6 MCdo 14/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou T.., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ

advokát M., proti žalovanému M., bývajúcemu v H., o zaplatenie 6.047 EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 12 Ro 167/2012, o

mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove   z 12. februára 2013 sp. zn. 5 Co 17/2013 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove  

z 12. februára 2013 sp. zn. 5 Co 17/2013   z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd

prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) dňa 27. 7. 2012 sa žalobkyňa domáhala voči

žalovanému zaplatenia sumy 6.047 EUR s príslušenstvom a náhrady trov konania.

Okresný súd rozhodol o uplatnenom nároku platobným rozkazom  

z 19. septembra 2012 č. k. 12 Ro 167/2012-26, ktorým uložil žalovanému povinnosť,   aby v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobkyni žalovanú sumu

s príslušenstvom a náhradu trov konania, alebo aby v tej istej lehote podal proti nemu odpor.

Platobný rozkaz bol žalovanému doručený 1. 10. 2012, pričom sám proti nemu odpor

nepodal.

V priebehu doručovania platobného rozkazu žalovanému písomným podaním

doručeným okresnému súdu 18. 9. 2012 oznámilo Z., so sídlom v P. (ďalej len „Združenie“), že vstupuje   do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného a že proti

vydanému platobnému rozkazu podáva odpor.

Súd prvého stupňa uznesením z 26. novembra 2012 č. k. 12 Ro 167/2012-33 odpor

Združenia proti platobnému rozkazu odmietol. Odmietnutie odporu odôvodnil tým, že bolo

podané neoprávnenou osobou, keďže žalovaný sám odpor nepodal. Poukázal pritom  

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn.  

6 Cdo 207/2011, v zmysle ktorého účinky vzniku vedľajšieho účastníctva v štádiu tzv.

skráteného (rozkazného) konania nevznikajú, pretože v tomto štádiu konania sa nemôže

naplniť zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým je pomoc v spore (spor začína  

až podaním odporu žalovaným).

Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie

Združenia uznesením z 12. februára 2013 sp. zn. 5 Co 17/2013 uznesenie súdu prvého stupňa

o odmietnutí odporu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zrušenie

prvostupňového uznesenia odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nevyzval hlavného účastníka

(žalovaného), aby sa vyjadril, či (ne)súhlasí s procesným úkonom podaným vedľajším

účastníkom. Vychádzal z názoru, že ak hlavný účastník súhlas neposkytne alebo ho odvolá, je

potrebné následne procesný úkon vedľajšieho účastníka posúdiť podľa § 93 ods. 4 O.s.p. Bez

zistenia týchto skutočností považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za predčasné,

odnímajúce právo konať žalovanému a aj vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane.

Na základe podnetu žalobkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) proti vyššie uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne

dovolanie. Vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej

legitimácie Združenia podať odpor proti platobnému rozkazu v súvislosti s otázkou vzniku

účinkov jeho vedľajšieho účastníctva v konaní. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, napr. na uznesenia sp. zn. 6 Cdo 207/2011 a 7 Cdo 135/2013, uviedol,

že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže

naplniť jeho zmysel a účel, teda pomoc v spore niektorému z účastníkov. Takýmto konaním

môže byť zásadne len sporové konanie. To však neplatí pre také štádium sporového konania,

v ktorom súd rozhoduje o návrhu platobným rozkazom (tzv. skrátené konanie). Skrátené

konanie nadobúda atribúty sporového konania až včasným podaním odporu žalovaným.  

Až po takomto úkone žalovaného sa môže naplniť zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva. Pokiaľ v tejto veci Združenie v štádiu skráteného konania oznámilo, že vstupuje do konania

ako vedľajší účastník na strane žalovaného, nenastali týmto oznámením účinky vzniku jeho

vedľajšieho účastníctva, a preto ani nemohlo byť oprávnenou osobou na podanie odporu proti

platobnému rozkazu. Navrhol preto, aby mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu bolo zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.  

Žalobkyňa sa stotožnila s obsahom mimoriadneho dovolania.

Žalovaný ani Združenie sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci

o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal

generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O. s. p.) v lehote jedného roka (§ 243g O. s. p.) proti

rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté

uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a

ods. 3 O. s. p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s.p. a dospel

k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Generálny prokurátor namieta, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci  

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

V preskúmavanej veci je z odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého

uznesenia zrejmé, že odvolací súd vychádzal z názoru, že vedľajšie účastníctvo Združeniu   v tzv. skrátenom konaní vzniklo, a že jeho oprávnenie podať odpor proti platobnému rozkazu

záviselo od súhlasu žalovaného s podaním odporu, resp. od zistenia, či úkony vedľajšieho

účastníka neodporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje. Takéto právne

posúdenie veci odvolacím súdom nie je správne.  

V zmysle § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi

alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania  

aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu  

(§ 93 ods. 2 O. s. p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého

z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd

rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O. s. p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva  

a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom

účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93

ods. 4 O. s. p.).

Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom

konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán).

Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší

účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto

motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku

konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté

jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle

ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa

osobitného predpisu.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. („Do konania vstúpi buď  

z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.

O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.“) možno vyvodiť, že tretia

osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje

do konania na strane niektorého z účastníkov. To však neznamená, že tieto účinky nastávajú

vždy v každom konaní, resp. v každom štádiu konania. Vzhľadom na vyššie uvedený zmysel vedľajšieho účastníctva (pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba ustanovenie

§ 93 ods. 3 O. s. p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak,   že

účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže

naplniť jeho obsah a účel. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie. To však

neplatí napríklad pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv.

skrátenom (rozkaznom) konaní, ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz.

Skrátené konanie v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho sporového konania vykazuje

výrazné odlišnosti, keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez vykonania

dokazovania. Akcentovaná je tu rýchlosť a hospodárnosť konania a vo vzťahu k žalovanému

zásada „bdelým patrí právo“. Pokiaľ žalovaný v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu

procesnú aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe

skutočností uvádzaných žalobcom a žaloba sa doručuje až spolu s platobným rozkazom, ako

tomu bolo aj v preskúmavanej veci), a teda žalovaný v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje

procesné práva, nemôže tak procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že

vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Nemôže sa teda naplniť zmysel

vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“. Táto pomoc sa môže najskôr prejaviť  

až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor (porovnaj Občanský soudní řád,

Komentář, I. díl, Panorama Praha 1985, str. 421).

Z chápania tvz. skráteného konania, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, ako

zjednodušeného konania umožňujúceho rýchle, hospodárne a účinné vymáhanie nesporných

peňažných nárokov, t. j. nárokov, ktoré nie sú predmetom žiadneho právneho sporu, vychádza

i právo EÚ, a to Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 zo dňa  

12. 12. 2006, ktorým sa zavádza konanie o európskom platobnom rozkaze (ďalej  

len „Nariadenie o európskom platobnom rozkaze“). V tomto nariadení sa inak výslovne

uvádza, že nenahrádza ani neharmonizuje (a teda nespochybňuje) existujúce mechanizmy

vymáhania nesporných nárokov podľa vnútroštátneho práva (bod 10 úvodnej časti).

Konanie, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, nadobudne povahu sporového

konania vo vlastnom (užšom) zmysle slova až včasným podaním odôvodneného odporu

žalovaným, v dôsledku čoho sa platobný rozkaz zrušuje a súd nariadi pojednávanie. I keď

zákon vyžaduje odôvodnenie odporu, neupravuje žiadne náležitosti tohto odôvodnenia.

S prihliadnutím na účel občianskeho súdneho konania, ktorým je spravodlivá ochrana práv,

treba preto podmienku odôvodnenia odporu považovať za splnenú už jednoduchým vyjadrením nesúhlasu s povinnosťou uloženou platobným rozkazom. Až po takomto

jednoduchom a účinnom procesnom úkone žalovaného, ktorým urobí uplatnený nárok

sporným (odporuje mu), môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva,

pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho

práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O. s. p.) prípadne aj svojich

vlastných práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O. s. p.).   Možnosť rýchlej  

a účinnej obrany žalovaného proti platobnému rozkazu v podobe podaného odporu  

je realizáciou jeho zodpovednosti za naplnenie zásady "vigilantibus iura" (nech si každý

chráni/stráži svoje práva).

Z hľadiska historicko-právneho výkladu možno poukázať na názor právnej teórie

týkajúci sa vzniku účinkov vedľajšieho účastníctva v súvislosti s rozkazným konaním ako

procesných inštitútov upravených v § 84 až 88 a v § 585 až 605 Občianskeho sporového

poriadku (Zák. čl. 1/1911). Podľa tohto názoru, vedľajší účastník (intervenient) môže  

do sporu zasiahnuť v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý v zmysle § 595 tohto predpisu

mohol podať len dlžník /porovnaj Občiansky sporový poriadok (Zák. čl. 1/1911), druhé

rozšírené a prepracované vydanie, vydaný Tlačou kníhtlačiarne Andreja, úč. spol. v Bratislave, fil. v Žiline, rok 1943, str. 62.

Vyššie uvedené znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako

vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú

účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu

vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania.

Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.

Právny názor, podľa ktorého v tzv. skrátenom konaní nenastávajú účinky vzniku

vedľajšieho účastníctva tretieho subjektu na strane žalovaného, vyslovil Najvyšší súd  

už v uznesení z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 207/2011 a následne aj v uzneseniach  

z 21. októbra 2013 sp. zn. 7 Cdo 135/2013 a z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 357/2012

(dostupné na www.najpravo.sk - judikatúra).  

Pripustenie vzniku vedľajšieho účastníctva na strane žalovaného už v skrátenom

konaní by vyvolalo viaceré právne otázky, napr. otázku, či sa aj vedľajšiemu účastníkovi má

doručiť platobný rozkaz do vlastných rúk bez možnosti náhradného doručenia, či sa mu vôbec má doručiť platobný rozkaz, ak oznámil vstup do konania až po jeho vydaní (vzhľadom  

na zásadu vyplývajúcu z § 154 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorej je pre rozhodnutie súdu

rozhodujúci stav v čase vyhlásenia či vydania rozhodnutia), či má právo podať odpor,  

ak ustanovenie § 174 ods. 2 výslovne priznáva právo podať odpor len odporcovi, odkedy  

mu plynie lehota na podanie odporu, či ním podaný odpor má rovnaké účinky ako odpor

podaný odporcom, t. j. zrušenie platobného rozkazu v zmysle § 174 ods. 2 prvá veta O. s. p.

Podľa názoru dovolacieho súdu kladná odpoveď na tieto otázky by znamenala tvorbu nových

procesných pravidiel súdom, ktorá by presiahla rámec prípustného sudcovského dotvárania

práva, najmä ak Občiansky súdny poriadok je právnym predpisom verejnoprávnej povahy.

Došlo by tým k neprípustnému narušenia princípu deľby moci ako jednej zo základných

charakteristík právneho štátu.

Realizáciou ochrany spotrebiteľa, zaručenej právom EÚ, je v skrátenom konaní

ustanovenie § 172 ods. 9 O. s. p., podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej

sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz,  

ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Prípadné nerešpektovanie tohto zákazu súdom

nemožno riešiť neprípustným (princípu deľby moci odporujúcim) vytváraním nových

procesných pravidiel meniacich zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva. Je vecou

zákonodarcu, aby zvážil rozšírenie ochrany spotrebiteľa v skrátenom konaní napr. zavedením

inštitútu prieskumu platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci obdobne ako túto možnosť

upravuje už spomínané Nariadenie o európskom platobnom rozkaze.  

Aj v prípade, ak by napriek vyššie uvedenému mal byť tretí subjekt považovaný  

za vedľajšieho účastníka na strane žalovaného už v štádiu skráteného konania, nebol  

by oprávnenou osobou na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Právo podať odpor proti

platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť uplatnený nárok sporným, má v zmysle § 174 ods. 2  

O. s. p. výslovne len odporca (žalovaný). Ide o významné dispozičné oprávnenie žalovaného

napĺňajúce jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania (zásadu dispozičnú). Iba

žalovaný rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni platobný rozkaz ako formu

rozhodnutia vo veci samej a bude pokračovať v konaní podľa prejednacej zásady a zásady

kontradiktórnosti. Pokiaľ by sa priznalo právo podať odpor aj vedľajšiemu účastníkovi  

na strane žalovaného, došlo by tým k popretiu tohto dispozičného práva žalovaného.  

Na rozdiel od odvolania (majúceho suspenzívne a devolutívne účinky) má totiž podanie

odporu okamžité a nezvrátiteľné účinky – zrušuje sa ním platobný rozkaz (§ 174 ods. 2   veta prvá O. s. p.). V prípade podania odporu vedľajším účastníkom, ak by sa mu priznalo

takéto právo, by sa zisťovanie stanoviska žalovaného stalo bezpredmetné. Žalovaný  

by už totiž účinky podaného odporu nemohol zvrátiť (žiadne takéto pravidlo O. s. p.

neobsahuje). V dôsledku toho právna úprava ako aj závery súdnej praxe, týkajúce sa možnosti

podania odvolania vedľajším účastníkom a riešenie prípadnej kolízie medzi ním a hlavným

účastníkom v súvislosti s týmto opravným prostriedkom, sú pre analogické posudzovanie

odporu podaného vedľajším účastníkom nepoužiteľné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a že generálny prokurátor

dôvodne podal proti nemu mimoriadne dovolanie (§ 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1

písm. c/ O. s. p.). Najvyšší súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O. s. p v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,

záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania   a konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i

ods. 2 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014  

  JUDr. Rudolf Čirč, v.r.  

  predseda senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková