Najvyšší súd  

6 ECdo 201/2013

  Slovenskej republiky     6 CoE 90/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., v mene a na účet

ktorej koná D.., advokát a konateľ, proti povinnému Š., bývajúcemu v Š., o vymoženie

545,71 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6 Er 201/2008,

o odvolaní   a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8.

augusta 2012, sp. zn.   41 CoE 195/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania  

z a m i e t a.  

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici   z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 195/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici  

z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 195/2012 v jeho zamietajúcej časti z a s t a v u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 25. februára 2008

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.  

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761)

z 2. októbra 2007, sp. zn. SR 6707/07. Okresný súd Lučenec poveril súdneho exekútora   J.

vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

2   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

Okresný súd Lučenec uznesením zo 14. februára 2012, č. k. 6 Er 201/2008-17

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnená

a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel

k záveru, že v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú

v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (ďalej len

OZ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch   a výkladové pravidlá smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nebola osobitne dojednaná, čo zjavne

vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti

formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná

formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame,

že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov  

zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom,

ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným

súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane

v súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto

zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc

z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním

rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené  

na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou

doložkou reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými

stranami a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú

vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo

relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania pred

rozhodcovským súdom. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy

v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že

spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu  

na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska

odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je  

to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej

je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (či už

z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom zriadení 3   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Považoval rozhodcovskú doložku  

za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nemohla založiť právomoc

rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok. Oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok nie je preto vykonateľný exekučný titul, z ktorého dôvodu exekúciu

zastavil (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením  

z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 195/2012 uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh  

na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučný súd správne

považoval právny vzťah medzi oprávnenou a povinným založený zmluvou o úvere,  

za spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musia aplikovať normy spotrebiteľského práva.

Aj odvolací súd vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

z dôvodu absolútnej nevyváženosti. Rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne

vykonateľného exekučného titulu, keďže rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou,

ktorá ako absolútne neplatný právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu  

na konanie v tejto veci. Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne,  

čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Obsah

rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre

exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom. K návrhu oprávnenej na prerušenie konania uviedol, že prerušenie exekúcie

nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,  

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe  

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň   dôvodnosti dovolania uviedla,

že v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),  

lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“),   4   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo rozhodovali

o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase,  

keď už bolo o nich   právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,  

3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný  

(§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali

bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemožnili

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné

urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že   súdy   sa

v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii

a interpretácii § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 45

ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru dovolateľky, závery

odvolacieho   súdu   (že   rozhodcovská   doložka   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu  

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej

významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá

nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom

prípade je nutné požiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v   kontexte tohto

sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť

daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov

v   rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi

Slovenskej republiky.

Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, 5   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),

keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok

267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,

a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj

z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok  

pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia  

§ 243 O.s.p. Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel

k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.

Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených

aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme

integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor v ňom vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré

je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie  

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu 6   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie

o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí

bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor

determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne

nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah  

na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru

o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle

§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho

súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani

v zmysle písm. g/ O.s.p. (viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad

individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. konkrétneho rozhodnutia

vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu

komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené

podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),  

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,

že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

7   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je

prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak   by   v   konaní,   v   ktorom   bolo   vydané,   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. 8   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci

exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto

dôvodná.  

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

O.s.p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu  

už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom 9   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh  

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).  

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.

3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž  

v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

10   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

(§ 237 písm. f/ O.s.p.).

O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)

procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná

právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov.  

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné

konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,  

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku.

Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie

exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, sp. zn. 3 Cdo 210/2011, sp. zn.  

6 Cdo 135/2012).

11   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Dovolací súd najmä v otázke nevyváženosti rozhodcovskej doložky považuje   za potrebné doplniť, že z jej obsahu je očividné, že zatiaľ, čo oprávnená má zjavne rad výhod

v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, je ťažké nájsť nejaké

výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu vzniknutého zo spotrebiteľského úveru,  

je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi,

ktorý úver získal. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť

na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil, (rozhodcovské konania a výber

rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel rozhodcovského súdu, ktoré v čase

uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci

pred súdom, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ

(povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v obvode jeho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom

v zmysle § 84 a 85 ods. 1 O.s.p. miestne príslušný). Keďže oprávnenou zvolený

rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave (rovnako ako oprávnená), povinný by musel,  

na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy,

čím sa značne sťažuje povinnému prístup k spravodlivosti. Povinný nebol oprávnenou riadne

a konkrétne vopred informovaný o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doložky. Výsledkom

uplatňovania predmetnej rozhodcovskej doložky zo strany oprávnenej je, že jej nároky ňou 12   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

zvolený rozhodcovský orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných

právnych predpisov, najmä predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú žiadne

mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva, najmä pravidiel  

na ochranu spotrebiteľa zo strany rozhodcovského orgánu.  

Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého  

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ

v právnych a skutkových súvislostiach.

Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali

dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej

znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

prípadne ďalších opávnenou predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,

ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma

otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.

V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku

a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané na posúdenie,

či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať  

na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok

ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín jej

bol bezpochyby známy.

13   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiž

rozhodol 14. februára 2012 a novela zákona č. 230/2012 ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť až 8. augusta 2012.

5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov  

a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady

konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.  

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky

skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že

v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je

daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého 14   6 ECdo 201/2013

  6 CoE 90/2013

stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí

takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243 c O.s.p.) bez toho, aby mohla

byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., so zreteľom na skutočnosť, že

odvolacie konanie bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014  

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.  

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková