6 ECdo 203/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako

konateľ A.. Mgr. J. B., proti povinnej M. J. K., bývajúcej v K., o vymoženie 663,88 EUR

s prísl., vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn.12 Er 1386/2010, o dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. októbra 2012 sp.zn.

11 CoE 635/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.  

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej

na vymoženie sumy 663,88 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 30. júla 2010 sp.zn. B1209443 (ďalej len

„exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská

cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Dunajská Streda o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 26. júla 2011

č.k. 12 Er 1386/2010-13 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z exekučného titulu vyplynulo, že

povinná ním bola zaviazaná na peňažné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého jej

na základe zmluvy o   úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzal

z názoru, že v exekučnom konaní je exekučný súd povinný už pri rozhodovaní o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo

posúdiť povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky), ktorou je založená právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a to z hľadiska jej primeranosti

(prijateľnosti), a teda jej platnosti. V zmysle tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že

spory zo zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní a rozhodnutie bude pre obidve

strany konečné a záväzné. V danom prípade mal súd za to, že rozhodcovská doložka

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (povinnej) tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia

prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si

spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa,

ale na začiatku zmluvného vzťahu (určená navyše drobným písmom vo všeobecných

podmienkach „Úverové zmluvné podmienky spoločnosti“) a núti spotrebiteľa podrobiť sa

výlučne rozhodcovskému konaniu, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom, a preto je

v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ a ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľná, a teda neplatná.

Z tohto dôvodu preto nemalo prebehnúť ani vlastné rozhodcovské konanie, a predložený

rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie

oprávnenej uznesením z   29. októbra 2012 sp.zn. 11 CoE 635/2011 uznesenie exekučného

súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou.

Osobitne sa zaoberal možnosťou exekučného súdu preskúmavať právoplatné rozhodnutia

rozhodcovských súdov podľa ustanovení §§ 35 a 45 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní, pričom dospel k záveru, že takýto prieskum je možný, ba exekučný

súd je dokonca povinný ho vykonať. Rozsiahlym spôsobom rozviedol argumentáciu, ktorú

uzavrel konštatovaním neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú považoval za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Podľa jeho názoru zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe

rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne určený

rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho

možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej

povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto

neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. S použitím eurokonformného výkladu, poukazom

na smernicu 93/13/EHS a prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu

SR považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa ustanovenia

§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predložený rozhodcovský rozsudok je preto právne

neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne následky – materiálne nevykonateľný.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len

„dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací   súd   uznesenie odvolacieho súdu zmenil

a poveril   súdneho   exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu

a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/

a c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania

podľa § 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom).

Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že

exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec

prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný

návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok

aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú

vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,

hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych

rozhodnutí.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.  

Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch

súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu

je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola

dojednaná individuálne, že bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala

za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského

rozsudku.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať

pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť, ak

by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom

právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného

konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by

sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však

nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.  

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci  

za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho

nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje

účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa

tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie  

značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou

ku škode spotrebiteľa.  

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je

potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa

domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až

po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky

pre úver (verzia 1/2007 bod 11.2). Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky (napríklad

tým, že bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym

súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana

sporu si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,

neuvedomuje).

Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani

námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú

podmienku, pretože bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti

vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001   Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené ustanovenie totiž

podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej

povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom,

aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo

neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ

právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol

oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak

má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom

slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby

medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.  

Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.  

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.  

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. novembra 2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová