6 ECdo 148/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného B.., so sídlom v B. v dovolacom konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou V.. so sídlom v B., za ktorú
koná J. advokát a konateľ, proti povinnému B., bývajúcemu v Ž., o vymoženie
976,25 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn.
5 Er 713/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
z 21. marca 2013 sp. zn. 23 CoE 468/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnený podal súdnej exekútorke Mgr. Jane Sitášovej návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie peňažného plnenia na podklade pripojeného rozhodcovského rozsudku
z 27. apríla 2012, sp. zn. WH-B/0411/0099 vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7. Súdna exekútorka následne požiadala v zmysle § 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) okresný súd
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Partizánske (exekučný súd) uznesením z 2. októbra 2012 č. k.
5 Er 713/2012-13 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že z rozhodcovského rozsudku,
na poklade ktorého sa vykonanie exekúcie navrhuje, vyplýva, že povinný bol zaviazaný
na splnenie povinnosti z dôvodu, že nesplatil úver poskytnutý mu právnym predchodcom 2 6 ECdo 148/2013
oprávneného (Poštová banka, a.s.) na základe zmluvy o úvere. S prihliadnutím na povahu
účastníkov a obsah tejto zmluvy dospel k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
uzavretú podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a na vec treba preto
aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách a výkladové pravidlá Smernice Rady 93/13/EHS
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“).
Vychádzal z názoru, že v exekučnom konaní súd je povinný už pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky
(rozhodcovskej doložky), ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie, že rozhodcovský súd vyvodil svoju
právomoc konať a rozhodnúť o žalobe na splnenie povinnosti vrátiť úver aj s príslušenstvom,
z článku 11.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2007), v ktorom je obsiahnutá
rozhodcovská doložka, podľa ktorej akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere
a obchodných podmienok (ZoÚ a OP), budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe
alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov s tým, že strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že
toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné a že miestom rozhodcovského konania
je Bratislava. Podľa exekučného súdu uvedená rozhodcovská doložka nebola dojednaná
individuálne a vytvára v neprospech spotrebiteľa značnú nerovnováhu práv a povinností
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Doložka je totiž zaradená do obchodných podmienok pre
úver ako súčasť formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy, ktorá splynula s ostatnými
štandardnými podmienkami zmluvy. Povinný mohol zmluvu len odmietnuť ako celok, alebo
sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu.
Uvedená doložka odníma povinnému možnosť požiadať o riešenie prípadného sporu „štátny
súd“, deleguje všetky právomoci len na rozhodcovský súd v Bratislave, čo môže sťažiť
povinnému prístup k súdu. Dospel preto k záveru, že rozhodcovskú doložku treba považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda za neplatnú. Takáto rozhodcovská doložka
nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok,
z ktorého dôvodu oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný
exekučný titul. Žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
nevyhovel.
3 6 ECdo 148/2013
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávneného uznesením z 21. marca 2013 sp. zn.
23 CoE 468/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Mal za to, že exekučný súd pred
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je oprávnený a zároveň aj povinný v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku na návrh alebo aj bez návrhu skúmať, či exekučný titul spĺňa
materiálne a formálne podmienky vykonateľnosti a v prípade, ak zistí rozpor exekučného
titulu so zákonom, musí aj adekvátne procesne zareagovať. Navyše, zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v ustanovení § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok i bez návrhu
z hľadísk vyjadrených v tomto ustanovení, aj čo do jeho materiálnej správnosti. Ustanovenie
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré
umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Pokiaľ bol vo veci vydaný rozhodcovský
rozsudok, ktorý vychádzal z neplatnej rozhodcovskej doložky, exekučný súd už v tomto
štádiu exekučného konania, keď rozhodoval o tom, či exekútorku poverí vykonaním exekúcie
na základe jej žiadosti, túto správne zamietol, a preto považoval uznesenie súdu prvého stupňa
za vecne správne.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal včas dovolanie oprávnený. Navrhol,
aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie, alebo aby uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil dovolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p.; dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p.
(sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa názoru dovolateľa
konajúce súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci, lebo nesprávne interpretovali
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje oprávnením určovať existenciu,
či neexistenciu práva, skúmať podmienky predchádzajúce vzniku exekučného titulu, prípadne
konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Ak tak exekučný súd v danej veci urobil,
konal nad rámec jemu zverených oprávnení. Ďalej namietal, že právoplatný rozhodcovský
rozsudok disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť 4 6 ECdo 148/2013
podkladom pre exekúciu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je teda prekážkou pre opätovné
prejednanie veci. Exekučný súd nie je preto oprávnený skúmať „materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.“
Ak tak exekučný súd v danej veci urobil, konal v rozpore s ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Za neprijateľné považoval ďalej to, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, hoci sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, podanie
ktorého bolo podľa zákona potrebné (§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak napriek
tomu konanie prebehlo, ide o prípad vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p.. Taktiež namietal,
že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie možnosti odôvodnil tým, že mu nebolo
umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní a že prvostupňový i odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia. Nesúhlasil s názorom exekučného súdu, že v exekučnom konaní je exekučný
súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou
úpravou a teda, že z úradnej moci je oprávnený rozhodovať o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky. Podľa oprávneného exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie.
Pri skúmaní dôvodov zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne
príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku (zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo
zmeniť výrok rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45
zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade
zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, včítane dôvodu uvedeného pod
písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje
nie na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Za porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie považoval nepostačujúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako
aj odvolacieho súdu. Namietal, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia nemal možnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa a že odvolací súd sa vôbec
nezaoberal ani tými odvolacími dôvodmi, ktoré v odvolaní uviedol. Dovolanie odôvodnil tiež
tým, že súdy nižších stupňov považovali nesprávne zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú 5 6 ECdo 148/2013
v zmysle Občianskeho zákonníka a tak na uvedený zmluvný vzťah nesprávne aplikovali
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku a že záver súdov
nižších stupňov, podľa ktorého rozhodcovská doložka ja neplatná, je nesprávnou aplikáciou
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ktoré v čase
dojednania rozhodcovskej doložky nebolo ani účinné.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil 6 6 ECdo 148/2013
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľ v dovolaní namieta, že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci
(§ 237 písm. a/ O.s.p.)
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc 7 6 ECdo 148/2013
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal
nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže
v predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1 Exekučného poriadku), súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je preto
dôvodná.
2. Dovolateľ v dovolaní tvrdil, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p., lebo konajúce súdy znovu skúmali materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovské konanie a zmluvu, na základe ktorej bol vydaný.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže
sa prejednávať znova.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) patrí k procesným podmienkam konania a jej
existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva
v tom, že právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje
možnosť totožnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých už bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva
z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten
istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade,
ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania,
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní
aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
8 6 ECdo 148/2013
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že predmetnému exekučnému konaniu
nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré
by sa týkalo tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou bolo skončené inak, ako
vymožením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné
konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní,
a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského
rozsudku, je materiálne vykonateľný.
Oprávnený preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p..
3. Podľa názoru oprávneného je konanie súdov nižších stupňov postihnuté aj vadou
podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým,
že nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo
potrebné.
Podľa dovolacieho súdu o takúto vadu v posudzovanej veci nejde.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd, ale v danej veci, začal konať na základe žiadosti súdnej exekútorky
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnený uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších
stupňov.
4. Oprávnený v dovolaní tiež namieta, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
9 6 ECdo 148/2013
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax
je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať
aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn.
3 Cdo 209/2008).
Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
(resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani
neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil v svojom dovolaní
dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje
oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie
posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku 10 6 ECdo 148/2013
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu
a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto rozhodnutie neboli splnené zákonné
predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti
oprávnenému pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolacieho súdu ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného
odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nie je
opodstatnená.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď 11 6 ECdo 148/2013
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,
III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a primerane vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávneného
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnou
exekútorkou. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,
neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávneného.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd 12 6 ECdo 148/2013
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
5. Dovolateľom namietané ďalšie vady t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími
dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a neboli
zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
oprávneného podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júla 2014 Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Daniela Švecová, v.r. Zuzana Pudmarčíková predsedníčka senátu