6 ECdo 147/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 CoE 32/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., P. 25, I.: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., G. 4, B., v mene ktorej
koná ako konateľ advokát D.. J.. B. F., P.., proti povinnému B. Ž., bývajúcemu v M. N. H. 78,
o vymoženie 355,50 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves
pod sp. zn. 3 Er 178/2003, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach z 26. februára 2013 sp. zn. 13 CoE 452/2012 takto
r o z h o d o l:
I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e.
II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
III. Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 10 710 Sk (355,50 EUR)
s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej 6 CoE 32/2013
len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica
z 5. septembra 2003 č. N 3025/2003, NZ 78004/2003.
Exekučný súd uznesením z 3. augusta 2012 č. k. 3 Er 178/2003-19 exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň ju zastavil, zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora a rozhodol
o trovách exekúcie. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť
exekučným titulom, keďže advokát M.. T. K. splnomocnil svojho advokátskeho koncipienta
M.. B. Ž. na uznanie záväzku bez toho, aby mal k tomu súhlas povinného. M.. Ž. takto pri
zhotovovaní zápisnice konal bez plnomocnenstva a nemohol platne zaviazať povinného
z notárskej zápisnice. Poukázal i na kolíziu záujmov medzi povinným ako
splnomocniteľom a splnomocnencom M.. K..
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej
aj „odvolací súd“) uznesením z 26. februára 2013 sp. zn. 13 CoE 452/2012 zamietol návrh
oprávnenej na prerušenie konania, uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, potvrdil, odmietol odvolanie proti výroku o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie uznesenia o zastavení exekúcie odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, že výber
splnomocnenca (M.. K.) oprávnenou nedáva dostatočnú záruku, že tento bude zastupovať
záujmy povinného. Existujúci rozpor záujmov medzi zástupcom a zastúpeným (povinným)
vylučuje možnosť vzniku platnej dohody o plnomocenstve.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie.
Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla
potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie
exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/ a f/
O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a že účastníkom
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla,
aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní
špecifikovaných prejudiciálnych otázok.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej,
pričom dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená 6 CoE 32/2013
podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré
smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie
krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané
v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa,
ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému
rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.
II. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1
O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal
či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane
platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý
je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej veci.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor
Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy
EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd
proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,
je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca
sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je
relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné
pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva
Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej
judikatúry v rámci Spoločenstva“.
6 CoE 32/2013
V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky: 1. či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať
aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky
a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok
nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej
veci relevantné, pretože sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky č. 1
ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie notárskej
zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinným, a v prípade otázky
č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom. Dovolací
súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych
otázok zamietol.
III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce 6 CoE 32/2013
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu
s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola
dôvodná.
Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne
rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité.
Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád
v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda nesprávne právne posúdenie
veci.
6 CoE 32/2013
Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred
súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania
spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide
predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať
procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným
rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť
aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného
konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,
čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však
nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.
Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku
zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekučného
konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.
S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd považovali notársku zápisnicu
za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva
udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach
na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že notárska zápisnica odporovala zákonu
aj z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi
M.. T. K. bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve o úvere, pričom išlo
o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť bola daná tým, že nešlo
o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou, resp. obsahom
formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a že táto podmienka zjavne spôsobovala
nevyváženosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech povinného
ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie rýchleho
exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila povinnému
v predtlači zmluvy o úvere.
6 CoE 32/2013
Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť
konať pred súdom.
Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov možno považovať za dostatočné. Podľa
názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco
odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho
zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice
ako exekučného titulu.
K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že
exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona
č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová
správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného
poriadku.
Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1
písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané
dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s odvolacím
a dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2014
6 CoE 32/2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková