UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne W.. O. I., advokátky so sídlom v T., Š. Č.. XX, IČO: 42 027 047, proti žalovaným 1/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2 a 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2, o náhradu škody, vedenej Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 6C/75/2017, o návrhu žalobkyne na prikázanie sporu Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, takto
rozhodol:
Návrhu na prikázanie sporu Okresnému súdu Liptovský Mikuláš n e v y h o v u j e.
Odôvodnenie
1. V konaní vedenom Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 6C/75/2017, ktorého predmetom je náhrada škody, žiadala žalobkyňa o prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš z dôvodu vhodnosti. Svoju žiadosť odôvodnila tým, že má záujem, aby vec bola prikázaná súdu tej istej inštancie, ktorý sa však nachádza mimo košického a prešovského kraja a to nie len z dôvodu vhodnosti, ale hlavne z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov voči jej osobe preto, že profesionálne už dlhšiu dobu pôsobí ako advokátka v územnom obvode Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, ale tiež z dôvodu, že nemožno vylúčiť neodškriepiteľnú lojalitu a súdržnosť vo vzťahu k prokurátorom, ktorých v žalobe označila.
2. Žalovaná 1/ aj žalovaná 2/ sa vyjadrili, že nevidia zákonný dôvod na postúpenie veci.
3. Podľa § 39 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) spor možno prikázať inému súdu tej istej inštancie aj (okrem nutného prikázania veci pre vylúčenie sudcov súdu majúceho inak vec prejednať a rozhodnúť) z dôvodu vhodnosti.
4. Podľa § 39 ods. 3 C. s. p., o prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd funkčne príslušný na prejednanie návrhu na prikázanie veci, preskúmal vec a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.
6. Predpokladom prikázania sporu inému súdu podľa vyššie odcitovaného zákonného ustanovenia je existencia okolností, umožňujúcich hospodárnejšie a rýchlejšie prejednanie sporu iným súdom než tým, ktorého príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie bola určená na základe zákonných kritérií príslušnosti, existujúcich tu v čase začatia konania a zakladajúcich príslušnosť až do skončenia konania (takže tu v skutočnosti ide aj o prielom zásady „perpetuatio fori“, čiže trvania príslušnosti, zakotvenej v ustanovení § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou C. s. p.). Prejednávanie a rozhodovanie sporov súdmi, ktoré sú na ich prejednanie vecne i miestne príslušnými, je teda zákonom výslovne ustanoveným pravidlom a prípadné prikázanie (delegácia) určitého sporu inému súdu len výnimkou z takéhoto pravidla, ku ktorej uplatňovaniu treba pristupovať reštriktívne (aby bola zachovaná podstata, že tu ide o výnimku a aby sa teda sama výnimka nestala pravidlom). Ak by totiž na to povolaný súd prikázal spor inému súdu podľa § 39 ods. 2 C. s. p., hoci by tu pre takéto rozhodnutie neboli podmienky, porušil by tým aj ústavne zaručené zásady, podľa ktorých 1/ nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a 2/ príslušnosť súdu ustanoví zákon (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov). Práve so zreteľom k charakteru delegácie (ako výnimky z pravidla, že spor prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií) musí mať potom aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter.
7. Dôvodmi vhodnosti pre prikázanie sporu inému súdu môžu byť len také okolnosti, ktoré umožnia hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie (a logicky tiež rozhodnutie) sporu iným ako príslušným súdom. Úvaha o vhodnosti delegácie preto zahŕňa posúdenie predmetu sporu i pomerov všetkých strán sporu, pričom na pomery strany, ktorá delegáciu navrhuje, možno prihliadnuť, len ak ich zohľadnenie nebude mať negatívny dopad na ostatné strany sporu (resp. druhú stranu, ak spor prebieha len medzi jedným žalobcom a jedným žalovaným, ako aj v prejednávanej veci). Rozhodne nie zanedbateľný význam pri posudzovaní existencie dôvodov pre uplatnenie opisovanej výnimky z pravidla potom samozrejme má i stanovisko ostatných strán.
8. Najvyšší súd po preskúmaní veci predloženej mu na rozhodnutie dospel k záveru, že v tomto spore nie je daná žiadna taká okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že Okresný súd Liptovský Mikuláš spor prejedná hospodárnejšie. Žalobkyňa vo svojom návrhu na prikázanie veci žiadne argumenty smerujúce k opačnému názoru neuviedla a naopak sama uvádza, že požaduje prikázanie sporu hlavne z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov v košickom a prešovskom kraji voči jej osobe. Dovolací súd k uvedeným tvrdeniam žalobkyne uvádza, že okolnosťou odôvodňujúcou prikázanie veci z dôvodu vhodnosti bez ďalšieho nie je (nemôže byť) domnienka strany, že sudcovia daného súdu sú zaujatí. Zaujatosť sudcov vec prejednávajúceho súdu nie je dôvodom na prikázanie sporu z dôvodu vhodnosti, nakoľko by mohla byť dôvodom na prikázanie sporu podľa ustanovenia § 39 ods. 1 C. s. p., to však len vtedy, ak by strana sporu úspešne namietala zaujatosť všetkých sudcov súdu majúceho inak vec prejednať a rozhodnúť.
9. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v prejednávanej veci zákonné podmienky prikázania sporu inému súdu z dôvodu vhodnosti v zmysle § 39 ods. 2 C. s. p. neboli splnené. Preto návrhu nevyhovel.
10. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.