Najvyšší súd  

6Sž/17/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: M.M., s.r.o., B., zastúpená spoločnosťou  

A., s.r.o., Mgr. Z. Z., so sídlom T., proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu,

Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa  

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 21. júna 2011, č. RP/34/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa zo dňa 21. júna 2011,

č. RP/34/2011 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Navrhovateľ j e   p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 eur do 15 dní  

od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 21. júna 2011, č. RP/34/2011

vydaným v správnom konaní č.: 175-PLO/O-2674/2011 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1

až 3 a § 5 ods. 1, písm. g/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní

a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1,

písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5, písm. e/

uvedeného zákona vo výške 10.000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1,

písm. a/ tohto zákona tým, že dňa 2.3.2010 o cca 19.31 hod. odvysielal v programe T.

príspevok Dôchodcov pribúda aj vďaka medicíne, v ktorom na adresu dôchodcov odzneli

nasledujúce vyjadrenia, cit.: „Dvaja pracujúci budú musieť zo svojich platov uživiť jedného

dôchodcu....„Môže za to pokrok v medicíne. Vďaka nemu dokážu lekári zachraňovať životy

starším ľuďom a tí tak poberajú dôchodky dlhšie ako kedysi.“....„V praxi to teda bude vyzerať

tak že dvaja pracujúci ľudia v aktívnom veku budú musieť zo svojich platov živiť jedného dôchodcu. O toľko vyššie sociálne odvody zaplatia a o toľko menej peňazí im zostane  

v peňaženkách.“,....„Dôchodkový systém musí počítať aj s ďalším rizikom. Slovensko starne

totiž tým rýchlejšie, čim väčší je pokrok v medicíne. Inými slovami, čím dlhšie dokážu lekári

udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť.“, ktoré svojím

obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahli do ľudskej dôstojnosti spoločenskej

skupiny dôchodcov.

Súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii

„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67

ods. 16 zákona o vysielaní a retransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok

navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by najvyšší súd napadnuté rozhodnutie

potvrdil ako právne a vecne správne, žiadal o zníženie výšky finančnej sankcie.

V dôvodoch opravného prostriedku namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe

nesprávne posúdeného skutkového a právneho stavu, rozhodnutie je nepreskúmateľné

a neodôvodnené v časti rozhodnutia o uložení sankcie, tvrdiac, že boli porušené práva

účastníka v správnom konaní. Vytýkal Rade, že v danej veci nesprávne aplikovala § 19 ods. 1,

písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii. Nesúhlasil s názorom Rady, že predmetným

programom porušil právnu povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii.

Dôvodil, že všetky skutočnosti uvedené v príspevku nijakým spôsobom nezakladajú

rozpor s citovaným ustanovením zákona, nezakladajú žiaden právny nárok vyvodzovať názor,

že tieto fakty, ktoré vysielateľovi poskytli oficiálne štátne zdroje a sú verifikovateľné

a overiteľné, by mali zasiahnuť alebo zasiahli do práv akejkoľvek skupiny obyvateľov.

Uviedol, že nemá za preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do práv skupiny

dôchodcov, porušeniu ich Ústavných a ľudských práv, tak ako to v rozhodnutí uvádza Rada,

považujúc tvrdenia Rady za tendenčné a populistické, bez riadneho preukázateľného

odôvodnenia. Považoval za špekulatívne vyvodzovanie dojmu, že uvedením

riadnych faktických skutočností vysielateľ založil rozpor so všeobecne zaužívanými

morálnymi hodnotami, rozpor s úctou k ľudskému životu. Vyslovil názor, že v nadväznosti  

na celý obsah príspevku je zrejmé, že odvysielaním dotknutého programu nemohlo prísť

k zásahu do ľudskej dôstojnosti ktorejkoľvek osoby dôchodcu, nakoľko neprišlo k naplneniu

skutkovej podstaty porušenia ustanovenia § 19 ods. 1, pism. a/, s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 82/2008-26. Tvrdil, že pokiaľ sťažovateľ alebo dotknutá osoba

požaduje nápravu vadného stavu spôsobeného odvysielaním údajne nepravdivých alebo

pravdu skresľujúcich údajov, môže tak uskutočniť prostredníctvom nezávislých súdnych

orgánov.

Poukázal na to, že je nesporné, že sloboda prejavu je jedným z hlavných základov

demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého

jednotlivca, zahŕňa nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácií a myšlienok,

ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Uviedol, že informovanie verejnosti o veciach

verejného záujmu vykonávané prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov patri

k významným nástrojom kontroly moci a zároveň k základným zárukám, ktoré bránia

najrôznejším formám deformácie spoločenského vývoja. Ďalej poukázal na to, že už z povahy

činnosti publicistiky a spravodajstva vyplýva, že pri nej nevyhnutne a v značnom rozsahu

dochádza aj ku kontaktu s jednotlivými hodnotami osobnosti fyzickej osoby, právnickej

osoby, najmä cťou, menom, obchodným názvom a osobným súkromím a tento fakt nemusí

mať vždy podobu rozporu /kolízie/, pretože publicistika aj spravodajstvo môže takisto účinne

napomôcť pri presadzovaní občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej alebo právnickej osoby. Zdôraznil, že Ústava Slovenskej republiky a   medzinárodné   zmluvy zakotvujúce

ochranu slobody prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ  

na vytvorenie a uplatňovanie takého štandardu ochrany, na aký sú zvyknutí novinári,

vydavatelia tlače a rovnako aj verejnosť vo vyspelých demokratických krajinách.

Ako príklad, že vysielateľ pristupuje ku všetkým spoločenským témam zodpovedne

a v súlade s pravidlami novinárskej etiky uviedol písomne prepisy odvysielaných príspevkov:

zo dňa 30/09/2010, o 19.00 - Lienka pomoci seniorom, zo dňa 30/09/2010, o 22:00 - Staroba

sa nás dotýka, zo dňa 19/09/2010, o 22.00 - Chcú meniť mediálne zákony.

Ďalej ako dôvod na zrušenie predmetného rozhodnutia považoval skutočnosť, že Rada

predmetným rozhodnutím rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými v Správe o šetrení

sťažnosti č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010, z ktorej vyplýva: „Na základe uvedených

skutočností sa domnievame, že vysielateľ televízie M.. odvysielaním spravodajského

príspevku Dôchodcov pribúda, aj vďaka medicíne odvysielanom v rámci programu T. dňa

02.03.2010 neporušil ustanovenie § 19 ods. 1/ písm. a/; Sťažnosť navrhujeme posúdiť ako

neopodstatnenú.“. Namietal, že nemal možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť ani v žiadnej

písomnej forme, ani formou ústneho vypočutia a ani nemal vedomosť o tom, že Rada

rozhodne ináč, ako sa konštatuje v monitorovacej správe. Dôvodil, že takýmto postupom mu

bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 zákona č. 71 /1967 Zb., keď mu bolo

upreté právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom rozhodným   pre vydanie

rozhodnutia vo veci samej, čím prišlo k porušeniu ustanovení o správnom konaní. V tejto

súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Sž 7/2010.

Taktiež namietal výšku uloženej sankcie, považujúc ju v nadväznosti na vyššie

uvedené argumenty za neprimerane vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní,

nespĺňajúcu funkciu výchovnú ani preventívnu a vzhľadom na predchádzajúce výšky

udelených sankcií za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ nemajúcu ani kontinualitu

sankčného trestania správneho orgánu. Tvrdil, že pokiaľ Rada argumentuje uloženie sankcie

poukazom na predchádzajúce konania, všetky sa týkali zásahu do práv konkrétnych osôb,

personifikovaných osôb, osôb, ktoré v daných napadnutých príspevkoch boli označené

prostredníctvom charakteristík súkromnej povahy /podobizeň, meno, priezvisko, bydlisko/,

teda boli výrazne konkretizované a teda rozpoznateľné buď pre užšiu skupinu verejnosti,

alebo pre širokú verejnosť. Ďalej uviedol, že v napadnutom rozhodnutí RP/34/2011 sa jedná

o výsadne špecifikované označenie Radou nazvanej „skupiny osôb“ – takýto pojem nepozná

ani zákon č. 308/2000 Z.z. v časti upravujúcej ochranu ľudskej dôstojnosti a takýto pojem

nepozná ani Občiansky zákonník v častiach upravujúcich ochranu ľudskej dôstojnosti.  

Na podporu svojho tvrdenia, že v danom prípade Rada mu uložila neadekvátne vysokú

sankciu poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. 3 Sž/14/2008 zo dňa 24.4.2008, č. 8 Sž 8/2010

zo dňa 20.10.2010, č. 6 Sž 7/2010 zo dňa 22.9.2010 a č. 8 Sž 6/2009. Vytýkal správnemu

orgánu, že výšku uloženej sankcie odôvodnil v rozhodnutí výlučne paušálne bez uvedenia

vlastnej správnej úvahy.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril tak, že navrhoval

napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými

v opravnom prostriedku. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade  

so zákonom, ako aj v súlade so zákonom bolo odôvodnené. Uviedol, že z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že Rada v danom prípade pri posudzovaní

správneho deliktu neposudzovala spravodajský príspevok Dôchodcov pribúda, aj vďaka

medicíne odvysielaný navrhovateľom v rámci programu T. dňa 2.3.2010, ale brala do úvahy

spracovanie uvedeného spravodajského príspevku vzhľadom na všetky okolnosti veci sa

týkajúcej. Vyjadril názor, že rozhodnutie spĺňa všetky zákonné podmienky. Nesúhlasil ani

s tvrdením navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa výšky sankcie je nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné, pretože Rada v odôvodnení uvádza dostatočné

dôvody, na základe ktorých rozhodla o výške sankcie. Výšku uloženej sankcie považoval  

za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti navrhovateľa.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté

rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/

O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku  

a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 175-PLO/O-2674/2010, ako aj  

s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcu odporcu  

na pojednávaní súdu dňa 14.12.2011 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa

nie je dôvodný.

  Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného

správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64  

ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1,

písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady  

je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu

a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu  

v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb  

na požiadanie.

Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách

vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto

zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,

retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie  

a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto

zákonom.

Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy  

v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb  

na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu

vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5)

vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci

Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").

  Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii  

do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí   dohliadať na dodržiavanie

povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie

vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú

retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade

potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna

mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho

spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv  

a slobôd iných.

Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti

uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:

upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie

vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie  

za závažné porušenie povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ

retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo

právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému

upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu  

bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada

môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť

uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade

vysielania bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. b/) alebo prevádzkovania retransmisie  

bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. e/).

Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia

povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,

poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané

bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán  

pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom

internetu od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby

od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých

obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto

zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní v znení neskorších predpisov – správny poriadok) okrem ustanovení

§ 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona  

o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní  

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu  

a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať

plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne  

a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady  

pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

  Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi  

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny

orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si

zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne

posúdil a dôvody svojho rozhodnutia náležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

považoval v súlade so zákonom.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie

si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané

náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu  

je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho

orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal  

na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).  

Najvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého  

je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník

správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt

spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať

vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Treba

súhlasiť s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že zodpovednosť u právnických osôb

za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj

z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.  

Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci

preukázané, že žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil

sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.

tým, že dňa 2.3.2010 o cca 19:31 hod. odvysielal v programe T. príspevok Dôchodcov

pribúda aj vďaka medicíne, v ktorom na adresu dôchodcov odzneli vyjadrenia, ktoré svojim

obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahli do ľudskej dôstojnosti spoločenskej

skupiny dôchodcov.

V odôvodnení rozhodnutia Rada po podrobnom popise predmetného programu

uviedla, že z hľadiska vecnosti a obsahovej stránky boli respondentovi poskytnuté aktuálne

a overiteľné informácie, pričom účastník konania uviedol aj zdroj ním poskytnutých

informácií. Rada ako neprijateľný z hľadiska dodržiavania povinností ustanovených v § 19

ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. považovala práve spôsob, akým účastník konania -

navrhovateľ, spracoval respondentovi ponúknuté informácie poukazujúc na skutočnosť, že

zvyšovanie veku populácie súvisí s pokrokom v medicíne. Podľa záverov Rady,

konštatovanie redaktora, cit.: „.čím dlhšie dokážu lekári udržiavať pri živote ľudí  

na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť.“ je v rozpore so všeobecne zaužívanými

morálnymi hodnotami, z ktorých koncept ľudskej dôstojnosti vychádza. Vyslovila názor, že

uvedené konštatovanie redaktora je v rozpore nielen s úctou k starším ľuďom, ale najmä

s úctou ku každému ľudskému životu, ktorá nedovoľuje ľuďom žijúcim vo vyspelej

a civilizovanej spoločnosti vulgarizovať hodnotu ľudského života jeho prirovnaním

k peniazom a hodnotiť cez materiálnu, finančnú prizmu nielen dôchodcov, ale napr. aj onkologicky choré deti, mentálne postihnutých, či chronicky chorých mladých ľudí, ktorí

finančne „zaťažujú“ spoločnosť, z ktorých dôvodov považovala Rada vyššie uvedené

konštatovanie v kontexte predmetného príspevku za dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom

v dôchodkovom veku, zasahujúce do ich ľudskej dôstojnosti a z toho dôvodu v rozpore

s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Výšku pokuty Rada

zdôvodňovala závažnosťou správneho deliktu, mierou zavinenia účastníkom konania,

rozsahom a dosahom vysielania účastníkom konania, trvaním, následkami a spôsobom

porušenia povinnosti, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad.  

  Najvyšší súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že žalovaný správny orgán

prvýkrát vo veci správneho deliktu navrhovateľa v danej veci rozhodol rozhodnutím  

č. RP/42/2010 zo dňa 31.8.2010. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal opravný

prostriedok navrhovateľ, v ktorom vzniesol v podstate zhodné námietky, aké vzniesol

v opravnom prostriedku v predmetnej preskúmavanej veci (rozhodnutie č. RP 34/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 2Sž/21/2010-27 zo dňa 18.5.2011

rozhodnutie Rady č. RP/42/2010 zo dňa 31.8.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší súd zrušil rozhodnutie Rady z dôvodu jeho

nepreskúmateľnosti pre jeho nezrozumiteľnosť vzhľadom na nedostatočne konkrétne

vymedzenie skutku, ktorým mali byť naplnené znaky protiprávneho konania. Súčasne

najvyšší súd k námietke navrhovateľa, že skupina dôchodcov nie je dostatočne

individualizovaný subjekt a preto nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho

deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., konštatoval, že z citovaného

ustanovenia, ktoré vylučuje zásah do ľudskej dôstojnosti iných možno vyvodiť záver, že

predmetom zásahu musia byť práva konkrétnych osôb, ktoré je možno identifikovať; to však

neznamená, že musí ísť len o osoby, ktoré sú konkrétne pomenované, čiže identifikované

prostredníctvom určitých osobných údajov; zásah do práva na ľudskú dôstojnosť môže

smerovať aj voči celej skupine osôb, pričom takáto skupina musí byť objektívne

identifikovaná a identifikovateľná; v danom prípade odporkyňa rozhodla, že zásah bol

vykonaný do práv skupiny pomenovanej ako dôchodcovia; táto skupina je konkrétne

a nezameniteľne identifikovaná aj napriek tomu, že nie sú identifikovaní a pomenovaní

jednotliví členovia tejto skupiny, z ktorých dôvodov najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou

navrhovateľa, že v danom prípade nejde o zásah do sféry práva konkrétnej osoby.

  Najvyšší súd v preskúmavanej veci zistil, že odporca napadnutým rozhodnutím  

(č. RP/34/2011 zo dňa 21.6.2011), ktorým opätovne vo veci porušenia právnej povinnosti

navrhovateľa podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodol po tom, ako bolo

jeho predchádzajúce rozhodnutie (č. RP/42/2010 zo dňa 31.8.2010) zrušené rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej repliky č.k. 2Sž/21/2010-27 zo dňa 18.5.2011 a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie, rozhodol v intenciách názoru najvyššieho súdu, keď vo výroku

rozhodnutia špecifikoval jednotlivé vyjadrenia, ktoré odzneli v príspevku Dôchodcov pribúda

aj vďaka medicíne odvysielanom navrhovateľom v programe T. dňa 2.3.2010 o cca 19.31

hod., ktoré mali svojim obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahnuť do ľudskej

dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov.

Senát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu a konanie mu predchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom  

a so skutkovými a právnymi stanoviskami účastníkov konania prezentovanými ich právnymi

zástupcami dospel k zhodnému záveru ako žalovaný správny orgán, že navrhovateľ spôsobom

spracovania odvysielaných vyjadrení v označenom príspevku vo vzťahu k spoločenskej skupine dôchodcov sa dopustil skutku majúceho znaky porušenia právnej povinnosti

skutkovej podstaty ustanovenej v právnej norme § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z..

Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že Rada vo veci nesprávne

aplikovala § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, tvrdiac, že predmetným

programom neporušil právnu povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii, keď

všetky skutočnosti uvedené v príspevku nijakým spôsobom nezakladajú rozpor s citovaným

ustanovením zákona, nezakladajú žiaden právny nárok vyvodzovať názor, že tieto fakty, ktoré

vysielateľovi poskytli oficiálne štátne zdroje a sú verifikovateľné a overiteľné, by mali

zasiahnuť alebo zasiahli do práv akejkoľvek skupiny obyvateľov, ako aj že nebolo

preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do práv skupiny dôchodcov, porušeniu ich

Ústavných a ľudských práv, majúc za to, že v nadväznosti na celý obsah príspevku je zrejmé,

že odvysielaním dotknutého programu nemohlo prísť k zásahu do ľudskej dôstojnosti

ktorejkoľvek osoby dôchodcu, nakoľko neprišlo k naplneniu skutkovej podstaty porušenia

ustanovenia § 19 ods. 1, písm. a/, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR  

sp. zn. 3 Sž 82/2008-26, ako aj že pokiaľ sťažovateľ alebo dotknutá osoba požaduje nápravu

vadného stavu spôsobeného odvysielaním údajne nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich

údajov, môže tak uskutočniť prostredníctvom nezávislých súdnych orgánov.

  Senát najvyššieho súdu oboznámiac sa s odvysielaným príspevkom taktiež dospel

k záveru, že vyjadrenia, ktoré redaktor v príspevku použil, je treba považovať v rozpore  

so všeobecne zaužívanými morálnymi a etickými hodnotami, z ktorých koncept ľudskej

dôstojnosti vychádza. Aj podľa názoru najvyššieho súdu vyjadrenia redaktora konštatované  

v príspevku sú v rozpore nielen s úctou k starším ľuďom, ale najmä s úctou ku každému

ľudskému životu, ktorá nedovoľuje ľuďom žijúcim vo vyspelej a civilizovanej spoločnosti

vulgarizovať hodnotu ľudského života jeho prirovnaním k peniazom a hodnotiť ho  

cez materiálnu, finančnú prizmu a to nielen dôchodcov, ktorí finančne „zaťažujú“ spoločnosť,

a preto takéto vyjadrenia v kontexte predmetného príspevku je treba považovať  

za dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom v dôchodkovom veku, zasahujúce do ich ľudskej

dôstojnosti, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty právnej normy ustanovenej § 19 ods. 1

písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že sa

nedopustil skutku, ktorým by porušil svoju povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1, písm. a/,

pretože v danom prípade porušil právnu povinnosť spracovaním spravodajského príspevku

formou odvysielaných vyjadrení redaktora, ktoré odzneli v tomto príspevku, pričom

skutočnosť, že redaktor vychádzal pri spracovaní odvysielaného príspevku z faktov, ktoré

vysielateľovi poskytli oficiálne štátne zdroje a tieto sú verifikovateľné a overiteľné, je  

pre posúdenie porušenia jeho právnej povinnosti v danom prípade právne bezvýznamná,

keďže Rada nesankcionovala navrhovateľa za odvysielaný príspevok, ale za jeho spracovanie

formou vyjadrení, ktoré redaktor v príspevku zvolil. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že

v nadväznosti na celý obsah príspevku je zrejmé, že odvysielaním dotknutého programu

nemohlo prísť k zásahu do ľudskej dôstojnosti ktorejkoľvek osoby dôchodcu, najvyšší súd

musí konštatovať, že práve v dôsledku odvysielaných vyjadrení redaktora, vytýkaných Radou,

príspevok stráca cieľ ním sledovaný. Nie je možné považovať za prípustné, aby ľudský život

najmä v jeho jeseni bol prirovnávaný k peniazom a preto sa javí prinajmenšom za nevhodné

odvysielané vyjadrenie redaktora: „Inými slovami, čím dlhšie dokážu lekári udržiavať  

pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“, ktoré vyjadrenie v kontexte

s ďalšími odvysielanými vyjadreniami vytýkaných Radou, zasahujú do ústavných a ľudských

práv dôchodcov.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že zákon č. 308/2000 Z.z. ani Občiansky zákonník

nepozná slovné spojenie Radou označeného subjektu, ktorý by bol nositeľom ochrany

osobnostných práv, k tejto námietke už zaujal stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozsudku sp. zn. 2 Sž 21/2010, uvedené vyššie, a preto v danej veci senát najvyššieho súdu

naň poukazuje, plne sa s ním stotožniac.  

Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu Rada dostatočne zdôvodnila, ktoré

vyjadrenia programu a z akých dôvodov považovala za porušenie právnej povinnosti

vyplývajúcej navrhovateľovi ako vysielateľovi z § 19 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000

Z.z..  

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom navrhovateľa, že sloboda prejavu

je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok

jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa nielen slobodu názoru a prijímania

a rozširovania informácií a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť, keďže

informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu vykonávané prostredníctvom

hromadných informačných prostriedkov patrí k významným nástrojom kontroly moci

a zároveň k základným zárukám, ktoré bránia najrôznejším formám deformácie

spoločenského vývoja, ako aj že už z povahy činnosti publicistiky a spravodajstva vyplýva, že

pri nej nevyhnutne a v značnom rozsahu dochádza aj ku kontaktu s jednotlivými hodnotami

osobnosti fyzickej osoby, právnickej osoby a tento fakt nemusí mať vždy podobu rozporu

/kolízie/, pretože publicistika aj spravodajstvo môže takisto účinne napomôcť  

pri presadzovaní občianskoprávnej ochrany   osobnosti fyzickej alebo právnickej   osoby,

s tým, že Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy zakotvujúce ochranu slobody

prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ na vytvorenie

a uplatňovanie takého štandardu ochrany.

V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti, že právo slobody prejavu patrí medzi

základné politické práva v právnom poriadku demokratickej spoločnosti a v právnom

poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého

súčasne vyplýva, že právo vyhľadávať a šíriť informácie možno len na základe zákona.

Takáto právna úprava je ustanovená v zákone č. 308/2000 Z.z. a v rozsahu ochrany

osobnostných práv v Občianskom zákonníku.

Právnej ochrany proti šíreniu informácií v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka

sa môžu dotknuté osoby domáhať na základe civilnoprávnej žaloby na všeobecnom súde.

Zákon č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti

pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym

hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie  

a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá  

o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí

vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada  

na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu  

a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu

správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych

služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona  

č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať

na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných

predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5

ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).

Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že Rada nesankcionovala

navrhovateľa za odvysielanie predmetného spravodajského príspevku, ale za to, že

spôsobom spracovania jednotlivých zložiek príspevku „Dôchodcov pribúda, aj vďaka

medicíne“ odvysielanom v rámci programu T. dňa 2.3.2010 svojím obsahom zasiahlo do

ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dôchodcov.  

Najvyšší súd sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa, že postupom Rady mu

bolo upreté právo v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 71 /1967 Zb., keďže nemal možnosť sa

vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a dôkazom rozhodných pre vydanie rozhodnutia vo veci

samej, čím prišlo k porušeniu ustanovení o správnom konaní, pretože Rada predmetným

rozhodnutím rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými v Správe o šetrení sťažnosti  

č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010 a nemal možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť.

Z právnej úpravy ustanovenej v zákone o vysielaní a retransmisii vyplýva, že Rada  

pri výkone štátnej správy začne správne konanie z úradnej povinnosti, ak zistí, že mohol byť

porušený zákon, pričom podnet alebo sťažnosť môže byť len jeden zo spôsobov, na základe

ktorého sa dozvie o takomto porušení, preto výsledky zo šetrenia takéhoto podnetu alebo

sťažnosti nie sú pre rozhodnutie Rady o začatí správneho konania záväzné. Správa o šetrení

sťažnosti č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010 v danom prípade nie je dôkazom relevantným

pre rozhodnutie Rady o uloženie sankcie. Z uvedených dôvodov Rada nepochybila, pokiaľ

navrhovateľa neoboznámila so závermi uvedenými v tejto správe o vybavení sťažnosti.

Najvyšší súd nemohol prihliadnuť ani na námietku navrhovateľa týkajúcu sa výšky

uloženej sankcie, považujúc ju za neprimerane vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom

dokazovaní, nespĺňajúcu funkciu výchovnú ani preventívnu a vzhľadom na predchádzajúce

výšky udelených sankcií za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/, nemajúcu ani

kontinualitu sankčného trestania správneho orgánu.

Rada o výške sankcie rozhodovala na základe správneho uváženia v rozsahu zákonom

predpokladanej právnej úpravy. Najvyšší súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie Rady

vybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom o vysielaní a retransmisii. Nemožno

súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že uložená sankcia je v rozpore s kontinualitou

sankčného trestania správneho orgánu. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že

navrhovateľovi boli už v minulosti uložené sankcie za porušenia právnej povinnosti

vyplývajúcej mu z § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Senát najvyššieho súdu

v danom prípade považoval za právne irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že v minulosti bol

sankcionovaný len z dôvodov zásahu do práv presne konkretizovanej fyzickej osoby, a to

vzhľadom na vyššie uvedené dôvody posudzovania subjektu právnej ochrany v ustanovení  

§ 19 ods. 1 písm. a/. Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že z obsahu právnej normy

ustanovenej v § 64 ods. 2   zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva Rade povinnosť uložiť pokutu

bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť ustanovená v § 19, ktorá

právna úprava je kogentná. Podľa názoru súdu Rada v danej veci výšku pokuty náležite

odôvodnila závažnosťou správneho deliktu, mierou zavinenia účastníkom konania, rozsahom

a dosahom vysielania účastníkom konania, trvaním, následkami a spôsobom porušenia

povinnosti, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad. Súd výšku

uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti a nezistil

dôvody na jej zníženie.

  Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa  

§ 250q ods. 2 O.s.p..

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l

ods. 2. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok

vo výške 66 € súd rozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal

opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška

poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí

prílohu zákona č. 71/1992 Zb..

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 14. decembra 2011  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth