Najvyšší súd  

6Sž/7/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: M., s.r.o., B., zastúpený Advokátskou kanceláriou

B., s.r.o., D., proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, P.O.BOX

155,   Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu zo dňa 25. januára 2011, č. RP/06/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 25. januára 2011,  

č. RP/06/2011 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Navrhovateľ j e   p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 eur do 15 dní  

od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 25. januára 2011,  

č. RP/06/2011 vydaným v správnom konaní č.: 74-PLO/O-1211/2010 ako orgán príslušný

podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1, písm. g/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z.

o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64

ods. 1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 3, písm. c/

uvedeného zákona vo výške 3.400 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 tohto

zákona tým, že dňa 26.12.2009 o cca 20:10 hod. a dňa 27.12.2009 o cca 17:10 hod. odvysielal

program P. 5 – N., ktorý označil ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov,

čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, s tým že podľa § 64

ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej

porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a retransmisii je pokuta splatná odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet

uvedený v rozhodnutí.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok

navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že konanie žalovaného správneho orgánu

predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Vytýkal Rade, že v danej veci nesprávne aplikoval § 20 ods. 4 zákona o vysielaní  

a retransmisii. Nesúhlasil s názorom Rady, že predmetným programom porušil právnu

povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii. Poukázal na to, že v zmysle §§ 46

a nasl. zákona č 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“) zákonodarca uložil správnemu orgánu povinnosť, aby pri odôvodnení

rozhodnutia, ako jednej z obligatórnych náležitostí individuálneho správneho aktu uviedol

a konkretizoval, aké dôkazné prostriedky viedli správny orgán k predmetnému výroku

a taktiež je správny orgán povinný na základe vecnej argumentácie vyvrátiť prípadne potvrdiť

návrhy alebo námietky účastníka správneho konania, s poukazom na to, že vzhľadom  

na priebeh správneho konania predchádzajúceho opätovnému rozhodnutiu vo veci považoval

za potrebné sa vyjadriť najmä k právnemu posúdeniu veci a postupu žalovaného správneho

orgánu.

Dôvodil, že Rada nedostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výklad

a posúdenie hodnotiacich kritérií pre klasifikovanie a označenie programu ako nevhodného

a neprípustného pre maloletých do 18 rokov v zmysle vyhlášky č. 589/2007 Z.z. (ďalej len

„JSO“ v príslušnom gramatickom tvare), nepodala výklad pojmu obscénnosť v médiách

a teda sa takouto otázkou v konaní absolútne nevyporiadala. Poukázal na to, že v celom

odvysielanom diele sa neobjavila žiadna scéna sexuálneho aktu, nie sú v ňom zobrazené ani

erotické scény, ktoré by boli výlučne zamerané na prezentáciu erotiky a v konečnom dôsledku

dielo obsahuje pointu, ktorá vyzdvihuje lásku nad samotný sexuálny akt. Vyslovil názor, že

predmetné dielo neobsahuje kontextuálny výskyt hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo

neprípustnosti v diele, v programe poskytovanom prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej

služby na požiadanie a v programe alebo inej zložke programovej služby, ktorý by nespadal

pod hranicu nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov veku. Tvrdil, že Rada sa  

pri posudzovaní scén odvysielaných odvolateľom znova odvoláva na obscénnosť scén, pričom

pojem nevysvetľuje, s poukazom na to, že Rada pripúšťajúc pozitívne posolstvo programu,

opäť negovala vyjadrenia odvolateľa frázami o vysokej frekvencii a intenzite obscénneho

vyjadrovania.

Ďalej navrhovateľ namietal zákonnosť napadnutého rozhodnutia z formálnych

hľadísk. Považoval výrok napadnutého rozhodnutia za nedostatočný a nezrozumiteľný

z dôvodu, že Rada sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevyporiadala s intenzitou porušenia

zákona odvysielaným programom, keď vo výroku identifikuje dve vysielania programu

v rôznych časoch, pričom vzhľadom na skutočnosť, že ide o rôzne časové úseky dňa,

v ktorých bol program odvysielaný a tiež o potenciálne odlišné publikum, ktoré v týchto

časoch sleduje televízne vysielanie.

Navrhovateľ súčasne namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia v časti o udelení

sankcie nie je dostatočne určitý, pretože Rada vo veci udelenia sankcie nedodržala zákonný

predpoklad pre odôvodnenie výšky sankcie podľa zákona o vysielaní a retransmisii. Vytýkal

žalovanému správnemu orgánu, že nedostatočne vyhodnotil skutkové okolnosti pre posúdenie

určenia výšky sankcie, opomenul kritérium trvania porušenia povinnosti, majúce za následok

nezákonnosť rozhodnutia pre neúplnosť jeho odôvodnenia. Poukázal na to, že správna úvaha,

ktorou sa správny orgán riadi pri určení výšky pokuty, nemôže byť svojvôľou a vždy musí

byť ohraničená literou zákona. Konštatovanie Rady pri vyhodnotení kritéria pre určenie výšky sankcie, že v prípade účastníka vysielania ide o multiregionálneho vysielateľa s možným

dosahom na veľkú skupinu obyvateľstva a teda aj na maloletých od 15 do 18 rokov,

považoval bez ďalšieho za neurčité a nezrozumiteľné, majúc za to, že takto odôvodnené

rozhodnutie je neurčité, nezrozumiteľné, trpí nedostatkom dôvodov a v dôsledku toho  

je nepreskúmateľné a nezákonné.

Dôvodil, že napadnuté rozhodnutie predstavuje porušenie základných zásad právneho

štátu, najmä zásady právnej istoty, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,  

je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné

a nezákonné. Tvrdil, že konanie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia trpí takými vadami,

ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Odporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval

napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho

opravnom prostriedku. Nesúhlasil ani s tvrdeniami právneho zástupcu navrhovateľa, ktoré

predniesol na pojednávaní súdu. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonom, ako aj v súlade so zákonom bolo odôvodnené. Uviedol, že

z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že Rada v danom prípade  

pri posudzovaní správneho deliktu posudzovala odvysielaný program navrhovateľa ako celok

a brala do úvahy všetky okolnosti týkajúce sa predmetného programu, keď najmä

posudzovala typ programu, prejavy a prednesy v kontexte s programom a vplyv tohto

programu ako celku na maloletých. Nesúhlasil taktiež s tvrdením navrhovateľa, že výrok

napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne určitý. Vyjadril názor, že výrok rozhodnutia spĺňa

zákonné podmienky pre jeho určitosť a zrozumiteľnosť opisom skutku, za ktorý bola

navrhovateľovi uložená sankcia, keďže z výroku jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ

odvysielaným programom, ktorý bol označený typom, charakterom a časovým rozsahom,  

sa dopustil správneho deliktu týmto programom ako celkom. Uviedol, že nemožno súhlasiť

ani s názorom navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa výšky sankcie

je nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné, pretože Rada v odôvodnení uvádza dôvody,  

na základe ktorých rozhodla o výške sankcie, a to, že posudzovala program navrhovateľa

vzhľadom na jeho zlý vplyv na maloletých, ako aj účel sankcie vzhľadom na predchádzajúce

porušenia povinností zo strany navrhovateľa.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté

rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/

O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku  

a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 74-PLO/O-1211/2010, ako aj  

s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov  

na pojednávaní súdu dňa 26.10.2011 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa

nie je dôvodný.

  Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64  

ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4

zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať

záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup  

ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania,

retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.

  Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov,

ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada  

na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie  

v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

  Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto

zákonom a osobitnými predpismi.

Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5)

vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie

Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").

  Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti

rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto

zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom a prevádzkovateľom

retransmisie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,

žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti  

na porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 20 ods. 1 až 7 zákona o vysielaní a retransmisii Vysielateľ je povinný

zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu

narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú

pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie.

Poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť,

aby audiovizuálna mediálna služba na požiadanie a všetky jej zložky, ktoré môžu narušiť

fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu

alebo hrubé, neodôvodnené násilie, boli sprístupnené iba takým spôsobom, aby maloletí

nemohli takúto audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie a všetky jej zložky za bežných

okolností počuť ani vidieť.

Programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický,

psychický alebo morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie a emocionálny

stav, sa nesmú vysielať v čase od 6.00 h do 22.00 h.

Na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ

televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby  

na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém

označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (§ 12 zákona č. 343/2007 Z.z.) /ďalej

len "jednotný systém označovania"/.

Vysielateľ programovej služby je povinný zohľadniť vekovú vhodnosť programov  

a iných zložiek programovej služby pre maloletých a zabezpečiť ich časové zaradenie  

v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom.

Vysielateľ programovej služby je povinný uplatniť jednotný systém označovania aj  

v programovej ponuke, a to v prehľade programov, ktorý poskytuje na zverejnenie periodickej

tlači a ostatným hromadným informačným prostriedkom; vysielateľ televíznej programovej

služby je povinný uplatniť jednotný systém označovania aj vo vlastnom vysielaní.

  Podrobnosti o uplatňovaní povinností podľa odsekov 5 a 6 ustanoví jednotný systém

označovania.

Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti

uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:  

a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,  

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu,  

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ

retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická

osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady

opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola

porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho

upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/,

§ 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. b/) alebo

prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. e/).

Pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia

povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,

poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané

bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán  

pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom

internetu od 663 eur do 66.387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99

eur do 19.916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných

zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov

alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými

osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).  

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní  

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu  

a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať

plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne  

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady  

pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

  Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi  

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny

orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si

zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne

posúdil a dôvody svojho rozhodnutia náležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

považoval v súlade so zákonom.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu  

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie

správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny

orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd

iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd

neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).  

Najvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého  

je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník

správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt

spáchal a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať

vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Treba

súhlasiť s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že zodpovednosť u právnických osôb

za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj

z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.  

  V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní

a retransmisii postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou

žalovaného správneho orgánu bolo v konaní zistiť skutočný stav a pritom postupovať

v súčinnosti s účastníkom tohto konania.

Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci

preukázané, že žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil

sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že

dňa 26.12.2009 o cca 20:10 hod. a dňa 27.12.2009 o cca 17:10 hod. odvysielal program P. 5 –

N., ktorý označil ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých   do 15 rokov, čím došlo  

k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania. V odôvodnení rozhodnutia Rada

po podrobnom popise predmetného programu uviedla, že predmetné správne konanie bolo

začaté z dôvodu možného nesprávneho uplatnenia Jednotného systému označovania a tým

porušenia povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., v zmysle ktorého

ustanovenia navrhovateľ bol povinný na základe klasifikácie programov podľa vekovej

vhodnosti na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania

ustanovený podľa osobitného predpisu, ktorým je vyhláška Ministerstva kultúry SR  

č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania

audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel,

programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len

„JSO“). Konštatovala, že podľa § 1 ods. 1 JSO sa uvedené zložky televíznej programovej

služby klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov,

ak obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá.

Žalovaný správny orgán dospel k záveru, že pokiaľ navrhovateľ označil predmetný program

piktogramom nevhodnosti do 15 rokov, hoci obsahoval obscénne vyjadrenia, adekvátne

označenie predmetného programu by bolo „nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 18

rokov“, s prihliadnutím na ustanovenie § 1 ods. 5 JSO, podľa ktorého sa obsah programov posudzuje okrem iného z hľadiska kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií, ako aj  

z hľadiska ich intenzity a frekvencie.   Rada v rámci posudzovania predmetu správneho

konania, ktoré opisuje, vyjadrenia hodnotila v kontexte jednotlivých scén, dospejúc k záveru,

že obdobné vyjadrenia v danom kontexte opisujú   resp. pomenúvajú orgány alebo javy

z intímnej sféry jedinca a to spôsobom, ktorý nie je možné považovať za bežný v rámci

všeobecne uznávanej spoločenskej morálky, majúc za to, že predmetný program obsahoval

viacero vyjadrení, ktoré sú v kontexte daných scén obscénnym vyjadrením. Rada na rozdiel

od účastníka konania, ktorý program označil ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov,

klasifikovala tento program a to vzhľadom   na vysokú frekvenciu výskytu obscénneho

vyjadrenia hodnotiac ich v kontexte scén, v ktorých boli použité, ktoré nie sú súčasťou

bežného civilného života pre maloletých do 18 rokov, a preto argument navrhovateľa

o absencii scén zobrazujúcich sexuálny akt alebo erotických scén zameraných na prezentáciu

erotiky považovala za irelevantný vo vzťahu k predmetu správneho konania. Taktiež

považovala za absurdné prirovnanie scén, ktoré opísala, k sexuálnej výchove v školách. Rada

aj keď sa stotožnila s tvrdením účastníka konania s pozitívnym morálnom posolstvom

programu, vzhľadom na vysokú frekvenciu a intenzitu obscénneho vyjadrenia dospela

k záveru, že označenie predmetného programu ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov,

nebolo adekvátne. Výšku sankcie Rada odôvodnila   s prihliadnutím na skutočnosť, že

účastník konania sa dopustil porušenia ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. už  

v minulosti, berúc do úvahy závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, následky

porušenia povinnosti a spôsob porušenia povinnosti, ktoré jednotlivé skutočnosti

zdôvodňovala časom odvysielaného programu, poukazom na obscénne vyjadrenia

odôvodňujúce klasifikáciu programu ako nevhodného pre maloletých do 18 rokov, na rozsah

a dosah vysielania (navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom) a mieru zavinenia

(objektívna zodpovednosť za správny delikt, pričom účastník už bol za porušenia

predmetného ustanovenia zákona viackrát právoplatne sankcionovaný).

Senát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie a konanie mu

predchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom a so skutkovým a právnym

stanoviskom účastníkov konania prezentovaným ich právnymi zástupcami na pojednávaní

súdu taktiež dospel k záveru, že jednotlivé vyjadrenia, gestá a prejavy odvysielané

v predmetom programe vnímajúc a posudzujúc ich v kontexte jednotlivých odvysielaných

scén zasahujú alebo navodzujú intímne sféry alebo zmýšľanie jedinca a to spôsobom, ktorý

nie je možné považovať za bežný resp. zlučiteľný v rámci všeobecne uznávanej spoločenskej

morálky, z ktorých dôvodov sa stotožnil so záverom žalovaného správneho orgánu, že

predmetný program obsahoval obscénne vyjadrenia odôvodňujúce klasifikovať predmetný

program ako program nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov podľa klasifikácie

JSO, a preto jeho označením ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov

navrhovateľ nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania, čím porušil povinnosť

ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z..

  Za neopodstatnenú považoval súd námietku navrhovateľa, že Rada nepodala výklad

pojmu obscénnosť v médiách a teda sa takouto otázkou v konaní absolútne nevyporiadala,  

s poukazom na to, že v celom odvysielanom diele sa neobjavila žiadna scéna sexuálneho aktu,

nie sú v ňom zobrazené ani erotické scény, ktoré by boli výlučne zamerané na prezentáciu

erotiky a v konečnom dôsledku dielo obsahuje pointu, ktorá vyzdvihuje lásku nad samotný

sexuálny akt, vyvolajúc názor, že predmetné dielo neobsahuje kontextuálny výskyt

hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprípustnosti v diele, ktorý by nespadal pod hranicu

nevhodnosti pre maloletých do 15 rokov veku.

Podrobnosti o jednotnom systéme označovania a spôsobe jeho uplatňovania upravuje

vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z.z., ktorá bola vydaná podľa

§ 12 zákona č. 343/2007 Z.z.. Z jej ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b/ vyplýva, že televízne

programy, ktoré obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo

obscénne gestá, sa klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých  

do 18 rokov. Zákonodarca v uvedenej právnej úprave nedefinuje pojem „obscénne

vyjadrenie“. Výklad tohto pojmu teda ponecháva na správnom uvážení správneho orgánu

vecne príslušného na konanie a rozhodnutie v danej veci. V zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. súd

v rámci súdneho prieskumu je oprávnený preskúmať len, či správny orgán nevybočil z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom. Najvyšší súd v danom prípade taktiež zastáva názor, že

vyjadrenia v odvysielanom programe posudzujúc ich v kontexte jednotlivých scén vyznievajú

nevhodne a v rozpore so základnými princípmi spoločenskej morálky a ako také môžu mať

negatívny vplyv na morálny vývoj maloletých a z tohto pohľadu takéto vyjadrenia napĺňajú

pojmové znaky obscénneho vyjadrenia tak, ako ich teda správne posúdil aj žalovaný správny

orgán. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, na základe ktorých skutkových

zistení správny orgán vyvodil svoj právny záver o tvrdenej skutočnosti, teda ktoré vyjadrenia

v programe uvedením ich opisu a z akých dôvodov ich považoval za obscénne vyjadrenia,

z ktorých dôvodov súd taktiež nesúhlasil s námietkou navrhovateľa, že žalovaný správny

orgán sa otázkou výkladu pojmu „obscénne“ v konaní absolútne nevyporiadal.  

Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľa

prednesené na pojednávaní súdu, že pokiaľ Rada v konkrétnom prípade označila vysielaný

program za nevhodný pre mládež do 18 rokov z dôvodu obscénnych scén, bolo jej

povinnosťou predovšetkým sa s vysvetlením tohto pojmu v dôvodoch svojho rozhodnutia

vysporiadať, s poukazom na to, že v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nenapádajú

skutočnosť, že Rada nevysvetlila pojem obscénnosti vysvetlením alebo konštatovaním jeho

definície, ale v správnom uvážení sa náležite nevysporiadala s tým, ako aplikovala predmetné

porušenie v konkrétnom prípade. Rada v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedla

jednotlivé scény, prednesy, gestá a vyjadrenia odvysielaného programu spôsobom ich

doslovného opisu, ktoré považovala v konkrétnej veci za obscénne vyjadrenia, dôvodiac, že

tieto prejavy posudzovala v kontexte odvysielaného programu ako celku a konštatovala, že

v rámci posudzovania predmetu správneho konania, vyjadrenia (ktoré opisuje) hodnotila

v kontexte jednotlivých scén, a preto dospela k záveru, že obdobné vyjadrenia v danom

kontexte opisujú resp. pomenúvajú orgány alebo javy z intímnej sféry jedinca a to spôsobom,

ktorý nie je možné považovať za bežný v rámci všeobecne uznávanej spoločenskej morálky,

majúc za to, že predmetný program obsahoval viacero vyjadrení, ktoré sú v kontexte daných

scén obscénnym vyjadrením, z ktorých dôvodov na rozdiel od účastníka konania, ktorý

program označil ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, klasifikovala tento program ako

nevhodný pre maloletých do 18 rokov, a to vzhľadom na vysokú frekvenciu výskytu

obscénneho vyjadrenia hodnotiac ich v kontexte scén, v ktorých boli použité, ktoré nie sú

súčasťou bežného civilného života pre maloletých do 18 rokov. Uvedeným argumentom

podľa názoru súdu Rada dostatočne zdôvodnila, ktoré vyjadrenia programu a z akých

dôvodov považovala za obscénne a preto nevhodné pre maloletých do 18 rokov.    

Rovnako sa súd nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že výrok napadnutého

rozhodnutia je nedostatočný a nezrozumiteľný a to z dôvodu, že Rada sa vo svojom

rozhodnutí vôbec nevyporiadala s intenzitou porušenia zákona odvysielaným programom,

keď vo výroku identifikuje dve vysielania programu v rôznych časoch, pričom vzhľadom  

na skutočnosť, že ide o rôzne časové úseky dňa, v ktorých bol program odvysielaný a tiež

o potenciálne odlišné publikum, ktoré v týchto časoch sleduje televízne vysielanie. Žalovaný správny orgán vo výroku rozhodnutia správny delikt dostatočne vymedzil, keď vo výroku

jednoznačne uviedol program a čas jeho odvysielania, v ktorom došlo k nesprávnemu

uplatneniu Jednotného systému označovania, čím navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú

v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.. Podľa názoru súdu v danom prípade Rada vo výroku

svojho rozhodnutia skutok vymedzila spôsobom určitým a zrozumiteľným tak, že popísaný

skutok nemohol byť zameniteľný s iným, ako základný predpoklad určitosti a zrozumiteľnosti

výroku rozhodnutia súladného s § 47 ods. 2 správneho poriadku. Súd vníma rozhodnutie

odporcu ako jeden celok a nevidí dôvod, aby vo výroku boli jednotlivé obscénne vyjadrenia

výslovne popísané a vymedzené s opisom intenzity porušenia v jednotlivých časových

úsekoch dňa, keďže podrobnosti uvedené v dôvodovej časti rozhodnutia dostatočne jasne  

a zreteľne identifikujú vytýkané porušenie zákona, ktoré napokon podľa obrany presne

identifikoval aj navrhovateľ.  

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia v časti o udelení

sankcie nie je dostatočne určitý, pretože Rada vo veci udelenia sankcie nedodržala zákonný

predpoklad pre odôvodnenie výšky sankcie podľa zákona o vysielaní a retransmisii, vytýkajúc

jej nedostatočné vyhodnotenie skutkových okolností pre posúdenie určenia výšky sankcie,

keď opomenula kritérium trvania porušenia povinnosti, majúce za následok nezákonnosť

rozhodnutia pre neúplnosť jeho odôvodnenia, s poukazom na to, že správna úvaha, ktorou sa

právny orgán riadi pri určení výšky pokuty, nemôže byť svojvôľou a vždy musí byť

ohraničená literou zákona, najvyšší súd sa nestotožnil ani s touto jeho námietkou. Podľa

názoru súdu žalovaný správny orgán v dostatočnom rozsahu uviedol svoju správnu úvahu,  

na základe ktorej zdôvodnil postup pri určení výšky sankcie. Súd poukazujúc opätovne  

na znenie právnej úpravy ustanovenej v § 245 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že skutočnosti,

ktoré správny orgán uviedol v odôvodnení výšky uloženej sankcie sú spôsobilé odôvodniť

určenú výšku uloženej sankcie v medziach a hľadiskách ustanovených v § 67 ods. 3 písm. c/

zákona o vysielaní a retransmisii. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenia

právneho zástupcu navrhovateľa prednesené na pojednávaní súdu, že Rada náležite

nezdôvodnila určenie výšky pokuty, zastávajúc názor, že zákon presne určuje kritériá  

pre ukladanie výšky pokuty a Rada nemá právo si vyberať jednotlivé kritériá, na základe

ktorých zdôvodňuje výšku uloženej pokuty. Pokiaľ žalovaný správny orgán v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia konštatoval, že pri určení výšky sankcie vzal do úvahy najmä

závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia, následky porušenia

povinnosti a spôsob porušenia, s uvedením dôvodov, pričom neuviedol, či posudzoval  

pri určení výšky sankcie aj ďalšie kritériá ustanovené v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.,

takýto postup Rady nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože zdôvodnenie výšky pokuty na základe

uvedených kritérií dostatočne zdôvodňujú správnu úvahu Rady, na základe ktorej uložila

navrhovateľovi sankciu v určenej výške.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa  

§ 250q ods. 2 O.s.p..

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l

ods. 2. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok

vo výške 66 € súd rozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška

poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí

prílohu zákona č. 71/1992 Zb..

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 26. októbra 2011   JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth