Najvyšší súd
6Sž/17/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: M.M., s.r.o., B., zastúpená spoločnosťou
A., s.r.o., Mgr. Z. Z., so sídlom T., proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu,
Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 21. júna 2011, č. RP/34/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa zo dňa 21. júna 2011,
č. RP/34/2011 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 eur do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 21. júna 2011, č. RP/34/2011
vydaným v správnom konaní č.: 175-PLO/O-2674/2011 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1
až 3 a § 5 ods. 1, písm. g/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1,
písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5, písm. e/
uvedeného zákona vo výške 10.000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1,
písm. a/ tohto zákona tým, že dňa 2.3.2010 o cca 19.31 hod. odvysielal v programe T.
príspevok Dôchodcov pribúda aj vďaka medicíne, v ktorom na adresu dôchodcov odzneli
nasledujúce vyjadrenia, cit.: „Dvaja pracujúci budú musieť zo svojich platov uživiť jedného
dôchodcu....„Môže za to pokrok v medicíne. Vďaka nemu dokážu lekári zachraňovať životy
starším ľuďom a tí tak poberajú dôchodky dlhšie ako kedysi.“....„V praxi to teda bude vyzerať
tak že dvaja pracujúci ľudia v aktívnom veku budú musieť zo svojich platov živiť jedného dôchodcu. O toľko vyššie sociálne odvody zaplatia a o toľko menej peňazí im zostane
v peňaženkách.“,....„Dôchodkový systém musí počítať aj s ďalším rizikom. Slovensko starne
totiž tým rýchlejšie, čim väčší je pokrok v medicíne. Inými slovami, čím dlhšie dokážu lekári
udržiavať pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť.“, ktoré svojím
obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahli do ľudskej dôstojnosti spoločenskej
skupiny dôchodcov.
Súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii
„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67
ods. 16 zákona o vysielaní a retransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.
Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok
navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by najvyšší súd napadnuté rozhodnutie
potvrdil ako právne a vecne správne, žiadal o zníženie výšky finančnej sankcie.
V dôvodoch opravného prostriedku namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe
nesprávne posúdeného skutkového a právneho stavu, rozhodnutie je nepreskúmateľné
a neodôvodnené v časti rozhodnutia o uložení sankcie, tvrdiac, že boli porušené práva
účastníka v správnom konaní. Vytýkal Rade, že v danej veci nesprávne aplikovala § 19 ods. 1,
písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii. Nesúhlasil s názorom Rady, že predmetným
programom porušil právnu povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii.
Dôvodil, že všetky skutočnosti uvedené v príspevku nijakým spôsobom nezakladajú
rozpor s citovaným ustanovením zákona, nezakladajú žiaden právny nárok vyvodzovať názor,
že tieto fakty, ktoré vysielateľovi poskytli oficiálne štátne zdroje a sú verifikovateľné
a overiteľné, by mali zasiahnuť alebo zasiahli do práv akejkoľvek skupiny obyvateľov.
Uviedol, že nemá za preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do práv skupiny
dôchodcov, porušeniu ich Ústavných a ľudských práv, tak ako to v rozhodnutí uvádza Rada,
považujúc tvrdenia Rady za tendenčné a populistické, bez riadneho preukázateľného
odôvodnenia. Považoval za špekulatívne vyvodzovanie dojmu, že uvedením
riadnych faktických skutočností vysielateľ založil rozpor so všeobecne zaužívanými
morálnymi hodnotami, rozpor s úctou k ľudskému životu. Vyslovil názor, že v nadväznosti
na celý obsah príspevku je zrejmé, že odvysielaním dotknutého programu nemohlo prísť
k zásahu do ľudskej dôstojnosti ktorejkoľvek osoby dôchodcu, nakoľko neprišlo k naplneniu
skutkovej podstaty porušenia ustanovenia § 19 ods. 1, pism. a/, s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 82/2008-26. Tvrdil, že pokiaľ sťažovateľ alebo dotknutá osoba
požaduje nápravu vadného stavu spôsobeného odvysielaním údajne nepravdivých alebo
pravdu skresľujúcich údajov, môže tak uskutočniť prostredníctvom nezávislých súdnych
orgánov.
Poukázal na to, že je nesporné, že sloboda prejavu je jedným z hlavných základov
demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého
jednotlivca, zahŕňa nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácií a myšlienok,
ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Uviedol, že informovanie verejnosti o veciach
verejného záujmu vykonávané prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov patri
k významným nástrojom kontroly moci a zároveň k základným zárukám, ktoré bránia
najrôznejším formám deformácie spoločenského vývoja. Ďalej poukázal na to, že už z povahy
činnosti publicistiky a spravodajstva vyplýva, že pri nej nevyhnutne a v značnom rozsahu
dochádza aj ku kontaktu s jednotlivými hodnotami osobnosti fyzickej osoby, právnickej
osoby, najmä cťou, menom, obchodným názvom a osobným súkromím a tento fakt nemusí
mať vždy podobu rozporu /kolízie/, pretože publicistika aj spravodajstvo môže takisto účinne
napomôcť pri presadzovaní občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej alebo právnickej osoby. Zdôraznil, že Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy zakotvujúce
ochranu slobody prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ
na vytvorenie a uplatňovanie takého štandardu ochrany, na aký sú zvyknutí novinári,
vydavatelia tlače a rovnako aj verejnosť vo vyspelých demokratických krajinách.
Ako príklad, že vysielateľ pristupuje ku všetkým spoločenským témam zodpovedne
a v súlade s pravidlami novinárskej etiky uviedol písomne prepisy odvysielaných príspevkov:
zo dňa 30/09/2010, o 19.00 - Lienka pomoci seniorom, zo dňa 30/09/2010, o 22:00 - Staroba
sa nás dotýka, zo dňa 19/09/2010, o 22.00 - Chcú meniť mediálne zákony.
Ďalej ako dôvod na zrušenie predmetného rozhodnutia považoval skutočnosť, že Rada
predmetným rozhodnutím rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými v Správe o šetrení
sťažnosti č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010, z ktorej vyplýva: „Na základe uvedených
skutočností sa domnievame, že vysielateľ televízie M.. odvysielaním spravodajského
príspevku Dôchodcov pribúda, aj vďaka medicíne odvysielanom v rámci programu T. dňa
02.03.2010 neporušil ustanovenie § 19 ods. 1/ písm. a/; Sťažnosť navrhujeme posúdiť ako
neopodstatnenú.“. Namietal, že nemal možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť ani v žiadnej
písomnej forme, ani formou ústneho vypočutia a ani nemal vedomosť o tom, že Rada
rozhodne ináč, ako sa konštatuje v monitorovacej správe. Dôvodil, že takýmto postupom mu
bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 zákona č. 71 /1967 Zb., keď mu bolo
upreté právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom rozhodným pre vydanie
rozhodnutia vo veci samej, čím prišlo k porušeniu ustanovení o správnom konaní. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Sž 7/2010.
Taktiež namietal výšku uloženej sankcie, považujúc ju v nadväznosti na vyššie
uvedené argumenty za neprimerane vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní,
nespĺňajúcu funkciu výchovnú ani preventívnu a vzhľadom na predchádzajúce výšky
udelených sankcií za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ nemajúcu ani kontinualitu
sankčného trestania správneho orgánu. Tvrdil, že pokiaľ Rada argumentuje uloženie sankcie
poukazom na predchádzajúce konania, všetky sa týkali zásahu do práv konkrétnych osôb,
personifikovaných osôb, osôb, ktoré v daných napadnutých príspevkoch boli označené
prostredníctvom charakteristík súkromnej povahy /podobizeň, meno, priezvisko, bydlisko/,
teda boli výrazne konkretizované a teda rozpoznateľné buď pre užšiu skupinu verejnosti,
alebo pre širokú verejnosť. Ďalej uviedol, že v napadnutom rozhodnutí RP/34/2011 sa jedná
o výsadne špecifikované označenie Radou nazvanej „skupiny osôb“ – takýto pojem nepozná
ani zákon č. 308/2000 Z.z. v časti upravujúcej ochranu ľudskej dôstojnosti a takýto pojem
nepozná ani Občiansky zákonník v častiach upravujúcich ochranu ľudskej dôstojnosti.
Na podporu svojho tvrdenia, že v danom prípade Rada mu uložila neadekvátne vysokú
sankciu poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. 3 Sž/14/2008 zo dňa 24.4.2008, č. 8 Sž 8/2010
zo dňa 20.10.2010, č. 6 Sž 7/2010 zo dňa 22.9.2010 a č. 8 Sž 6/2009. Vytýkal správnemu
orgánu, že výšku uloženej sankcie odôvodnil v rozhodnutí výlučne paušálne bez uvedenia
vlastnej správnej úvahy.
Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril tak, že navrhoval
napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými
v opravnom prostriedku. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonom, ako aj v súlade so zákonom bolo odôvodnené. Uviedol, že z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že Rada v danom prípade pri posudzovaní
správneho deliktu neposudzovala spravodajský príspevok Dôchodcov pribúda, aj vďaka
medicíne odvysielaný navrhovateľom v rámci programu T. dňa 2.3.2010, ale brala do úvahy
spracovanie uvedeného spravodajského príspevku vzhľadom na všetky okolnosti veci sa
týkajúcej. Vyjadril názor, že rozhodnutie spĺňa všetky zákonné podmienky. Nesúhlasil ani
s tvrdením navrhovateľa, že odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa výšky sankcie je nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné, pretože Rada v odôvodnení uvádza dostatočné
dôvody, na základe ktorých rozhodla o výške sankcie. Výšku uloženej sankcie považoval
za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti navrhovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté
rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku
a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č. 175-PLO/O-2674/2010, ako aj
s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcu odporcu
na pojednávaní súdu dňa 14.12.2011 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa
nie je dôvodný.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64
ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1,
písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii.
Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady
je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu
a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu
v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie.
Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách
vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto
zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,
retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto
zákonom.
Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy
v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu
vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5)
vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci
Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len "kancelária").
Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii
do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie
povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie
vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú
retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade
potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a.
Podľa § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna
mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho
spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv
a slobôd iných.
Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:
upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie
vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie
za závažné porušenie povinnosti.
Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ
retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo
právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému
upozorneniu Rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada
môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť
uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade
vysielania bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. b/) alebo prevádzkovania retransmisie
bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. e/).
Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia
povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané
bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán
pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom
internetu od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby
od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých
obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov – správny poriadok) okrem ustanovení
§ 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona
o správnom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať
plnenie ich povinností.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady
pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny
orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si
zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne
posúdil a dôvody svojho rozhodnutia náležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
považoval v súlade so zákonom.
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci
skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho
orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal
na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého
je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník
správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt
spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať
vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Treba
súhlasiť s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že zodpovednosť u právnických osôb
za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj
z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.
Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal v danej veci
preukázané, že žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil
sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.
tým, že dňa 2.3.2010 o cca 19:31 hod. odvysielal v programe T. príspevok Dôchodcov
pribúda aj vďaka medicíne, v ktorom na adresu dôchodcov odzneli vyjadrenia, ktoré svojim
obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahli do ľudskej dôstojnosti spoločenskej
skupiny dôchodcov.
V odôvodnení rozhodnutia Rada po podrobnom popise predmetného programu
uviedla, že z hľadiska vecnosti a obsahovej stránky boli respondentovi poskytnuté aktuálne
a overiteľné informácie, pričom účastník konania uviedol aj zdroj ním poskytnutých
informácií. Rada ako neprijateľný z hľadiska dodržiavania povinností ustanovených v § 19
ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. považovala práve spôsob, akým účastník konania -
navrhovateľ, spracoval respondentovi ponúknuté informácie poukazujúc na skutočnosť, že
zvyšovanie veku populácie súvisí s pokrokom v medicíne. Podľa záverov Rady,
konštatovanie redaktora, cit.: „.čím dlhšie dokážu lekári udržiavať pri živote ľudí
na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť.“ je v rozpore so všeobecne zaužívanými
morálnymi hodnotami, z ktorých koncept ľudskej dôstojnosti vychádza. Vyslovila názor, že
uvedené konštatovanie redaktora je v rozpore nielen s úctou k starším ľuďom, ale najmä
s úctou ku každému ľudskému životu, ktorá nedovoľuje ľuďom žijúcim vo vyspelej
a civilizovanej spoločnosti vulgarizovať hodnotu ľudského života jeho prirovnaním
k peniazom a hodnotiť cez materiálnu, finančnú prizmu nielen dôchodcov, ale napr. aj onkologicky choré deti, mentálne postihnutých, či chronicky chorých mladých ľudí, ktorí
finančne „zaťažujú“ spoločnosť, z ktorých dôvodov považovala Rada vyššie uvedené
konštatovanie v kontexte predmetného príspevku za dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom
v dôchodkovom veku, zasahujúce do ich ľudskej dôstojnosti a z toho dôvodu v rozpore
s ustanovením § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Výšku pokuty Rada
zdôvodňovala závažnosťou správneho deliktu, mierou zavinenia účastníkom konania,
rozsahom a dosahom vysielania účastníkom konania, trvaním, následkami a spôsobom
porušenia povinnosti, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad.
Najvyšší súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že žalovaný správny orgán
prvýkrát vo veci správneho deliktu navrhovateľa v danej veci rozhodol rozhodnutím
č. RP/42/2010 zo dňa 31.8.2010. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal opravný
prostriedok navrhovateľ, v ktorom vzniesol v podstate zhodné námietky, aké vzniesol
v opravnom prostriedku v predmetnej preskúmavanej veci (rozhodnutie č. RP 34/2011).
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 2Sž/21/2010-27 zo dňa 18.5.2011
rozhodnutie Rady č. RP/42/2010 zo dňa 31.8.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší súd zrušil rozhodnutie Rady z dôvodu jeho
nepreskúmateľnosti pre jeho nezrozumiteľnosť vzhľadom na nedostatočne konkrétne
vymedzenie skutku, ktorým mali byť naplnené znaky protiprávneho konania. Súčasne
najvyšší súd k námietke navrhovateľa, že skupina dôchodcov nie je dostatočne
individualizovaný subjekt a preto nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty správneho
deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., konštatoval, že z citovaného
ustanovenia, ktoré vylučuje zásah do ľudskej dôstojnosti iných možno vyvodiť záver, že
predmetom zásahu musia byť práva konkrétnych osôb, ktoré je možno identifikovať; to však
neznamená, že musí ísť len o osoby, ktoré sú konkrétne pomenované, čiže identifikované
prostredníctvom určitých osobných údajov; zásah do práva na ľudskú dôstojnosť môže
smerovať aj voči celej skupine osôb, pričom takáto skupina musí byť objektívne
identifikovaná a identifikovateľná; v danom prípade odporkyňa rozhodla, že zásah bol
vykonaný do práv skupiny pomenovanej ako dôchodcovia; táto skupina je konkrétne
a nezameniteľne identifikovaná aj napriek tomu, že nie sú identifikovaní a pomenovaní
jednotliví členovia tejto skupiny, z ktorých dôvodov najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou
navrhovateľa, že v danom prípade nejde o zásah do sféry práva konkrétnej osoby.
Najvyšší súd v preskúmavanej veci zistil, že odporca napadnutým rozhodnutím
(č. RP/34/2011 zo dňa 21.6.2011), ktorým opätovne vo veci porušenia právnej povinnosti
navrhovateľa podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodol po tom, ako bolo
jeho predchádzajúce rozhodnutie (č. RP/42/2010 zo dňa 31.8.2010) zrušené rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej repliky č.k. 2Sž/21/2010-27 zo dňa 18.5.2011 a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie, rozhodol v intenciách názoru najvyššieho súdu, keď vo výroku
rozhodnutia špecifikoval jednotlivé vyjadrenia, ktoré odzneli v príspevku Dôchodcov pribúda
aj vďaka medicíne odvysielanom navrhovateľom v programe T. dňa 2.3.2010 o cca 19.31
hod., ktoré mali svojim obsahom a spôsobom svojho spracovania zasiahnuť do ľudskej
dôstojnosti spoločenskej skupiny dôchodcov.
Senát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu a konanie mu predchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom
a so skutkovými a právnymi stanoviskami účastníkov konania prezentovanými ich právnymi
zástupcami dospel k zhodnému záveru ako žalovaný správny orgán, že navrhovateľ spôsobom
spracovania odvysielaných vyjadrení v označenom príspevku vo vzťahu k spoločenskej skupine dôchodcov sa dopustil skutku majúceho znaky porušenia právnej povinnosti
skutkovej podstaty ustanovenej v právnej norme § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z..
Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že Rada vo veci nesprávne
aplikovala § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, tvrdiac, že predmetným
programom neporušil právnu povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii, keď
všetky skutočnosti uvedené v príspevku nijakým spôsobom nezakladajú rozpor s citovaným
ustanovením zákona, nezakladajú žiaden právny nárok vyvodzovať názor, že tieto fakty, ktoré
vysielateľovi poskytli oficiálne štátne zdroje a sú verifikovateľné a overiteľné, by mali
zasiahnuť alebo zasiahli do práv akejkoľvek skupiny obyvateľov, ako aj že nebolo
preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k zásahu do práv skupiny dôchodcov, porušeniu ich
Ústavných a ľudských práv, majúc za to, že v nadväznosti na celý obsah príspevku je zrejmé,
že odvysielaním dotknutého programu nemohlo prísť k zásahu do ľudskej dôstojnosti
ktorejkoľvek osoby dôchodcu, nakoľko neprišlo k naplneniu skutkovej podstaty porušenia
ustanovenia § 19 ods. 1, písm. a/, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Sž 82/2008-26, ako aj že pokiaľ sťažovateľ alebo dotknutá osoba požaduje nápravu
vadného stavu spôsobeného odvysielaním údajne nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich
údajov, môže tak uskutočniť prostredníctvom nezávislých súdnych orgánov.
Senát najvyššieho súdu oboznámiac sa s odvysielaným príspevkom taktiež dospel
k záveru, že vyjadrenia, ktoré redaktor v príspevku použil, je treba považovať v rozpore
so všeobecne zaužívanými morálnymi a etickými hodnotami, z ktorých koncept ľudskej
dôstojnosti vychádza. Aj podľa názoru najvyššieho súdu vyjadrenia redaktora konštatované
v príspevku sú v rozpore nielen s úctou k starším ľuďom, ale najmä s úctou ku každému
ľudskému životu, ktorá nedovoľuje ľuďom žijúcim vo vyspelej a civilizovanej spoločnosti
vulgarizovať hodnotu ľudského života jeho prirovnaním k peniazom a hodnotiť ho
cez materiálnu, finančnú prizmu a to nielen dôchodcov, ktorí finančne „zaťažujú“ spoločnosť,
a preto takéto vyjadrenia v kontexte predmetného príspevku je treba považovať
za dehonestujúce vo vzťahu k ľuďom v dôchodkovom veku, zasahujúce do ich ľudskej
dôstojnosti, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty právnej normy ustanovenej § 19 ods. 1
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že sa
nedopustil skutku, ktorým by porušil svoju povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1, písm. a/,
pretože v danom prípade porušil právnu povinnosť spracovaním spravodajského príspevku
formou odvysielaných vyjadrení redaktora, ktoré odzneli v tomto príspevku, pričom
skutočnosť, že redaktor vychádzal pri spracovaní odvysielaného príspevku z faktov, ktoré
vysielateľovi poskytli oficiálne štátne zdroje a tieto sú verifikovateľné a overiteľné, je
pre posúdenie porušenia jeho právnej povinnosti v danom prípade právne bezvýznamná,
keďže Rada nesankcionovala navrhovateľa za odvysielaný príspevok, ale za jeho spracovanie
formou vyjadrení, ktoré redaktor v príspevku zvolil. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že
v nadväznosti na celý obsah príspevku je zrejmé, že odvysielaním dotknutého programu
nemohlo prísť k zásahu do ľudskej dôstojnosti ktorejkoľvek osoby dôchodcu, najvyšší súd
musí konštatovať, že práve v dôsledku odvysielaných vyjadrení redaktora, vytýkaných Radou,
príspevok stráca cieľ ním sledovaný. Nie je možné považovať za prípustné, aby ľudský život
najmä v jeho jeseni bol prirovnávaný k peniazom a preto sa javí prinajmenšom za nevhodné
odvysielané vyjadrenie redaktora: „Inými slovami, čím dlhšie dokážu lekári udržiavať
pri živote ľudí na dôchodku, tým viac peňazí budú penzisti stáť“, ktoré vyjadrenie v kontexte
s ďalšími odvysielanými vyjadreniami vytýkaných Radou, zasahujú do ústavných a ľudských
práv dôchodcov.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že zákon č. 308/2000 Z.z. ani Občiansky zákonník
nepozná slovné spojenie Radou označeného subjektu, ktorý by bol nositeľom ochrany
osobnostných práv, k tejto námietke už zaujal stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 2 Sž 21/2010, uvedené vyššie, a preto v danej veci senát najvyššieho súdu
naň poukazuje, plne sa s ním stotožniac.
Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu Rada dostatočne zdôvodnila, ktoré
vyjadrenia programu a z akých dôvodov považovala za porušenie právnej povinnosti
vyplývajúcej navrhovateľovi ako vysielateľovi z § 19 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000
Z.z..
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom navrhovateľa, že sloboda prejavu
je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok
jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa nielen slobodu názoru a prijímania
a rozširovania informácií a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť, keďže
informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu vykonávané prostredníctvom
hromadných informačných prostriedkov patrí k významným nástrojom kontroly moci
a zároveň k základným zárukám, ktoré bránia najrôznejším formám deformácie
spoločenského vývoja, ako aj že už z povahy činnosti publicistiky a spravodajstva vyplýva, že
pri nej nevyhnutne a v značnom rozsahu dochádza aj ku kontaktu s jednotlivými hodnotami
osobnosti fyzickej osoby, právnickej osoby a tento fakt nemusí mať vždy podobu rozporu
/kolízie/, pretože publicistika aj spravodajstvo môže takisto účinne napomôcť
pri presadzovaní občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej alebo právnickej osoby,
s tým, že Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy zakotvujúce ochranu slobody
prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ na vytvorenie
a uplatňovanie takého štandardu ochrany.
V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti, že právo slobody prejavu patrí medzi
základné politické práva v právnom poriadku demokratickej spoločnosti a v právnom
poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého
súčasne vyplýva, že právo vyhľadávať a šíriť informácie možno len na základe zákona.
Takáto právna úprava je ustanovená v zákone č. 308/2000 Z.z. a v rozsahu ochrany
osobnostných práv v Občianskom zákonníku.
Právnej ochrany proti šíreniu informácií v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
sa môžu dotknuté osoby domáhať na základe civilnoprávnej žaloby na všeobecnom súde.
Zákon č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym
hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie
a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá
o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí
vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada
na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu
a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu
správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona
č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať
na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných
predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5
ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).
Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že Rada nesankcionovala
navrhovateľa za odvysielanie predmetného spravodajského príspevku, ale za to, že
spôsobom spracovania jednotlivých zložiek príspevku „Dôchodcov pribúda, aj vďaka
medicíne“ odvysielanom v rámci programu T. dňa 2.3.2010 svojím obsahom zasiahlo do
ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dôchodcov.
Najvyšší súd sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa, že postupom Rady mu
bolo upreté právo v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 71 /1967 Zb., keďže nemal možnosť sa
vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a dôkazom rozhodných pre vydanie rozhodnutia vo veci
samej, čím prišlo k porušeniu ustanovení o správnom konaní, pretože Rada predmetným
rozhodnutím rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými v Správe o šetrení sťažnosti
č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010 a nemal možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť.
Z právnej úpravy ustanovenej v zákone o vysielaní a retransmisii vyplýva, že Rada
pri výkone štátnej správy začne správne konanie z úradnej povinnosti, ak zistí, že mohol byť
porušený zákon, pričom podnet alebo sťažnosť môže byť len jeden zo spôsobov, na základe
ktorého sa dozvie o takomto porušení, preto výsledky zo šetrenia takéhoto podnetu alebo
sťažnosti nie sú pre rozhodnutie Rady o začatí správneho konania záväzné. Správa o šetrení
sťažnosti č. 1318/171-2010 zo dňa 4.5.2010 v danom prípade nie je dôkazom relevantným
pre rozhodnutie Rady o uloženie sankcie. Z uvedených dôvodov Rada nepochybila, pokiaľ
navrhovateľa neoboznámila so závermi uvedenými v tejto správe o vybavení sťažnosti.
Najvyšší súd nemohol prihliadnuť ani na námietku navrhovateľa týkajúcu sa výšky
uloženej sankcie, považujúc ju za neprimerane vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom
dokazovaní, nespĺňajúcu funkciu výchovnú ani preventívnu a vzhľadom na predchádzajúce
výšky udelených sankcií za porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/, nemajúcu ani
kontinualitu sankčného trestania správneho orgánu.
Rada o výške sankcie rozhodovala na základe správneho uváženia v rozsahu zákonom
predpokladanej právnej úpravy. Najvyšší súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie Rady
vybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom o vysielaní a retransmisii. Nemožno
súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že uložená sankcia je v rozpore s kontinualitou
sankčného trestania správneho orgánu. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že
navrhovateľovi boli už v minulosti uložené sankcie za porušenia právnej povinnosti
vyplývajúcej mu z § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Senát najvyššieho súdu
v danom prípade považoval za právne irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že v minulosti bol
sankcionovaný len z dôvodov zásahu do práv presne konkretizovanej fyzickej osoby, a to
vzhľadom na vyššie uvedené dôvody posudzovania subjektu právnej ochrany v ustanovení
§ 19 ods. 1 písm. a/. Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že z obsahu právnej normy
ustanovenej v § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vyplýva Rade povinnosť uložiť pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť ustanovená v § 19, ktorá
právna úprava je kogentná. Podľa názoru súdu Rada v danej veci výšku pokuty náležite
odôvodnila závažnosťou správneho deliktu, mierou zavinenia účastníkom konania, rozsahom
a dosahom vysielania účastníkom konania, trvaním, následkami a spôsobom porušenia
povinnosti, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad. Súd výšku
uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti a nezistil
dôvody na jej zníženie.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa
§ 250q ods. 2 O.s.p..
O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l
ods. 2. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.
O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok
vo výške 66 € súd rozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal
opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška
poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu zákona č. 71/1992 Zb..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 14. decembra 2011
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth