6 Nc 4/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K., bývajúceho v M., proti žalovanej N. so sídlom v M. A, IČO: X. o obnovu konania, vedenej na
Okresnom súde Martin pod sp. zn. 16 C 24/2014, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6
NcC 1/2015, takto
r o z h o d o l :
Sudcovia Krajského súdu v Žiline J., J. a M. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6 NcC 1/2015.
O d ô v o d n e n i e
Predsedníčka senátu Krajského súdu v Žiline J. v konaní vedenom na tomto súde pod
sp. zn. 6 NcC 1/2015 podľa § 16 ods. 1 O. s. p. predložila vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol žalobca podaním z 18. augusta
2014 (č. l. 3 spisu).
Žalobca v označenom podaní uviedol, že vznáša námietku zaujatosti voči konajúcemu
sudcovi okresného súdu Martin i voči všetkým sudcom tohto okresného a krajského súdu
v Žiline z dôvodu „dôvodnej korupcie konajúcich súdov“, pretože všetci sudcovia odmietajú
v dokazovaní riešiť ním uvádzané skutočnosti.
Sudcovia Krajského súdu v Žiline J., J. a M., ktorým vec napadla v zmysle rozvrhu
práce (ďalej len zákonní sudcovia), k námietke zaujatosti zhodne uviedli, že nemajú žiaden vzťah k účastníkom konania, ani k prejednávanej veci a že sa necítia byť vo veci zaujatí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline
(§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom 2 6 Nc 4/2015
z § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O. s. p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti námietky zaujatosti označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon.
Súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca.
Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) zároveň
na druhej strane zaručuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému
sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať
nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho 3 6 Nc 4/2015
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti
zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol rozhodovať
zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sa spravidla chápe ako neprítomnosť predsudku
(zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, alebo presvedčenie
subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti ale existencia objektívnych skutočností,
so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť
sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, či subjektu (spravidla účastníka)
uplatňujúceho námietku zaujatosti ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen
to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu 4 6 Nc 4/2015
k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len
v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej
úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je teda to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému
kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je však len
taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že
čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Pokiaľ ide o subjektívne aspekty nestrannosti namietaných sudcov senátu 6 NcC je
potrebné konštatovať, že sudcovia sa necítia byť zaujatí, pretože podľa ich tvrdení
tu neexistuje žiaden vzťah (k veci, k účastníkom ani k ich zástupcom), pre ktorý by bolo
možné pochybovať o ich nezaujatosti.
5 6 Nc 4/2015
Žalobca v námietke zaujatosti argumentuje údajnou korupciou konajúcich súdov
a vychádza z toho, že všetci sudcovia odmietajú ním uvedené skutočnosti v dokazovaní riešiť
a v súdnom rozhodnutí odôvodniť.
Pri rozhodovaní, či uvádzaná okolnosť prezrádza nedostatok nestrannosti sudcov
(z objektívnych aspektov), a teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti,
vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky z vyššie citovanej judikatúry ESĽP, ktorá
vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne preukázaných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že
čokoľvek, čo môže vrhnúť, čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky
vylučuje ako sudcu nestranného. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa
subjektívneho postoja účastníka, ale podľa objektívnych symptómov - rozhodujúca je
existencia objektívnych skutočností, ktoré sa ale musia preukázať.
Ničím nepreukázaná údajná korupcia konajúcich súdov (nie sudcov) žiadne podobné
pochybnosti nenavodzuje. Skutočnosť, že podľa subjektívneho názoru žalobcu sudcovia
odmietajú ním uvádzané tvrdenia v rámci dokazovania riešiť a v súdnom rozhodnutí
odôvodniť, totiž automaticky neznamená preukázanie korupcie. Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie sú ani okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo
v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že nie sú naplnené predpoklady v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. zakladajúce pochybnosť
o nezaujatosti zákonných sudcov J., J. a M.. Preto rozhodol, že týchto sudcov
Krajského súdu v Žiline nevylučuje z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. apríla 2015
JUDr. Ivan Machyniak, v.r. 6 6 Nc 4/2015
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková