Najvyšší súd
6Sž/7/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: M., s.r.o., B., zastúpený Advokátskou kanceláriou
B., s.r.o., D., proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, P.O.BOX
155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu zo dňa 25. januára 2011, č. RP/06/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 25. januára 2011,
č. RP/06/2011 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 25. januára 2011,
č. RP/06/2011 vydaným v správnom konaní č.: 74-PLO/O-1211/2010 ako orgán príslušný
podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1, písm. g/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64
ods. 1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 3, písm. c/
uvedeného zákona vo výške 3.400 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 tohto
zákona tým, že dňa 26.12.2009 o cca 20:10 hod. a dňa 27.12.2009 o cca 17:10 hod. odvysielal
program P. 5 – N., ktorý označil ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov,
čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, s tým že podľa § 64
ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej
porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a retransmisii je pokuta splatná odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet
uvedený v rozhodnutí.
Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok
navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že konanie žalovaného správneho orgánu
predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Vytýkal Rade, že v danej veci nesprávne aplikoval § 20 ods. 4 zákona o vysielaní
a retransmisii. Nesúhlasil s názorom Rady, že predmetným programom porušil právnu
povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii. Poukázal na to, že v zmysle §§ 46
a nasl. zákona č 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“) zákonodarca uložil správnemu orgánu povinnosť, aby pri odôvodnení
rozhodnutia, ako jednej z obligatórnych náležitostí individuálneho správneho aktu uviedol
a konkretizoval, aké dôkazné prostriedky viedli správny orgán k predmetnému výroku
a taktiež je správny orgán povinný na základe vecnej argumentácie vyvrátiť prípadne potvrdiť
návrhy alebo námietky účastníka správneho konania, s poukazom na to, že vzhľadom
na priebeh správneho konania predchádzajúceho opätovnému rozhodnutiu vo veci považoval
za potrebné sa vyjadriť najmä k právnemu posúdeniu veci a postupu žalovaného správneho
orgánu.
Dôvodil, že Rada nedostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výklad
a posúdenie hodnotiacich kritérií pre klasifikovanie a označenie programu ako nevhodného
a neprípustného pre maloletých do 18 rokov v zmysle vyhlášky č. 589/2007 Z.z. (ďalej len
„JSO“ v príslušnom gramatickom tvare), nepodala výklad pojmu obscénnosť v médiách
a teda sa takouto otázkou v konaní absolútne nevyporiadala. Poukázal na to, že v celom
odvysielanom diele sa neobjavila žiadna scéna sexuálneho aktu, nie sú v ňom zobrazené ani
erotické scény, ktoré by boli výlučne zamerané na prezentáciu erotiky a v konečnom dôsledku
dielo obsahuje pointu, ktorá vyzdvihuje lásku nad samotný sexuálny akt. Vyslovil názor, že
predmetné dielo neobsahuje kontextuálny výskyt hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo
neprípustnosti v diele, v programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej
služby na požiadanie a v programe alebo inej zložke programovej služby, ktorý by nespadal
pod hranicu nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov veku. Tvrdil, že Rada sa
pri posudzovaní scén odvysielaných odvolateľom znova odvoláva na obscénnosť scén, pričom
pojem nevysvetľuje, s poukazom na to, že Rada pripúšťajúc pozitívne posolstvo programu,
opäť negovala vyjadrenia odvolateľa frázami o vysokej frekvencii a intenzite obscénneho
vyjadrovania.
Ďalej navrhovateľ namietal zákonnosť napadnutého rozhodnutia z formálnych
hľadísk. Považoval výrok napadnutého rozhodnutia za nedostatočný a nezrozumiteľný
z dôvodu, že Rada sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevyporiadala s intenzitou porušenia
zákona odvysielaným programom, keď vo výroku identifikuje dve vysielania programu
v rôznych časoch, pričom vzhľadom na skutočnosť, že ide o rôzne časové úseky dňa,
v ktorých bol program odvysielaný a tiež o potenciálne odlišné publikum, ktoré v týchto
časoch sleduje televízne vysielanie.
Navrhovateľ súčasne namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia v časti o udelení
sankcie nie je dostatočne určitý, pretože Rada vo veci udelenia sankcie nedodržala zákonný
predpoklad pre odôvodnenie výšky sankcie podľa zákona o vysielaní a retransmisii. Vytýkal
žalovanému správnemu orgánu, že nedostatočne vyhodnotil skutkové okolnosti pre posúdenie
určenia výšky sankcie, opomenul kritérium trvania porušenia povinnosti, majúce za následok
nezákonnosť rozhodnutia pre neúplnosť jeho odôvodnenia. Poukázal na to, že správna úvaha,
ktorou sa správny orgán riadi pri určení výšky pokuty, nemôže byť svojvôľou a vždy musí
byť ohraničená literou zákona. Konštatovanie Rady pri vyhodnotení kritéria pre určenie výšky sankcie, že v prípade účastníka vysielania ide o multiregionálneho vysielateľa s možným
dosahom na veľkú skupinu obyvateľstva a teda aj na maloletých od 15 do 18 rokov,
považoval bez ďalšieho za neurčité a nezrozumiteľné, majúc za to, že takto odôvodnené
rozhodnutie je neurčité, nezrozumiteľné, trpí nedostatkom dôvodov a v dôsledku toho
je nepreskúmateľné a nezákonné.
Dôvodil, že napadnuté rozhodnutie predstavuje porušenie základných zásad právneho
štátu, najmä zásady právnej istoty, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné
a nezákonné. Tvrdil, že konanie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia trpí takými vadami,
ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.
Odporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval
napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho
opravnom prostriedku. Nesúhlasil ani s tvrdeniami právneho zástupcu navrhovateľa, ktoré
predniesol na pojednávaní súdu. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonom, ako aj v súlade so zákonom bolo odôvodnené. Uviedol, že
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že Rada v danom prípade
pri posudzovaní správneho deliktu posudzovala odvysielaný program navrhovateľa ako celok
a brala do úvahy všetky okolnosti týkajúce sa predmetného programu, keď najmä
posudzovala typ programu, prejavy a prednesy v kontexte s programom a vplyv tohto
programu ako celku na maloletých. Nesúhlasil taktiež s tvrdením navrhovateľa, že výrok
napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne určitý. Vyjadril názor, že výrok rozhodnutia spĺňa
zákonné podmienky pre jeho určitosť a zrozumiteľnosť opisom skutku, za ktorý bola
navrhovateľovi uložená sankcia, keďže z výroku jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ
odvysielaným programom, ktorý bol označený typom, charakterom a časovým rozsahom,
sa dopustil správneho deliktu týmto programom ako celkom. Uviedol, že nemožno súhlasiť
ani s názorom navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa výšky sankcie
je nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné, pretože Rada v odôvodnení uvádza dôvody,
na základe ktorých rozhodla o výške sankcie, a to, že posudzovala program navrhovateľa
vzhľadom na jeho zlý vplyv na maloletých, ako aj účel sankcie vzhľadom na predchádzajúce
porušenia povinností zo strany navrhovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté
rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku
a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 74-PLO/O-1211/2010, ako aj
s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov
na pojednávaní súdu dňa 26.10.2011 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa
nie je dôvodný.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64
ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4
zákona o vysielaní a retransmisii.
Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať
záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup
ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.
Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov,
ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada
na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto
zákonom a osobitnými predpismi.
Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5)
vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie
Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").
Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti
rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto
zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom a prevádzkovateľom
retransmisie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,
žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti
na porušenie tohto zákona podľa § 14a.
Podľa § 20 ods. 1 až 7 zákona o vysielaní a retransmisii Vysielateľ je povinný
zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu
narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú
pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie.
Poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť,
aby audiovizuálna mediálna služba na požiadanie a všetky jej zložky, ktoré môžu narušiť
fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu
alebo hrubé, neodôvodnené násilie, boli sprístupnené iba takým spôsobom, aby maloletí
nemohli takúto audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie a všetky jej zložky za bežných
okolností počuť ani vidieť.
Programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický,
psychický alebo morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie a emocionálny
stav, sa nesmú vysielať v čase od 6.00 h do 22.00 h.
Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ
televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém
označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (§ 12 zákona č. 343/2007 Z.z.) /ďalej
len "jednotný systém označovania"/.
Vysielateľ programovej služby je povinný zohľadniť vekovú vhodnosť programov
a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie
v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom.
Vysielateľ programovej služby je povinný uplatniť jednotný systém označovania aj
v programovej ponuke, a to v prehľade programov, ktorý poskytuje na zverejnenie periodickej
tlači a ostatným hromadným informačným prostriedkom; vysielateľ televíznej programovej
služby je povinný uplatniť jednotný systém označovania aj vo vlastnom vysielaní.
Podrobnosti o uplatňovaní povinností podľa odsekov 5 a 6 ustanoví jednotný systém
označovania.
Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ
retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická
osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady
opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola
porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho
upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/,
§ 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. b/) alebo
prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. e/).
Pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia
povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané
bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán
pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom
internetu od 663 eur do 66.387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99
eur do 19.916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných
zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov
alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými
osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady
pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny
orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si
zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne
posúdil a dôvody svojho rozhodnutia náležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
považoval v súlade so zákonom.
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny
orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd
iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd
neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého
je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník
správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt
spáchal a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať
vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Treba
súhlasiť s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že zodpovednosť u právnických osôb
za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj
z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.
V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní
a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou
žalovaného správneho orgánu bolo v konaní zistiť skutočný stav a pritom postupovať
v súčinnosti s účastníkom tohto konania.
Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci
preukázané, že žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil
sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že
dňa 26.12.2009 o cca 20:10 hod. a dňa 27.12.2009 o cca 17:10 hod. odvysielal program P. 5 –
N., ktorý označil ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, čím došlo
k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania. V odôvodnení rozhodnutia Rada
po podrobnom popise predmetného programu uviedla, že predmetné správne konanie bolo
začaté z dôvodu možného nesprávneho uplatnenia Jednotného systému označovania a tým
porušenia povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., v zmysle ktorého
ustanovenia navrhovateľ bol povinný na základe klasifikácie programov podľa vekovej
vhodnosti na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania
ustanovený podľa osobitného predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva kultúry SR
č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania
audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,
programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len
„JSO“). Konštatovala, že podľa § 1 ods. 1 JSO sa uvedené zložky televíznej programovej
služby klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov,
ak obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá.
Žalovaný správny orgán dospel k záveru, že pokiaľ navrhovateľ označil predmetný program
piktogramom nevhodnosti do 15 rokov, hoci obsahoval obscénne vyjadrenia, adekvátne
označenie predmetného programu by bolo „nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 18
rokov“, s prihliadnutím na ustanovenie § 1 ods. 5 JSO, podľa ktorého sa obsah programov posudzuje okrem iného z hľadiska kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií, ako aj
z hľadiska ich intenzity a frekvencie. Rada v rámci posudzovania predmetu správneho
konania, ktoré opisuje, vyjadrenia hodnotila v kontexte jednotlivých scén, dospejúc k záveru,
že obdobné vyjadrenia v danom kontexte opisujú resp. pomenúvajú orgány alebo javy
z intímnej sféry jedinca a to spôsobom, ktorý nie je možné považovať za bežný v rámci
všeobecne uznávanej spoločenskej morálky, majúc za to, že predmetný program obsahoval
viacero vyjadrení, ktoré sú v kontexte daných scén obscénnym vyjadrením. Rada na rozdiel
od účastníka konania, ktorý program označil ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov,
klasifikovala tento program a to vzhľadom na vysokú frekvenciu výskytu obscénneho
vyjadrenia hodnotiac ich v kontexte scén, v ktorých boli použité, ktoré nie sú súčasťou
bežného civilného života pre maloletých do 18 rokov, a preto argument navrhovateľa
o absencii scén zobrazujúcich sexuálny akt alebo erotických scén zameraných na prezentáciu
erotiky považovala za irelevantný vo vzťahu k predmetu správneho konania. Taktiež
považovala za absurdné prirovnanie scén, ktoré opísala, k sexuálnej výchove v školách. Rada
aj keď sa stotožnila s tvrdením účastníka konania s pozitívnym morálnom posolstvom
programu, vzhľadom na vysokú frekvenciu a intenzitu obscénneho vyjadrenia dospela
k záveru, že označenie predmetného programu ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov,
nebolo adekvátne. Výšku sankcie Rada odôvodnila s prihliadnutím na skutočnosť, že
účastník konania sa dopustil porušenia ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. už
v minulosti, berúc do úvahy závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, následky
porušenia povinnosti a spôsob porušenia povinnosti, ktoré jednotlivé skutočnosti
zdôvodňovala časom odvysielaného programu, poukazom na obscénne vyjadrenia
odôvodňujúce klasifikáciu programu ako nevhodného pre maloletých do 18 rokov, na rozsah
a dosah vysielania (navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom) a mieru zavinenia
(objektívna zodpovednosť za správny delikt, pričom účastník už bol za porušenia
predmetného ustanovenia zákona viackrát právoplatne sankcionovaný).
Senát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie a konanie mu
predchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom a so skutkovým a právnym
stanoviskom účastníkov konania prezentovaným ich právnymi zástupcami na pojednávaní
súdu taktiež dospel k záveru, že jednotlivé vyjadrenia, gestá a prejavy odvysielané
v predmetom programe vnímajúc a posudzujúc ich v kontexte jednotlivých odvysielaných
scén zasahujú alebo navodzujú intímne sféry alebo zmýšľanie jedinca a to spôsobom, ktorý
nie je možné považovať za bežný resp. zlučiteľný v rámci všeobecne uznávanej spoločenskej
morálky, z ktorých dôvodov sa stotožnil so záverom žalovaného správneho orgánu, že
predmetný program obsahoval obscénne vyjadrenia odôvodňujúce klasifikovať predmetný
program ako program nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov podľa klasifikácie
JSO, a preto jeho označením ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov
navrhovateľ nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania, čím porušil povinnosť
ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z..
Za neopodstatnenú považoval súd námietku navrhovateľa, že Rada nepodala výklad
pojmu obscénnosť v médiách a teda sa takouto otázkou v konaní absolútne nevyporiadala,
s poukazom na to, že v celom odvysielanom diele sa neobjavila žiadna scéna sexuálneho aktu,
nie sú v ňom zobrazené ani erotické scény, ktoré by boli výlučne zamerané na prezentáciu
erotiky a v konečnom dôsledku dielo obsahuje pointu, ktorá vyzdvihuje lásku nad samotný
sexuálny akt, vyvolajúc názor, že predmetné dielo neobsahuje kontextuálny výskyt
hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprípustnosti v diele, ktorý by nespadal pod hranicu
nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov veku.
Podrobnosti o jednotnom systéme označovania a spôsobe jeho uplatňovania upravuje
vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z.z., ktorá bola vydaná podľa
§ 12 zákona č. 343/2007 Z.z.. Z jej ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b/ vyplýva, že televízne
programy, ktoré obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo
obscénne gestá, sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých
do 18 rokov. Zákonodarca v uvedenej právnej úprave nedefinuje pojem „obscénne
vyjadrenie“. Výklad tohto pojmu teda ponecháva na správnom uvážení správneho orgánu
vecne príslušného na konanie a rozhodnutie v danej veci. V zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. súd
v rámci súdneho prieskumu je oprávnený preskúmať len, či správny orgán nevybočil z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Najvyšší súd v danom prípade taktiež zastáva názor, že
vyjadrenia v odvysielanom programe posudzujúc ich v kontexte jednotlivých scén vyznievajú
nevhodne a v rozpore so základnými princípmi spoločenskej morálky a ako také môžu mať
negatívny vplyv na morálny vývoj maloletých a z tohto pohľadu takéto vyjadrenia napĺňajú
pojmové znaky obscénneho vyjadrenia tak, ako ich teda správne posúdil aj žalovaný správny
orgán. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, na základe ktorých skutkových
zistení správny orgán vyvodil svoj právny záver o tvrdenej skutočnosti, teda ktoré vyjadrenia
v programe uvedením ich opisu a z akých dôvodov ich považoval za obscénne vyjadrenia,
z ktorých dôvodov súd taktiež nesúhlasil s námietkou navrhovateľa, že žalovaný správny
orgán sa otázkou výkladu pojmu „obscénne“ v konaní absolútne nevyporiadal.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa
prednesené na pojednávaní súdu, že pokiaľ Rada v konkrétnom prípade označila vysielaný
program za nevhodný pre mládež do 18 rokov z dôvodu obscénnych scén, bolo jej
povinnosťou predovšetkým sa s vysvetlením tohto pojmu v dôvodoch svojho rozhodnutia
vysporiadať, s poukazom na to, že v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nenapádajú
skutočnosť, že Rada nevysvetlila pojem obscénnosti vysvetlením alebo konštatovaním jeho
definície, ale v správnom uvážení sa náležite nevysporiadala s tým, ako aplikovala predmetné
porušenie v konkrétnom prípade. Rada v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedla
jednotlivé scény, prednesy, gestá a vyjadrenia odvysielaného programu spôsobom ich
doslovného opisu, ktoré považovala v konkrétnej veci za obscénne vyjadrenia, dôvodiac, že
tieto prejavy posudzovala v kontexte odvysielaného programu ako celku a konštatovala, že
v rámci posudzovania predmetu správneho konania, vyjadrenia (ktoré opisuje) hodnotila
v kontexte jednotlivých scén, a preto dospela k záveru, že obdobné vyjadrenia v danom
kontexte opisujú resp. pomenúvajú orgány alebo javy z intímnej sféry jedinca a to spôsobom,
ktorý nie je možné považovať za bežný v rámci všeobecne uznávanej spoločenskej morálky,
majúc za to, že predmetný program obsahoval viacero vyjadrení, ktoré sú v kontexte daných
scén obscénnym vyjadrením, z ktorých dôvodov na rozdiel od účastníka konania, ktorý
program označil ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, klasifikovala tento program ako
nevhodný pre maloletých do 18 rokov, a to vzhľadom na vysokú frekvenciu výskytu
obscénneho vyjadrenia hodnotiac ich v kontexte scén, v ktorých boli použité, ktoré nie sú
súčasťou bežného civilného života pre maloletých do 18 rokov. Uvedeným argumentom
podľa názoru súdu Rada dostatočne zdôvodnila, ktoré vyjadrenia programu a z akých
dôvodov považovala za obscénne a preto nevhodné pre maloletých do 18 rokov.
Rovnako sa súd nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že výrok napadnutého
rozhodnutia je nedostatočný a nezrozumiteľný a to z dôvodu, že Rada sa vo svojom
rozhodnutí vôbec nevyporiadala s intenzitou porušenia zákona odvysielaným programom,
keď vo výroku identifikuje dve vysielania programu v rôznych časoch, pričom vzhľadom
na skutočnosť, že ide o rôzne časové úseky dňa, v ktorých bol program odvysielaný a tiež
o potenciálne odlišné publikum, ktoré v týchto časoch sleduje televízne vysielanie. Žalovaný správny orgán vo výroku rozhodnutia správny delikt dostatočne vymedzil, keď vo výroku
jednoznačne uviedol program a čas jeho odvysielania, v ktorom došlo k nesprávnemu
uplatneniu Jednotného systému označovania, čím navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú
v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.. Podľa názoru súdu v danom prípade Rada vo výroku
svojho rozhodnutia skutok vymedzila spôsobom určitým a zrozumiteľným tak, že popísaný
skutok nemohol byť zameniteľný s iným, ako základný predpoklad určitosti a zrozumiteľnosti
výroku rozhodnutia súladného s § 47 ods. 2 správneho poriadku. Súd vníma rozhodnutie
odporcu ako jeden celok a nevidí dôvod, aby vo výroku boli jednotlivé obscénne vyjadrenia
výslovne popísané a vymedzené s opisom intenzity porušenia v jednotlivých časových
úsekoch dňa, keďže podrobnosti uvedené v dôvodovej časti rozhodnutia dostatočne jasne
a zreteľne identifikujú vytýkané porušenie zákona, ktoré napokon podľa obrany presne
identifikoval aj navrhovateľ.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia v časti o udelení
sankcie nie je dostatočne určitý, pretože Rada vo veci udelenia sankcie nedodržala zákonný
predpoklad pre odôvodnenie výšky sankcie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, vytýkajúc
jej nedostatočné vyhodnotenie skutkových okolností pre posúdenie určenia výšky sankcie,
keď opomenula kritérium trvania porušenia povinnosti, majúce za následok nezákonnosť
rozhodnutia pre neúplnosť jeho odôvodnenia, s poukazom na to, že správna úvaha, ktorou sa
právny orgán riadi pri určení výšky pokuty, nemôže byť svojvôľou a vždy musí byť
ohraničená literou zákona, najvyšší súd sa nestotožnil ani s touto jeho námietkou. Podľa
názoru súdu žalovaný správny orgán v dostatočnom rozsahu uviedol svoju správnu úvahu,
na základe ktorej zdôvodnil postup pri určení výšky sankcie. Súd poukazujúc opätovne
na znenie právnej úpravy ustanovenej v § 245 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že skutočnosti,
ktoré správny orgán uviedol v odôvodnení výšky uloženej sankcie sú spôsobilé odôvodniť
určenú výšku uloženej sankcie v medziach a hľadiskách ustanovených v § 67 ods. 3 písm. c/
zákona o vysielaní a retransmisii. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenia
právneho zástupcu navrhovateľa prednesené na pojednávaní súdu, že Rada náležite
nezdôvodnila určenie výšky pokuty, zastávajúc názor, že zákon presne určuje kritériá
pre ukladanie výšky pokuty a Rada nemá právo si vyberať jednotlivé kritériá, na základe
ktorých zdôvodňuje výšku uloženej pokuty. Pokiaľ žalovaný správny orgán v dôvodoch
napadnutého rozhodnutia konštatoval, že pri určení výšky sankcie vzal do úvahy najmä
závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia, následky porušenia
povinnosti a spôsob porušenia, s uvedením dôvodov, pričom neuviedol, či posudzoval
pri určení výšky sankcie aj ďalšie kritériá ustanovené v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.,
takýto postup Rady nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože zdôvodnenie výšky pokuty na základe
uvedených kritérií dostatočne zdôvodňujú správnu úvahu Rady, na základe ktorej uložila
navrhovateľovi sankciu v určenej výške.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa
§ 250q ods. 2 O.s.p..
O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l
ods. 2. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.
O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok
vo výške 66 € súd rozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška
poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 26. októbra 2011 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth