Najvyšší súd   6 M Cdo 18/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., a.s., so sídlom v B., IČO : X., v dovolacom konaní zastúpeného kanceláriou G., proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5,

o náhradu škody 205 988,71 Eur (6 205 616,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej pred

Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 9 C 92/2002, o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III

zo 14. mája 2008 č.k. 9 C 92/2002-224 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra

2009 sp.zn. 4 Co 262/2008, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra 2009 sp. zn. 4 Co 262/2008  

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Pôvodný žalobca S.S. a.s., sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy

6 205 616,-- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá spočívala v zaplatení daňovej

povinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie

dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999 (§ 44 ods. 6 veta prvá

zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty – ďalej len zákon o DPH) platobným

výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 vydaným Daňovým úradom Bratislava III

v spojení s rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej ÚDR

SR) z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164, ktorým odvolanie zamietol a potvrdil

správnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že správca dane vydal uvedené rozhodnutie

zakladajúce mu povinnosť zaplatiť zvýšenie dane ako bezprostredný následok nezákonných 6 M Cdo 18/2010

rozhodnutí daňových orgánov (platobné výmery Daňového úradu Bratislava III z 3.11.1998,

resp. zo 14.12.1999, v spojení s rozhodnutiami ÚDR z 15.3.1999, resp. z 22.2.2000, zrušené

rozsudkami NS SR z 11. augusta 1999 sp. zn. 7 Sž 62,63/1999   a zo 16. mája 2000 sp.

zn. 7 Sž 54,55/2000), ktorými pôvodnému žalobcovi opakovane nebol priznaný ním

uplatnený nárok na vrátenie DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998 v sume 25 596 423,-- Sk a

ktoré opakovane najvyšší súd ako nezákonné zrušil. Potvrdil tým správnosť postupu

pôvodného žalobcu pri uplatnení nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie jún

1998. V príčinnej súvislosti s vydaním týchto nezákonných rozhodnutí daňových orgánov bol

nútený podať dňa 20.7.2000 dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie marec 1999,

t.j. za zdaňovacie obdobie, za ktoré mu bol v zmysle (následne zrušených) rozhodnutí

daňových orgánov duplicitne vrátený predmetný nadmerný odpočet na DPH, v dôsledku čoho

mu správca dane vyššie označeným platobným výmerom určil zvýšenie dane v žalovanej

sume podľa § 44 ods. 6 zákona o DPH. Tvrdil, že nebyť vydania vyššie uvedených

nezákonných rozhodnutí daňovými orgánmi, dodatočné daňové priznanie nemal dôvod

podávať a teda nebol by ani dôvod vydať platobný výmer určujúci mu povinnosť zaplatiť

sankciu vo forme zvýšenia dane. Zaplatením tejto daňovej povinnosti mu preto vznikla

skutočná škoda v žalovanej sume, za ktorú zodpovedá žalovaná podľa zákona   č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.).

Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 9 C 92/2002-224 návrh

žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že

pôvodný žalobca po zmene obchodného mena previedol pohľadávku, ktorá je predmetom

tohto súdneho konania zmluvou o postúpení pohľadávok z 13. apríla 2006 na spoločnosť D.,

ktorá ju zmluvou o postúpení pohľadávok zo 17. apríla 2006 previedla na v súčasnosti

vystupujúceho žalobcu– I., a.s. Bratislava, že Daňový úrad Bratislava III platobným výmerom

z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001

č.j. II/2500/2513/2001-2164, ktoré rozhodnutia neboli nezákonné, určil žalobcovi na základe

opravy vykonanej samostatne daňovníkom v jeho dodatočnom daňovom priznaní

predloženom 20. júla 2000 zvýšenie dane v sume   6 205 616,-- Sk a že platobné výmery

Daňového úradu Bratislava III z 3. novembra 1998, resp. zo 14. decembra 1999, v spojení s

rozhodnutiami ÚDR z 15. marca 1999,   resp. z 22. februára 2000, boli zrušené

rozsudkami Najvyššieho súdu SR z 11. augusta 1999 sp. zn. 7 Sž 62,63/1999, resp. zo 16.

mája 2000 sp. zn. 7 Sž 54,55/2000 a teda, že tieto rozhodnutia boli nezákonné.   Dospel 6 M Cdo 18/2010

k záveru, že v súčasnosti vystupujúci žalobca je v tomto spore aktívne legitimovaným

subjektom, keďže pôvodný žalobca a následne jeho nástupca v súlade s ustanovením § 524

ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) písomnou zmluvou postúpili pohľadávku,

ktorá je predmetom sporu, na spoločnosť I., a.s. Bratislava. K otázke zodpovednosti za škodu

uviedol, že v konaní nemal za preukázanú existenciu vzniku škody právnemu predchodcovi

žalobcu. Daňový úrad mu v konečnom dôsledku vrátil ním uplatnený nadmerný odpočet

a nepochybne mal zákonnú povinnosť z „navýšeného - dodatočného“ priznania vyrúbiť

sankciu vo výške 20% sumy dodatočného daňového priznania, čo aj svojim rozhodnutím

urobil. Žalobca nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatnenou sumou ako

škodou a právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001 č.

602/210/3940/2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR   z 9. apríla 2001 č.j.

II/2500/2513/2001-2164 a ani existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a

nezákonnými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava III a ÚDR SR, ktoré boli zrušené

vyššie uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu SR. Žalovaná preto za žalobcom uplatnenú

škodu nezodpovedá. Právne vec posúdil s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 prvá veta, § 2,

§ 3, § 4 ods. 1 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a § 420 OZ. Náhradu trov konania úspešnej

žalovanej nepriznal preto, lebo si ju neuplatnila.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 7. októbra

2009 sp. zn. 4 Co 262/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov

odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa § 4 ods. 1   zákona  

č. 58/1969 Zb. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez

ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené. Za určujúce

považoval preto zistenie, ktorým rozhodnutím mala byť žalobcovi spôsobená uplatňovaná

škoda a či bolo toto rozhodnutie zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Vychádzajúc

z tvrdení samotného žalobcu (v návrhu, v priebehu konania a i v odvolaní), že škoda bola

spôsobená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001 č.k.

602/210/3940/2001, usúdil, že žalobca odvodzoval uplatňovaný nárok z tohto rozhodnutia.

Uvedené rozhodnutie je však právoplatné (bolo potvrdené odvolacím orgánom) a nebolo  

pre nezákonnosť zrušené. Dospel preto k záveru, že pre vyhovenie žalobnému návrhu chýba

základný zákonný predpoklad, ktorým je zrušenie vyššie označeného právoplatného

rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III. Keďže otázku nezákonnosti tohto rozhodnutia nie

je oprávnený riešiť v konaní o náhradu škody a to ani ako otázku predbežnú, považoval

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu zamietol, za vecne správny. Za tohto stavu už 6 M Cdo 18/2010

nepovažoval za potrebné skúmať splnenie ďalších zákonných predpokladov zodpovednosti za

škodu žalovanej a hodnotiť správnosť záverov súdu prvého stupňa v otázke existencie

príčinnej súvislosti. Pre úplnosť dodal, že ani „predchádzajúce rozhodnutia daňových

orgánov, od ktorých odvodzuje svoj návrh žalobca, neboli zrušené najvyšším súdom  

pre nezákonnosť, ale boli zrušené pre nepreskúmateľnosť, pre nedostatok dôvodov  

a nedostatočne zistený skutkový stav“. Aj z tohto dôvodu v prípade, že by škoda mala byť

spôsobená následkom týchto rozhodnutí daňových orgánov, nebol by splnený zákonný

predpoklad zodpovednosti za škodu žalovanej podľa zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodnutie

o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu a tiež proti rozsudku okresného súdu

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet žalobcu podal včas mimoriadne

dovolanie. Navrhol oba rozsudky zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie

konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že odvolací súd svojim postupom odňal

žalobcovi možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/

O.s.p.) a že napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f

ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s prvým dôvodom uviedol, že postupom, ktorým sa

odníma účastníkovi možnosť pred súdom konať je, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu

prvého stupňa, avšak vychádza zo zmeneného skutkového stavu bez toho, aby dokazovanie

zopakoval alebo doplnil, alebo ak odvolací súd aplikuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré

rozhodnutím súdu prvého stupňa nebolo aplikované, pričom účastníka nevyzve v zmysle

ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. V posudzovanej veci odvolací súd vychádzal z iného

skutkového zistenia než súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že rozhodnutia správcu

dane, ktoré boli najvyšším súdom zrušené, neboli zrušené pre nezákonnosť. Správne preto

mal dokazovanie doplniť prečítaním rozsudkov najvyššieho súdu a účastníkom dať tak

možnosť vyjadriť sa k ich obsahu. Keďže vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého

„rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatočne

zistený skutkový stav“, ktorý pri doterajšom rozhodnutí nebol použitý, mal v zmysle § 213

ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov, aby sa k možnému použitiu nového zákonného ustanovenia

vyjadrili. Túto povinnosť si však odvolací súd nesplnil zrejme z toho dôvodu, že ani sám

nevedel označiť ustanovenie právneho predpisu, z ktorého vychádzal. Týmto postupom

odvolací súd odňal žalobcovi možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

V súvislosti s druhým dôvodom uviedol, že odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, podľa 6 M Cdo 18/2010

ktorého pre uplatnenie nároku na náhradu škody chýba základný predpoklad, a to zrušenie

právoplatného rozhodnutia správcu dane z 18. januára 2001. Žalobca totiž nikdy netvrdil, že

mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím, ale tvrdil, že ku škode došlo

v príčinnej súvislosti s tými platobnými výmermi správcu dane, ktoré boli najvyšším súdom

zrušené. Súdy mali preto skutkovo a právne vyhodnotiť iba otázku, či v príčinnej súvislosti  

so zrušenými rozhodnutiami správcu dane vznikla škoda, za ktorú je žalobcom požadovaná

náhrada. Za nesprávny považoval aj právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nejde

o nezákonné rozhodnutie, ak bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatočne zistený

skutkový stav. Uviedol, že súdy preskúmavajú podľa piatej časti O.s.p. výlučne „zákonnosť“

rozhodnutí orgánov verejnej správy. Táto zásada je zakotvená v § 244 ods. 2 O.s.p. Súd môže

zrušiť iba také rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré je nezákonné. Právny názor

odvolacieho súdu zároveň odporuje základným zásadám právnej logiky. Ak by totiž

rozhodnutie zrušené pre nepreskúmateľosť nebolo zrušené pre „nezákonnosť“, potom takéto

rozhodnutie by bolo potrebné označiť ako „zákonné“ (tertium non datur). Okrem toho

namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak mal za to, že pri zistenom

skutkovom stave nie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonnými platobnými výmermi

(zrušenými najvyšším súdom) a škodou (zvýšením dane). Uviedol, že uloženie sankcie

štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu a nie je vylúčené, že

má charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe právnych noriem súkromného

práva. Nie je preto možné vylúčiť ani to, že škoda (v podobe uloženej sankcie) bude

v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát bude

za škodu zodpovedať. V posudzovanej veci za určujúce považoval vyriešenie právnej otázky,

či spoločnosť S.S. a.s., podala nesprávne daňové priznanie za obdobie marec 1999 v príčinnej

súvislosti s nezákonnými platobnými výmermi, ktoré boli (neskôr) najvyšším súdom zrušené,

ktorú právnu otázku súd prvého stupňa neposúdil správne. Za situácie, kedy by nezákonné

platobné výmery neboli vydané, nemala by totiž spoločnosť S.S. a.s. dôvod podať daňové

priznanie za obdobie marec 1999, nakoľko identický odpočet DPH by už bol od správcu dane

vrátený za obdobie jún 1998. V danom prípade neexistuje ani žiadna okolnosť, ktorá by

právnu kauzalitu prerušila. Na podanie mimoriadneho dovolania sú preto splnené podmienky

podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení   s § 243f ods. 1 písm. a/ a c/ O.s.p.

Žalobca uviedol, že nemá námietky proti argumentácii uvedenej v prvej časti

mimoriadneho dovolania a v celom rozsahu súhlasí s jeho argumentáciou uvedenou v druhej

časti. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie. 6 M Cdo 18/2010

Žalovaná navrhla mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok

(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho

nariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

  V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

  Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež  

tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242

ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní netvrdil, že v konaní došlo

k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia vád tejto povahy ani

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Zostávalo teda posúdiť, či konane pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou

uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., existenciu ktorej generálny prokurátor

v dovolaní výslovne namietal.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho

súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany

ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne  

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva.

6 M Cdo 18/2010

Súdna prax je jednotná v tom, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov

konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto

ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré

patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie

a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré

môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.

Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa

jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.  

Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie odvolacieho súdu, z ktorého

vzišlo mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad

spravodlivého procesu.

Odvolací súd sa totiž v dôvodoch rozhodnutia, ako to správne uviedol aj generálny

prokurátor, vôbec nevyjadroval k dôvodom zamietnutia žaloby, z ktorých vychádzal súd

prvého stupňa a ani sa nezaoberal obsahom odvolania proti týmto záverom. Svoje

potvrdzujúce rozhodnutie založil na vlastných, iných dôvodoch, pre ktoré považoval žalovaný

nárok za neopodstatnený. Žalobca sa až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že

odvolací súd vyvodzuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa z úplne iných

právnych záverov, než súd prvého stupňa. V tomto štádiu už nemal možnosť k „novým“

právnym záverom odvolacieho súdu sa vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré

z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Nemal

možnosť ani zaujímať k nim stanoviská, ktorými by vyvrátil alebo aspoň spochybnil ich

správnosť. Odvolací súd tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych

záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal žalobcovi právo namietať správnosť jeho

právnych záverov na inštančne vyššom súde. Znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom. Odvolací súd teda svojím

vyššie uvedeným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a odňal žalobcovi

možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Už existencia tejto procesnej vady

má za následok, že Najvyšší súd SR musel rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Dovolací súd považuje za dôvodnú aj námietku generálneho prokurátora, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

6 M Cdo 18/2010

Odvolací súd svoj právny názor, podľa ktorého žalovaná za škodu nezodpovedá,

odôvodnil predovšetkým tým, že pre ustálenie jej zodpovednosti chýba základný zákonný

predpoklad uvedený v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je zrušenie

právoplatného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, keď vychádzal z úsudku, že žalobcovi bola

škoda spôsobená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001  

č. 602/210/3940/2001, ktoré ale nebolo ako nezákonné zrušené. Okrem toho, svoj

potvrdzujúci rozsudok založil na právnom názore, podľa ktorého rozhodnutie nie je

nezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne zistený skutkový stav.

Preto aj v prípade, že by škoda mala byť spôsobená následkom tých rozhodnutí daňových

orgánov, ktoré boli najvyšším súdom zrušené, nie je naplnený predpoklad zodpovednosti

žalovanej za škodu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.

Ani jednému z uvedených právnych názorov odvolacieho súdu nemožno prisvedčiť.

K prvému treba uviesť, že odvolací súd správne v dôvodoch rozsudku uvádza, že

základnou podmienkou úspešného uplatnenia náhrady škody spôsobenej rozhodnutím

štátneho orgánu je jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. 1 zákona  

č. 58/1969 Zb.). Vo vzťahu k posudzovaniu splnenia tejto zákonnej podmienky si však

náležite neujasnil zásadnú otázku a to, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za

ktorú žalobca požaduje náhradu a konkrétne, ktoré protiprávne konanie škodcu (vydanie,

ktorého rozhodnutia) podľa žalobcu spôsobilo (zapríčinilo) túto majetkovú ujmu.

Žalobca od samého začiatku konania tvrdil, že ním uplatnená škoda spočíva  

v zaplatení daňovej povinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako

sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999

platobným výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 vydaným Daňovým úradom

Bratislava III v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164.

To znamená, že žalobca určenie tejto daňovej povinnosti (jej zaplatenie) uložené mu vyššie

označeným rozhodnutím správcu dane, považoval za majetkovú ujmu ako následok určitého

protiprávneho konania. Nikdy netvrdil, že ním požadovaná škoda bola spôsobená

(zapríčinená) vydaním vyššie označeného rozhodnutia správcu dane tak, ako to nesprávne

interpretoval odvolací súd. Žalobca už v návrhu na začatie konania a aj v priebehu celého

konania uvádzal, že škoda bola zapríčinená vydaním tých platobných výmerov správcom

dane, ktoré boli najvyšším súdom ako nezákonné zrušené. Odvolací súd preto vychádzal

z mylného úsudku, že platobným výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001

vydaným Daňovým úradom Bratislava III v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001 6 M Cdo 18/2010

č.j. II/2500/2513/2001-2164 bola spôsobená (zapríčinená) škoda a teda, že pre úspešné

uplatnenie nároku chýba základný predpoklad uvedený v § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

spočívajúci v zrušení týchto rozhodnutí pre ich nezákonnosť. Z tohto mylného úsudku dospel

následne k nesprávnemu právnemu záveru, že žalovaná za škodu, za ktorú žalobca požaduje

náhradu, nezodpovedá. Pre úplnosť treba dodať, že záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého

by uplatnený nárok na náhradu škody mohol byť úspešný len v prípade, ak by predmetné

rozhodnutia o zvýšení dane boli zrušené je chybný aj z dôvodu, že ak by sa tak stalo, logicky,

žalobcovi by žiadna majetková ujma nevznikla, keďže by nemal povinnosť zaplatiť zvýšenie

dane, zaplatenie ktorého je práve touto majetkovou ujmou.

Ani ostatne uvedený právny názor, ktorým odvolací súd odôvodnil neopodstatnenosť

žaloby, nemá oporu v zákone. Už z ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že v správnom

súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Zásada, podľa ktorej súdy preskúmavajú

podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku výlučne zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy, je zakotvená aj v ustanovení § 244 ods. 2 O.s.p. Odrazom uvedenej

zásady je aj dikcia ustanovenia § 250 j O.s.p., z ktorej je zrejmé, že ak súd po preskúmaní

rozhodnutia a postupu správneho orgánu dôjde k záveru, že rozhodnutie a postup správneho

orgánu je v súlade so zákonom (t.j. že je zákonné), vysloví rozsudkom, že žalobu zamieta.

V ostatných prípadoch, t.j. ak rozhodnutie a postup správneho orgánu je v rozpore  

so zákonom, vec zruší a vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z uvedeného

možno dospieť k záveru, že ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené postupom podľa

piatej časti O.s.p., každé takto zrušené rozhodnutie treba považovať za nezákonné. V tejto

súvislosti treba súhlasiť s generálnym prokurátorom v tom, že právny názor odvolacieho súdu

zároveň odporuje aj zásadám právnej logiky, lebo tvrdenie že rozhodnutie bolo zákonné

napriek tomu, že bolo súdom zrušené z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/ a d/

O.s.p., trpí nepochybne logickým protikladom. Právny názor krajského súdu, podľa ktorého

rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne

zistený skutkový stav, treba preto považovať za nesprávny, nemajúci oporu v príslušných

ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Navyše, záver krajského súdu, podľa ktorého najvyšší súd zrušil rozhodnutia

daňových orgánov pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav,

nezodpovedá skutočnosti. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

zo 16. mája 2000 sp. zn. 7 Sž 54, 55/00 (str. 5, druhý odsek) daňové orgány „posúdili vec   6 M Cdo 18/2010

po právnej stránke nesprávne, keď napriek právnemu názoru NS SR, že plnenie žalobcu treba

posúdiť podľa Obč. zák., sa odchýlili od tohto právneho názoru“ a preto „bolo potrebné

napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 O.s.p. opäť zrušiť.“ Z uvedeného rozsudku teda

nepochybne vyplýva, že rozhodnutia daňových orgánov boli zrušené týmto rozsudkom najmä

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že generálny prokurátor opodstatnene

namieta splnenie podmienok pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu aj z dôvodov uvedených

v § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2

O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre odvolací súd záväzný.

Keďže odvolací súd, riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vec neposudzoval  

z hľadiska naplnenia ďalších predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existencie

škody a príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonných rozhodnutí a škodou, dovolací súd

sa v rámci svojej prieskumnej činnosti vecou z týchto hľadísk nemohol zaoberať.

Pre ďalšie konanie ale poznamenáva, že súhlasí s generálnym prokurátorom v tom, že

uloženie sankcie štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu a nie

je vylúčené, že môže mať charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe

právnych noriem súkromného práva. Nie je preto vylúčené ani to, že aj majetková ujma

spočívajúca v   zaplatení daňovej povinnosti uloženej daňovníkovi vo forme zvýšenia dane  

vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania (§ 44 ods. 6 veta prvá

zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH), môže byť v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom

alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát môže za takto vzniknutú škodu niesť zodpovednosť

v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. K príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), ktorá je podstatným

prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, dovolací súd poznamenáva, že o vzťah príčinnej

súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný

postup) a vznik škody sú v logickom slede a teda, ak protiprávne konanie škodcu bolo

príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Príčinou vzniku škody môže byť len také

konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha,

či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť

by daná nebola. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním

a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom  

na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky 6 M Cdo 18/2010

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako

následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť

zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom

konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu

medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je

protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho, treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom

prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého

následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či

novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na tvrdenia žalobcu, mala byť v predmetnej

veci príčinná súvislosť zisťovaná medzi ujmou žalobcu spočívajúcou v zaplatení daňovej

povinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie

dodatočného daňového priznania a tými rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli

najvyšším súdom zrušené ako nezákonné. Odvolací súd mal teda zisťovať, či protiprávne

konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných rozhodnutí bolo

bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy žalobcu vo forme určenia zvýšenia dane

správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok

nastal aj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných rozhodnutí a mal

aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu prerušila. Až

po náležitom skutkovom a právnom vyhodnotení týchto otázok, bude môcť odvolací súd

znova o veci rozhodnúť.

V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. februára 2012

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu  

Zaa správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

6 M Cdo 18/2010