6 ECdo 197/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   6 CoE 83/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. so sídlom v B.B. P., IČO:., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., G., B., v mene ktorej koná ako konateľ

advokát D., proti povinným 1/ B. a 2/ J., obom bývajúcim v B.,   P., o vymoženie 39,64

EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov   pod sp. zn. 6 Er 418/2009,

o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 25. apríla 2013

sp. zn. 22 CoE 34/2013 takto

r o z h o d o l:

I.   Odvolacie konanie   z a s t a v u j e.

II.   Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie   o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti pôvodnému povinnému na vymoženie sumy 39,64 EUR

s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.  

z 3.6. 2009 sp. zn. SR 03300/09 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

  6 CoE 83/2013

Exekučný súd uznesením zo 17. augusta 2012   č. k. 6 Er 418/2009-22 nepripustil

vstup vedľajšieho účastníka do konania, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil  

ju a tiež rozhodol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Zastavenie

exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom,

pretože rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd totiž odvodzoval

svoju právomoc z rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi oprávnenou a pôvodným

povinným v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti

tejto zmluvy) majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka mala podľa

názoru exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky,

pretože nebola dohodnutá individuálne (ale bola dohodnutá ako súčasť štandardnej

formulárovej zmluvy, t. j. zmluvy, ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne

používaného tlačiva) a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech pôvodného povinného ako spotrebiteľa, keďže ho nútila,

v prípade podania žaloby voči nemu oprávnenou na rozhodcovskom súde, podrobiť  

sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom

súde. Doplnil, že predmetná rozhodcovská doložka je i v rozpore s dobrými mravmi.  

Na odvolania oprávnenej a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Prešove ako súd

odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 25. apríla 2013 sp. zn. 22 CoE 34/2013

uznesenie exekučného súdu potvrdil, zrušil výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka  

a zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania. Potvrdenie uznesenia o zastavení

exekúcie odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa so skutkovými i právnymi

závermi exekučného súdu. Vyporiadal sa aj s jednotlivými (podstatnými) námietkami, ktoré

oprávnená uviedla v odvolaní, pričom ich nepovažoval za dôvodné a doplnil, že rozhodcovská

doložka nebola uzavretá v súlade s § 4 zákona č. 244/2002, pretože nebola dodržaná jej

písomná forma.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie.

Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla

potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie

exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími

dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa

§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/

O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal   6 CoE 83/2013

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že účastníkom konania  

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd

konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných

prejudiciálnych otázok.

Povinní 1/ a 2/ ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

I.   Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej,

pričom dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená

podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré

smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie

krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané

v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale  

je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému

rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.

II.   Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1  

O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

  Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane

platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že

požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý  

je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej

veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy

EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,   6 CoE 83/2013

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je

relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V preskúmavanej veci oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“) navrhla predložiť Súdnemu

dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe

rozhodcovskej doložky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doložka individuálne

dojednaná, 2. či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS  

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že  

mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky s konkrétnym obsahom špecifikovaným

dovolateľkou a použitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade   s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,

ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa

voči spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok

nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej

veci relevantné, pretože pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad   individuálne

dojednanej rozhodcovskej doložky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva žiadne

pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu

konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia

prejudiciálnych otázok zamietol.  

III.   V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

  6 CoE 83/2013

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že

v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v prebiehajúcej exekúcii nepopierala. Vyčítala im iba to,

že bez zákonom zvereného oprávnenia skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii

a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, resp.   6 CoE 83/2013

Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.), preto

nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, uvádzanú  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3, § 44 ods. 1, a § 57). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle  

§ 237 písm. a/ O. s. p. tak nebola opodstatnená.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie

konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád  

je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu

príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda

nesprávne právne posúdenie veci.  

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred

súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide

predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať

procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným

rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť  

aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného

konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,  

čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však

nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.  

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd  

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,   6 CoE 83/2013

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,  

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku,  

t. j. oprávnenie v každom štádiu exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii)

skúmať existenciu exekučného titulu.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,

ak tento orgán, resp. subjekt nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna úprava

nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,

je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo   6 CoE 83/2013

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde  

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým  

je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv  

až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

  6 CoE 83/2013

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

pôvodného povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok,  

a to nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd  

sa stotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach  

na ne poukazuje.

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť

konať pred súdom.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd

dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením

obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver

o tom, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou a že

ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie

rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, B. 2011 (2. zv), kontradiktórnosť   je

prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť

najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla

v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.

so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred

nimi.

  6 CoE 83/2013

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy, neoboznámil

oprávnenú so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto

zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti

rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok

považovať za zhojený možnosťou oprávnenej vyjadriť svoje námietky ku skutkovým

zisteniam exekučného súdu vyvodeným z predloženého listinného dôkazu a k právnym

záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní (porovnaj aj stanovisko pléna Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014). Iný názor, vychádzajúci

z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho

a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity

konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako

aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov

právneho štátu, ktorým je princíp racionality.  

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doložky.  

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že

exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona  

č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová

správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného

poriadku. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť

exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina

obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu

nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,

ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti

písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto

okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo

zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením

obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p., ktoré primerane platí aj pre

exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.  

  6 CoE 83/2013

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1  

písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení   s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané

dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinným v súvislosti s odvolacím  

a dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V B. 21. augusta 2014  

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková