6 ECdo 147/2013

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   6 CoE 32/2013  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom v B., P. 25, I.: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., G. 4, B., v mene ktorej

koná ako konateľ advokát D.. J.. B. F., P.., proti povinnému B. Ž., bývajúcemu v M. N. H. 78,

o vymoženie 355,50 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves

pod sp. zn. 3 Er 178/2003, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach z 26. februára 2013 sp. zn. 13 CoE 452/2012 takto

r o z h o d o l:

I.   Odvolacie konanie   z a s t a v u j e.

II.   Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

III. Dovolanie   o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoženie sumy 10 710 Sk (355,50 EUR)

s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej     6 CoE 32/2013

len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica  

z 5. septembra 2003 č. N 3025/2003, NZ 78004/2003.

Exekučný súd uznesením z 3. augusta 2012 č. k. 3 Er 178/2003-19 exekúciu vyhlásil  

za neprípustnú a zároveň ju zastavil, zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora a rozhodol

o trovách exekúcie. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť

exekučným titulom, keďže advokát M.. T. K. splnomocnil svojho advokátskeho koncipienta

M.. B. Ž. na uznanie záväzku bez toho, aby mal k tomu súhlas povinného. M.. Ž. takto pri

zhotovovaní zápisnice konal bez plnomocnenstva a nemohol platne zaviazať povinného

z notárskej zápisnice. Poukázal i na kolíziu záujmov medzi povinným ako

splnomocniteľom a splnomocnencom M.. K..

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (ďalej  

aj „odvolací súd“) uznesením z 26. februára 2013 sp. zn. 13 CoE 452/2012 zamietol návrh

oprávnenej na prerušenie konania, uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, potvrdil, odmietol odvolanie proti výroku o návrhu  

na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách odvolacieho konania. Potvrdenie uznesenia o zastavení exekúcie odôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, že výber

splnomocnenca (M.. K.) oprávnenou nedáva dostatočnú záruku, že tento bude zastupovať

záujmy povinného. Existujúci rozpor záujmov medzi zástupcom a zastúpeným (povinným)

vylučuje možnosť vzniku platnej dohody o plnomocenstve.  

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie.

Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla

potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie

exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími

dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa

§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/ a f/  

O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, že v tej istej veci  

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, a že účastníkom

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla,  

aby dovolací súd konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní

špecifikovaných prejudiciálnych otázok.

I.   Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej,

pričom dospel k záveru, že na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená   6 CoE 32/2013

podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré

smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie

krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané

v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa,  

ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému

rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.

II.   Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1  

O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

  Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane

platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, že

požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, že je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý  

je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť

jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie  

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy

EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,  

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je

relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že

správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

  6 CoE 32/2013

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky: 1. či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať  

aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,

teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky  

a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto

zmluvy a 2. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také

rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok

nevyžaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej

veci relevantné, pretože sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky č. 1

ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie notárskej

zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinným, a v prípade otázky  

č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom. Dovolací

súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych

otázok zamietol.  

III.   V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce   6 CoE 32/2013

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,  

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,  

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že

bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu

s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola

dôvodná.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekážke právoplatne

rozhodnutej veci, resp. v prekážke začatého konania, boli zjavne nedôvodné a nenáležité.

Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, že dovolateľka aj v prípade týchto vád

v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu príslušných ustanovení

Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda nesprávne právne posúdenie

veci.  

  6 CoE 32/2013

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí možnosti oprávnenej konať pred

súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide

predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť uplatňovať

procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným

rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môže byť  

aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného

konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia,  

čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však

nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní.  

Dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd  

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku

zápisnicu,   bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v každom štádiu exekučného

konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom   a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom.

S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd považovali notársku zápisnicu  

za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva

udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach  

na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, že notárska zápisnica odporovala zákonu  

aj z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi

M.. T. K. bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve o úvere, pričom išlo

o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť bola daná tým, že nešlo

o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou, resp. obsahom

formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a že táto podmienka zjavne spôsobovala

nevyváženosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech povinného  

ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie rýchleho

exekučného titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila povinnému

v predtlači zmluvy o úvere.  

  6 CoE 32/2013

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá možnosť

konať pred súdom.

Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov možno považovať za dostatočné. Podľa

názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco

odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho

zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice  

ako exekučného titulu.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že

exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona  

č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová

správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného

poriadku.  

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1  

písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení   s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané

dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s odvolacím  

a dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 20. júna 2014  

  6 CoE 32/2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková