6 ECdo 152/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

  U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B., so sídlom v B. v dovolacom konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou V.. so sídlom v B., za ktorú

koná J. advokát a konateľ, proti povinnej T., bývajúcej vo V., o vymoženie 605,13 Eur

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 25 Er 1314/2012, o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31.januára 2013 sp. zn.  

7 CoE 13/2013, takto

  r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

  Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

  O d ô v o d n e n i e

Oprávnený podal súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie peňažného plnenia na podklade pripojeného rozhodcovského rozsudku  

z 20. júla 2012, sp. zn. BW-B/0112/0460 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom

v Bratislave, Trnavská cesta 7. Súdna exekútorka následne požiadala v zmysle § 44  

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) okresný súd

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Nitra (exekučný súd) uznesením z 8. novembra 2012 č. k.  

25 Er 1314/2012-12 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že z rozhodcovského rozsudku,  

na poklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje, vyplýva, že povinná bola zaviazaná  

na splnenie povinnosti z dôvodu, že nesplatila úver poskytnutý jej právnym predchodcom

oprávneného (Poštová banka, a.s.) na základe zmluvy o   úvere. S prihliadnutím na povahu 2   6 ECdo 152/2013

účastníkov a obsah tejto zmluvy dospel k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere

uzavretú podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a na vec treba preto

aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Vychádzal z názoru, že v exekučnom konaní súd je povinný  

už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ex offo posúdiť nekalú

povahu zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky), ktorou je založená právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie,

že rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc konať a rozhodnúť o žalobe na splnenie

povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom, z článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver

(verzia 1/2007), v ktorom je obsiahnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej akékoľvek spory,

ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok (ZoÚ a OP), budú riešené

dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných

sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť,

výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom

zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM)

podľa jeho vnútorných predpisov a že strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné, pričom miestom

rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa exekučného súdu uvedená rozhodcovská

doložka nebola dojednaná individuálne a vytvára v neprospech spotrebiteľa značnú

nerovnováhu práv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená doložka odníma povinnej možnosť   požiadať o riešenie prípadného sporu „štátny súd“, deleguje všetky

právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave, čo môže sťažiť povinnej prístup k súdu.

Dospel preto k záveru, že rozhodcovskú doložku treba považovať za neprijateľnú zmluvnú

podmienku a teda za neplatnú. Takáto rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc

rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, z ktorého dôvodu

oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Žiadosti

súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nevyhovel.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného uznesením z 31. januára 2013 sp. zn.  

7 CoE 13/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil  

so skutkovými a právnymi závermi exekučného súdu. Má za to, že predmetný exekučný titul

je v rozpore so zákonom, keďže celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský

rozsudok je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom 3   6 ECdo 152/2013

zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací súd

výkon práv oprávneného – dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje  

za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, v dôsledku čoho

bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní  

už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, nakoľko súdna exekútorka žiadala vykonať exekúciu na podklade

exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný,

pričom rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Okrem

toho uviedol, že i podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka neprijateľná, lebo spotrebiteľ  

si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

obchodnými podmienkami oprávneného. Mal možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo

podrobiť sa všetkým obchodným zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu. Považoval preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol takúto žiadosť,  

za vecne správne.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol, aby dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu   zmenil   a   poveril   súdnu   exekútorku

vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími

dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa  

§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.   (sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa

konajúce súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci, lebo nesprávne interpretovali

ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje oprávnením určovať existenciu,  

či neexistenciu práva, skúmať podmienky predchádzajúce vzniku exekučného titulu, prípadne

konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Ak tak exekučný súd v danej veci urobil,

konal nad rámec jemu zverených oprávnení. Ďalej namietal, že právoplatný rozhodcovský

rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok

všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť

podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekážkou pre opätovné 4   6 ECdo 152/2013

prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“

Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.

Za neprijateľné považoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie

ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek

tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.. Taktiež namietal,

že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo  

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie možnosti odôvodnil tým, že mu nebolo

umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku

v exekučnom konaní a že prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, že   v exekučnom konaní je exekučný

súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou

úpravou a teda, že z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré

majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne

príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom

prostriedku (zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť   alebo

zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45

zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade

zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod

písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje  

nie na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie považoval nepostačujúce odôvodnenie   rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako  

aj odvolacieho súdu. Namietal, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal možnosť

podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa a že odvolací súd sa vôbec

nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tiež

tým, že súdy nižších stupňov považovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú 5   6 ECdo 152/2013

v zmysle Občianskeho zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali

ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a že záver súdov

nižších stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doložka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou

ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ktoré v čase

dojednania rozhodcovskej doložky nebolo ani účinné.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1

O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

  Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

6   6 ECdo 152/2013

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto

podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm.   b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľ v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci  

(§ 237 písm. a/ O.s.p.)

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

7   6 ECdo 152/2013

Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2  

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal

nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže

v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto

dôvodná.  

2. Dovolateľ v dovolaní tvrdil, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/

O.s.p., lebo konajúce súdy znovu skúmali materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

rozhodcovské konanie a zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže  

sa prejednávať znova.  

Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva

v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje

možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť.   O tú istú vec ide vtedy, keď  

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,  

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je

daný   vtedy,   ak   ten   istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva  

z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva  

z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten

istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,   8   6 ECdo 152/2013

ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,  

či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní

aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu

nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré  

by sa týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako

vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné

konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,  

a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského

rozsudku, je materiálne vykonateľný.

Oprávnený preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie

vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

3.   Podľa názoru oprávneného je konanie súdov nižších stupňov postihnuté aj vadou

podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,

že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné.

Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,  

je treba konanie zastaviť.

Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú 9   6 ECdo 152/2013

oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších

stupňov.

4. Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred

súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať  

aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím  

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.   3 Cdo 209/2008).

Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili

splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora  

na vykonanie exekúcie riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní 10   6 ECdo 152/2013

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd   len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku  

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).  

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu

a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, hoci   pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Podľa názoru dovolacieho súdu ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nie je

opodstatnená.  

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje   11   6 ECdo 152/2013

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď  

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,  

III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdnej exekútorke o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a primerane vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom 12   6 ECdo 152/2013

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnou

exekútorkou. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

5. Dovolateľom namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a   že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné

vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli

zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 13   6 ECdo 152/2013

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2014

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková