Najvyšší súd 6 M Cdo 11/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Mesta Trenčín, Mierové námestie 2, proti povinnému Š. O., naposledy bývajúcemu v T., zomrelému X.,
o vymoženie 18,92 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er
858/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. októbra 2010 sp. zn. 4 CoE 420/2010 a uzneseniu
Okresného súdu Trenčín z 9. septembra 2010 č. k. 61 Er 858/2008-12, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 29. októbra 2010 sp. zn. 4 CoE 420/2010
a uznesenie Okresného súdu Trenčín z 9. septembra 2010 č. k. 61 Er 858/2008-12 vo výroku,
ktorým súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekučného konania, z r u š u j e
a vec vracia v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 9. septembra 2010 č. k.
61 Er 858/2008-12 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi
nepriznal náhradu trov exekúcie. Exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) majúc za to, že je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Povinný totiž po začatí exekúcie zomrel a nezanechal
žiadny majetok. Neprichádzajú teda po ňom dedičia, ktorí by zodpovedali za jeho dlhy.
Pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z ním ustáleného dôvodu zastavenia exekúcie.
Dospel k záveru, že vzhľadom na nedostatok predpokladov ustanovených v § 203 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku, nemožno uložiť nahradenie trov exekúcie oprávnenému, pretože
k zastaveniu exekúcie nedošlo jeho zavinením a nejde ani o prípad, že by exekúcia bola
zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie; dôvodom 6 M Cdo 11/2011 2
zastavenia exekúcie bola skutočnosť, že po poručiteľovi neprichádzajú dedičia, ktorí by
zodpovedali za jeho dlhy.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“), konajúci o odvolaní súdneho
exekútora proti výroku o trovách exekúcie, uznesením z 29. októbra 2010 sp. zn.
4 CoE 420/ 2010 potvrdil napadnutý výrok uznesenia exekučného súdu. Rozhodol tak podľa
§ 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „O.s.p.“) majúc za to, že odvolaním napadnutá časť uznesenia exekučného súdu
o trovách exekúcie je správna. Rovnako ako exekučný súd dospel k záveru, že v danej veci,
keďže exekúcia bola vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená podľa § 57 ods.1 písm. g/
Exekučného poriadku, nie je možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému
podľa § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekúcia nebola zastavená zavinením
oprávneného, ani z dôvodu, že by majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie, ale
z dôvodu, pre ktorú exekúciu nemožno vykonať, pretože povinný zomrel nemajetný a jeho
dedičia nezodpovedajú za jeho dlhy. Dodal, že skutočnosť, že súdny exekútor v niektorých
prípadoch nesie podnikateľské riziko, že nebudú uspokojené všetky jeho nároky, ešte „nemusí
viesť k protiústavným dôsledkom“.
Proti uzneseniam exekučného súdu a odvolacieho súdu podal generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Uviedol, že tak robí
na podnet súdneho exekútora, pretože napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon,
pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov tohto účastníka konania nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Navrhol napadnuté uznesenia (uznesenie
exekučného súdu vo výroku, ktorým súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie) zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie. Mimoriadny opravný
prostriedok odôvodnil dovolacím dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. tvrdiac, že
súdy vec nesprávne posúdili po právnej stránke. Podľa dovolateľa súdy mali na zistený
skutkový stav aplikovať ustanovenie § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, ústavne
konformný výklad ktorého je taký, že oprávnený znáša trovy exekúcie aj vtedy, ak sa
exekúcia zastavila z dôvodu, že povinný zomrel a nezanechal žiadny majetok. Poukázal tiež
na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn.
4 M Cdo 14/2006.
6 M Cdo 11/2011 3
Oprávnený ani súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu, ktoré im bolo doručené
23. mája 2011, nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd príslušný rozhodnúť o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že
mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže
mimoriadnym dovolaním je napadnuté uznesenie (§ 243a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov
treba zrušiť, pretože nie sú správne.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež
tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242
ods. 1, druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom
neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného
prostriedku.
Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto v prvom rade zaoberal
otázkou, či konanie súdov v preskúmavanej právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam,
kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne
obsadeným). Preskúmaním veci nezistil, že by konanie súdov bolo takouto vadou postihnuté.
Takouto vadou konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani
dovolateľ.
6 M Cdo 11/2011 4
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd rovnako
z úradnej moci skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide najmä vtedy, keď súd
skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania,
ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania
dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore
s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd dospel k záveru, že v konaní na súdoch
oboch nižších stupňov nedošlo ani k vade uvedenej povahy.
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu, ktorý dovolateľ v mimoriadnom dovolaní
výslovne uplatňuje (napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a exekučného súdu spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci), vrátane jeho obsahového vymedzenia. Vychádzal
pritom z toho, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dospel k záveru, že
dovolateľ vytýka pochybenia súdov pri aplikácii práva opodstatnene.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide
o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša
trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil (§ 203 ods. 1, 2
Exekučného poriadku).
V rámci preskúmavania napadnutých rozhodnutí súdov rozhodujúcich v exekučnom
konaní z aspektu dôvodov mimoriadneho dovolania vznikla spornosť v tom, či v prípade, že 6 M Cdo 11/2011 5
povinný zomrel a nezanechal majetok, mala byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku, t.j. z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať (kedy niet zákonného podkladu pre rozhodnutie, aby trovy exekúcie znášal
oprávnený), alebo z dôvodu podľa § 57 ods.1 písm. h/ Exekučného poriadku, t.j. že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy trovy exekúcie podľa § 203 ods. 2 prvá
veta Exekučného poriadku znáša oprávnený). Generálny prokurátor Slovenskej republiky
v mimoriadnom opravnom prostriedku dôvodí, že súdy mali pri rozhodovaní o trovách
exekúcie aplikovať ustanovenie § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, pretože tu nebol
dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, ale podľa
§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa dovolacieho súdu generálny prokurátor
Slovenskej republiky tak robí opodstatnene.
Nie je sporné, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá ani taký majetok,
ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie
podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Podľa dovolacieho súdu iný
dôvod zastavenia exekúcie tu nie je ani v prípade, že absencia majetku postačujúceho aspoň
na úhradu trov exekúcie sa zistí až po smrti zomrelého povinného; z hľadiska ďalšieho
postupu v exekúcii stále ide o nedostatok tých istých materiálnych hodnôt bez ohľadu na to, či
povinný žije alebo už zomrel. Zastavenie exekúcie z dôvodu, že exekučný súd ju vyhlási za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý ju nemožno vykonať, preto neprichádza
do úvahy. V prípade smrti nemajetného povinného nemožno exekúciu vykonať nie preto, že
povinný zomrel [smrť povinného bez ďalšieho nespôsobuje neprípustnosť exekúcie (§ 37
ods. 2 Exekučného poriadku), a nie je dôvodom zastavenia exekúcie], ale preto, že tu nie je
ani taký majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie. K ustanoveniu § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku dovolací tiež poznamenáva, že inými dôvodmi, pre ktoré
exekúciu nemožno vykonať, a pre ktoré exekučný súd vyhlási exekúciu za neprípustnú
a zastaví ju, sú dôvody neuvedené v predchádzajúcich ustanoveniach § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku. Takými (inými) dôvodmi zastavenia exekúcie pre jej neprípustnosť môžu byť
rozmanité okolnosti, ktoré súvisia napr. s právnymi úkonmi účastníkov exekučného konania
pred exekučným príkazom (napr. oprávnený sa vzdal práva na vymáhanie priznaného práva
alebo sa s povinným dohodol o pozhovení pred vykonaním exekúcie), s uplynutím času
(s premlčaním judikovaného práva, pri ktorom pohľadávka nezaniká, len sa oslabuje, nie je
vynútiteľná exekúciou za predpokladu, že povinný sa premlčania dovolá), s námietkou
o nepravdivosti verejnej listiny podľa § 37 ods. 3, § 43 ods. 2 Exekučného poriadku, 6 M Cdo 11/2011 6
resp. podľa § 251 ods. 4 v spojitosti s § 134 O.s.p., so zistením, že nehnuteľnosť nie je
vo vlastníctve povinného a pod., nie však zistenie, že zomrelý povinný nezanechal majetok.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd uzatvára, že ak došlo k zastaveniu konania
o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 O.s.p.), exekučný súd
zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu
trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku); v takomto prípade znáša trovy
exekúcie oprávnený (§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku); porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2011 sp. zn.7 M Cdo 5/2011, schválené
dňa 13. decembra 2011 občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na uverejnenie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk.
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho
súdu zrušil (§ 243b ods.1, 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušil aj uznesenie
exekučného súdu prvého stupňa, pretože pri posúdení otázky náhrady trov exekúcie má
rovnaké vady, pre ktoré sa zrušilo uznesenie odvolacieho súdu, a vec vrátil exekučnému súdu
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
6 M Cdo 11/2011 7
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012
sp. zn. 6 M Cdo 11/2011.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo
zrušené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 29. októbra 2010 sp. zn. 4 CoE 420/2010
a uznesenie Okresného súdu Trenčín z 9. septembra 2010 č. k. 61 Er 858/2008-12 vo výroku,
ktorým súdnemu exekútorovi nebola priznaná náhrada trov exekučného konania, a ktorým
bola vec vrátená v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
Zrušujúce rozhodnutie je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci súdmi
v exekučnom konaní v otázke, či v prípade, ak povinný v priebehu exekúcie zomrel
a v dôsledku zastavenia dedičského konania po ňom pre nemajetnosť (§ 175h ods. 1
O.s.p.) povinnosť z exekučného titulu neprešla na jeho dedičov, mala byť exekúcia
zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, t.j. z dôvodu, že je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, alebo z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h/
Exekučného poriadku, t.j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa väčšinového názoru od riešenia tejto otázky závisí, či pre rozhodnutie o trovách
exekúcie sa má aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého
ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie
nevyhnutných trov exekúcie, alebo ustanovenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku,
v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
S právnym záverom, podľa ktorého ak povinný v priebehu exekúcie zomrel a došlo
k zastaveniu konania o dedičstve po ňom z dôvodu, že nezanechal majetok (§ 175h ods. 1
O.s.p.), má exekučný súd zastaviť exekúciu z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku), a podľa ktorého
v takomto prípade má trovy exekúcie znášať bez ďalšieho v zmysle § 203 ods. 2 veta prvá
Exekučného poriadku oprávnený, sa nestotožňujem.
6 M Cdo 11/2011 8
Smrť povinného znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného
konania. Vzniká tým prekážka tohto konania, ktorá vyžaduje posúdiť, či povinnosť
z exekučného titulu prešla na právnych nástupcov (dedičov) povinného (§ 37 ods. 3 a 4
Exekučného poriadku a podporne aj § 107 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Ak vymáhaná
povinnosť na dedičov neprešla z dôvodu zastavenia dedičského konania, pretože povinný
nezanechal majetok, musí byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku, teda preto, že tu je iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako príklad
zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj
nedostatok niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav
Krajčo, Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r.o., 2009 jún, str. 207). Ak by
u povinného išlo o záväzok osobnej povahy, resp. taký ktorý zo zákona smrťou zaniká, bol by
daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku.
Neprichádza však do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného
poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Uvedené
ustanovenie umožňuje zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej ekonómie, t. j. ak po vykonaní
úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinného nie je zistený žiadny
majetok povinného alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie, a realizácia
exekúcie by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené.
Posudzovanie majetku povinného z tohto hľadiska prichádza do úvahy len ak povinný právne
existuje. Pokiaľ však už povinný právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či
nemajetnosti (nemožno hovoriť o nedostatku majetku resp. o nepatrnom majetku nikoho).
Vylučuje to povaha smrti ako právnej skutočnosti. Zároveň povinný z procesného hľadiska
prestáva byť účastníkom exekučného konania a z hľadiska hmotného práva prestáva byť aj
dlžníkom (podľa zásady „mors omnia iura solvit“ – „smrť oslobodzuje od všetkých
záväzkov“).
V prejednávanej veci právna otázka týkajúca sa toho, podľa akého ustanovenia
Exekučného poriadku mala byť exekúcia správne zastavená, však ani nemala byť v konaní
o mimoriadnom dovolaní posudzovaná, pretože proti výroku uznesenia exekučného súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú ako predpokladu pre jej zastavenie podľa § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku nebolo podané odvolanie a ani dovolanie. V zmysle § 159
ods. 2 v spojení s 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. trvala preto aj v dovolacom konaní
viazanosť týmto výrokom.
6 M Cdo 11/2011 9
Pokiaľ ide o otázku, či v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku z dôvodu, že došlo k zániku povinného ako právneho subjektu
a vymáhaná povinnosť neprešla na jeho právneho nástupcu (nástupcov), možno oprávnenému
uložiť povinnosť zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie, zastávam názor, že
rozhodujúcim kritériom pre takéto rozhodnutie je v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku
existencia zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie. Dôvodom pre uloženie povinnosti
oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nemôže byť samotná
skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len v situácii, keď k tejto objektívnej
skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej
povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov
exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez ďalšieho založiť iba na dispozičnom
úkone – návrhu na nariadenie exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení
exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť
a uvážlivosť a návrh na nariadenie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých
sa dal takýto výsledok predvídať.
Rovnako aj v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného
poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, možno
oprávnenému uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie len ak je dané jeho procesné zavinenie
na zastavení exekúcie. Aj keď znenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku môže viesť
k záveru, že v takomto prípade musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, hoci zastavenie
exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba namiesto gramatického výkladu
uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v nadväznosti na jeho
odsek 1 tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného je
povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie závislá od jeho zavinenia na zastavení
exekúcie. Takýto výklad rešpektuje hodnotu spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách
exekúcie a je preto ústavne konformný.
Vzhľadom na obsahovú podobnosť § 203 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Exekučného
poriadku s § 89 veta prvá a druhá zákona č. 120/2001 Sb. o soudních exekutorech a exekuční
činnosti (exekuční řád) a o změně dalších zákonů platného v Českej republike („Dojde-li
k zastavení exekuce, hradí náklady exekuce a náklady účastníků ten, který zastavení zavinil.
V případě zastavení exekuce pro nemajetnost povinného hradí paušálně určené či účelně
vynaložené výdaje exekutorovi oprávněný.“) možno z hľadiska komparatívneho výkladu 6 M Cdo 11/2011
poukázať na rovnaké právne závery, ku ktorým dospela judikatúra Ústavného súdu Českej
republiky (porovnaj napr. II. ÚS 1812/09, II. ÚS 594/10, PL. ÚS 16/08, II. ÚS 594/10 –
dostupné na www.concourt.cz ). Podľa záverov tejto judikatúry samotná skutočnosť, že
v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora,
nie je protiústavný. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery
kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie. Hľadiská
rozhodovania o náhrade trov exekučného konania pri jeho zastavení, vrátane rozhodovania
o náhrade trov exekúcie, len zo samotného špecifického postavenia súdneho exekútora
neplynú. Východiskom je určenie a hodnotenie dôvodov, pre ktoré k zastaveniu exekúcie
došlo, pričom medzi hľadiská skúmania nepatrí majetnosť, resp. nemajetnosť povinného.
Výnimkou je situácia, kedy oprávnený nedbal na požiadavke náležitej opatrnosti a uvážlivosti
a návrh na nariadenie exekúcie podal, aj keď mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal
takýto výsledok predvídať. Pokiaľ mu možno pričítať takúto účasť na zastavení exekúcie, nič
nebráni, aby bola oprávnenému uložená povinnosť nielen na náhradu trov povinného, ale aj
na náhradu trov exekúcie v prospech súdneho exekútora. Rozhodujúcim kritériom je teda
skutočná existencia zavinenia na zastavení exekúcie na strane oprávneného, a nie nutnosť
zaistiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho činnosť.
Pretože v preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne odôvodnili
neuloženie povinnosti oprávnenému nahradiť trovy exekúcie nedostatkom jeho procesného
zavinenia na zastavení exekúcie a generálny prokurátor procesné zavinenie oprávneného ani
netvrdil, malo byť mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietnuté.
V Bratislave dňa 29. februára 2012
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová