6 ECdo 197/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 CoE 83/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. so sídlom v B.B. P., IČO:., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., G., B., v mene ktorej koná ako konateľ
advokát D., proti povinným 1/ B. a 2/ J., obom bývajúcim v B., P., o vymoženie 39,64
EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 6 Er 418/2009,
o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 25. apríla 2013
sp. zn. 22 CoE 34/2013 takto
r o z h o d o l:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti pôvodnému povinnému na vymoženie sumy 39,64 EUR
s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.
z 3.6. 2009 sp. zn. SR 03300/09 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
6 CoE 83/2013
Exekučný súd uznesením zo 17. augusta 2012 č. k. 6 Er 418/2009-22 nepripustil
vstup vedľajšieho účastníka do konania, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju a tiež rozhodol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Zastavenie
exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom,
pretože rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd totiž odvodzoval
svoju právomoc z rozhodcovskej doložky dohodnutej medzi oprávnenou a pôvodným
povinným v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti
tejto zmluvy) majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka mala podľa
názoru exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky,
pretože nebola dohodnutá individuálne (ale bola dohodnutá ako súčasť štandardnej
formulárovej zmluvy, t. j. zmluvy, ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne
používaného tlačiva) a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech pôvodného povinného ako spotrebiteľa, keďže ho nútila,
v prípade podania žaloby voči nemu oprávnenou na rozhodcovskom súde, podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu bez možnosti domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom
súde. Doplnil, že predmetná rozhodcovská doložka je i v rozpore s dobrými mravmi.
Na odvolania oprávnenej a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Prešove ako súd
odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 25. apríla 2013 sp. zn. 22 CoE 34/2013
uznesenie exekučného súdu potvrdil, zrušil výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka
a zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania. Potvrdenie uznesenia o zastavení
exekúcie odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa so skutkovými i právnymi
závermi exekučného súdu. Vyporiadal sa aj s jednotlivými (podstatnými) námietkami, ktoré
oprávnená uviedla v odvolaní, pričom ich nepovažoval za dôvodné a doplnil, že rozhodcovská
doložka nebola uzavretá v súlade s § 4 zákona č. 244/2002, pretože nebola dodržaná jej
písomná forma.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie.
Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla
potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/, e/ a f/
O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, že sa nepodal 6 CoE 83/2013
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, a že účastníkom konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd
konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných
prejudiciálnych otázok.
Povinní 1/ a 2/ ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej,
pričom dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená
podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré
smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie
krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané
v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale
je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému
rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.
II. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1
O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý
je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej
veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, 6 CoE 83/2013
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je
relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
V preskúmavanej veci oprávnená (ďalej aj „dovolateľka“) navrhla predložiť Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe
rozhodcovskej doložky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doložka individuálne
dojednaná, 2. či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že
mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky s konkrétnym obsahom špecifikovaným
dovolateľkou a použitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretože pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad individuálne
dojednanej rozhodcovskej doložky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva žiadne
pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu
konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym
právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia
prejudiciálnych otázok zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
6 CoE 83/2013
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v prebiehajúcej exekúcii nepopierala. Vyčítala im iba to,
že bez zákonom zvereného oprávnenia skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii
a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, resp. 6 CoE 83/2013
Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.), preto
nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, uvádzanú
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3, § 44 ods. 1, a § 57). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O. s. p. tak nebola opodstatnená.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, a v nedostatku návrhu na začatie
konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád
je zrejmé, že dovolateľka nimi v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu
príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda
nesprávne právne posúdenie veci.
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred
súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať
procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným
rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť
aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,
čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, 6 CoE 83/2013
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku,
t. j. oprávnenie v každom štádiu exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii)
skúmať existenciu exekučného titulu.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,
ak tento orgán, resp. subjekt nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna úprava
nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,
je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho
vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo 6 CoE 83/2013
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde
sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým
je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že
všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv
až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
6 CoE 83/2013
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
pôvodného povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok,
a to nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd
sa stotožňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach
na ne poukazuje.
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd
dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením
obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver
o tom, že rozhodcovská doložka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou a že
ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením
zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada
znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami
a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či už protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo
dôkaz mohol vyžiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,
Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,
2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,
vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, B. 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je
prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho
procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť
najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla
v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.
so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred
nimi.
6 CoE 83/2013
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup
exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy, neoboznámil
oprávnenú so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto
zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti
rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok
považovať za zhojený možnosťou oprávnenej vyjadriť svoje námietky ku skutkovým
zisteniam exekučného súdu vyvodeným z predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní (porovnaj aj stanovisko pléna Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014). Iný názor, vychádzajúci
z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho
a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity
konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako
aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu
exekučného súdu o zastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku
vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti
rozhodcovskej doložky.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že
exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona
č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová
správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného
poriadku. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina
obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu
nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,
ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti
písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto
okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo
zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením
obsahu na pojednávaní vyžaduje ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p., ktoré primerane platí aj pre
exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.
6 CoE 83/2013
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1
písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané
dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinným v súvislosti s odvolacím
a dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 21. augusta 2014
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková