Najvyšší súd Slovenskej republiky
6 Obo 155/2008
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Anny Markovej a členiek senátu JUDr.Dariny Ličkovej a JUDr. Júlie Horskej v právnej veci žalobcu: M., s.r.o., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P., P. proti žalovanému: JUDr. O., advokát, Z., správca konkurznej podstaty úpadcu Z., o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky v sume 6 659 193,25,-- Sk s nárokom na oddelené uspokojenie, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17.septembra 2008, č.k. 8 Cbi 2/08-66, takto r o z h o d o l:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17.septembra 2008, č.k. 8 Cbi 2/08-66 sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom určil, že pohľadávka žalobcu v sume 6 658 793,15,-- Sk je pohľadávkou 3.triedy s nárokom na oddelené uspokojenie z nehnuteľnosti - obnova prierezovne, hala dvojloďová IČ 10366, nachádzajúca sa v k.ú. M., zapísaná na LV č. X., parc.č.3244/2, vedenú Správou katastra M.. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 18 275,-- Sk.
Rozhodol tak s odôvodnením, že 9. apríla 1999 bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 33/93 medzi záložným veriteľom A., a.s., pobočka B. a záložcom Z., a.s., zastúpeného Ing. S., predsedom predstavenstva. Mala zabezpečovať úver v sume 6 059 271,35,-- Sk spolu s príslušnými úrokmi, poskytnutého záložným veriteľom podľa zmluvy o úvere č. 45/93/31319165 z 9. apríla 1993.
Podľa čl. 2 bodu 1 záložca (Z.) je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti obnova prierezovne - hala dvojloďová IČ 10366, nachádzajúca sa v k.ú. M., zapísaná na LV č. X., parc.č.3244/2, vedená Správou katastra M.. Podľa čl.7.bodu 1/ Zmluva nadobudla platnosť dňom podpisu oboma zmluvnými stranami, účinnosť nadobudla dňom vkladu záložného práva do katastra nehnuteľnosti a týmto dňom vzniklo záložné právo. Úverová zmluva č. 45/93/31319165 z 9. apríla 1993 bola podpísaná dvoma zástupcami úpadcu, a to Ing. S. a Ing. H.. V žiadosti o poskytnutie podnikateľského úveru zaslal A., a.s., pobočka B., bola úpadcom v bode 13. žiadosti uvedená ako oprávnená osoba Ing. F.. Ing. H. ako osoba oprávnená podpísal úverovú zmluvu, aj zmluvu o záložnom práve, spolu s Ing. S.. A. konala v dobrej viere, že Ing. H. je oprávnený konať za Z., a.s.. Ing. H. podľa výpisu z Obchodného registra nebol v tom čase členom predstavenstva a nebolo zo strany žalobcu predložené ani plnomocenstvo, udelené mu na podpis zmluvy. V tomto prípade súd vychádzal z ust. § 15 Obchodného zákonníka, lebo uzavretie záložnej zmluvy patrí medzi oprávnenia riaditeľa pobočky. Z uvedených skutočností s poukazom na následné správanie sa oboch účastníkov konania, súd dospel k záveru, že úverová zmluva a záložná zmluva boli platne uzavreté. Záložné právo na nehnuteľnosť - obnova prierezovne - hala dvojloďová IČ 10366, nachádzajúca sa v k.ú. M., zapísaná na LV č. X., parc.č.3244/2, vedená Správou katastra M., je platná a v zmysle §28 ZKV zakladá právo žalobcu na oddelené uspokojenie. Ďalej súd zistil, že 24.septembra 2003 došlo k postúpeniu prihlásenej pohľadávky v sume 6 659 193,25,-- Sk na spoločnosť M., spol.s r.o., Žilina.
Ustanovenie § 20 ZKV umožňuje, aby sa záložný veriteľ mohol domáhať uspokojenia svojej pohľadávky tak voči obligačnému dlžníkovi, ako aj voči záložnému dlžníkovi a žiaden právny predpis mu nezakazuje domáhať sa svojho práva voči hlavnému a aj voči vedľajšiemu dlžníkovi súčasne. Od záložného dlžníka sa však veriteľ môže domáhať uspokojenia iba z výťažku z predaja zálohu. Nakoľko si hlavný dlžník U. svoju povinnosť splatiť úver riadne a včas nesplnil, v súlade s § 151a Obč.zák. vzniklo právo banky domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že toto právo je možné jednoznačne kvalifikovať, a to výškou pohľadávky, ktorú záložné právo zabezpečuje. Ide o peňažný nárok žalobcu ako záložného veriteľa voči úpadcovi, ktoré môže byť uspokojené vo vzťahu k úpadcovi iba z výťažku z predaja zálohu. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa žalobe v časti pohľadávky v sume 6 658 793,15,-- Sk žalobe vyhovel. Vo zvyšku žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu.
Proti rozhodnutiu v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, podal odvolanie žalovaný. Žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že žalobca nepredložil žiaden listinný dôkaz - interný predpis, ktorý by dokazoval, že z funkčného zaradenia pána Ing. H. vyplývalo jeho poverenie konať v mene podnikateľa a zaťažiť majetok podnikateľa záložným právom, zabezpečujúcim záväzok tretej osoby a takýmto konaním podnikateľa zaväzovať. Preto platí, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy boli oprávnení za úpadcu Z., a.s. podpisovať všetci členovia predstavenstva, pričom bol vždy potrebný podpis dvoch členov predstavenstva. Z toho vyplýva, že konanie osôb podpisujúcich za úpadcu uvedený právny úkon - zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 33/93 z 9.4.1993 nezaväzuje úpadcu a je absolútne neplatným právnym úkonom. Ďalej uviedol, že z ustanovenia článku VI. záložnej zmluvy, ktoré modifikovalo ustanovenie § 151a Občianskeho zákonníka, vyplýva len oprávnenie žalobcu ako záložného veriteľa nehnuteľností, uvedené v časti II zmluvy, predať ich na verejnej dražbe alebo iným vhodným spôsobom, najmä priamym predajom a nie oprávnenie požadovať od úpadcu peňažné plnenie svojho záväzku, pretože na to slúži zabezpečovací inštitút odlišný od záložného práva, a to inštitút ručenia. Z dikcie zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že pohľadávku, ktorú si žalobca uplatňuje, nie je možné považovať za pohľadávku s právom na oddelené uspokojenie, pretože podľa ustanovenia § 28 ods.1 ZKV sú oddelenými veriteľmi len veritelia pohľadávok, ktoré boli zabezpečené záložným alebo zádržným právom, prípadne obmedzením prevodu nehnuteľností a len títo majú pri speňažení právo, aby ich pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja veci, na ktorej viazne záložné alebo zádržné právo. Pohľadávka, ktorú si uplatňuje žalobca nie je zabezpečená záložným právom, ona sama je akcesorickým záväzkom, z toho dôvodu sa nejedná o pohľadávku, ktorú možno uplatniť s právom na oddelené uspokojenie.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Žalovaný svoje odvolanie oprel o dva hlavné argumenty. Prvým je absolútna neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. 33/93 z 9.apríla 1993 z dôvodu, že ju podpísal Ing. H., ktorý na takýto úkon nebol oprávnený. K tomuto argumentu žalobca uvádza, že Ing. H. bol oprávnený konať v mene úpadcu v zmysle § 15 Obchodného zákonníka. Toto tvrdenie žalobca preukázal aj listinnými dôkazmi, predovšetkým však súd v inom konaní (sp.zn. 14 Cbi 60/2003) medzi rovnakými účastníkmi právoplatne rozhodol, že predmetná záložná zmluva je platná a týmto rozhodnutím bol súd viazaný. Druhým argumentom je, že žalobca nemá voči úpadcovi riadnu pohľadávku, a preto nemá právo, aby jeho pohľadávka voči dlžníkovi U., s.r.o., Rožňavská 1, Bratislava bola uspokojená v rámci konkurzného konania, pritom voči úpadcovi má iba akcesorický záväzok. K tomuto argumentu žalobca uviedol, že záložnému veriteľovi - žalobcovi vzniklo právo na uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu. Nakoľko došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok záložcu (úpadcu), nemohlo dôjsť k riadnemu výkonu záložného práva tak, ako to predpokladá zákon a ako to napokon predpokladá aj zmluva o zriadení záložného práva. Všetok majetok tvoriaci konkurznú podstatu sa môže speňažovať iba spôsobom stanoveným ZKV. Neznamená to však zánik práva záložného veriteľa na „vecné ručenie“ a požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku z predaja zálohu. Napokon žiadny právny predpis nezakazuje záložnému veriteľovi, aby sa domáhal uspokojenia svojej pohľadávky aj proti hlavnému a aj proti vedľajšiemu dlžníkovi súčasne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods.1 O.s.p. v zmysle ustanovenia § 214 ods.1 O.s.p. a po preskúmaní rozhodnutia v napadnutej časti, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Predmetom odvolacieho konania je určenie pohľadávky, žalobcom prihlásenej do konkurzu vedenom na majetok úpadcu Z., a.s., Bratislava, Rožňavská 1 v sume 6 658 793,15,-- Sk, že je pohľadávkou 3.triedy s nárokom na oddelené uspokojenie.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že právny predchodca žalobcu A., a.s., Nitra uzavrela 9.apríla 1993 so spoločnosťou U., s.r.o., Bratislava, Rožňavská 1 úverovú zmluvu č. 45/93/31319165, na základe ktorej jej poskytla úver v sume 6 059 271,35,-- Sk. Tento úverový vzťah bol zabezpečený záložnou zmluvou k nehnuteľnostiam z 9.apríla 1993, č. 33/93. Do zálohu boli dané nehnuteľnosti vo vlastníctve úpadcu - Z., a.s., Bratislava, Rožňavská 1, nachádzajúce sa na parcele č. 3244/2, zapísané na LV č. X. v k.ú. M., Správa katastra M..
Podstatou záložného práva je oprávnenie záložného veriteľa, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z výťažku z predaja zálohu, ak dlžník svoj dlh nesplní. V prejednávanej veci správca po preskúmaní záložnej zmluvy dospel k záveru, že je neplatná, lebo ju za záložcu (t.č. úpadcu) podpísal okrem predsedu predstavenstva Ing. S., Ing. H., ktorý v tom čase vykonával u úpadcu funkciu ekonomického riaditeľa. Žalovaný tvrdí, že Ing. H. nebol osobou oprávnenou na takýto právny úkon, lebo nebol členom predstavenstva. Odvolací súd sa s tvrdením žalovaného nestotožňuje. Je nepochybné, že Ing. H. nebol členom predstavenstva, ale ako ekonomický riaditeľ bol nepochybne osobou oprávnenou robiť takéto právne úkony, lebo uzatvárať zmluvy s tretími osobami je v obchodných kruhoch konaním obvykle spojeným s funkciou ekonomického riaditeľa spoločnosti. Preto vzhľadom na uvedené skutočnosti Ing. H. konal na základe zákonného splnomocnenia v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, následkom čoho jeho podpis na predmetnej záložnej zmluve zaväzuje úpadcu.
Nie je možné prisvedčiť ani ďalšej námietke odvolateľa, že pohľadávku, ktorú si žalobca prihlásil, nie je možné považovať za pohľadávku s právom na oddelené uspokojenie. Nesplnením povinnosti zo strany U., s.r.o. B. zaplatiť dlh z úverovej zmluvy riadne a včas, vznikol žalobcovi nárok uspokojiť svoju pohľadávku zo zálohu. K riadnemu výkonu záložného práva v danom prípade nemohlo dôjsť, lebo na majetok záložcu bol vyhlásený konkurz, počas ktorého sa majetok môže speňažovať len spôsobom upraveným ZKV. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v sporových konaniach sa priznáva právo záložnému veriteľovi na zaplatenie sumy vo výške dlhu, ktorý má veriteľ voči obligačnému dlžníkovi, a to aj proti záložnému dlžníkovi, s tým, že výkon rozhodnutia je možný len z predaja založenej veci a len do výšky dlhu. Tak ako v sporovom konaní má záložný veriteľ právo, aby mu bolo priznané jeho právo, má takéto právo aj v konkurznom konaní. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že žiadny právny predpis nezakazuje záložnému veriteľovi, aby sa domáhal uspokojenia svojej pohľadávky aj proti obligačnému dlžníkovi a aj proti záložnému dlžníkovi súčasne. V tejto súvislosti však odvolací súd poznamenáva, že správca konkurznej podstaty by v takomto prípade mal svojou činnosťou zabezpečiť, aby nedošlo k uspokojeniu veriteľa dvakrát, jednak v konkurze vedenom na majetok obligačného dlžníka a jednak v konkurze vedenom na majetok záložného dlžníka, ktorý nie je obligačným dlžníkom.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
V konaní úspešný žalobca si trovy odvolacieho konania nevyčíslil, preto mu odvolací súd ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 16. marca 2009
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.