 zákona o správe daní za splnené. Určenie dane takýmto spôsobom je náhradným
spôsobom určenia daňovej povinnosti a nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania,
ale obmedzuje sa iba na zhodnotenie podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií,
resp., ktoré si zaobstará a preto úlohou žalovaného bolo iba skúmať, či v danom prípade boli
dodržané podmienky na použitie tohto spôsobu určenia dane a zistenie, či správca dane
prihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú pre daňovníka výhody. V danom prípade podľa
názoru krajského súdu žalovaný postupoval v súlade s platnou právnou úpravou. Pri určovaní
dane podľa pomôcok správca dane použil daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január až december 2004 ako aj doklady zaslané Krajským
riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice
ČVS: KRP-137/0EK-KE-2004DH a protokol č. 801/301/17504/2007. Podľa názoru krajského
súdu forma určenia dane podľa pomôcok nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania
v zmysle § 29 ods. 1 až 4 zákona o správe daní, ale je obmedzená iba na zhodnotenie
podkladov, ktoré má správca dane k dispozícií a ktoré si zaobstaral. Námietky pôvodného žalobcu uvedené v žalobe týkajúce sa postupu správcu dane ako aj žalovaného považoval
krajský súd za neopodstatnené a taktiež považoval za neopodstatnenú aj námietku ohľadne
nedostatočne zisteného skutkového stavu a tiež nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Taktiež
návrh pôvodného žalobcu na iniciovanie konania o predbežnej otázke v zmysle článku 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva považoval krajský súd za nedôvodný, pretože
sa nestotožnil s námietkou pôvodného žalobcu poukazujúcou na rozpor postupu žalovaného
a jeho rozhodnutia s Ústavou Slovenskej republiky a judikatúrou Európskeho súdneho dvora
(rozsudky z 12.01.2006 Optigen a z 21.02.2006 Halifax). V tejto súvislosti vzal krajský súd
do úvahy skutočnosť, že Slovenská republika sa stala súčasťou Európskej únie, od kedy
je povinná rešpektovať primárne a sekundárne účinky Európskeho spoločenstva
vo vnútroštátnom právnom priestore, t. j. vo vzťahu medzi správcom dane a žalovaným
na jednej strane a žalobkyňou ako vnútroštátnym právnym subjektom na strane druhej.
Označené súdne rozhodnutia a ako aj Šiesta smernica Rady európskeho spoločenstva zo dňa
17.05.1977 č. 77/388/EHS vychádzali aj z požiadavky na daňový subjekt, aby v záujme
vlastnej právnej ochrany, či realizácie zdaniteľných plnení vykonal všetky jemu dostupné
opatrenia smerujúce k prevereniu a preukázaniu skutočnosti rozhodujúcich pre určenia dane.
Preto krajský súd považoval rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa
za vecne správne a žalobu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie úpadca (ďalej len
„odvolateľ“), žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, že krajský súd v podstate prevzal
právny názor žalovaného. Ďalej namietal, že rozhodnutia žalovaného ako aj Daňového úradu
Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretože rozhodnutia vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu,
sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval
na skutočnosť, že žalovaný až svojim tretím rozhodnutím zo dňa 27.10.2008
č. I/223/14755-83421/2008/999608-r zamietol odvolanie úpadcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, pričom opätovne nevykonal žiadne dokazovanie, ale len posúdil
stav bezo zmeny, ktorý sa už posudzoval a bol známy pri predchádzajúcich vydaných
platobných výmeroch a napriek tomu žalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil. Odvolateľ namietal, že vo vzťahu k jeho námietkam a návrhom nebola vôľa navrhované dôkazy
vykonať, čo bolo prekážkou pre určenie dane podľa pomôcok.
Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa ktorého je správca dane povinný
postupovať súladne so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať
pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní. Taktiež poukazoval na článok 52 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého možno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona.
Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s návrhmi odvolateľa na vykonanie
dokazovania. Namietal odopretie práv účastníka konania vyjadriť sa a navrhovať dôkazy
vo svoj prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a návrhy zobrali do úvahy, ktoré právo
je jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ďalej odvolateľ namietal, že postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom
pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné
finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená
umožniť úpadcovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namietal postup správcu dane, ktorý
považuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade,
že nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval
na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém
daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar alebo služby podľa pôvodu, aby mohol byť
dosiahnutý spoločný trh umožňujúci poctivú hospodársku súťaž a podobajúci sa skutočnému
vnútornému trhu. Je teda zrejmé, že pri koncipovaní návrhu zákona o DPH bola hlavným
inšpiračným zdrojom právna úprava na úrovni práva ES a ďalej tiež národné právne úpravy
členských štátov ES, z čoho plynie, že zákonodarca mal úmysel prijať úpravu dane z pridanej
hodnoty, ktorá by bola prinajmenšom v elementárnych rysoch kompatibilná so Šiestou
smernicou a právnou úpravou členských štátov ES.
Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbežné otázky:
1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä
s poukazom na čl. 31 ustanovenia § 17 zákona o DPH) môže ukladať povinnosť zisťovania
statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/
v každom novom obchode, keď sa už platiteľ preukázal?
2/ či je možné považovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho
verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia
osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?
3/ či je možné považovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou
podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania
proporcionality?
Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa prijal záver žalovaného aj napriek tomu,
že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán boli povinní aplikovať v danej veci judikatúru
Súdneho dvoru ES, a že sa veľmi jednoducho vysporiadal s námietkami odvolateľa o porušení
základných princípov právnej istoty, legality zdanenia a základných ústavných práv
odvolateľa a v tejto časti považuje rozhodnutie krajského súdu za nie riadne odôvodnené.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.12.2009 na odvolanie odvolateľa
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že rozhodujúcou
skutočnosťou pre vydanie platobného výmeru bola skutočnosť, že úpadca si nesplnil
povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 15 ods. 6 zákona o správe daní, na výzvy správcu
dane nereagoval a nepredložil požadované doklady, čím znemožnil uskutočnenie daňovej
kontroly a preto správca dane určil daň podľa ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o správe daní,
teda podľa pomôcok. Uviedol, že podľa zisteného skutkového stavu neboli správcom dane
pri určení rozdielu dane podľa § 44 ods. 3 zákona o správe daní, zistené žiadne okolnosti,
z ktorých by vyplynuli pre daňový subjekt výhody, ktoré by ovplyvňovali výšku dane.
Správca dane konštatoval porušenie ustanovenia 49 ods. 1 zákona o DPH tým, že úpadca
nepreukázal, že daň na vstupe zaúčtoval a má ju uvedenú v záznamoch podľa § 70 zákona
o DPH. Poukazoval na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého právo
na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49
ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, má faktúru od platiteľa, vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. Poukazoval na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého ak odvolanie smeruje
proti rozhodnutiu o určení dane podľa pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných
podmienok na použitie tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3
zákona o DPH. V danom prípade žalovaný skúmal len dodržanie zákonných podmienok
pre použitie tohto spôsobu určenia dane a dodržanie postupu a zistil, že zo strany správcu
dane boli splnené všetky zákonné podmienky pre určenie dane podľa pomôcok. Úpadca, jeho
štatutárny zástupcovia ani jeho právny zástupca na výzvy správcu dane nereagovali,
nedostavili sa k daňovým konaniam a nepredložili žiadne doklady, ktorými by deklarovali
obchodné operácie, ktoré mali byť v kontrolovanom období uskutočnené. Ďalej poukazoval
na to, že odvolateľom označené súdne rozhodnutia ako aj Šiesta smernica Rady vychádzajú
okrem iných právnych východísk a záverov aj z požiadavky na daňový subjekt, aby v záujme
vlastnej právnej ochrany vykonal všetky jemu dostupné opatrenia smerujúce k prevereniu
si a vo vzťahu k správcovi dane aj preukázaniu skutočností smerujúcich pre určenie dane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu odvolateľa je možné vyhovieť.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/223/14755- 83419/2008/999608-r zo dňa 27. októbra 2008, ktorým žalovaný
potvrdil platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/11651/08 Kaš zo dňa
23. júla 2008, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
613.267,- Sk za zdaňovacie obdobie november 2004 a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní
v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade
so zákonom o správe daní a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že na majetok obchodnej
spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bolo vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného
súdu Košice I, sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej
podstaty bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať
s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich
sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene
a na účet úpadcu.
Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové
konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom
v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia
§ 48.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove
jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho
príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia,
plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie
odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké
právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení
konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu
prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa
konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného žalobkyňou
vo veci začatej na základe žaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo
plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o., so
sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M..
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2
zákona o správe daní) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní) podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi
právomocami. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce
z vrchnostenského postavenia daňových orgánov. Preto ani povinnosť daňového subjektu
preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť
skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.
Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov
(čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá
sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vedie správca dane.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 3 zákona o správe daní netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov ( priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a dokladmi k nim.
Podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú
povinnosť pri určení výšky dane, môže správca dane, výšku dane s ním dohodnúť. Na túto
dohodu sa vzťahuje primerane § 11.
Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní, ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním
uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno
daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku 5, alebo ak daňový subjekt
vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo
ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa § 15
ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré
má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez účinnosti s daňovým subjektom. Takýmito
pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných
daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy
a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné
poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných
daňových subjektov.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení:
a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14,
b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39,
c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie
prijme na:
a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26,
b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.
Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môže platiteľ
pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad,
ktoré vyhotovil platiteľ.
Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné
meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,
ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho
ako aj súdneho spisu za preukázané, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj správcu
dane majú skutkový základ v protokole o určení dane podľa pomôcok č. 801/321/17504/2007
zo dňa 05.03.2007, vypracovanom Daňovým úradom B. VI, ktorý je v spisovom materiály
žalovaného založený v kópii. Spisový materiál žalovaného predložený krajskému súdu je
nekompletný bez žurnalizácie, čo je v rozpore s ust. § 250d ods. 1 OSP, podľa ktorého je
správny orgán povinný súdu predložiť kompletný spisový materiál v originály spolu so
spisovým materiálom správneho orgánu prvého stupňa. Z kópie protokolu predloženého
krajskému súdu, však nemožno zistiť, kedy a akým spôsobom bol doručený úpadcovi, pretože
neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatutárneho zástupcu) a konštatovanie
v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28.03.2007 nemá podklad
v obsahu pripojeného spisového materiálu. Z obsahu tohto protokolu vyplýva, že daňový
subjekt ku kontrole nepredložil účtovnú evidenciu, čím bolo znemožnené uskutočnenie
výkonu daňovej kontroly. Na základe tohto protokolu vypracovaného Daňovým úradom B. VI
dňa 05.03.2007, Daňový úrad Kráľovský Chlmec vydal platobný výmer č.
738/230/11651/08/Kaš zo dňa 23.07.2008 pričom predložená spisová dokumentácia
neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane.
Najvyšší súd ďalej poukazuje, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými
dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu
vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len na základe protokolu o určení dane podľa pomôcok, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému
sa úpadca preukazateľne nevyjadril. Taktiež sa žalovaný vo svojom rozhodnutí nezaoberal
ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia zákona
o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu žalovaný neakceptoval jeho návrhy na vykonanie
dokazovania uvedené v odvolaní proti platobnému výmeru. Najvyšší súd považuje
za relevantné tvrdenie úpadcu, že pokiaľ sám neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, nemôže
byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom, s ktorým
tvrdením sa žalovaný mal tiež zaoberať. Ďalej sa v spisovom materiály nenachádzajú
ani doklady, a to daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január
až december 2004 ako ani doklady zaslané Krajským riaditeľstvom Policajného zboru,
Úradom justičnej a kriminálnej polície Košice ČVS: KRP-137/0EK-KE-2004DH, pričom
na tieto sa správca dane ako aj žalovaný odvolávajú vo svojich rozhodnutiach. Výzva
Daňového úradu B. VI zo dňa 09.02.2007 na predloženie účtovných dokladov za
zdaňovacie obdobie január – december 2004 úpadcovi doručená vôbec nebola, keďže túto
pošta vrátila s poznámkou, že na adrese Štefánikova 6, Košice je adresát neznámy a výzva
zaslaná predsedovi predstavenstva úpadcu taktiež doručená nebola, pretože adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal.
Takto potom správca dane ako aj žalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí,
založili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami
ako dostatočnými dôkazmi.
Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodržané všetky
zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko,
aby v nej bolo možné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie
považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, že zistenie skutkového stavu
je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa
§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania
pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie
a príprava a podanie žaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,
t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3,
§ 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov - ďalej len vyhláška
č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania
dňa 10.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál
6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21eura, ako aj náhradu za súdne poplatky
2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť
Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a.
s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 22. júna 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková