6 ECdo 168/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   6 CoE 50/2013  

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., v mene a na účet

ktorej koná D.., advokát a konateľ, proti povinnej V., bytom P., o vymoženie 399,32 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod   sp. zn. 11 Er 282/2003,

o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z   24. januára

2013, sp. zn. 19 CoE 85/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania  

z a m i e t a.  

Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 24. januára 2013,

sp. zn. 19 CoE 85/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.

Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove  

z 24. januára 2013, sp. zn. 19 CoE 85/2012 v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu  

na prerušenie konania, z a s t a v u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Humenné 4. novembra 2003

požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.  

o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene  

a   doplnení ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného

titulu - notárskej zápisnice z 18. júla 2003 č. N 1920/2003, NZ 61339/2003 vydanej notárom

JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Okresný súd poveril vykonaním exekúcie na základe uvedeného

exekučného titulu súdnu exekútorku JUDr. Luciu Žužovú. Uznesením z 8. júna 2010 č. k. 11 2   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

Er 282/2003-22 vyhovel žiadosti oprávnenej o zmenu exekútora a vykonaním exekúcie

poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Okresný súd Humenné uznesením z 27. decembra 2011, č. k. 11 Er 282/2003-51

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58

ods. 1 Exekučného poriadku. Vychádzal zo zistenia, že oprávnená a povinná uzavreli zmluvu

o úvere, ktorej súčasťou bolo aj splnomocnenie, ktorým dala povinná ako dlžník advokátovi

Mgr. Tomášovi Kušnírovi, okrem iného, oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska

zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý

jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Za povinnú zápisnicu

podpísal Mgr. Bruno Žlnay, na základe substitučnej plnej moci od splnomocneného advokáta

Mgr. Tomáša Kušníra. Splnomocnenie, na podklade ktorého advokát ako splnomocnenec

uznal za povinnú vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice dlh, je koncipované všeobecne,

z jeho obsahu nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení patriacich zástupcovi. Povinná

týmto plnomocenstvom splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinná vzdala svojho práva uznať

alebo neuznať prípadný záväzok. Povinná v podstate preniesla významnú časť svojich práv

na osobu vopred určenú veriteľom. Plnomocenstvo udelené povinnou považoval preto  

za právny úkon urobený v rozpore s ustanovením § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka a teda

za právny úkon neplatný. Na základe neplatného splnomocnenia spísaná notárska zápisnica,

nespĺňa materiálne podmienky exekučného titulu a   teda neobsahuje jej základnú zákonnú

náležitosť v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, a to súhlas (prejav vôle) povinnej s jej

vykonateľnosťou. Exekúcia vykonávaná na jej podklade je neprípustná a preto bola aj bez

návrhu zastavená.

Krajský súd v Prešove uznesením z 24. januára 2013, sp. zn. 19 CoE 85/2012  

na odvolanie oprávnenej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávnenej

na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje

s postupom exekučného súdu, ktorý v danej veci správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a správne exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil. K dôvodom

uvedeným v napadnutom uznesení   doplnil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď

skúmal aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie ex offo, či sú splnené všetky 3   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

predpoklady na vedenie exekučného konania v danej veci. Ak totiž exekúcia je podľa titulu,

ktorý nespĺňa zákonom stanovené požiadavky (vykonateľnosť exekučného titulu po stránke

formálnej a materiálnej), aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997). Stotožnil sa so záverom exekučného súdu, že

plnomocenstvo udelené povinnou advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi je neplatné z dôvodu

rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 OZ. Chýbal teda súhlas

povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, čo je jej podstatnou náležitosťou. Exekučný

súd dospel preto k správnemu záveru, že uvedená notárska zápisnica nebola právnym titulom

spôsobilým na exekúciu. K odvolacej námietke oprávnenej, že nemohla reagovať  

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu uviedol, že v štádiu, kedy exekučný súd rozhoduje o žiadosti o udelenie

poverenia, resp. o zastavení exekúcie, nevykonáva dokazovanie, ale vychádza z tvrdení

oprávnenej, z ním predloženého exekučného titulu a z obsahu ním predložených listín.

Nemusí preto nariaďovať pojednávanie a rozhodovať za prítomnosti účastníkov exekučného

konania. V súvislosti so zamietnutím návrhu oprávnenej na prerušenie konania uviedol, že

považuje výklad právnej normy – ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s ústavou. Nebol preto dôvod na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Proti   tomuto uzneseniu krajského súdu   podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne v dovolaní navrhla, aby dovolací

súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie  

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré

bližšie v dovolaní špecifikovala. K prípustnosti a zároveň   dôvodnosti dovolania uviedla, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p., keď súd rozhodol nad rámec

zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), keď o tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo  

(§ 237 písm. d/ O. s. p.) a keď jej súdy svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom

(§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď

súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Svoju argumentáciu podrobne a rozsiahlo v dovolaní rozvinula. V súvislosti s argumentáciou 4   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu

hmotného práva poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.  

I. ÚS 120/2012-12, z ktorého okrem iného vyplýva, že exekučný súd nepreskúmava právny

vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázala  

na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený

o nové ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008  

sa však tento zákon, resp. jeho novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznila, že

ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej

zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,

nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka,  

ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinná na seba

neprevzala žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva  

či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu

oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú

výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho

zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom

rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/

až r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne

právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska

ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal

sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo

považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie  

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Uviedla,

že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné 5   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.  

V odvolaní proti uzneseniu, ktorým odvolací súd jej návrh na prerušenie konania

zamietol uviedla, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), keď

súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok

267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.

Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,

a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,

arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako  

aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Povinná, ani súdny exekútor sa   k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre

odloženie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.

Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených

aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme

integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré

je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej 6   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania   v   zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani v zmysle písm. g/ O. s. p.  

(viď R 61/2013).

V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec

právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom

Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky

neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. Obidve oprávnenou navrhnuté

otázky sa totiž týkajú posúdenia súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom a nie výkladu komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý  

by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade  

s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3  

O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel

k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu 7   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,   e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je

prípustné.

1. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu. Ide

súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ktorú však dovolateľka v predmetnej 8   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

veci nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Jeho

právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v rozpore so zákonom  

po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade exekučným

titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania  

(§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp.

namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona   napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1

Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa  

§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná, lebo súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho

právomoci.

2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

O. s. p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu  

už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom

konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh  

na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný

akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže

začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny

exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie 9   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo

k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p.

3. O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho jej

nebolo umožnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ materiálnu

nevykonateľnosť zistili až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom  

na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda

preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú)

nemožno vykonať. Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania

skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu

(viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010,   3 Cdo 210/2011,  

6 Cdo 135/2012).

10   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul (vyššie uvedenú notársku

zápisnicu) za nespôsobilý sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach

poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.  

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby  

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať  

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd

nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase

rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiž

rozhodol 27. decembra 2011 a novela zákona č. 230/2012 ukladajúca povinnosť nariadiť

pojednávanie nadobudla účinnosť až 8. augusta 2012.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz 11   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru

Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).  

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2  

O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O. s. p.).   Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia

súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. ).   Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

4. K tvrdeniu dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky

boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého

uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis  

a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil 12   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V   dovolacom   konaní   úspešnej   povinnej   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní jej žiadne trovy

nevznikli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej

republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel

k záveru, že v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť.

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné. Oprávnená napadla odvolaním uznesenie krajského súdu vydané týmto súdom

v pozícii odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná. Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil (§   104 ods. 1  

O. s. p. v spojení s § 243 c O. s. p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., so zreteľom na skutočnosť, že

odvolacie konanie bolo zastavené.

13   6 ECdo 168/2013

  6 CoE 50/2013

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júla 2014  

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková