Najvyšší súd  

6Sžf/12/2009

  Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. J. Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej veci žalobkyne JUDr. I. L., so sídlom v K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti E., a. s., so sídlom v K., (pôvodného žalobcu) proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného   č. I/223/12065- 73758/2007/999608-r   zo dňa 27. septembra 2007, na odvolanie pôvodného žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 01. októbra 2009,   č. k. 6S/150/2007-53, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,   č. k. 6S/150/2007-53 zo dňa 01. októbra 2009   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je   p o v i n n ý   zaplatiť úpadcovi náhradu trov konania v sume 408,92

eura, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie M.   a P., s. r. o., so sídlom v B. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou pôvodný žalobca žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa   27. septembra 2007, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I (ďalej len „správca dane“) č. 695/230/30774/07/Kam zo dňa 12. apríla 2007   o vyrubení dane z pridanej hodnoty v sume 726.969,- Sk za zdaňovacie obdobie január 2003.

Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1 a § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (účinného do 30.04.2004) a dospel k záveru, že v daňovom konaní bolo preukázané, že úpadcovi na základe faktúry č. 20030101 zo dňa 28.01.2003 vystavenej J. N. vznikol nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, pretože J. N. nebol v čase uskutočnenia obchodu a vystavenia faktúry platiteľom dane z pridanej hodnoty, keďže podľa potvrdenia Daňového úradu Košice II mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 1999 a jeho ukončením prestal byť platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto faktúra ním vystavená nespĺňa zákonné podmienky pre odpočítanie dane.   Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,   že úpadcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote   odvolanie úpadca (ďalej len „odvolateľ“) žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, že krajský súd v podstate prevzal právny názor žalovaného. Ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného ako aj Daňového úradu Košice I (ďalej len „správca dane“) sú nezákonné, pretože rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Poukazoval na skutočnosť,   že dodávateľ J. N. jej predložil Osvedčenie o registrácii platiteľa dane z pridanej hodnoty vydané Daňovým úradom Košice dňa 06.12.1995, na ktorom je uvedené,   že dodávateľ je ako platiteľ zaregistrovaný pre daň z pridanej hodnoty od 01.12.1995. Odvolateľ tvrdil, že zákon mu neukladá povinnosť zisťovať, či jeho obchodný P. s ktorým má obchod uzavrieť je registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Podľa odvolateľa správca dane postavil konštrukciu porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty   na skutočnosti, že dodávateľ J. N. so správcom dane nespolupracuje, nepreberá listové zásielky a podľa vyjadrenia PZ sa na adrese trvalého bydliska nenachádza už 7 rokov   a že správca dane vyčerpal už všetky možnosti na skontaktovanie sa s týmto daňovým subjektom. Podľa odvolateľa medzi stranami nie je sporné, že dodávateľ J. N. sa dňom 04.12.1995 stal platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“). Taktiež nie je sporné, že medzi daňovými subjektami došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia v podobe dodania služby, ktorá je predmetom fakturácie. Na rozdiel od správcu dane, ako aj žalovaného, odvolateľ nesúhlasí s právnym názorom, že J. N. nebol v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa DPH rozlišuje prípady povinnej registrácie upravenej v ustanoveniach   § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) a dobrovoľnej registrácie vyjadrenej v ustanovení § 4 ods. 4 zákona o DPH. Pokiaľ je u podnikateľa J. N. dôvodné tvrdiť, že dňom 04.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia ako platiteľa DPH aplikáciou dobrovoľnej registrácie, pre ktorú sa nevyžadovalo splnenie predpísanej zákonnej povinnosti (limit obratu), od ktorej by vznikla právna povinnosť k registrácii, potom vzniká relevantná otázka, či postupom podľa § 43 ods. 3 zákona o DPH bolo vôbec možné platne registráciu zrušiť. V tejto súvislosti odvolateľ namietal, že v administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie o zrušení registrácie J. N. ako platiteľa DPH. Ďalej odvolateľ namietal, že bez ohľadu na úvahu, že postavenie platiteľa DPH nemohlo J. N. súladne s právom zaniknúť vôbec, odvolateľ tvrdil, že pokiaľ mu aj určením posledného zdaňovacieho obdobia zaniklo, potom   mu zo zákona opäť vzniklo, a to s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona o DPH. V tejto súvislosti odvolateľ poukazoval na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný v zbierke súdnych rozhodnutí č. 76/2001. Odvolateľ ďalej poukazoval na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o správe daní“), podľa ktorého je správca dane povinný postupovať súladne   so všeobecne záväznými predpismi, chrániť záujem štátu a obcí a dbať pritom   na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.   Taktiež poukazoval na článok 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého možno dane ukladať zákonom, alebo na základe zákona. Ďalej odvolateľ poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia podľa predmetnej faktúry, ak osoba, ktorá   nie je platiteľom DPH, vyhotoví daňový doklad alebo uplatní k cene daň, je povinná oznámiť a zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu najneskôr do 15 dní od konca mesiaca v ktorom konala. V zmysle tohto ustanovenia, vo vzťahu k základným zásadám daňového konania a s tým spojených povinnostiach správcu dane v daňovom konaní, má správca dane postihovať porušiteľa zákona, ktorému zákon priamo ukladá povinnosť oznámiť správcovi dane, že došlo k neoprávnenému uplatneniu dane k cene aj povinnosť zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu.

Podľa názoru odvolateľa správca dane pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nevysporiadal sa s dôkazmi pri daňovej kontrole,   a to vo vzťahu k odpočtu DPH daňového subjektu na vstupe od dodávateľa J. N., ktorý nevykázal svoju daňovú povinnosť na výstupe a prestal byť plátcom DPH a tým mu nevznikla daňová povinnosť na výstupe, pričom odvolateľ predložil všetky potrebné účtovné doklady preukazujúce vecné plnenia a platby na účty. Správca dane vykonal len miestne zisťovanie so zameraním sa na preverenie hodnovernosti dokladov v súvislosti s podaním daňového priznania a neodvedením DPH.

Ďalej odvolateľ namietal, že postup správcu dane v spôsobe nekonvalidnom   pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená umožniť odvolateľovi, aby jej vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom. Odvolateľ na podklade uvedeného namieta postup správcu dane, ktorý považuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, k princípom právneho štátu a k zásade, že nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá. Odvolateľ ďalej poukazoval   na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorej podstatou je zabezpečiť, aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo služby podľa pôvodu, aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umožňujúci poctivú hospodársku súťaž a podobajúci sa skutočnému vnútornému trhu, z čoho vyplýva, či pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu postačuje v tomto prípade zistenie o tom, že dodávateľ žalobcu nebol registrovaný ako platiteľ dane. Odvolateľ v tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, (teraz článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na riešenie predbežné otázky:

1/ či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces (najmä s poukazom na čl. 31 ustanovenia § 17 zákona o DPH) môže ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platiteľ DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch,   b/ v každom novom obchode, keď sa už platiteľ preukázal?

2/ či je možné považovať daňový doklad, ktorému správnosti a úplnosti svedčí jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

3/ či je možné považovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH za súladne s úpravou podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality?

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 09.12.2009 na odvolanie odvolateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že povinnosť harmonizovať právnu úpravu daní vrátane dane z pridanej hodnoty, bolo ku dňu nadobudnutia účinnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii a zároveň smernice Európského spoločenstva sú záväzné až v prevzatej forme do národného práva Slovenskej republiky, čo sa aj uskutočnilo zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty,   ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že každý účastník konania musí mať možnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy, žalovaný uviedol, že odvolateľovi bola dňa 16.03.2007 doručená výzva na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole s upozornením, že sa k nemu môže do ôsmich pracovných dní vyjadriť. Odvolateľ sa však k protokolu o daňovej kontrole nevyjadril a ani sa nedostavil na jeho prejednanie. Žalovaný ďalej taktiež nepovažuje za relevantnú námietku týkajúcu sa právneho názoru na odpočet DPH. Zotrval   na názore, že daňový subjekt, ktorý si na základe daňového dokladu vystaveného neplatiteľom DPH uplatní odpočítanie dane, postupuje v rozpore s ustanovením § 20a ods. 1 zákona o DPH. Poukazoval na to, že zákon z dôvodu zložitosti kontroly DPH   stanovil prísnejšie podmienky na preukazovanie nároku na odpočítanie dane ako   je to pri preukazovaní nárokov iných daní. Skutočnosť, že odvolateľ zaplatil daň z pridanej hodnoty raz J. N. na základe vystavenej faktúry a druhý krát správcovi dane   ako vyrúbený rozdiel dane je dôsledok toho, že nepreveril registráciu J. N.   a táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu štátneho rozpočtu. Odvolateľ má možnosť zaplatenú daň si vymáhať od J. N..  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací   (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli   a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu odvolateľa je možné vyhovieť.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/12065-73758/2007/999608-r zo dňa 27. septembra 2007, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I   č. 695/230/30774/07/Kam zo dňa 12. apríla 2007, ktorým správca dane vyrubil úpadcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 726.969,- Sk za zdaňovacie obdobie január 2003   a posúdenie, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade so zákonom č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov a v súlade s ustanoveniami zákona o DPH.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že na majetok obchodnej spoločnosť E.E., a. s., so sídlom v K. bol vyhlásený konkurz, a to uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 31K/52/2009 zo dňa 12.02.2010, pričom za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. L., so sídlom v K..

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich   sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu, správca pritom konaná v mene a na účet úpadcu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody, tým nie sú dotknuté ustanovenia   § 48.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o konkurze, vyhlásením   konkurzu zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.  

S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona o konkurze, vyhlásením konkurzu prešlo oprávnenie konať za úpadcu na správkyňu konkurznej podstaty a preto sa správkyňa konkurznej podstaty stala v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného žalobkyňou   vo veci začatej na základe žaloby podanej úpadcom. Súčasne vyhlásením konkurzu zaniklo plnomocenstvo udelené úpadcom pre advokátsku kanceláriu AK M. a P., s. r. o.,   so sídlom K., zastúpenú JUDr. I. M..

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu   (§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi.   Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy   v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov   (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení: a) pri ktorých vzniká daňová povinnosť podľa § 14, b) ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, 38 a 39, c) pri ktorých nevzniká daňová povinnosť podľa § 14 ods. 2 písm. a/.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ nemôže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na: a) uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 26, b) výkon svojich činností, ktoré nie sú zdaniteľnými plneniami.

Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, odpočítať daň podľa § 20 môže platiteľ   pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, daňový doklad musí obsahovať obchodné meno, sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa,   ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane majú skutkový základ v protokole o kontrole   č. 801/321/10140/2007 zo dňa 14.02.2007, ktorý je v spisovom materiály žalovaného založený v kópii. Z tohto protokolu však nemožno zistiť, kedy a akým spôsobom bol doručený úpadcovi, pretože neobsahuje podpis kontrolovaného subjektu (jeho štatuárneho zástupcu) a konštatovanie v ňom obsiahnuté o prerokovaní, podpísaní a prevzatí zo dňa 28.03.2007 nemá podklad v obsahu pripojeného spisového materiálu. Ďalej najvyšší súd tiež konštatuje, že daňová kontrola bola vykonaná a bola ukončená vypracovaním protokolu o kontrole zo dňa 14.02.2007 Daňovým úradom B. VI ako správcom dane, avšak dodatočný platobný výmer č. 695/230/30774/07/Kam zo dňa 12.04.2007 ako výsledok daňovej kontroly bol vyhotovený Daňovým úradom Košice I, pričom predložená spisová dokumentácia neobsahuje písomnosti ozrejmujúce dôvodnosť zmeny miestnej príslušnosti správcu dane. Najvyšší súd ďalej poukazuje, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä vo vzťahu k procesnému postupu vo vyrubovacom konaní, keď správca dane bez akéhokoľvek dokazovania rozhodol len na základe protokolu o kontrole, ktorý sám ani nevyhotovil a ku ktorému sa úpadca preukazateľne nevyjadril. Taktiež sa žalovaný vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani vecnými dôvodmi odvolania proti platobnému výmeru, najmä aké ustanovenia zákona o DPH úpadca porušil a z akého dôvodu žalovaný neakceptoval jej návrhy na vykonanie dokazovania. Najvyšší súd považuje za relevantné tvrdenie úpadcu, že pokiaľ sám neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, nemôže byť sankcionovaný z dôvodu nesplnenia si povinnosti iným daňovým subjektom, s ktorým tvrdením sa žalovaný mal tiež zaoberať.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že dodávateľ úpadcu J. N. v čase dodania služby a vystavenia predmetnej faktúry už nebol platiteľom DPH, najvyšší súd poukazuje   na to, že v spisovom materiály sa o tomto tvrdení žalovaného nenachádza žiaden relevantný doklad. Samotné rozhodnutie o určení posledného zdaňovanie obdobia pre DPH, ktorým mal byť II. štvrťrok 1999, na ktoré sa žalovaný ako aj správca dane odvoláva sa v spisovom materiály nenachádza. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že názor krajského súdu o tom, že zákon pre zrušenie registrácie daňového subjektu ako platiteľa DPH nevyžaduje vydanie rozhodnutia je nesprávny.  

Takto potom správca dane ako aj žalovaný svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí, založili nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru najvyššieho súdu neboli dodržané všetky zásady daňového konania a skutkový stav veci nebol správnymi orgánmi zistený natoľko, aby v nej bolo možné vydať zákonné a objektívne rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Košiciach podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní úlohou žalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania, doplniť administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie obdobie na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi žalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť, ako aj preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH, a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu. Ďalej bude potrebné vyporiadať sa s námietkami žalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici Rady č. 77/388/EHS   o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces môže ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho obchodného P. a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode, keď   sa už platca preukázal. Ďalej či je možné považovať daňový doklad, o ktorého správnosti   a úplnosti svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu   bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený, a či je možné považovať ustanovenie § 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa Šiestej smernice v znení účinnom do 01. februára 2004 najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality.

O náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení   s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a priznal v súdnom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava a podanie žaloby na súd) vo výške 1/13 výpočtového základu za tento rok,   t. j. 2 x po 48,63 eura, plus 2 x paušál po 6,30 eura, (§ 11 ods. 1 - do 03.05.2009, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a d/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov – ďalej len vyhláška   č. 655/2004 Z. z.), za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2009 (podanie odvolania dňa 16.11.2009) vo výške 1/6 výpočtového základu za tento rok, t. j. 115,90 eura, plus paušál 6,95 eura, (§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.), plus DPH v sume 44,21 eura ako aj náhradu za súdne poplatky 2 x 66,- eura, všetko spolu v sume 408,92 eura, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť Advokátskej kancelárii AK M. a P., s. r. o., so sídlom v B., na účet vedený v Tatra banke, a. s., č. X. do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení   s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 22. júna 2010  

JUDr. J. Baricová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková