6 MCdo 14/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou T.., so sídlom v B., v mene ktorej koná ako konateľ
advokát M., proti žalovanému M., bývajúcemu v H., o zaplatenie 6.047 EUR
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 12 Ro 167/2012, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 12. februára 2013 sp. zn. 5 Co 17/2013 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 12. februára 2013 sp. zn. 5 Co 17/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd
prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) dňa 27. 7. 2012 sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanému zaplatenia sumy 6.047 EUR s príslušenstvom a náhrady trov konania.
Okresný súd rozhodol o uplatnenom nároku platobným rozkazom
z 19. septembra 2012 č. k. 12 Ro 167/2012-26, ktorým uložil žalovanému povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobkyni žalovanú sumu
s príslušenstvom a náhradu trov konania, alebo aby v tej istej lehote podal proti nemu odpor.
Platobný rozkaz bol žalovanému doručený 1. 10. 2012, pričom sám proti nemu odpor
nepodal.
V priebehu doručovania platobného rozkazu žalovanému písomným podaním
doručeným okresnému súdu 18. 9. 2012 oznámilo Z., so sídlom v P. (ďalej len „Združenie“), že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného a že proti
vydanému platobnému rozkazu podáva odpor.
Súd prvého stupňa uznesením z 26. novembra 2012 č. k. 12 Ro 167/2012-33 odpor
Združenia proti platobnému rozkazu odmietol. Odmietnutie odporu odôvodnil tým, že bolo
podané neoprávnenou osobou, keďže žalovaný sám odpor nepodal. Poukázal pritom
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn.
6 Cdo 207/2011, v zmysle ktorého účinky vzniku vedľajšieho účastníctva v štádiu tzv.
skráteného (rozkazného) konania nevznikajú, pretože v tomto štádiu konania sa nemôže
naplniť zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva, ktorým je pomoc v spore (spor začína
až podaním odporu žalovaným).
Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie
Združenia uznesením z 12. februára 2013 sp. zn. 5 Co 17/2013 uznesenie súdu prvého stupňa
o odmietnutí odporu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zrušenie
prvostupňového uznesenia odôvodnil tým, že súd prvého stupňa nevyzval hlavného účastníka
(žalovaného), aby sa vyjadril, či (ne)súhlasí s procesným úkonom podaným vedľajším
účastníkom. Vychádzal z názoru, že ak hlavný účastník súhlas neposkytne alebo ho odvolá, je
potrebné následne procesný úkon vedľajšieho účastníka posúdiť podľa § 93 ods. 4 O.s.p. Bez
zistenia týchto skutočností považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za predčasné,
odnímajúce právo konať žalovanému a aj vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane.
Na základe podnetu žalobkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej
len „generálny prokurátor“) proti vyššie uvedenému uzneseniu krajského súdu mimoriadne
dovolanie. Vyčítal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci v otázke aktívnej
legitimácie Združenia podať odpor proti platobnému rozkazu v súvislosti s otázkou vzniku
účinkov jeho vedľajšieho účastníctva v konaní. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napr. na uznesenia sp. zn. 6 Cdo 207/2011 a 7 Cdo 135/2013, uviedol,
že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže
naplniť jeho zmysel a účel, teda pomoc v spore niektorému z účastníkov. Takýmto konaním
môže byť zásadne len sporové konanie. To však neplatí pre také štádium sporového konania,
v ktorom súd rozhoduje o návrhu platobným rozkazom (tzv. skrátené konanie). Skrátené
konanie nadobúda atribúty sporového konania až včasným podaním odporu žalovaným.
Až po takomto úkone žalovaného sa môže naplniť zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva. Pokiaľ v tejto veci Združenie v štádiu skráteného konania oznámilo, že vstupuje do konania
ako vedľajší účastník na strane žalovaného, nenastali týmto oznámením účinky vzniku jeho
vedľajšieho účastníctva, a preto ani nemohlo byť oprávnenou osobou na podanie odporu proti
platobnému rozkazu. Navrhol preto, aby mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu bolo zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalobkyňa sa stotožnila s obsahom mimoriadneho dovolania.
Žalovaný ani Združenie sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci
o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal
generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O. s. p.) v lehote jedného roka (§ 243g O. s. p.) proti
rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté
uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a
ods. 3 O. s. p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s.p. a dospel
k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.
V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Generálny prokurátor namieta, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
V preskúmavanej veci je z odôvodnenia mimoriadnym dovolaním napadnutého
uznesenia zrejmé, že odvolací súd vychádzal z názoru, že vedľajšie účastníctvo Združeniu v tzv. skrátenom konaní vzniklo, a že jeho oprávnenie podať odpor proti platobnému rozkazu
záviselo od súhlasu žalovaného s podaním odporu, resp. od zistenia, či úkony vedľajšieho
účastníka neodporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje. Takéto právne
posúdenie veci odvolacím súdom nie je správne.
V zmysle § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde
o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania
aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu
(§ 93 ods. 2 O. s. p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého
z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O. s. p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva
a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom
účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§ 93
ods. 4 O. s. p.).
Vedľajšie účastníctvo je teda formou spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom
konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán).
Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Vedľajší
účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil. Táto
motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku
konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté
jeho právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle
ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O. s. p. („Do konania vstúpi buď
z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu.
O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.“) možno vyvodiť, že tretia
osoba sa stáva vedľajším účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje
do konania na strane niektorého z účastníkov. To však neznamená, že tieto účinky nastávajú
vždy v každom konaní, resp. v každom štádiu konania. Vzhľadom na vyššie uvedený zmysel vedľajšieho účastníctva (pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov), treba ustanovenie
§ 93 ods. 3 O. s. p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, vykladať tak, že
účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže
naplniť jeho obsah a účel. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie. To však
neplatí napríklad pre také štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv.
skrátenom (rozkaznom) konaní, ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz.
Skrátené konanie v porovnaní s obvyklým priebehom reálneho sporového konania vykazuje
výrazné odlišnosti, keďže sa realizuje bez nariadenia pojednávania a bez vykonania
dokazovania. Akcentovaná je tu rýchlosť a hospodárnosť konania a vo vzťahu k žalovanému
zásada „bdelým patrí právo“. Pokiaľ žalovaný v tomto štádiu konania nevyvíja žiadnu
procesnú aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe
skutočností uvádzaných žalobcom a žaloba sa doručuje až spolu s platobným rozkazom, ako
tomu bolo aj v preskúmavanej veci), a teda žalovaný v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje
procesné práva, nemôže tak procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že
vstupuje do konania na jeho strane ako vedľajší účastník. Nemôže sa teda naplniť zmysel
vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“. Táto pomoc sa môže najskôr prejaviť
až keď bude proti platobnému rozkazu podaný odpor (porovnaj Občanský soudní řád,
Komentář, I. díl, Panorama Praha 1985, str. 421).
Z chápania tvz. skráteného konania, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, ako
zjednodušeného konania umožňujúceho rýchle, hospodárne a účinné vymáhanie nesporných
peňažných nárokov, t. j. nárokov, ktoré nie sú predmetom žiadneho právneho sporu, vychádza
i právo EÚ, a to Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 zo dňa
12. 12. 2006, ktorým sa zavádza konanie o európskom platobnom rozkaze (ďalej
len „Nariadenie o európskom platobnom rozkaze“). V tomto nariadení sa inak výslovne
uvádza, že nenahrádza ani neharmonizuje (a teda nespochybňuje) existujúce mechanizmy
vymáhania nesporných nárokov podľa vnútroštátneho práva (bod 10 úvodnej časti).
Konanie, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, nadobudne povahu sporového
konania vo vlastnom (užšom) zmysle slova až včasným podaním odôvodneného odporu
žalovaným, v dôsledku čoho sa platobný rozkaz zrušuje a súd nariadi pojednávanie. I keď
zákon vyžaduje odôvodnenie odporu, neupravuje žiadne náležitosti tohto odôvodnenia.
S prihliadnutím na účel občianskeho súdneho konania, ktorým je spravodlivá ochrana práv,
treba preto podmienku odôvodnenia odporu považovať za splnenú už jednoduchým vyjadrením nesúhlasu s povinnosťou uloženou platobným rozkazom. Až po takomto
jednoduchom a účinnom procesnom úkone žalovaného, ktorým urobí uplatnený nárok
sporným (odporuje mu), môže byť naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva,
pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi a podporovať ho s cieľom prispieť k ochrane jeho
práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O. s. p.) prípadne aj svojich
vlastných práv plynúcich mu z hmotnoprávnych ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 1 O. s. p.). Možnosť rýchlej
a účinnej obrany žalovaného proti platobnému rozkazu v podobe podaného odporu
je realizáciou jeho zodpovednosti za naplnenie zásady "vigilantibus iura" (nech si každý
chráni/stráži svoje práva).
Z hľadiska historicko-právneho výkladu možno poukázať na názor právnej teórie
týkajúci sa vzniku účinkov vedľajšieho účastníctva v súvislosti s rozkazným konaním ako
procesných inštitútov upravených v § 84 až 88 a v § 585 až 605 Občianskeho sporového
poriadku (Zák. čl. 1/1911). Podľa tohto názoru, vedľajší účastník (intervenient) môže
do sporu zasiahnuť v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý v zmysle § 595 tohto predpisu
mohol podať len dlžník /porovnaj Občiansky sporový poriadok (Zák. čl. 1/1911), druhé
rozšírené a prepracované vydanie, vydaný Tlačou kníhtlačiarne Andreja, úč. spol. v Bratislave, fil. v Žiline, rok 1943, str. 62.
Vyššie uvedené znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako
vedľajší účastník na strane žalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú
účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu
vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania.
Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom.
Právny názor, podľa ktorého v tzv. skrátenom konaní nenastávajú účinky vzniku
vedľajšieho účastníctva tretieho subjektu na strane žalovaného, vyslovil Najvyšší súd
už v uznesení z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 207/2011 a následne aj v uzneseniach
z 21. októbra 2013 sp. zn. 7 Cdo 135/2013 a z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 Cdo 357/2012
(dostupné na www.najpravo.sk - judikatúra).
Pripustenie vzniku vedľajšieho účastníctva na strane žalovaného už v skrátenom
konaní by vyvolalo viaceré právne otázky, napr. otázku, či sa aj vedľajšiemu účastníkovi má
doručiť platobný rozkaz do vlastných rúk bez možnosti náhradného doručenia, či sa mu vôbec má doručiť platobný rozkaz, ak oznámil vstup do konania až po jeho vydaní (vzhľadom
na zásadu vyplývajúcu z § 154 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorej je pre rozhodnutie súdu
rozhodujúci stav v čase vyhlásenia či vydania rozhodnutia), či má právo podať odpor,
ak ustanovenie § 174 ods. 2 výslovne priznáva právo podať odpor len odporcovi, odkedy
mu plynie lehota na podanie odporu, či ním podaný odpor má rovnaké účinky ako odpor
podaný odporcom, t. j. zrušenie platobného rozkazu v zmysle § 174 ods. 2 prvá veta O. s. p.
Podľa názoru dovolacieho súdu kladná odpoveď na tieto otázky by znamenala tvorbu nových
procesných pravidiel súdom, ktorá by presiahla rámec prípustného sudcovského dotvárania
práva, najmä ak Občiansky súdny poriadok je právnym predpisom verejnoprávnej povahy.
Došlo by tým k neprípustnému narušenia princípu deľby moci ako jednej zo základných
charakteristík právneho štátu.
Realizáciou ochrany spotrebiteľa, zaručenej právom EÚ, je v skrátenom konaní
ustanovenie § 172 ods. 9 O. s. p., podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej
sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz,
ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Prípadné nerešpektovanie tohto zákazu súdom
nemožno riešiť neprípustným (princípu deľby moci odporujúcim) vytváraním nových
procesných pravidiel meniacich zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva. Je vecou
zákonodarcu, aby zvážil rozšírenie ochrany spotrebiteľa v skrátenom konaní napr. zavedením
inštitútu prieskumu platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci obdobne ako túto možnosť
upravuje už spomínané Nariadenie o európskom platobnom rozkaze.
Aj v prípade, ak by napriek vyššie uvedenému mal byť tretí subjekt považovaný
za vedľajšieho účastníka na strane žalovaného už v štádiu skráteného konania, nebol
by oprávnenou osobou na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Právo podať odpor proti
platobnému rozkazu, t. j. právo urobiť uplatnený nárok sporným, má v zmysle § 174 ods. 2
O. s. p. výslovne len odporca (žalovaný). Ide o významné dispozičné oprávnenie žalovaného
napĺňajúce jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania (zásadu dispozičnú). Iba
žalovaný rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni platobný rozkaz ako formu
rozhodnutia vo veci samej a bude pokračovať v konaní podľa prejednacej zásady a zásady
kontradiktórnosti. Pokiaľ by sa priznalo právo podať odpor aj vedľajšiemu účastníkovi
na strane žalovaného, došlo by tým k popretiu tohto dispozičného práva žalovaného.
Na rozdiel od odvolania (majúceho suspenzívne a devolutívne účinky) má totiž podanie
odporu okamžité a nezvrátiteľné účinky – zrušuje sa ním platobný rozkaz (§ 174 ods. 2 veta prvá O. s. p.). V prípade podania odporu vedľajším účastníkom, ak by sa mu priznalo
takéto právo, by sa zisťovanie stanoviska žalovaného stalo bezpredmetné. Žalovaný
by už totiž účinky podaného odporu nemohol zvrátiť (žiadne takéto pravidlo O. s. p.
neobsahuje). V dôsledku toho právna úprava ako aj závery súdnej praxe, týkajúce sa možnosti
podania odvolania vedľajším účastníkom a riešenie prípadnej kolízie medzi ním a hlavným
účastníkom v súvislosti s týmto opravným prostriedkom, sú pre analogické posudzovanie
odporu podaného vedľajším účastníkom nepoužiteľné.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a že generálny prokurátor
dôvodne podal proti nemu mimoriadne dovolanie (§ 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1
písm. c/ O. s. p.). Najvyšší súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 2 O. s. p v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní,
záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i
ods. 2 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková