Najvyšší súd 6 M Cdo 17/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. M., bývajúceho v B., 2/ M. L., bývajúcej v B. a 3/ M. R., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 51, proti žalovanej A. P.,
bývajúcej v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4 C
116/02, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009 č.k. 4 C 116/2002-336 a proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. októbra 2009 sp. zn. 16 Co 256/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 15. októbra 2009 sp. zn. 16 Co 256/2009 a rozsudok Okresného súdu Brezno z 10. júla 2009
č.k. 4 C 116/2002-336, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. februára
2010 sp. zn. 15 Co 406/2009 a uznesenie Okresného súdu Brezno z 12. novembra 2009
č.k. 4 C 116/2002-378 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou dňa 6.6.2002 na Okresnom súde Brezno (po pripustení jej zmeny
v priebehu konania) sa žalobcovia domáhali určenia svojho vlastníctva, resp. spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam – pozemkom nachádzajúcim sa v kat. úz. B. V žalobe uviedli, že
vlastnícke právo nadobudli dedením po svojej matke A. M., ktorá zomrela X.. Nadobudnutie
dedičstva im bolo potvrdené osvedčením o dedičstve z 13.3.2001 sp. zn. D 659/99, D not
305/99, vydaným notárkou JUDr. Annou Medveďovou ako súdnou komisárkou, so sídlom 6 M Cdo 17/2010
notárskeho úradu v Brezne, Kuzmányho č. 20. Na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní,
spísaného vo forme notárskej zápisnice dňa 7.11.2000 sp. zn. N 438/2000, NZ 394/2000
notárkou JUDr. Vierou Kalinovou, so sídlom notárskeho úradu v Banskej Bystrici,
Komenského č. 3, bol v katastri nehnuteľností vykonaný zápis vlastníckeho práva k sporným
pozemkom v prospech E. J. (dcéry E. Z. a M. Z., ktorým rodičia žalobcov v roku 1963 predali
iné susedné nehnuteľnosti). E. J. následne v decembri 2000 kúpnou zmluvou predala
nehnuteľnosti žalovanej, pričom vklad do katastra bol povolený rozhodnutím Okresného
úradu Brezno, odborom správy katastra pod sp. zn. V 2139/00. Ďalej tvrdili, že sporné
nehnuteľnosti boli v ich držbe, resp. v držbe ich právnych predchodcov, preto podmienky
vydržania u E. J. neboli splnené.
Okresný súd Brezno rozsudkom z 10. júla 2009 č.k. 4 C 116/2002-336 žalobu
zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcov z dôvodu,
že žalobu nepodali všetci (piati) dedičia po ich právnej predchodkyni, a ďalej tým, že bolo
povinnosťou žalobcov preukázať, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v prospech E. J. bolo
vydané neopodstatnene, t. j. v rozpore so skutočnosťou. Žalobcovia však toto dôkazné
bremeno neuniesli, keďže z dokazovania jednoznačne nevyplynulo, či sporné pozemky
užívali od roku 1964 ich právni predchodcovia, resp. právni predchodcovia žalovanej. Len
u štyroch pozemkoch možno uvažovať, že nemohli byť právnou predchodkyňou žalovanej
vydržané.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd na odvolanie žalobcov rozsudkom
z 15. októbra 2009 sp. zn. 16 Co 256/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Potvrdenie
prvostupňového rozsudku odôvodnil správnosťou jeho skutkových a právnych záverov
(s výnimkou záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcov) stotožňujúc sa aj s jeho
odôvodnením. Vyslovil názor, že rozhodnutie o dedičstve alebo osvedčenie o dedičstve síce
potvrdzuje nadobudnutie dedičstva spätne ku dňu smrti poručiteľa, ale tým nie je vylúčená
možnosť, že ešte pred právoplatnosťou rozhodnutia alebo osvedčenia o dedičstve dôjde
k strate vlastníctva dedičov (napríklad vydaním osvedčenia o vydržaní pre tretiu osobu).
Vychádzajúc ďalej z názoru, že vlastníctvo možno nadobudnúť osvedčením vyhlásenia
o vydržaní, dospel k záveru, že na základe takéhoto osvedčenia, spísaného do notárskej
zápisnice, sa vlastníčkou sporných nehnuteľností stala E. J., ktorá ich následne previedla na
žalovanú. Z toho potom vyvodil záver, že dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po matke
žalobcov, podľa ktorej dedičstvo nadobudli žalobcovia, bola absolútne neplatným právnym 6 M Cdo 17/2010
úkonom, a z dôvodu straty vlastníctva žalobcov po smrti ich matky bola žaloba správne
zamietnutá. Rovnako ako súd prvého stupňa bol tiež toho názoru, že žalobcov zaťažovalo
dôkazné bremeno v preukázaní, že osvedčenie vyhlásenia o vydržaní v prospech E. J. bolo
vydané neopodstatnene.
Na základe podnetu žalobcov podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského
súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby
dovolací súd oba rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci a tzv. inou vadou konania. Vyčítal obom
súdom, že ich právny záver o vydržaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
nezodpovedal zistenému skutkovému stavu, v ktorom absentovalo skutkové zistenie
o oprávnenej držbe nehnuteľností E. J. (singulárnou právnou predchodkyňou žalovanej), a že
nesprávne identifikovali, ktoré sporné skutočnosti sú pre rozhodnutie sporu zásadné a kto
znáša dôkazné bremeno k sporným tvrdeniam. Namietal, že nie je správny právny názor
odvolacieho súdu, že žalobcovia mali dôkazné bremeno na preukázanie neexistencie dobrej viery a neexistencie držby E. J. Dôkazné bremeno o tom, že E. J. nadobudla sporné pozemky,
zaťažovalo v konaní žalovanú. Poukazoval tiež na to, že notárska zápisnica o osvedčení
vyhlásenia o vydržaní osvedčovala iba pravdivosť toho, že listinu spísala notárka a že E. J.
urobila toto vyhlásenie. Nebola ňou osvedčená aj existencia oprávnenej držby. Napokon
namietal aj tzv. inú vadu konania, ktorej sa dopustili oba súdy tým, že aj keď pre zistenie
spornej otázky držby vykonali dôkazy, následne ich skutkovo nevyhodnotili, a zamietnutie
žaloby v celom rozsahu bolo v zjavnom rozpore so záverom súdu prvého stupňa, že štyri
pozemky E. J. nevydržala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení,
že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako
aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Z odôvodnenia rozsudkov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa je zrejmé, že
dôvodom zamietnutia žaloby bol právny záver oboch súdov o neunesení dôkazného bremena
žalobcami. Tento právny záver vychádzal z takého výkladu ustanovení upravujúcich tzv. 6 M Cdo 17/2010
dôkaznú povinnosť účastníka konania, podľa ktorého ak účastník tvrdí, že je vlastníkom veci
z titulu dedenia a popiera tým vlastnícke právo protistrany, ktorá tvrdí, že nadobudla (resp. jej
právna predchodkyňa) vlastníctvo vydržaním, má tento účastník dôkazné bremeno preukázať
svoje tvrdenie, že protistrana nenadobudla vlastníctvo vydržaním. S takýmto výkladom
sa dovolací súd nestotožňuje.
Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením
dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech
v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie
§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží
zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd
ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia
a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť
skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť
dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má
za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní 6 M Cdo 17/2010
najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre
účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich
skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je
vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia
potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho
vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto
skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno.
Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj
nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna
norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké
právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu
konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri
posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter
sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva
od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho
titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na
prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.
V prejednávanej veci mali žalobcovia bremeno tvrdenia, že sú vlastníkmi sporných
pozemkov a že tento stav stále trvá. Z tohto bremena tvrdenia mali dôkaznú povinnosť
preukázať nadobúdací vlastnícky titul. Túto skutočnosť preukázali, keďže nebolo sporné, že
sú dedičmi po svojej matke, ktorá bola zapísaná v pozemkovej knihe ako vlastníčka pozemkov a tieto počas života na iný subjekt nepreviedla. Pokiaľ sa žalovaná proti žalobe 6 M Cdo 17/2010
bránila tvrdením, že jej právna predchodkyňa (E. J.) nadobudla vlastnícke právo k tým istým
pozemkom vydržaním, bolo jej povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, teda preukázať
existenciu zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, t. j. oprávnenú
(dobromyseľnú) držbu, trvajúcu po stanovenú dobu, a spôsobilý predmet vydržania. Ak
žalovaná preukazovala nadobúdací titul svojej právnej predchodkyne predložením notárskej
zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, osvedčovala táto listina, ako na to správne
poukázal generálny prokurátor, iba pravdivosť toho, že ju spísala notárka a že E. J. urobila
pred notárkou vyhlásenie. Neosvedčovala však existenciu podmienok vydržania, najmä
podmienku oprávnenej držby (len vyhlásenie o týchto podmienkach). Predloženie tejto listiny,
ktorú inak odvolací súd navyše nesprávne považoval za nadobúdací titul vlastníckeho práva,
preto nemalo za následok prechod dôkazného bremena na žalobcov, t. j. ich povinnosť
preukazovať neexistenciu oprávnenej držby E. J. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania
pravdivosti obsahu uvedenej listiny zostalo na žalovanej, ktorá z nej vyvodzovala pre seba
priaznivé právne dôsledky.
Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie
na danú situáciu. Žalobcovia tým, že tvrdením svojho vlastníckeho práva z titulu dedenia,
popierali nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam E. J. vydržaním (a tým aj prechod
vlastníckeho práva z E. J. na žalovanú), v podstate tvrdili neexistenciu podmienok vydržania
u E. J. Preukázanie neexistencie týchto podmienok nebolo možné od nich spravodlivo
požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca
trvajúci charakter zásadne nepreukazuje (preukazuje sa jej existencia).
Odvolací súd i súd prvého stupňa, vychádzajúc z nesprávneho uplatnenia dôkaznej
povinnosti žalobcov, dospeli k nesprávnemu právnemu záveru o neunesení dôkazného
bremena žalobcami s následkom znášania pre nich nepriaznivého rozhodnutia, t. j.
zamietnutia žaloby.
Konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté aj tzv. inou vadou spočívajúcou v zjavnom
rozpore medzi záverom súdu prvého stupňa (s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd) o tom, že
E. J. štyri pozemky nevydržala, a zamietnutím žaloby ako celku. To malo za následok
nepresvedčivosť a pre bližšie nevysvetlenie aj nepreskúmateľnosť oboch rozsudkov v tejto
časti.
6 M Cdo 17/2010
So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p. mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Zároveň zrušil aj súvisiace uznesenia oboch súdov o trovách konania.
V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako
i dovolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. marca 2012
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková