Najvyšší súd
6 ECdo 162/2013
Slovenskej republiky 6 CoE 45/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P.., so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou F. so sídlom v B. v mene a na účet
ktorej koná D.., advokát a konateľ, proti povinnému P., bývajúcemu v T., o vymoženie
281,48 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 8 Er
32/2007, o odvolaní a o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30.
apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 217/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 217/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a.
Konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre
z 30. apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 217/2012 v jeho zamietajúcej časti z a s t a v u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Topoľčany 15. januára 2007
požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov /ďalej len „Exekučný poriadok“/) a to na základe exekučného titulu –
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761)
z 12. septembra 2006, sp. zn. SR 4006/06. Okresný súd Topoľčany poveril súdneho exekútora
JUDr. Milana Striešku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Uznesením z 25. februára 2010 č.k. 8Er/32/2007-14 v spojení s opravným uznesením 2 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
z 28. apríla 2010 č.k. 8Er/32/2007-17 zmenil poverenie na vykonanie exekúcie tak, že
vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora J..
Okresný súd Topoľčany uznesením z 28. augusta 2012, č. k. 8 Er 32/2007-36
exekúciu zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnená a povinný uzavreli
zmluvu o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že
v danom prípade treba preto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (ďalej len OZ), v ustanoveniach
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a výkladové pravidlá smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Bol toho
názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou zmluvného dojednania dodávateľa
a spotrebiteľa, je neplatná, lebo nebola so spotrebiteľom osobitne - individuálne dojednaná,
keďže bola súčasťou formulárovej zmluvy, splývala s ostatnými štandardnými zmluvnými
podmienkami. Spotrebiteľ mohol úverovú zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť
sa zmluvným podmienkam vopred naformulovaným dodávateľom bez toho, aby mal možnosť
náležitým spôsobom posúdiť obsah rozhodcovskej doložky a jej právne dôsledky. K nevyváženosti rozhodcovskej doložky uviedol, že spotrebiteľovi sa ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu odopiera možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
vo všetkých prípadoch, ak oprávnená podá voči nemu žalobu u vopred ňou vybraného
rozhodcovského súdu a že núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu.
Rozhodcovská doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Považoval rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok. Oprávnenou predložený
rozhodcovský rozsudok nie je preto vykonateľný exekučný titul, z ktorého dôvodu exekúciu
zastavil (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Dôvod na zastavenie exekúcie videl exekučný
súd aj v plneniach, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného, ktoré považoval
za právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Nitre uznesením z 30. apríla 2013, sp. zn.
8 CoE 217/2012 uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh na prerušenie konania (ktorý
oprávnená podala v priebehu odvolacieho konania) zamietol. Aj odvolací súd vyhodnotil
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za správny považoval záver 3 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
exekučného súdu, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej
zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ktorý
pri uzatváraní zmluvy nemohol jej obsah ovplyvniť, keďže rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná. Výkon práv oprávnenej podľa uvedenej rozhodcovskej doložky je
v rozpore s dobrými mravmi, ako aj právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, preto bolo
na danú vec dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení
s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade
exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný.
Rozhodcovský súd nemal teda ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania, z ktorého
dôvodu exekučný súd správne exekúciu zastavil. K návrhu oprávnenej na prerušenie
konania uviedol, že nebola preukázaná potreba výkladu komunitárneho práva.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,
aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov
dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie
špecifikovala v podanom dovolaní. K prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania uviedla,
že v konaní súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
lebo nesprávne interpretovali ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“),
2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo rozhodovali
o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase,
keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
3. konali vo veci bez podania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
(§ 237 písm. e/ O.s.p.), 4. odňali oprávnenej možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch“, konali
bez nariadenia pojednávania a vykonali dokazovanie bez jej prítomnosti, čím jej znemožnili
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a že súdy nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné
urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy
sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom 4 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočívajúcom na nesprávnej aplikácii
a interpretácii § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., a tiež Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa názoru dovolateľky, závery
odvolacieho súdu (že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto /vzhľadom na jeho úroveň
informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej
významu) nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá
nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom
prípade je nutné požiadať, o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto
sporu Súdny dvor Európskej únie. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť
daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov
v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
Slovenskej republiky.
Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania. Navrhla, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Dôvodila predovšetkým tým, že súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok
267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku.
Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia,
a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,
arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako
aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
5 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok
pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 243 O.s.p. Následne skúmal dôvodnosť návrhu oprávnenej na prerušenie konania a dospel
k záveru, že v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke, má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov
inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených
aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme
integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré
je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie
o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí
bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor
determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne
nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru
o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho
súdu nezakladá (v takom prípade) procesnú vadu konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani
v zmysle písm. g/ O.s.p. (viď R 61/2013).
6 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
V danom prípade zo spisu vyplýva, že súdy nižších stupňov nevzťahovali na vec
právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyžadovali výklad Súdnym dvorom
Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bližšie špecifikované prejudiciálne otázky
neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. V tejto veci nešlo totiž o prípad
individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky a ostatné dve oprávnenou navrhnuté otázky
sa týkajú posúdenia súladu konkrétnej rozhodcovskej doložky, resp. konkrétneho rozhodnutia
vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nesmerujú k potrebe jednotného výkladu
komunitárneho práva. Nie je preto daný žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené
podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru,
že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). 7 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je
prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
1. Dovolateľka v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.).
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
8 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka namietala
nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže
v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto
dôvodná.
2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu
už bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,
ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh
na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný
akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon
exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže
začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny 9 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bližšie uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
3. Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiž
v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44
Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2
O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
4. Dovolateľka ďalej namieta, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.).
O odňatie možnosti konať pred súdom ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť
dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
(postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať)
procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná
právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu jej práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. 10 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili
splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky).
Skúmaním nekalej povahy rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah
založený právnou skutočnosťou – spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a 58 Exekučného poriadku.
Exekučný súd má totiž povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, sp. zn. 3 Cdo 210/2011, sp. zn. 6 Cdo 135/2012).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná
a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
11 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
Dovolací súd najmä v otázke nevyváženosti rozhodcovskej doložky považuje
za potrebné doplniť, že z jej obsahu je očividné, že zatiaľ, čo oprávnená má zjavne rad výhod
v porovnaní so situáciou, ak by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, je ťažké nájsť nejaké
výhody pre povinného. V rámci právneho vzťahu vzniknutého zo spotrebiteľského úveru,
je to spravidla veriteľ (oprávnená), kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi,
ktorý úver získal. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť
na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil, (rozhodcovské konania a výber
rozhodcu sa uskutočňujú podľa interných pravidiel rozhodcovského súdu, ktoré v čase
uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľom neboli sprístupnené) a tým vylúčiť prejednanie veci
pred súdom, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ
(povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, stráca právo brániť sa voči takýmto
nárokom na riadnom súde v obvode jeho bydliska (ten by bol v prípade sporu pred súdom
v zmysle § 84 a 85 ods. 1 O.s.p. miestne príslušný). Keďže oprávnenou zvolený
rozhodcovský orgán má sídlo v Bratislave (rovnako ako oprávnená), povinný by musel,
na rozdiel od oprávnenej, prekonať značnú vzdialenosť z miesta jeho bydliska do Bratislavy, čím sa značne sťažuje povinnému prístup k spravodlivosti. Povinný nebol oprávnenou riadne
a konkrétne vopred informovaný o dôsledkoch takejto rozhodcovskej doložky. Výsledkom
uplatňovania predmetnej rozhodcovskej doložky zo strany oprávnenej je, že jej nároky ňou
zvolený rozhodcovský orgán priznáva bez akéhokoľvek posúdenia podľa uplatniteľných
právnych predpisov, najmä predpisov na ochranu spotrebiteľa. Pritom neexistujú žiadne
mechanizmy, ktoré by zabezpečovali skutočné dodržiavanie práva, najmä pravidiel
na ochranu spotrebiteľa zo strany rozhodcovského orgánu.
Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
ku škode spotrebiteľa, predstavuje nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach.
Oprávnená odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tiež tým, že súdy vykonali
dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti a tým jej
znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
12 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
prípadne ďalších oprávneným predložených listín. Nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž,
ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Uvedené platí obdobne aj vtedy, ak exekučný súd skúma
otázku vykonateľnosti exekučného titulu v neskorších štádiách exekučného konania.
V posudzovanej veci sa preto oboznamovanie obsahu rozhodcovského rozsudku
a ďalších listín (úverovej zmluvy obsahujúcej rozhodcovskú doložku) zamerané na posúdenie,
či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemuselo vykonať
na pojednávaní, za prítomnosti oprávnenej a povinného. Napokon, rozhodcovský rozsudok
ako aj úverovú zmluvu, ako jediný dôkaz pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom, predkladala súdu oprávnená a teda obsah týchto listín jej
bol bezpochyby známy.
Treba dodať, že z pohľadu „materiálneho“ oprávnená mala možnosť vyjadriť sa k postupu okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku
(odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberal aj krajský súd.
Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil,
že sa konajúce súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj dôvodmi uvádzanými
oprávnenou v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, aj keď nie podľa predstáv
oprávnenej.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že
exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti
do zákona č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je
dôvodová správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou
Exekučného poriadku. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky 13 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
bola listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto
dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného
konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie
platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania
by za týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné
a odporovalo zásade hospodárnosti konania.
5. Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov
a nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú, nie sú vady
konania v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy
nevznikli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky
skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O.s.p.) a dospel k záveru, že
v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.
Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania
vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Oprávnená napadla uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je
daná z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého 14 6 ECdo 162/2013
6 CoE 45/2013
stupňa, ale ako súdom odvolacím. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí
takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243 c O.s.p.) bez toho, aby mohla
byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., so zreteľom na skutočnosť, že
odvolacie konanie bolo zastavené.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2014
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková