Najvyšší súd

6 Obo 174/2007

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J.C.L., X.D., zastúpeného

advokátom JUDr. M.P., V. proti žalovanému: F., D., IČO: X., zastúpeného advokátom Mgr.

J., M.B., o zaplatenie 99 797,-- Sk s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo 4. mája 2007, č.k 1 Cb 100/03-269, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo   4. mája 2007, č.k. 1 Cb 100/03-269 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu o zaplatenie

peňažnej pohľadávky v sume 99 797,-- Sk s prísl. a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému 44 486,-- Sk náhradu trov konania.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako dovolacieho súdu z 31. januára 2007, č.k. 1 ObdoV3/2006, ktorý zaujal právne

stanovisko k prejednávanej veci tak, že počnúc dňom 1. januára 2001 žalovaný sa dostal do

omeškania s plnením peňažného záväzku z dlhopisov v zmysle ustanovenia § 24 ods. 3

zákona č. 92/1991 Zb. Akonáhle sa pohľadávka stane splatnou, dlžník je povinný ju uhradiť

a ak tak neurobí, veriteľ je oprávnený domáhať sa jej splnenia na súde, a to podaním

príslušnej žaloby na plnenie. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania.

Krajský súd potom rozhodol s odôvodnením, že žalobca hodnovernými dokladmi

nepreukázal, kto zaň podpisoval zmluvy o postúpení pohľadávky, z ktorých si uplatnil právo

na zaplatenie úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie menovitej hodnoty a výnosu

dlhopisov. Nepreukázal, že postupca v čase podpisovania zmluvy o postúpení pohľadávky bol

vlastníkom dlhopisu F., z ktorého postúpil príslušenstvo pozostávajúce z úroku z omeškania

a tento úrok podľa jednotlivých zmlúv o postúpení pohľadávky nebol špecifikovaný

k uplatnenému nároku žalobcu. Výrok o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na

ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a plného úspechu žalovaného vo veci.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie (č.l. 269), ktoré odôvodnil

nasledovne. Má za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dokumenty nachádzajúce sa

spise a dospel k nesprávnemu právnemu záveru.   Namietal, že súdom vyžadované dôkazy

svedčia o nepochopení predmetu sporu. Poukázal na ustanovenia § 14 ods. 2 zákona

č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podľa ktorého cenný papier oprávňujúci na peňažné

plnenie zaniká aj dňom jeho úplného splatenia alebo dňom jeho predčasného splatenia, ak

možnosť predčasného splatenia vyplýva z emisných podmienok alebo z dohody emitenta

a majiteľa cenného papiera. Žalovaný začal vyplácať dlhopisy ich vlastníkom až od apríla

roku 2001. Okamihom vyplatenia menovitej hodnoty a výnosu z dlhopisu bez ohľadu na

skutočnosť, či s omeškaním alebo bez neho, dlhopis v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 zákona

o cenných papieroch zanikol. Táto skutočnosť však nemala žiadny vplyv na vznik a trvanie

nároku na úrok z omeškania z dôvodu oneskoreného splatenia dlhopisov žalovaným, lebo

úroky z omeškania sú predmetom samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom

a veriteľom. Je to záväzok akcesorický a zodpovednostný, ktorý môže vzniknúť, ak medzi

veriteľom a dlžníkom existuje iný hlavný peňažný záväzok a došlo práve k porušeniu

primárneho právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Medzi žalovaným a postupcami

existoval záväzok z cenného papiera, ktorý predstavoval kontraktačný záväzok emitenta

cenného papiera voči majiteľovi cenného papiera zaplatiť menovitú hodnotu a výnos

z cenného papiera založený vydaním a nadobudnutím cenného papiera. Záväzok z omeškania

vznikol postupcom až po tom, čo si žalovaný nesplnil včas svoju povinnosť splatiť dlhopisy.

Žalovaný uhradil postupcom menovitú hodnotu a výnos dlhopisu, čo možno v zmysle

ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o cenných papieroch považovať za úplné splatenie dlhopisu.

Úplným splatením dlhopis zanikol. Táto skutočnosť však nemala vplyv na záväzok

z omeškania, ktorý trvá naďalej. Žalobca objektívne nemohol preukázať súdom požadovanú

skutočnosť že postupca bol v čase podpisovania zmluvy o postúpení pohľadávky vlastníkom

dlhopisov, pretože postupcovia v čase podpisovania zmlúv o postúpení pohľadávky neboli majiteľmi dlhopisov, nakoľko dlhopisy zaplatením ich menovitej hodnoty zanikli. Na žalobcu

boli na základe zmlúv o postúpení pohľadávok postúpené len záväzky z omeškania, ktoré sú

samostatnými záväzkami. Preto žiadosť súdu na preukázanie vyššie uvedenej skutočnosti je

z tohto dôvodu nelogická a právne neopodstatnená. Pri uplatnení nároku na zaplatenie úrokov

z omeškania doložil súdu spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu okrem iných

dokumentov jednotlivé zmluvy o postúpení pohľadávok a výzvu na zaplatenie peňažného

dlhu, ktorú pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu doručil žalovanému.

Vo výzve na zaplatenie dlžnej sumy sú uvedené jednotlivé vyčíslenia úrokov z omeškania,

ktoré boli na žalobcu zo strany postupcov prevedené. Preto má za to, že súdu doložil všetky

potrebné dôkazy, na základe ktorých bolo možné žalovanú sumu identifikovať.

Súd v odôvodnení rozsudku ďalej uvádza, že žalobca nepreukázal hodnovernými dokladmi,

kto zaňho podpisoval zmluvy o postúpení pohľadávky. Z rozsudku však nie je zrejmé, prečo

súd spochybňuje podpis žalobcu na zmluvách o postúpení pohľadávky. Žalobca bol však

schopný predmetné splnomocnenie súdu v dodatočnej lehote doložiť, avšak súd mu to

neumožnil. V tejto súvislosti namietal, že on sám svojím konaním nespôsobil, že súdne

konanie trvá od roku 2003. Doterajšie súdne rozhodnutia všetkých stupňov sa zaoberali len

otázkou omeškania žalovaného s vyplatením menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov. Žiaden

zo súdov sa doteraz inými skutočnosťami sporu nezaoberal a iné skutočnosti ani jeden z nich

nespochybňoval. Žalobca mal záujem doložiť súdu ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré by

preukázali pravdivosť jeho tvrdení, avšak súd mu to neumožnil. Napokon namietal,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p.

Preto žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako odvolací súd napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave v zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. ako nesprávny zmenil

a návrhu v celom rozsahu vyhovel vrátanej náhrady trov celého konania.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec

v medziach odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa obsahu spisu žalobca predmetnou žalobou uplatnil voči žalovanému právo na

zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 13 740,-- Sk (t.j. z menovitej

hodnoty a výnosov dlhopisu vydaného žalovaným) od 1. januára 2001 do dňa vyplatenia

menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu.  

Dovolací súd na základe viacerých dovolaní žalobcu svojim rozhodnutím sp. zn.

1 Obdo V 108/2005 z 24. novembra 2006, z 31. januára 2007, sp. zn. 1 ObdoV3/2006, dospel

k záveru, že žalovaný bol povinný svoj záväzok vyplývajúci   zo zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu   majetku štátu na iné osoby zaplatiť do 31. decembra 2000.

Počnúc dňom 1. januára 2001 sa žalovaný dostal do omeškania.

Žalobca k žalobe predložil zmluvy o postúpení pohľadávok, ktoré uzavrel žalobca ako

postupník podľa § 524 Občianskeho zákonníka s jednotlivými postupcami. Obsahom týchto

zmlúv je peňažná pohľadávka postupcov, veriteľov voči dlžníkovi - žalovanému.  

Súd prvého stupňa zamietol žalobu pre nedostatok dôkazov preukazujúcich žalobcom

uplatnený právny nárok. Mal za to, že žalobca nepreukázal, že v čase uzavretia zmlúv

o postúpení pohľadávok boli postupcovia vlastníkmi dlhopisov. Nevyhodnotil však, z akého

právneho dôvodu požadovaný dôkaz je potrebný na preukázanie opodstatnenosti nároku.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom vysloveným žalobcom

v odvolaní, že vyplatením menovitej hodnoty dlhopisu   s jeho výnosom, dlhopis ako cenný

papier zanikol. Predložiť dôkaz o tom, že postupca bol vlastníkom dlhopisu v čase, keď

podpisoval zmluvu o postúpení pohľadávky vzniknutej v súvislosti s omeškaním splnenia

záväzku z dlhopisu,   nebolo   možné vykonať a uvedená skutočnosť pre zamietnutie žaloby

súdom nie je ani odôvodnená.

Dôvodným by mal byť dôkaz o omeškaní žalovaného s platením hodnoty dlhopisu s výnosom bývalým vlastníkom dlhopisov, ktorí ako postupcovia sú uvedení v

predmetných zmluvách o postúpení pohľadávok nachádzajúcich sa v spise. Teda, že

postupcovia boli vlastníkmi peňažnej pohľadávky, úroku z omeškania tak, ako to deklarujú

v zmluve.

Ďalším dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa zamietol žalobu bola skutočnosť, že

žalobca nepreukázal, že predmetné zmluvy o prevode pohľadávok za žalobcu uzavrela osoba

na takúto činnosť splnomocnená. Nie je možné preskúmať správnosť napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti dokazovania, pretože súd neuviedol

opodstatnenosť preukázania tejto skutočnosti. Naviac, ak žalobca tvrdil, že zmluvy

o postúpení podpisoval jeho splnomocnený zástupca. Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje na špeciálny druh zákonného splnomocnenia osôb oprávnených konať   za

podnikateľa uvedený v ustanovení § 15 ods. 1 § 16 Obchodného zákonníka.

Žalobca k žalobe predložil fotokópiu písomnosti označenej ako oznámenie o postúpení

pohľadávky, výzva na dobrovoľné zaplatenie pohľadávky   a pokus o mimosúdny zmier  

z 10. februára 2003 (č.l. 23), v ktorom sa nachádzajú mená a priezviská s osobným údajom

osôb, ktoré uzavreli so žalobcom zmluvy o postúpení pohľadávok, výška pohľadávky

s určením lehoty omeškania. Nachádza sa tu odtlačok pečiatky žalovaného s poznámkou, že

obsahový a formálny súlad príloh nebol preverený.

To znamená, že uvedená špecifikácia úrokov bola žalovanému známa a tento ju mal

možnosť preveriť. Preto nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby v dôvodovej časti

súdom uvádzaná skutočnosť, že žalobca nepreukázal špecifikáciu vymáhanej pohľadávky.

Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku okrem iného súd

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.  

Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že   v napadnutom rozhodnutí   súd prvého stupňa

nepostupoval v zmysle uvedeného ustanovenia, teda pochybil. Jeho rozhodnutie bolo vydané

predčasne, pretože nemá právny podklad v písomných dokladoch nachádzajúcich sa v spise.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221

ods. 1 písm. h/ a ods. 3 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa doplní dokazovanie v naznačenom smere a v

novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 22. októbra 2008

JUDr. Margita Fridová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: M.