6Sžf/102/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a z členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Zdenky Reisenauerovej v právnej veci žalobcu: M. O., bytom A., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, zastúpenej Mgr. Ing. Miroslavom Šperkom, LL.M, advokátom a konateľom, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/501488/2013 z 22. októbra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/156/2013-43 z 28. mája 2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/156/2013-43 z 28. mája 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu žalobcu a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p.

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/501488/2013 z 22. októbra 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9501402/5/3465426/2013/Vird z 19. júla 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 a ods. 6 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi za zdaňovacie obdobie 2008 vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby v sume 12.784,- Eur podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmu“) a zároveň neuznal daňovú stratu v sume 50.509,89 Eur.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na námietku žalobcu v žalobe, ktorý sa nestotožnil so záverom žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne plnenia spoločnosťou OMNIS SERVIS s.r.o. Podľa krajského súdu správca dane v rámci daňovej kontroly pri preverovaní opodstatnenosti uplatnenia daňových výdavkov na základe predmetných faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonal rozsiahle šetrenie z dôvodu, že existovalo materiálne plnenie, ale neexistoval určitý dodávateľ. Dožiadaním z 11. septembra 2012 č. 9500402/5/253317/2012/Hlak, ktoré zaslal príslušnému správcovi dane Daňovému úradu Nitra a zároveň zaslal aj výzvu č. 9500402/5/3193848/2012/Mrá z 5. novembra 2012 žalobcovi, ktorého vyzval, aby k daňovej kontrole predložil dôkazy, na akých stavbách boli pomocné práce vykonávané, montážne listy s podrobným súpisom práce, odovzdávajúce protokoly skutočne zrealizovaných prác, zoznam zamestnancov, ktorí pracovali na stavbách. Žalobca na výzvu reagoval dňa 9. novembra 2012 do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9500402/5/3393982/2012/Mrá, kde uviedol, že dôkazy k vystaveným sporným faktúram, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. nepredloží, pretože ich nemá a nemôže sa skontaktovať s konateľom spoločnosti a požadované dôkazy už nie je možné zabezpečiť. Správca dane oznámil žalobcovi, že výdavky - sumy na sporných faktúrach uplatnené ako daňové výdavky sú nepreukázateľné, nesúvisia s dosiahnutým príjmom a neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie, udržanie príjmov, boli uplatnené v rozpore so zákonom o dani z príjmov a že daňový subjekt nemal žiadne pripomienky ani námietky k zisteným skutočnostiam a súhlasil so znížením straty a so zistenou daňovou povinnosťou po vykonanej kontrole, ktorá bola vyčíslená v protokole z daňovej kontroly.

Dňa 26. novembra 2012 sa žalobca opätovne dostavil k správcovi dane a predložil mu protokoly k vystaveným faktúram, pričom na niektorých boli prepísané dátumy a zoznam zamestnancov, ktorí pracovali na stavbách. Uviedol, že predmetné doklady mu poskytol dňa 24. novembra 2012 konateľ spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o., ktorý ho osobne navštívil. Správca dane o týchto skutočnostiach spísal s daňovým subjektom (žalobcom) zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9500402/5/3484908/2012/Mrá dňa 26. novembra 2012 a následne zaslal Daňovému úradu Nitra dožiadanie na doplnenie informácií, ktoré mu boli oznámené dňa 26. novembra 2012. Správcovi dane bola doručená z Daňového úradu Nitra dňa 20. februára 2013 odpoveď na dožiadanie. Z jej obsahu vyplýva, že spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. podala posledné daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2003, že spoločnosť je registrovaná pre daň zo závislej činnosti z 10. júla 1998, posledný prehľad podala za tretí štvrťrok roku 2004, konateľ spoločnosti Vladimír Ollé sa na adrese Hollého 36, Šaľa dlhodobo nezdržuje a jeho prechodný pobyt nie je známy. Daňový úrad Nitra zaslal 8. novembra 2012 konateľovi spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. predvolanie na ústne pojednávanie na deň 4. decembra 2012, na ktoré sa nedostavil, nedostavil sa ani 11. decembra 2012, ani na deň 16. januára 2013. Správca dane zaslal 10. januára 2013 Obvodnému oddeleniu Policajného zboru žiadosť o jeho predvedenie na deň 31. januára 2013, pričom 8. februára 2013 mu bola doručená odpoveď, že Vladimíra Ollého nebolo možné predviesť z dôvodu, že na uvedenej adrese nikto nebol. Daňový úrad Žilina 27. februára 2013 spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní so žalobcom č. 9500402/5/773211/2013/Mrá., na ktorom bol žalobca oboznámený so skutočnosťou, že Daňovému úradu Nitra sa nepodarilo kontaktovať konateľa spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. Nebolo možné potvrdiť jeho tvrdenia o tom, že faktúry, ktoré má v účtovníctve vystavila skutočne spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o., a že táto spoločnosť prijala ako úhradu za faktúry finančné prostriedky. Správca dane oznámil teda žalobcovi, že predmetné sporné faktúry si uplatnil ako daňové výdavky v rozpore so zákonom o dani z príjmov a že dôkazná povinnosť je predovšetkým na daňovom subjekte.

Žalobca oznámil správcovi dane, že po telefonickom rozhovore s Vladimírom Ollém sa menovaný dostaví k výsluchu svedka na Daňový úrad Nitra na základe predvolania a predloží aj požadované doklady, ako aj kópiu daňového priznania. Následne Daňový úrad Žilina dožiadaním č. 9500402/5/782538/2013/Mrá z 28. februára 2013 požiadal Daňový úrad Nitra o výsluch konateľa spoločnosti Vladimíra Ollého, ako svedka a zároveň požiadal o preverenie, či uvedená spoločnosť v skutočnosti vystavila sporné faktúry pre daňový subjekt M., akým spôsobom boli tieto faktúry zaplatené, či práce boli vykonané v sumách uvedených na sporných faktúrach, a aby svedok podrobne opísal, na ktorých stavbách boli práce vykonané, či sa predmetné faktúry nachádzajú v účtovníctvespoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. v evidencii pohľadávok tak, ako to tvrdil žalobcovi M. O.. Výsluch Vladimíra Ollého žiadal správca vykonať za prítomnosti daňového subjektu M. O.. Z odpovede Daňového úradu Nitra č. 9500402/5/782538/2013 z 26. marca 2013 vyplýva, že požadované preverenie nebolo možné vykonať, pretože konateľ spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. Vladimír Ollé si predvolanie na výsluch svedka č. 900401/5/777925/2013 z 27. februára 2013 neprevzal. Ústneho pojednávania sa nezúčastnil ani žalobca, ktorému bolo tiež doručované upovedomenie o vypočutí svedka č. 9400401/5/778101/2013 z 27. februára 2013, ktoré prevzal dňa 5. marca 2013.

Krajský súd skonštatoval, že správca dane vykonal rozsiahle šetrenie v prospech žalobcu a dôkazné bremeno z tohto dôvodu nepreniesol na žalobcu. Žalobca v rámci daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že fakturované práce boli vykonané subjektom - OMNIS SERVIS s.r.o. deklarovaného na predmetných faktúrach. Pokiaľ žalobca zaplatil za pomocné práce dodávateľovi, ktorý mu práce nedodal, bolo to jeho slobodné rozhodnutie, ktoré malo za následok neuznanie výdavku ako daňového výdavku.

Ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje daňové výdavky na základe dodávateľských faktúr, musí byť schopný sám preukázať, že fakturované práce boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, ak si daňový subjekt uplatňuje fakturované sumy ako daňové výdavky iba z predložených faktúr, protokolom k vystaveným faktúram, ale musí byť schopný preukázať, že fakturované práce boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Námietka uplatnená v žalobe o prenesení dôkaznej povinnosti na žalobcu nie je podľa krajského súdu dôvodná.

Krajský súd skonštatoval, že dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonávala práce pre žalobcu, že predmetné sporné faktúry spoločnosť aj vystavila a že tieto faktúry boli aj v skutočnosti zaplatené. Nie je možné sumy predmetných faktúr považovať podľa § 2 písm. i) v nadväznosti na § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmu za daňové výrobky (správne malo byť uvedené daňové výdavky), daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno v rámci daňového konania a nepreukázal splnenie hmotnoprávnych predpisov, podľa ktorých je možné daňovým subjektom uplatňované výdavky považovať za daňové výdavky a že fakturované pomocné práce na stavbe boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a aj uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca - ktorému prvostupňový súd právoplatným uznesením č. k. 21S/156/2013-81 z 20. augusta 2014 odpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/156/2013-43 z 28. mája 2014 a priznal návrhu na odpustenie zmeškania lehoty odkladný účinok - odvolanie.

Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 250ja ods. 3 zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na vady konania uvedené v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., nakoľko krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že sa nestotožnil s názorom krajského súdu, ktorý uviedol, že: „Žalobca v rámci daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že fakturované práce boli vykonané subjektom - OMNIS SERVIS s.r.o. deklarovaného na predmetných faktúrach. Pokiaľ žalobca zaplatil za pomocné práce dodávateľovi, ktorý mu práce nedodal bolo to jeho slobodné rozhodnutie, ktoré malo za následok neuznanie výdavku ako daňového výdavku“. Žalobca poukázal na listinné dôkazy predložené v rámci daňovej kontroly: odovzdávacie protokoly, zmluvu o dielo, údaje zamestnancov spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o., ako aj telefonický kontakt na konateľaspoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o., s ktorým sa správca dane sám telefonicky skontaktoval.

Podľa názoru žalobcu z uvedeného je zrejmé, že ide o dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že fakturované práce boli vykonané subjektom OMNIS SERVIS s.r.o. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by mal podľa súdu, resp. správcu dane žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je podľa žalobcu zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie dodávateľov žalobcu, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená, resp. že budú nekontaktní.

Ďalej žalobca poukázal na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. V súvislosti s ustanovením § 24 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že v záujme zachovania ústavne konformného výkladu nie je možné toto ustanovenie vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval.

Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, v zmysle ktorého: „Ak je nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má povinnosť daňový subjekt štandardne archivovať, od následného nadštandardného vyšetrovacieho (forenzného) dokazovania. Súd prihliadal aj na judikatúru ESD (C-354/03, C-355/03, C-484/03), že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu“.

Žalobca považoval za rozporuplný výklad súdu uvedený na str. 8 a 9 napadnutého rozsudku, kde sa konštatuje, že „Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje daňové výdavky na základe dodávateľských faktúr, musí byť schopný sám preukázať, že fakturované práce boli uskutočnené. V danom prípade nepostačuje, ak si daňový subjekt uplatňuje fakturované sumy ako daňové výdavky iba z predložených faktúr, protokol k vystaveným faktúram, ale musí byť schopný preukázať, že fakturované práce boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou“. Žalovaný nespochybnil (str. 10 napadnutého rozhodnutia), že práce neboli vykonané, to znamená, že je objektívne preukázané, že práce uskutočnené boli. Napriek tomu súd rozporuplne v závere odôvodnenia rozsudku konštatoval, že „Dokazovaním nebolo preukázané, že spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonáva práce pre žalobcu a že predmetné sporné faktúry spoločnosť aj vystavila a že tieto faktúry boli aj v skutočnosti zaplatené, nie je možné sumy predmetných faktúr považovať podľa § 2 písm. i) v nadväznosti na § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmu za daňové výrobky (zrejmá chyba v písaní - výdavky)“.

V súvislosti s vyššie uvedeným poukázal žalobca na rozsudok NSS č. j. Afs 29/2006-147, z ktorého vyplýva, že: „Správca dane neunesie svoje dôkazné bremeno, pokiaľ iba vysloví pochybnosti o skutočnostiach preukazovaných daňovým subjektom, bez toho, že by tieto pochybnosti preukázal relevantnými zisteniami, ktoré spochybňujú tvrdenie daňového subjektu. Skutočnosť sama sebe, že dodávateľ je nekontaktnou osobou alebo že nezahrnul príjmy z predmetnej transakcie do účtovníctva, bez toho, že by bolo spochybnené, že dodávky boli pre daňový subjekt uskutočnené, je neodôvodnenou pochybnosťou“.

Žalobca ďalej uviedol, že nie je sporné, že OMNIS-SERVIS podala posledné daňové priznanie na dani z príjmu za právnické osoby za rok 2003 a na DPH za III. štvrťrok 2004, a dňom 30. júna 2009 jej bola ako nekontaktnej osobe zrušená registrácia na DPH z úradnej moci. Žalovaný využil inštitút dožiadania na Daňový úrad Nitra za účelom preverenia zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a OMNIS-SERVIS a bola mu doručená odpoveď, že štatutárny orgán OMNIS-SERVIS nereagoval a nepodarilo sa hopredviesť ani Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Šaľa dňa 31. januára 2013. Žalobca upozornil, že má vedomosť, že s pánom Vladimírom Ollém bývajú jeho rodinní príslušníci a je zaujímavé, že sa nepodarilo využiť inštitút predvedenia. Mal za to, že žalovaný nevyužil všetky zákonom stanovené možnosti, aby zabezpečil dôkazné prostriedky v predmetnej daňovej kontrole a nesúhlasil s tvrdením súdu, že žalovaný vykonal rozsiahle šetrenie v prospech žalobcu. Zastával názor, že len na základe nekontaktnosti OMNIS-SERVIS žalovaný prijal záver, že obchodné prípady neprebehli, tak ako je deklarované na daňových dokladoch. Žalobca totiž predložil všetky doklady, ktoré má mať v zmysle právnych predpisov k dispozícií.

Záverom poukázal na úplný výpis z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Trnava OMNIA- SERVIS, z ktorého vyplýva, že s účinnosťou od 23. novembra 2004 došlo k prevodu obchodného podielu spoločníkov na jediného spoločníka pána Vladimíra Ollého. Štatutárnym orgánom OMNIA- SERVIS je od 3. novembra 2004 rovnako pán Vladimír Ollé. Podľa názoru žalobcu z uvedeného vyplýva logický a nesporný záver, že počas celého obdobia odkedy je jediným spoločníkom a konateľom OMNIA-SERVIS pán Vladimír Ollé, spoločnosť neplní svoje povinnosti súvislosti s podávaním daňových priznaní voči správcovi dane. Zároveň poukázal na úplný výpis spoločnosti KleiBen s.r.o., so sídlom Romanova 12, 851 01 Bratislava, IČO: 35 947 071, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č.: 36932/B (ďalej len ako „KleiBen“), ktorej jedným zo spoločníkov je pán Vladimír Ollé od 8. decembra 2006 a konateľom od 15. novembra 2006. Poslednou účtovnou závierkou, ktorú KleiBen uložila do Zbierky listín, je účtovná závierka k 31. decembru 2005. Rovnako poukázal na úplný výpis spoločnosti B - Diagnostik centrum, spol. s r.o., so sídlom Hollého 36, 927 05 Šaľa - Veča, IČO: 35 776 161, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Trnava, oddiel Sro, vložka č.16369/T (ďalej len ako „B - Diagnostik centrum“), ktorej jediným spoločníkom je s účinnosťou od 11. januára 2005 pán Vladimír Ollé, konateľom je od 22. decembra 2004. V zbierke listín B - Diagnostik centrum neuložila žiadne účtovné dokumenty. Žalobca mal za to, že žalovaný nevyužil všetky možnosti za účelom zabezpečenia dôkazov a úplného zistenia skutkového stavu veci. V tejto súvislosti žalobca poukázal na aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora z 21. februára 2006, sp. zn. C-255/02 Halifax plc, v ktorom Súdny dvor pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou. Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu.

III.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na svoje vyjadrenie č. 1100308/1/54212/2014 z 29. januára 2014 k žalobe, nakoľko odvolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, okrem upozornenia na údaje týkajúce sa Vladimíra Ollého. Uviedol, že žalobca v podanom odvolaní argumentuje rovnakými námietkami ako v žalobe a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 <. O.s.p.).

Podľa § 250i ods. 3 <. O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 <. O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 písm. a) daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku, právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) <. pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.

Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určírozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. k) zákona o dani z príjmov, na účely tohto zákona sa rozumie daňovou stratou rozdiel, o ktorý daňové výdavky prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.

Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, príjmami z podnikania sú príjmy zo živnosti.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.

Podľa § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalej výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e) <. a p) <..

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu konštatuje, že vo vzťahu k dôvodom neuznania daňových výdavkov deklarovaných faktúrami vystavenými dodávateľmi žalobcu OMNIS SERVIS s.r.o. za vykonanie stavebných prác pre žalobcu, čo malo za následok neuznanie daňovej straty, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach (žalovaného a prvostupňového správneho orgánu), a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 <. O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania je rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/156/2013-43 z 28. mája 2014, ktorým súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/501488/2013 z 22. októbra 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Žilina, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 12.784,- Eur na dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2008 a zároveň neuznal daňovú stratu v sume 50.509,89 Eur. Kľúčovým problémom je posúdiť opodstatnenosť namietanej neprimeranej miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu v nadväznosti na zistený skutkový stav pri preverovaní reálnostiuplatnených daňových výdavkov v súvislosti s úpravou základu kontrolovanej dane z príjmov žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2008.

Na úvod je potrebné poukázať na základné zásady daňového konania, ktoré definuje Daňový poriadok takým spôsobom, že tieto vychádzajú z princípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti aproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy (procesy), pomocou ktorých správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi). Upravuje teda pravidlá postupu správcov dane pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi relevantné princípy upravené Daňovým poriadkom patrí najmä už vyššie spomenutá zásada zákonnosti, ktorá predovšetkým ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (ust. § 3 ods. 7 Daňového poriadku), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku). Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), pričom využíva prostriedky (len exemplifikatívne uvedené v ust. § 24 ods. 4 veta druhá Daňového poriadku), ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej povinnosti), pre posúdenie, či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť.

Odvolací súd uvádza, že nepredloženie dôkazov k vystaveným sporným faktúram, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. je nezodpovednosťou žalobcu, ktorý má dôkaznú povinnosť preukázať všetky skutočnosti týkajúce sa daňových výdavkov a jeho povinnosťou bolo zabezpečiť ich, pričom žalobca zároveň nepreukázal objektívne príčiny, pre ktoré nemal k dispozícii tieto podklady. Je nutné však konštatovať, že nemôže byť žalobcovi absolútne na ťarchu, resp. na ujmu nedostatočné vedenie evidencie iného daňového subjektu, keď žalobca neupresnil trvalé bydliská zamestnancov spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. a nedoložil kópie pracovných zmlúv, prípadne živnostenských oprávnení zamestnancov. Samotnému správcovi dane sa nepodarilo skontaktovať s konateľom predmetnej spoločnosti. Rovnako neobstojí tvrdenie, že sa žalobca nedostavil na výsluchsvedka Vladimíra Ollého, konateľa spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o., nakoľko žalobcovi bolo doručené len upovedomenie o vykonaní výsluchu ako účastníkovi daňového konania, nie predvolanie na výsluch, pričom nakoniec ani k výsluchu svedka nedošlo. Išlo teda o právo žalobcu zúčastniť sa výsluchu svedka a využiť možnosť klásť mu otázky, nebolo to však jeho povinnosťou. Žalobca bol v daňovom konaní aktívny a súčinný, keď sa viackrát dostavil k žalovanému a to aj bez vyzvania a snažil sa spolupracovať. Aj napriek uvedenému konštatovaniu odvolací súd podotýka, že bolo zo strany žalobcu potrebné, aby sám preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie diela bude spochybnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, kto uvedenú službu skutočne aj reálne poskytol. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je preto povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 Občianskeho zákonníka), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany (napr. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011).

Žalobca ako daňovník, ktorého príjmy podliehajú dani, mal povinnosť podľa príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov sám si daňovú povinnosť vypočítať a v zákonom stanovenej lehote priznať. Bolo legitímnym a pochopiteľným záujmom žalobcu pre účely určenia základu dane využiť všetky zákonné prostriedky na jeho úpravu a v medziach zákona tento optimalizovať využitím i jeho daňových výdavkov vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Na overenie správnosti a najmä súladnosti základu dane so zákonom procesný predpis na úseku správy daní stanovuje správcovi dane možnosť, ale i povinnosť v rámci správy daní, a to i s využitím inštitútu daňovej kontroly overiť, resp. preveriť podklady potrebné na správne a úplné zistenie dane (§ 1a písm. c), § 15 ods. 1 zákona o správe daní). Povinnosti daňovníka správne si vypočítať, priznať a zaplatiť daň zodpovedá i zákonom mu uložené dôkazné bremeno, zaťažujúce ho vo vzťahu k jeho tvrdeniam, záznamom a evidenciám, ktoré je v súvislosti s daňovými povinnosťami povinný viesť. V rámci jeho dôkaznej povinnosti mu zákon ukladá preukazovať okrem iného aj ich vierohodnosť (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Odvolací súd na tomto mieste poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, konkrétne na rozsudok sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012, ktorý uviedol, že „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009 - 83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010 - 124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz <.).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006, čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs54/2008-68). Správce daně proto může vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c) daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné rozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku sp. zn. 8 Afs 37/2009 z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. 1 Afs 25/2012 zo 14. júna 2012.

K žalobcom namietanému rozporuplnému výkladu v rozsudku krajského súdu na str. 8 a 9 odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo sporným vykonanie prác, ale vykonanie prác spoločnosťou OMNIS SERVIS s.r.o. a rozsah týchto prác, čo krajský súd vzal do úvahy. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že žalovaný nevyužil všetky zákonom stanovené možnosti v rámci dokazovania, nakoľko dvakrát využil inštitút dožiadania na Daňový úrad Nitra, pokúšal sa aj telefonicky skontaktovať s konateľom spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o., využil aj inštitút predvedenia jeho osoby prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Šaľa, keď sa nedostavil na predvolanie na výsluch, nakoľko neprebral zásielku v odbernej lehote a tá sa vrátila správcovi dane ako nedoručená späť. Pre predmetnú vec je irelevantné, či sa konateľ spoločnosti Vladimír Ollé zdržiaval v SR, alebo v inom štáte, podstatné je, že správcovi dane sa nepodarilo s ním skontaktovať za účelom preverenia tvrdení žalobcu ohľadom vystavenia sporných faktúr. Odvolací súd poukazuje na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcej daňové konanie, ktorá nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V prejednávanom prípade správny orgán postupoval v daňovom konaní v súlade s vyššie spomenutou zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Zároveň sa vyjadril ku všetkým navrhnutým dôkazom zo strany žalobcu a ich nevykonanie náležite odôvodnil.

K informáciám žalobcu uvedeným v odvolaní ohľadom podnikateľskej účasti konateľa spoločnosti OMNIS SERVIS s.r.o. v iných obchodných spoločnostiach, odvolací súd uvádza, že z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal, resp. mohol mať informácie o nezodpovednosti a nespoľahlivosti žalobcu. Aj Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

V nadväznosti na uvedené možno prijať záver, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli zistené dôvody pre presun dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane. K rozloženiu dôkazného bremena sa opakovane vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie (napr. C-80/11, C-142/11, C-25/07). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje nauznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 93/2016- 15 z 10. februára 2016, z ktorého vyplýva, že: „Správca dane vzhľadom na spoľahlivo preukázané porušovanie povinností plynúcich z právnej regulácie nakladania s drevom uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa účinného spochybnenia reálnosti dodávok dreva. V takej situácii sa daňové bremeno podľa právnej úpravy dokazovania v daňovom konaní presúva na daňový subjekt. Ústavný súd už judikoval, že ak správca dane preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (III. ÚS 401/09).“ Odvolací sú konštatuje, že spochybnením reálneho zhotovenia diela spoločnosťou OMNIS SERVIS s.r.o. zo strany správcu dane, došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že žalobca nepreukázal, že spoločnosť OMNIS SERVIS s.r.o. vykonáva práce a v akom rozsahu pre žalobcu, že predmetné sporné faktúry spoločnosť vystavila a že tieto faktúry boli aj v skutočnosti zaplatené, preto sumy predmetných faktúr nie je možné považovať za daňové výdavky.

Odvolací súd po prieskume zákonnosti napádaných rozhodnutí a procesných postupov predchádzajúcich ich vydaniu konštatuje, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a autentickosti daňového konania (§ 2 ods. 3 a ods. 6 zákona o správe daní) urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady a pokladničné bloky na preukázanie neuznaných daňových výdavkov nespĺňajú zákonné kritérium dostatočnej preukaznosti a ich opodstatnenosti podľa § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ani vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Na základe vyššie uvedeného a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny postupom podľa § 250ja ods. 3 <. vety druhej O.s.p. v spojení s § 219 <. ods. l, ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 a v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.