6 ECdo 203/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako
konateľ A.. Mgr. J. B., proti povinnej M. J. K., bývajúcej v K., o vymoženie 663,88 EUR
s prísl., vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn.12 Er 1386/2010, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 29. októbra 2012 sp.zn.
11 CoE 635/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej
na vymoženie sumy 663,88 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinnej zaplatiť jej vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 30. júla 2010 sp.zn. B1209443 (ďalej len
„exekučný titul“) vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta č. 7. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Dunajská Streda o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 26. júla 2011
č.k. 12 Er 1386/2010-13 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z exekučného titulu vyplynulo, že
povinná ním bola zaviazaná na peňažné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého jej
na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzal
z názoru, že v exekučnom konaní je exekučný súd povinný už pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo
posúdiť povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky), ktorou je založená právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a to z hľadiska jej primeranosti
(prijateľnosti), a teda jej platnosti. V zmysle tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že
spory zo zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní a rozhodnutie bude pre obidve
strany konečné a záväzné. V danom prípade mal súd za to, že rozhodcovská doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (povinnej) tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ nevyjednal, ani nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa,
ale na začiatku zmluvného vzťahu (určená navyše drobným písmom vo všeobecných
podmienkach „Úverové zmluvné podmienky spoločnosti“) a núti spotrebiteľa podrobiť sa
výlučne rozhodcovskému konaniu, z ktorého dôvodu sa prieči dobrým mravom, a preto je
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ a ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľná, a teda neplatná.
Z tohto dôvodu preto nemalo prebehnúť ani vlastné rozhodcovské konanie, a predložený
rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 29. októbra 2012 sp.zn. 11 CoE 635/2011 uznesenie exekučného
súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia exekučného súdu odôvodnil jeho vecnou správnosťou.
Osobitne sa zaoberal možnosťou exekučného súdu preskúmavať právoplatné rozhodnutia
rozhodcovských súdov podľa ustanovení §§ 35 a 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, pričom dospel k záveru, že takýto prieskum je možný, ba exekučný
súd je dokonca povinný ho vykonať. Rozsiahlym spôsobom rozviedol argumentáciu, ktorú
uzavrel konštatovaním neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú považoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Podľa jeho názoru zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe
rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná výlučne určený
rozhodcovský súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho
možnosti riešiť prípadné spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej
povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto
neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. S použitím eurokonformného výkladu, poukazom
na smernicu 93/13/EHS a prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu
SR považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predložený rozhodcovský rozsudok je preto právne
neúčinný, nulitný, ničotný, neschopný vyvolať právne následky – materiálne nevykonateľný.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len
„dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil
a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu
a uznesenie exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2. písm. a/, b/
a c/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. konkretizovala vadami konania
podľa § 237 písm. d/, e/ a f/ O.s.p. (t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, a že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom).
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní namietala existenciu vady uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že
exekučný súd skúmaním „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ opätovne vec
prejednal, ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný
návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, a naostatok
aj vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú
vadu videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní,
hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené, a v nedostatočnom odôvodnení súdnych
rozhodnutí.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
Opodstatnenou nebola ani námietka o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí oboch
súdov. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu
je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne, že bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala
za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského
rozsudku.
Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či k odňatiu možnosti oprávnenej konať
pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo ísť, ak
by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom
právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by
sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho
nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je
potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že
všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až
po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z úverovej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy s odkazom na Obchodné podmienky
pre úver (verzia 1/2007 bod 11.2). Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky (napríklad
tým, že bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym
súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana
sporu si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,
neuvedomuje).
Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani
námietka oprávnenej, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú
podmienku, pretože bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej povinnosti
vyplývajúcej pre jej právnu predchodkyňu z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené ustanovenie totiž
podľa názoru dovolacieho súdu nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej
povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom,
aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo
neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné
a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ
právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ takýto postup nebol
oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak
má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby
medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnej v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. novembra 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová