6 ECdo 258/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   6 CoE 110/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému S., bývajúcemu v Ž., o vymoženie 478,75 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20 Er 2051/2006, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. februára 2013 sp. zn. 7 CoE 2/2013 takto

r o z h o d o l:

I.   Odvolacie konanie   z a s t a v u j e.

II.   Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie   o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 478,75 eur s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica z 12. marca 2006   č. N 633/2006, NZ 9278/2006, NCRLs 9230/2006.

Exekučný súd uznesením zo 7. augusta 2012 č. k. 20 Er 2051/2006-25 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Rozhodol i o náhrade trov exekúcie aj návrhu oprávnenej na zmenu exekútora. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť 2   6 ECdo 258/2013

  6 CoE 110/2013

exekučným titulom, keďže splnomocnenie, ktorým povinný ako dlžník dal advokátovi   Mgr. Tomášovi Kušnírovi oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, je neplatné.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 27. februára 2013 sp. zn. 7 CoE 2/2013 zamietol návrh oprávnenej   na prerušenie konania a uznesenie exekučného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie   za neprípustnú, zastavení exekúcie a o trovách exekúcie potvrdil. Potvrdenie uznesenia o zastavení exekúcie odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom konštatoval, že pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného povinného. Poukázal aj na to, že dohoda o plnomocenstve sa prieči dobrým mravom, keďže Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávnenú aj vo väčšine exekučných konaní a že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávnenou a povinným bola vyhotovená formou predtlače, rovnako ako v nej zakomponované plnomocenstvo, a teda povinný nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta. V odôvodnení sa podrobne zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami oprávnenej, ktoré však považoval za nedôvodné.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie. Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/ a f/   O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok.

I.   Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej, pričom dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že Najvyšší 3   6 ECdo 258/2013

  6 CoE 110/2013

súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale   je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.

II.   Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1   O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

  Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý   je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie   sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,   je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

4   6 ECdo 258/2013

  6 CoE 110/2013

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1. či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať   aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy   a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej veci relevantné, pretože sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky č. 1 ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinným, a v prípade otázky   č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok zamietol.  

III.   V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce 5   6 ECdo 258/2013

  6 CoE 110/2013

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),   ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú   na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola dôvodná.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.  

6   6 ECdo 258/2013

  6 CoE 110/2013

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť   aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,   čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.  

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd   správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekučného konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom   a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.

S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd považovali notársku zápisnicu   za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor so zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach   na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že notárska zápisnica odporovala zákonu   aj z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi M. bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve o úvere, pričom išlo o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť bola daná tým, že nešlo o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou, resp. obsahom formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a že táto podmienka zjavne spôsobovala nevyváženosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie rýchleho exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila povinnému v predtlači zmluvy o úvere.  

7   6 ECdo 258/2013

  6 CoE 110/2013

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.

Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov možno považovať za dostatočné. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona   č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného poriadku.  

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1   písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení   s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s odvolacím   a dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 26. novembra 2014  

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková