6 Ndt 11/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí konanom 26. júna 2013 v Bratislave v trestnej veci obvineného P. L. pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. účinného do 01. januára 2006, o návrhu obvineného na odňatie a prikázanie veci takto

r o z h o d o l :

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. trestná vec obvineného P. L. vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 4Ntok 4/2012, sa tomuto súdu n e o d n í m a.

O d ô v o d n e n i e

Na Krajskom súde v Nitre sa vedie pod sp. zn. 4Ntok 4/2012, konanie o návrhu obvineného P. L. na povolenie obnovy konania v trestnej veci obvineného pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. účinného do 01. januára 2006.

Písomným podaním z 29. mája 2013 (č. l. 300 spisu) vzniesol obvinený námietku zaujatosti voči konajúcej predsedníčke senátu krajského súdu Mgr. Adriane Némethovej a zároveň tiež požiadal i o odňatie veci príslušného krajskému súdu a jej prikázanie inému krajskému súdu v zmysle § 23 Tr. por.

V bližšom písomnom zdôvodnení potom poukázal na to, že vyššie menovaná sudkyňa vedome a úmyselne porušuje zákon ako i jeho práva, poskytuje neoprávnenú výhodu druhej strane, znemožňuje mu preukázať jeho nevinu, nezákonnosť a protiprávnosť jeho odsúdenia a otvorene voči nemu útočí. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sú uvedené dôvody dostatočným podkladom na skonštatovanie zaujatosti (teda toho, že súd/sudca nie je nestranný) a na vylúčenie sudcu z konania.  

 

Na verejnom zasadnutí konanom 12. júna 2013 navyše obvinený predložil ako súčasť vznesenej námietky zaujatosti i kópiu ním podaného trestného oznámenia na predsedníčku senátu Mgr. Adrianu Némethovú.

Najvyšší súd ako súd najbližšie spoločne nadriadený krajským súdom Slovenskej republiky preskúmal podaný návrh v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. ako aj predložený spisový materiál a dospel k takému záveru, že v danom prípade nie je daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej veci Krajskému súdu v Nitre a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod, čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Dôležité dôvody nie sú v zákone taxatívne uvedené, ale treba nimi rozumieť také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkove lepšie uplatniť základné zásady trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa, než súdom miestne príslušným. Takýmito dôvodmi sú predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú náležité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, výchovné pôsobenie konania a čo najrýchlejšie avšak zákonné a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.

Jedným z dôvodov na postup podľa § 23 ods. 1 Tr. por. je pritom aj zaujatosť všetkých sudcov príslušného súdu.

Pri úvahách, či sú v konkrétnom prípade dané dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci, treba hodnotiť všetky okolnosti odôvodňujúce takýto postup vo vzájomnej súvislosti a pri posudzovaní ich opodstatnenosti a závažnosti treba prihliadať aj na význam zákonných ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.

Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a tiež prijatím Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. októbra 1992 výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.   Vyplýva to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého - „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“.

S ohľadom na uvedené je teda zrejmé, že sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje tiež i na ustanovenie   § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je sudca pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov.

Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

V zmysle súdnej praxe treba pritom pomerom k prejednávanej veci rozumieť najmä skutočnosť, že orgán uvedený v tomto ustanovení bol sám poškodený trestným činom, ktorého sa majú týkať procesné úkony, resp. ním boli poškodené jemu blízke osoby. Naproti tomu pomerom k osobám, ktorých sa úkon priamo týka a k ďalším osobám uvedeným v citovanom ustanovení sa rozumie, že je k uvedeným osobám najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha a družky, prípadne vo vzťahu úzko priateľskom alebo nepriateľskom.  

Pokiaľ ide potom o posudzovaný prípad, tak tu obvinený P. L. neuviedol v podstate   ani voči jednému sudcovi dotknutého krajského súdu žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by - aj s prihliadnutím na vyššie citované zákonné ustanovenie - boli spôsobilé vzbudiť podozrenie z nestranného, neobjektívneho alebo nezákonného rozhodovania v danej veci, a v dôsledku ktorých by teda bolo možné uvažovať o ich zaujatosti.

Jediné bližšie konkretizované výhrady sa týkali predsedníčky senátu Krajského súdu v Nitre Mgr. Adriany Némethovej, avšak tieto smerovali len voči jej procesnému postupu v konaní, a preto sa o nich v súlade s § 32 ods. 6 Tr. por. správne nekonalo. Menovaná sudkyňa vo svojom písomnom vyjadrení navyše podotkla, že aj napriek tomu, že obvinený vznesenú námietku zaujatosti na verejnom zasadnutí konanom 12. júna 2013 doplnil o skutočnosť, že na ňu podal trestné oznámenie, nie sú jej známe žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej vylúčenie z prejednávania danej trestnej veci a na základe ktorých by bolo možné mať pochybnosť o jej nezaujatosti pre pomer k veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka.

Vo vzťahu k vyššie spomínanému „trestnému oznámeniu“ potom najvyšší súd dodáva, že obvinený súdu v skutočnosti predložil len ním vlastnoručne spísané podanie označené ako „oznámenie o podozrení, že došlo k spáchaniu trestného činu“ s hlavičkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a to bez toho, aby bolo z toho samotného, resp. z iného doloženého dokladu zrejmé, že k takému podaniu trestného oznámenia na konajúcu sudkyňu v zmysle Trestného poriadku naozaj došlo.  

Ak by sa však preukázalo, že obvinený trestné oznámenie na sudkyňu reálne podal (dôkazné bremeno je na tom, kto námietku zaujatosti podáva), bolo by potrebné s poukazom na túto skutočnosť postupovať podľa § 32 ods. 3 Tr. por. V tejto súvislosti treba odkázať tiež i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej je potrebné rozlišovať medzi nestrannosťou subjektívnou, ktorá sa prezumuje, dokiaľ nie je preukázaný opak, a nestrannosťou objektívnou, pri ktorej postačuje existencia okolností, vzbudzujúcich pochybnosti o nestrannosti súdu. Uplatňuje sa tu teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, predovšetkým obvineného. Tiež sa v tomto smere odkazuje na to, že spravodlivosť nemôže byť iba vykonávaná, ale musí sa tiež javiť, že je vykonávaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“).

 

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 26. júna 2013

  JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová