Najvyšší súd

6Sžf/14/2011

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Z. K. bytom B., IČO: X., zastúpeného Mgr. M. U., advokátom Advokátskej kancelárie U., so sídlom N., proti

žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63,

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/8241-

50772/2009/993169-r z 5. mája 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu  

v Žiline č. k. 21S/62/2009-84 z 30. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline  

č. k. 21S/62/2009-84 z 30. novembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa

domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/228/8241-50772/2009/993169-r

zo dňa 5. mája 2009, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Ružomberok č. 661/230/25977/2008/Ros-X/283 zo dňa 7.8.2008, ktorým správca dane  

na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1  

zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel dane z pridanej hodnoty   za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume 1.288.002,--Sk

(42.753.83 €). Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru vyplýva, že správca dane

v rámci daňovej kontroly zistil u žalobcu porušenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), tým že si

odpočítal daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr vystavených dodávateľmi S. S.,

spol. s r.o., M. a S. T., a.s., K., za dodávky veľkého množstva tovarov (víno, minerálna voda,

džúsy), ktorých dodanie preukázané nebolo. Správca dane v danej veci vykonal rozsiahle

dokazovanie, okrem iného aj formou dožiadania príslušných daňových úradov spravujúcich

ako daňové subjekty vyššie uvedených dodávateľov žalobcu ako i odberateľa žalobcu,

spoločnosti H., a.s., Z.. V rámci preverovania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie

daňovej povinnosti bola preverovaná preprava dodávaného tovaru, jeho vyskladnenie, platby

za predmetný tovar, a to v smere dodania tovaru žalobcovi ako i predaja od žalobcu jeho

odberateľovi. Uvedeným dokazovaním v rámci daňovej kontroly vyšlo najavo, že žalobcom

deklarované zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili a taktiež, že tovar nedodali osoby, ktoré

vystavili faktúry.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že k poskytnutiu deklarovaného

tovaru nedošlo a žalobca pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia neuniesol

dôkazné bremeno, keďže právne relevantným spôsobom nepreukázal, že prijaté zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, a preto zo strany žalobcu nebola splnená základná podmienka nároku

na odpočet DPH. Podľa názoru krajského súdu nepostačovalo zo strany žalobcu predložiť

obchodné zmluvy spolu s dodatkami a faktúry. Žalobca mal v daňovom konaní predložiť také

dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného plnenia preukázali, ktorú povinnosť si žalobca

nesplnil. Správca dane je totiž povinný u každého deklarovaného zdaniteľného plnenia danú

obchodnú transakciu overovať nielen u odberateľa, ale aj na strane dodávateľa. Pokiaľ nie je

na strane dodávateľa preukázané, že k zdaniteľnému plneniu došlo a z toho titulu aj k odvodu

dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane na vstupe, ktorá nebola  

do štátneho rozpočtu odvedená. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že v konaní

neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,

domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho

žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného nahradiť mu trovy konania.

Žalobca v prvom rade namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom.

Uvedené porušenie procesných práv žalobca videl v tom, že žalovaný podal k žalobe písomné

vyjadrenie spolu s prílohami, pričom tieto prílohy mu neboli doručené, aby sa k ich obsahu

mohol vyjadriť a dostatočne sa pripraviť na konanie pred súdom resp. by nesúhlasil

s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. V danej súvislosti poukazoval na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 202/02, podľa

ktorého, ak predseda senátu podľa § 250e O.s.p. nariadi žalovanému, aby sa vyjadril k žalobe

a tento súdu predloží vyjadrenie k žalobe, tak ide o súčasť prípravy pojednávania, výsledky

ktorého je predseda senátu povinný oznámiť na začiatku pojednávania. Poukazoval tiež, že

podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva GOC c/a Turecko č. 36590/90 z 11. júla

2002, možnosť účastníka konania nahliadnuť do súdneho spisu nemôže nahradiť doručenie

vyjadrenia významného pre rozhodnutie súdu a to vzhľadom na požiadavku spravodlivosti

procesu zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Taktiež upriamil pozornosť na nález ÚS SR sp. zn.   II. ÚS 136/08, podľa ktorého postup,

ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal  

a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie a vytvorí tak dotknutému

účastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než

akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ale aj porušením princípu

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva  

na spravodlivé súdne konanie.  

Žalobca požadoval preveriť aj postup krajského súdu, či postupoval v súlade  

s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. t.j. či bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku riadne

zverejnené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením rozsudku, nakoľko

hoci žalobca súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, nemal vedomosť o jeho

verejnom vyhlásení.

Žalobca napokon namietal, že krajský súd na základe predložených dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a vzhľadom k tomu vec nesprávne právne posúdil.

Podľa názoru žalobcu krajský súd aj žalovaný svojvoľne extenzívne vykladajú ustanovenia

zákona o DPH v neprospech žalobcu. Žalobca mal za to, že zákon o DPH taxatívnym

spôsobom vymenováva podmienky, za ktorých je možné uplatniť si nadmerný odpočet a pričom žalobca tieto podmienky riadne splnil, predložil faktúry od dodávateľov tovaru

a dodacie listy (ktorých predloženie žalobca už považoval nad rámec zákona o DPH).

Uviedol, že požadovanie predloženia ďalších dokladov preukazujúcich pohyb tovaru, jeho

skladovanie, prepravu, úhradu za dodaný tovar, zo strany správcu dane sú nad rámec zákona

o DPH a podľa žalobcu nie sú podstatné pre preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia

a nároku na odpočet dane. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu ako

aj žalovaného, aby za účelom preukázania svojich tvrdení zháňal účtovné doklady od svojich

dodávateľov a taktiež nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho dodávatelia si neplnia

povinnosti a nevedú riadne účtovníctvo. Žalobca v daňovom konaní predložil faktúry o cene

dodaného tovaru v zmysle predložených uzavretých zmlúv na dodávku predmetného tovaru,

predložil dodacie listy a okrem uvedeného, dodanie tovaru bolo potvrdené výpoveďami

štatutárnych zástupcov dodávateľa. Žalobca preto nevidel dôvod na predkladanie ďalších

dôkazov z jeho strany, nakoľko splnenie podmienok na odpočet dane riadne preukázal.

Uviedol, že dodanie tovaru potvrdili aj svedkovia (Ing. M. D. a Ing. I. L.), ktorí boli

štatutárnymi zástupcami dodávateľov (S. S., s.r.o. a S. T., a.s.) a okrem toho boli všetky

zákonom požadované doklady potrebné na odpočet dane riadne predložené. Žalobca uviedol,

že predmetný tovar ďalej predával, pričom odberateľ, spoločnosť H., a.s. mala ním vystavené

faktúry za dodaný tovar riadne zaúčtované. Zastal názor, že všetky zákonom požadované

doklady potrebné na odpočet dane boli riadne predložené a akékoľvek iné doklady sú nad

rámec zákona. Ustanovenia Obchodného zákonníka, ani zákon o DPH neukladajú povinnosť

potvrdiť dodanie tovaru dodacím listom. Zákon o DPH tiež nestanovuje ako podmienku na

odpočet dane preukázanie dopravy tovaru. K tvrdeniu krajského súdu, že neuniesol dôkazné

bremeno, žalobca uviedol, že v daňovom konaní predložil rámcovú zmluvu spolu

s dodatkami, faktúry a dodacie listy, pričom dodávky tovaru potvrdili štatutárni zástupcovia

dodávateľov. Preukazovanie správcom dane požadovaných skutočností, ako je pohyb

a skladovanie tovaru, jeho preprava a úhrada   za tovar, nie sú podstatné pre

preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia a nároku   na odpočet dane.

Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že napadnutý rozsudok je nesprávny,

postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa v konaní

k predloženým dôkazom.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu  

(§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok  

je potrebné zrušiť.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“)

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy.

Podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené  

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,  

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie

konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu  

do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne

odošle navrhovateľovi.

Podľa § 250d ods. 1 O.s.p. žalovaný je povinný v súdom určenej lehote predložiť súdu

svoje spisy spolu so spismi orgánu prvého stupňa.

Podľa § 250e O.s.p. ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d

ods. 2 a 3, doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť

žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí.

Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo

o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí

podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa

k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu,

pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie

kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt  

je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa

jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt

písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže

zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve

nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu.

Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového

subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr  

v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom.

Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho

vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok  

k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 11 písm. j) až l) zákona o správe daní protokol musí obsahovať

dátum prerokovania protokolu, vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane,

ktorý vykonáva daňovú kontrolu, vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového

subjektu alebo ním povereného zástupcu.

Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol

podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane. Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom

zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia, ak je

mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane

kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu sa

považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca

odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní

na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania

a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu

vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej

skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole

odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo

hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole

odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje

od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Najvyšší súd ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je založený na nedostatočnom preskúmaní dodržania zákonom určeného postupu potrebného

pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i konania, ktoré predchádzalo vydaniu

prvostupňového správneho rozhodnutia. Odvolací súd zistil, že obdobná vec toho istého

účastníka týkajúca sa však iného zdaniteľného obdobia bola predmetom jeho rozhodovacej

činnosti v konaniach vedených na Najvyššom súde SR pod sp. zn.: 4Sžf/23/2011,

2Sžf/28/2011, 5Sžf/22/2011 a 5Sžf/28/2011. Z tohto dôvodu v zmysle ust. § 250ja ods. 7

O.s.p. poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia sp. zn. 4Sžf/23/2011, ktorého časť zároveň

uvádza v nasledovnom znení:

„Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný,

zažurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup správneho

orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Krajský súd sa však

uspokojil s neúplnou spisovou dokumentáciou prvostupňového správneho orgánu, ktorého

zákonnosť rozhodnutia bola predmetom súdneho prieskumu. Z obsahu priloženej kópie

protokolu o výsledku daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie DPH vyplýva dátum vypracovania tohto protokolu, dátum jeho prerokovania so žalobcom, nachádzajú sa  

v ňom podpisy zamestnancov správcu dane, ktorí ho vypracovali, avšak podpis žalobcu ako

kontrolovaného daňového subjektu, osvedčujúci jeho účasť na prerokovaní protokolu, v ňom

uvedený nie je. Správca dane v dodatku č. 1 k protokolu o výsledku daňovej kontroly síce

uvádza, že žalobca podal dňa 16.7.2008 písomné vyjadrenie k protokolu, avšak opäť  

na dodatku k protokolu podpis žalobcu chýba. V administratívnom spise predloženom

prvostupňovému súdu sa nenachádza doklad o doručení protokolu o výsledku daňovej

kontroly žalobcovi spolu s výzvou správcu dane na jeho prerokovanie a vyjadrenie sa k nemu,

doklad o ich doručení žalobcovi, zápisnica o záverečnom prerokovaní protokolu a dodatku  

k protokolu so žalobcom alebo s jeho splnomocneným zástupcom ako i poznamenanie, že

žalobca odmietol podpísať protokol, či už bez uvedenia dôvodu, prípadne z akých dôvodov

tak učinil. Taktiež sa v spise nenachádza správcom dane spomenuté písomné vyjadrenie

žalobcu k protokolu. Všetky spomenuté listinné dôkazy z administratívneho spisu by mali

svedčiť o dodržaní zákonného postupu správcom dane predchádzajúceho ukončeniu daňovej

kontroly podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 10 až ods. 12 zákona o správe daní  

a ako i o dodržaní základných procesných práv žalobcu na oboznámenie sa s výsledkami

daňovej kontroly a o poskytnutí mu možnosti účinne sa brániť, prípadne predkladať dôkazy  

alebo navrhovať ich vykonanie na preukázanie jeho tvrdení. Dodržanie uvedeného postupu

nie je zanedbateľné z hľadiska kompletnej prípravy na začatie vyrubovacieho konania podľa

§ 44 zákona o správe daní s prihliadnutím na skutočnosť, že daňový subjekt v daňovom

konaní znáša dôkazné bremeno. Odvolací súd v spise krajského súdu v prejednávanej veci

nenašiel zmienku o preverovaní vyššie uvedeného procesného postupu pred ukončením

daňovej kontroly vyžiadaním si doplnenia chýbajúcich listinných dôkazov od žalovaného,

prípadne správcu dane. Pritom v administratívnom spise možno zistiť námietky žalobcu  

ku kontrolným zisteniam až z obsahu jeho odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru,

takže prvostupňový súd taktiež nemohol preveriť, či sa správca dane v dodatku k protokolu  

o výsledku daňovej kontroly vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Krajský súd teda rozhodol bez toho, aby sa zaoberal všetkými podkladmi, na základe ktorých

bolo vydané žalobou napadnuté a súdom preskúmavané rozhodnutie v tejto veci. Bez úplnej

spisovej dokumentácie, z ktorej bude tiež zistiteľná aj miera a spôsob oboznámenia žalobcu  

s podkladmi rozhodnutia vo veci preskúmavaného rozhodnutia, nie je možné posúdiť ani

vecnú stránku rozhodnutia (skutkovú a právnu). Odvolací súd sa preto v danom štádiu

konania vecnou stránkou sporu ani nezaoberal.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že mu bola postupom krajského súdu, t. j.

nedoručením vyjadrenia žalovaného k žalobe a jeho príloh, odňatá možnosť konať  

pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom, odvolací súd konštatuje,

že s prihliadnutím na potrebu doplnenia dokazovania pred krajským súdom v spojení

s charakterom súdneho prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí, sa nemôže jednoznačne

vyjadriť, či pri príprave na rozhodnutie vo veci bolo jeho procesné právo porušené.

Najvyšší súd zaujal všeobecné stanovisko k právnej argumentácii žalobcu ohľadne

namietaného porušenia jeho práva konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní

vykonaným dôkazom.

Ohľadne skúmania namietaného porušenia procesného práva žalobcu je potrebné

vychádzať z charakteru a potrieb správneho súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nie je

taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania súdov v sporových občianskoprávnych

konaniach, v ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia

na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany. Z uvedeného

dôvodu je povinnosťou súdu podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania bezodkladne zaslať vyjadrenie odporcu navrhovateľovi spolu s predloženými dôkazmi,

aby mali obe strany sporu zachované práva garantované čl. 48 ods. 2 ústavy.

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych

rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy

a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne.

Pre súd je v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej

správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase

vydania správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 1 a 2 O.s.p.). V tomto súdnom konaní Občiansky

súdny poriadok explicitne neprikazuje súdu zaslať vyjadrenie žalovaného a ním zaslaný

administratívny spis žalobcovi, nakoľko žalobcovi sú dôvody správneho rozhodnutia známe,

ako i obsah administratívneho spisu a dôkazov, ktoré sú jeho súčasťou. To však nebráni súdu,

aby zaslal žalobcovi vyjadrenie žalovaného, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté nové dôvody

a právna argumentácia žalovaného ako i dôkazy žalobcovi dosiaľ neznáme. Je na rozhodnutí

krajského súdu, aký postup zvolí s prihliadnutím na obsah vyjadrenia žalovaného

a priloženého administratívneho spisu.

Účastník správneho konania má podľa príslušných správnych procesných predpisov

účinné práva a na druhej strane orgán verejnej správy má tomu zodpovedajúce povinnosti

na zabezpečenie podmienok pre dostatočné zistenie skutkového stavu potrebného

na rozhodnutie vo veci správneho konania. Účastník správneho konania môže využiť inštitút

nahliadania do spisu, predkladania a navrhovania dôkazov na podporu jeho tvrdení, právo byť

prítomný pri vykonávaní dôkazov, klásť svedkom otázky, právo byť informovaný o výsledku  

vykonaného dokazovania a vyjadriť sa k nemu, právo podávať riadne a mimoriadne opravné

prostriedky proti administratívnym rozhodnutiam, atď.. Z uvedeného dôvodu je účastníkovi

správneho konania v čase podania správnej žaloby spravidla známy skutkový stav zistený

v správnom konaní, obsah administratívneho spisu ako i právna argumentácia žalovaného

orgánu verejnej správy. Taktiež právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý v konaní podľa II. hlavy

V. časti O.s.p. musí byť zastúpený advokátom, je zo znalosti príslušných ustanovení známe,

že súd prvého stupňa vyžiada administratívny spis žalovaného a prvostupňového orgánu

verejnej správy a spravidla si vyžiada vyjadrenie žalovaného k námietkam uvedeným

v žalobe.  

K nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 136/08 a rozsudku Európskeho súdu  

pre ľudské práva GOC. c/a Turecko č. 36590/90, ktorými žalobca podporuje svoju

argumentáciu, odvolací súd uvádza, že v oboch prípadoch sa jednalo o porušenie práva

účastníka konania vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) v rámci občianskoprávneho

sporového konania, kedy v prvom prípade odvolací súd vykonal odvolacie pojednávanie  

v neprítomnosti sťažovateľky napriek tomu, že mala výslovný, súdu známy, záujem zúčastniť

sa pojednávania a na ňom vyjadriť sa k novým doplneným listinným dôkazom predloženým

odvolaciemu súdu. V druhom prípade odvolací súd v Turecku rozhodol o odvolaní  

bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby dal na vedomie a na vyjadrenie sťažovateľovi

písomné stanovisko hlavného verejného žalobcu (prokurátora), ktorý vstúpil do konania.

Predmetné stanovisko prokurátora obsahovalo sťažovateľovi neznáme právne argumenty  

a návrhy, a preto bolo jeho nedoručením sťažovateľovi oslabené právo na súdnu ochranu ako

i jeho možnosť účinnej obrany pred súdom. Vzhľadom na charakter vyššie uvedených

súdnych konaní, tieto nemožno bez ďalšieho v plnom rozsahu aplikovať na súdne konanie,

ktorého predmetom je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorého

špecifiká sú vyššie uvedené. Vo veci nálezu ÚS SR č. III. ÚS 202/02-123 odvolací súd

konštatuje, že ústavný súd v tomto konaní porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vo vzťahu   k sťažovateľovi nekonštatoval, nakoľko v predmetnej veci sa uvedenou námietkou

sťažovateľa, ako sám ústavný súd uvádza, nezaoberal. Ústavný súd dôvodil v náleze tým, že

rozsudok napadnutý ústavnou sťažnosťou bol na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora zrušený ako i ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu  

sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002, ktorým najvyšší súd rozhodol o námietke zaujatosti

sťažovateľa, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“  

V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne prešetrenia dodržania postupu podľa  

ust. § 156 ods. 3 O.s.p. odvolací súd uvádza, že verejné vyhlásenie rozsudku je úkon, ktorý  

je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný.

Súd je povinný vo veciach, v ktorých rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho

pojednávania, oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu  

v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. To, že žalobca si uvedenú skutočnosť

neoveril, resp. nezisťoval fyzicky na úradnej tabuli súdu resp. elektronicky na internetovej

stránke Krajského súdu v Žiline http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudy/Krajsky-sud-

Zilina/Uradna-tabula.aspx, nemôže byť v prípade dodržania zákonného postupu súdu, ktorý

nebol žalobcom preukázateľne spochybnený, pripisované na úkor súdu ako porušenie

žalobcových procesných práv. Avšak vzhľadom na to, že došlo k zrušeniu rozhodnutia z iných dôvodov, odvolací súd sa ďalej s uvedenou námietkou nezaoberal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky záverom považuje tiež za potrebné uviesť, že  

vzhľadom na skutočnosť, že zákonom č. 331/2011 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon  

č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(vrátane zák. č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov), s účinnosťou od 1. januára 2012 bolo zrušené Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku

správy daní a   poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky

so sídlom v Bratislave, preto podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného konal s vyššie

uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.    

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody úlohou prvostupňového súdu v ďalšom konaní

bude doplniť dokazovanie v naznačenom smere tak, aby z obsahu predloženého

administratívneho spisu priamo vyplývalo, že bol dodržaný zákonný postup pri ukončení

daňovej kontroly.

Z týchto dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. odvolací súd prvostupňový

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom  

je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov  

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 29. februára 2012  

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth