6MCdo/12/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Bc. Y., bývajúceho v L., O., zastúpeného Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná Strieborná 4, v mene ktorej koná ako konateľ advokát JUDr. Ján Gereg, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/202/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 13. júna 2011 č. k. 25C/202/2009-124 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 14. augusta 2013 sp. zn. 2Co/371/2011, takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a. Žalobcovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

Odôvodnenie

Žalobou z 28. júla 2009, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava I (ďalej aj „súd prvého stupňa“) doručená 29. júla 2009 sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 12.070,50 eura z titulu náhrady škody a sumy 165.969,59 eura z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím. Základ nároku odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 13. februára 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY bolo začaté trestné stíhanie pre trestné činy podľa § 158 ods. 1 písm. a/ a § 160a ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona č. 141/1961 Zb.. Následne mu bolo uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej a kriminálnej polície PZ v Nitre z 1. júla 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY vznesené obvinenie pre vyššie uvedené trestné činy. Z týchto dôvodov bol vzatý do väzby, v ktorej bol nepretržite od 2. júla 2003 do 30. októbra 2003. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR z 18. januára 2008 č. VII/Gv 117/04-114 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchal žalobca (v pozícii obvineného). Zastavením trestného stíhania je teda daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Uplatnil si preto voči žalovanej škodu v sume 12.070,50 eura pozostávajúcu z náhrady straty na zárobku (ktorý by dosiahol, ak by nebol vzatý do väzby), z platieb vyplatených svojmu právnemu zástupcovi (trovyobhajoby a zastupovanie v správnom konaní), zo zaplateného poistného na zdravotné poistenie (ktoré ako nezamestnaný odvádzal, kým si nenašiel prácu) a z odstupného, ktoré by mu patrilo, ak by nebol v dôsledku trestného konania prepustený z Policajného zboru. Prepustením z Policajného zboru stratil nielen možnosť opätovného zamestnania sa v Policajnom zbore, ale aj spoločenské uplatnenie. Bola mu spôsobená aj trauma, ktorá sa preniesla aj na najbližších príbuzných. Žiadal preto, aby mu žalovaná uhradila aj nemajetkovú ujmu v sume 165.969,59 eura.

V predmetnej veci súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom z 13. júna 2011 č. k. 25C/202/2009-124 tak, že žalovanú zaviazal, aby v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatila žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 6.277,60 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur, vo zvyšnej časti návrh žalobcu zamietol a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z dôvodu zastavenia trestného stíhania pre nenaplnenie predpokladu spáchania trestného činu žalobcom (ako obvineným), má uznesenie o vznesení obvinenia z 1. júla 2003 č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.). Žalobca má právo na náhradu škody aj podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože sú splnené podmienky, že na žalobcovi bola vykonaná väzba a trestné stíhanie bolo zastavené. U žalobcu nezistil existenciu žiadnej okolnosti vylučujúcej jeho právo na náhradu škody podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobcovi tak vznikla škoda v sume 6.277,60 eura pozostávajúca z náhrady straty na zárobku a náhrady trov obhajoby v trestnom konaní. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu uviedol, že zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje. Tento nárok ale posúdil podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 19 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ustálil, že žalobca má právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri určení rozsahu nemajetkovej ujmy vychádzal z negatívneho dopadu väzby a trestného stíhania na žalobcu a jeho rodinu, ako aj medializácie policajnej akcie a následného trestného konania. Priznal preto žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur. Zvyšné nároky žalobcu ako nedôvodné zamietol.

O odvolaní žalobcu a žalovanej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 14. augusta 2013 sp. zn. 2Co/371/2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.277,60 eura zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.277,60 eura odôvodnil tým, že súd prvého stupňa v tejto časti svojim nedostatočným odôvodnením odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Zdôraznil, že rozsudok súdu prvého stupňa je v tejto časti nepresvedčivý, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. Potvrdzujúci výrok odôvodnil vecnou správnosťou rozsudku súdu prvého stupňa stotožňujúc sa s právnym názorom v ňom vysloveným, ako aj s výškou priznanej sumy nemajetkovej ujmy (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa mimoriadne dovolanie. V mimoriadnom dovolaní uviedol, že rozsudkami súdov nižšieho stupňa v časti priznania sumy 20.000 eur ako nemajetkovej ujmy bol porušený zákon. Mal za to, že odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa nespĺňajú náležitosti odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Rozhodnutia konajúcich súdov považoval za nepreskúmateľné, arbitrárne a nepresvedčivé, pretože z nich nie je možné zistiť, na základe akých úvah dospeli k záveru o opodstatnenosti a primeranosti sumy 20.000 eur ako nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť zakladá dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p. spočívajúci v tom, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Súdom nižšieho stupňa vyčítal aj to, že vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú žiadne právne dôvody rozhodné pre stanovenie nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur. Okrem toho namietal, že právna úprava účinná od 1. júla 2004 neumožňovala náhradu nemajetkovej ujmy za samotné trestné stíhanie, a to ani pri aplikácii Dohovoru. Napadnutými rozhodnutiami bol teda porušený zákon a ochranu práv a zákonom chránených záujmov osoby poškodenej rozhodnutiami nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Považoval preto podanie mimoriadneho dovolania za dôvodné.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky uviedol, že súdy nižšieho stupňa presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia v rámci procesnoprávneho rámca princípov riadneho a spravodlivého procesu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O. s. p.) v lehote jedného roka (§ 243g O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú okrem podnetu účastníka konania (osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím) a zistenia, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, že podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a že túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Ostatne uvedený predpoklad znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.

Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti (rozsudok Van Oosterwijck proti Belgicku). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 429/2015).

Pokiaľ ide o najvyšší súd, jeho doterajšia rozhodovacia prax sa v obdobných prípadoch v zásade riadila stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa“. Uvedené stanovisko tak vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie uvedenými závermi ESĽP a ústavného súdu. V preskúmavanej veci bolo preto potrebné sa od uvedeného stanoviska odkloniť.

Napokon, občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu rešpektujúc ustálenú judikatúru ESĽP a ústavného súdu prijalo dňa 20. októbra 2015 nové stanovisko, podľa ktorého „procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“ (Zbierka 8/2015).

V tomto stanovisku sa uvádza, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov opravným prostriedkom, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O. s. p.

V danom prípade generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním napáda rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 13. júna 2011 č. k. 25C/202/2009-124 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 14. augusta 2013 sp. zn. 2Co/371/2011 v časti, v ktorej bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 20.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Z obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky ním napadá predovšetkým nedostatočné (arbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé) odôvodnenie rozsudkov súdov nižšieho stupňa, ktorá skutočnosť zakladá dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p. spočívajúci v tom, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Namietať vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom možno aj v procesne neprípustnom dovolaní (§ 238 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Žalovaná však napriek tomu, že bola osobou oprávnenou podať voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, tak neurobila. Pritom dovolanie bolo potenciálne spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie. Žalovaná tak mala možnosť realizovať svoje procesné oprávnenie, ktoré avšak nevyužila. Vzhľadom na pasivitu samotnej žalovanej pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovanou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 1 a 2 O. s. p.). V danom prípade dala podnet na mimoriadne dovolanie žalovaná. Keďže v konaní úspešný žalobca si trovy konania neuplatnil, najvyšší súd mu náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznal (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 151 ods. 1O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.