6 ECdo 1/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenskej konsolidačnej, a.s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, IČO: 35 776 005, proti povinnému P. G., bývajúcemu v T., o vymoženie 182,55 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 61 Er 3287/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trenčíne z 28. septembra 2012 sp.zn. 16 CoE 122/2012 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdnemu exekútorovi bol 24. októbra 2011 doručený návrh oprávnenej
na vykonanie exekúcie na základe „Rozhodnutia o priestupku“, ktoré vydalo Okresné
riaditeľstvo PZ v Trenčíne, Okresný dopravný inšpektorát v Myjave dňa 15. októbra 2008
pod č.p.: ORP-188/P-DI-MY-2008, (ďalej len „exekučný titul“) a ktorým bola povinnému
uložená pokuta 7 000 Sk.
Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „Exekučný súd“)
uznesením z 2. decembra 2011 č.k. 61 Er 3287/2011-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzajúc zo zistenia, že exekučný titul
nadobudol vykonateľnosť 31. októbra 2008 (uplynutím pätnásťdňovej lehoty na splnenie
uloženej povinnosti), dospel k záveru, že exekúciu bolo možné nariadiť najneskôr
do 31. októbra 2011. Tento záver odôvodnil ustanovením § 41 ods. 2 písm. f) zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanovením
§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní [(správny poriadok), ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“], v zmysle ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch
rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
oprávnenej uznesením z 28. septembra 2012 sp.zn. 16 CoE 122/2012 uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil. Potvrdenie prvostupňového uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou. V odôvodnení uviedol, že trojročná lehota v zmysle § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. je
lehotou prekluzívnou, čo znamená, že po jej uplynutí nemožno výkon rozhodnutia nariadiť.
Pre určenie jej zachovania nie je právne významné začatie exekučného konania (doručením
návrhu na exekútorský úrad), ale nariadenie výkonu rozhodnutia orgánom uskutočňujúcim
tento výkon. V prípade exekúcie podľa Exekučného poriadku je nariadením výkonu
rozhodnutia vydanie poverenia na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. V čase vydania
prvostupňového uznesenia už bola táto lehota uplynutá.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená (ďalej aj len
„dovolateľka“) dovolanie. Žiadala, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu
jeho žiadosti nevyhoveli, odňali jej možnosť domôcť sa zákonným spôsobom výkonu
vykonateľného exekučného titulu. Tým jej znemožnili pred súdom konať, čo zakladá
prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa jej názoru súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali
ustanovenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska uplynutia
prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie,
ale vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Termín „výkon rozhodnutia možno nariadiť“
sa dostal do znenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 novelizáciou tohto predpisu vykonanou
zákonom č. 527/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. apríla 2004. Použitie tohto termínu bolo v tomto
čase v súlade s vtedy platnými a účinnými ustanoveniami Občianskeho súdneho o výkone
rozhodnutia a aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o výkone rozhodnutia
správnymi orgánmi, pričom oprávnený si mohol vybrať, či podá návrh na súdny výkon
rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, alebo návrh
na výkon rozhodnutia samotným správnym orgánom. Súčasnej platnej právnej úprave núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí však použitie uvedeného termínu už
nekorešponduje. Exekučný poriadok upravujúci podmienky núteného výkonu rozhodnutí
nepozná termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“. Výklad, podľa ktorého
pod nariadením výkonu rozhodnutia treba rozumieť vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. vydanie upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom, vystavuje
oprávneného značnej právnej neistote, pretože jeho právo na súdnu ochranu a na výkon
vykonateľného rozhodnutia robí závislým od konania, resp. nekonania súdneho exekútora
a exekučného súdu, ktoré oprávnený nemá možnosť ovplyvňovať. Pätnásťdňové lehoty
pre súdneho exekútora na podanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a pre súd na udelenie poverenia sú totiž lehoty procesné, a v prípade upovedomenia o začatí
exekúcie zákon žiadnu lehotu pre súdneho exekútora ani neustanovuje.
Za odňatie možnosti konať pred súdom označila aj neurčitosť a nezrozumiteľnosť
odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu výlučne iba vtedy, ak
to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239
O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], alebo len v prípade výskytu zákonom
osobitne vymenovaných procesných vád (viď § 237 O.s.p.). Z právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania v Občianskom súdnom poriadku je zrejmé, že zákonodarca zámerne
vytvoril priestor len na nápravu niektorých nesprávností, ku ktorým dochádza v občianskom
súdnom konaní; v dôsledku toho bezpochyby pripustil aj to, že určité rozhodnutia nebude
možné napadnúť dovolaním. Na tento zámer zákonodarcu musí dovolací súd pri posudzovaní
prípustnosti dovolania prihliadať; zároveň musí mať na zreteli základnú ideu všetkých
mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má dovolací súd
posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Úspech každého dovolania je vždy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho
súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následným
(sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací
súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu nedovoľuje
postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k vecnému posúdeniu napadnutého
rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané. Keby dovolací súd vecne preskúmal
rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon.
Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento
opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska úplnosti skutkových a správnosti právnych záverov a výstižnosti ich vyjadrenia či
opísania alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,
že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho
súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezaložila na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali
zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, či znemožnili jej urobiť niektorý procesný
úkon a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať
pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti
a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých
v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky
nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že po doručení návrhu
na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna)
lehota uvedená v ustanovení § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237
písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu
správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci
oprávnenej odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka ďalej tvrdila, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti
vyplývajúce z § 157 O.s.p. a že jeho údajná nepreskúmateľnosť zakladá procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. I keď prvostupňové uznesenie podľa názoru dovolacieho súdu nespĺňalo požiadavky na presvedčivé odôvodnenie (pretože prvostupňový
súd svoj právny záver o nespôsobilosti exekučného titulu byť predmetom exekúcie podľa
Exekučného poriadku v spojitosti s ustanovením § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. bližšie
nevysvetlil a nedoložil prakticky žiadnou argumentáciou), nebolo týmto nedostatkom
postihnuté aj uznesenie odvolacieho súdu. Tým, že odvolací súd uviedol vlastné dôvody
pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, bol
zároveň odstránený nedostatok riadneho odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa.
Z hľadiska požiadaviek na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia bolo postačujúce,
ak odvolací súd svoj záver, podľa ktorého v exekučnom konaní treba pod nariadením výkonu
rozhodnutia rozumieť vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, vysvetlil úvahou, že
exekučné konanie síce začína už doručením návrhu, avšak samotný výkon exekúcie začína, až
po vydaní poverenia súdnemu exekútorovi. Námietka dovolateľky o odňatí možnosti konať
pred súdom nepreskúmateľnosťou uznesenia odvolacieho súdu preto nebola dôvodná.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd
vzhľadom na to jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. augusta 2013 JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší
súd“) z 21. augusta 2013 sp.zn. 6 ECdo 1/2013.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté dovolanie oprávnenej pre neprípustnosť.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f) O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
Súdna prax Najvyššieho súdu vykladá ustanovenie § 237 písm. f) O.s.p. extenzívne.
Zastáva totiž názor, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (por. napr. R 23/1994,
R 50/1997, R 5/2005, R 6/2008, R 37/2011). Za takéto rozhodnutia sa považujú procesné
rozhodnutia, ktorých dôsledkom je skončenie konania bez rozhodnutia v merite veci alebo
bez meritórneho posúdenia opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia, ak sú
nesprávne. Najčastejšie ide o uznesenia o odmietnutí podania, alebo o zastavení konania
pre nesplnenie niektorej procesnej podmienky, alebo o odmietnutí odvolania. Ak takéto
rozhodnutia nie sú správne, odníma sa nimi účastníkovi konania procesné právo na rozhodnutie o veci samej, teda o predmete sporu (merite veci), alebo procesné právo
na preskúmanie odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní.
Rozhodnutie je pritom nesprávne vtedy, ak vychádza z nesprávnych skutkových záverov
a na ne nadväzujúcich nesprávnych právnych záverov, alebo ak je výsledkom nesprávnej aplikácie, prípadne interpretácie práva, a to či už procesnoprávnych alebo hmotnoprávnych
predpisov.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Ak
by Najvyšší súd vykladal uvedené ustanovenie reštriktívne, t.j. tak, že k odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť len procesným postupom súdu, nie však aj samotným
rozhodnutím, rezignoval by tým na svoju základnú úlohu, ktorou je primárna ochrana
ústavnosti všeobecnými súdmi. Táto ochrana by sa tak v rozpore s princípom subsidiarity jej
poskytovania Ústavným súdom Slovenskej republiky presúvala na tento súd, so všetkými
z toho vyplývajúcimi negatívnymi dôsledkami (napr. neúnosné zaťažovanie Ústavného súdu
Slovenskej republiky ústavnými sťažnosťami vytýkajúcimi odmietnutie poskytnutia súdnej
ochrany práva).
Právo na súdnu ochranu, ako súčasť práva na spravodlivý proces, zahŕňa aj právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia, teda aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli
povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá
nebola splnená dobrovoľne (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 5/2000,
z 13. júla 2000). Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V zmysle ustanovenia
§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným dôsledkom právoplatného uznesenia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí byť zastavenie
exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania v konečnom
dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu
spravodlivosti.
Z hľadiska prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodujúce, či nesprávnosť
takéhoto rozhodnutia je dôsledkom nesprávnej aplikácie alebo interpretácie procesnoprávnych
alebo hmotnoprávnych predpisov. Rozhodujúce je to, že takýmto nesprávnym rozhodnutím sa oprávnenému odníma právo na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, a teda právo
na naplnenie ochrany priznanému subjektívnemu právu. Napokon nesprávne zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je i tak v prvom rade výsledkom
nesprávnej aplikácie procesného ustanovenia obsiahnutého v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojitosti s inými ustanoveniami, a to prípadne aj iného právneho predpisu, či už
procesnoprávnej alebo hmotnoprávnej povahy.
Keďže k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj samotným rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je
nevyhnutné zaoberať sa správnosťou tohto rozhodnutia, teda aj správnosťou jeho právnych
záverov. Posudzovanie ich správnosti je v takomto prípade výnimkou zo zásady, podľa ktorej
sa dovolací súd zaoberá právnym posúdením veci, len ak je dovolanie prípustné. Prípadná
nesprávnosť týchto právnych záverov zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného
dovolania, pretože výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom
samotným rozhodnutím.
V prejednávanej veci preto otázka správnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko
k právnemu záveru tohto súdu, podľa ktorého označený exekučný titul nie je spôsobilým
exekučným titulom, pretože do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na splnenie v ňom
uloženej povinnosti nebol nariadený jeho výkon v zmysle nevydania poverenia na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi.
Podľa môjho názoru otázku spôsobilosti exekučného titulu odvolací súd neposúdil
správne. So zreteľom na skutočnosť, že Exekučný poriadok nepozná „nariadenie výkonu
rozhodnutia“, je potrebné interpretáciou dať odpoveď na otázku, s akou skutočnosťou má byť
spájané zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť nariadený výkon správneho
rozhodnutia, ak jeho splnenie má byť vynútené exekúciou podľa Exekučného poriadku.
Pri riešení tejto otázky treba vychádzať z účelu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. a z príkazu vyplývajúceho z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa uvedeného ustanovenia v znení do 31. decembra 2003 rozhodnutie (správne rozhodnutie ako výsledok
činnosti správneho orgánu) bolo možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty
určenej na splnenie v ňom uloženej povinnosti. Novelou vykonanou zákonom č. 527/2003
Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2004 bolo toto ustanovenie zmenené tak, že výkon
rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie
v ňom uloženej povinnosti. Dôvodová správa k tomu uvádzala, že poznatky z praxe
signalizujú, že trojročná lehota na výkon rozhodnutia (teda na jeho realizáciu) je v niektorých
prípadoch nedostatočná, preto dochádza k zmene § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. tak, že
výkon rozhodnutia netreba v trojročnej lehote realizovať, ale ho treba v tejto lehote iba
nariadiť. Účelom uvedeného ustanovenia je časové obmedzenie spôsobilosti správneho
rozhodnutia byť exekučným titulom s cieľom iniciovať jeho realizáciu v primeranom čase.
Trojročná lehota, v ktorej možno nariadiť výkon správneho rozhodnutia, je vlastnosťou tohto
exekučného titulu. Pokiaľ je v tejto lehote nariadený jeho výkon, zachováva si spôsobilosť
byť exekučným titulom.
V čase účinnosti novely vykonanej zákonom č. 527/2003 Z.z. bolo možné správne
rozhodnutie vykonať súdnym výkonom rozhodnutia, výkonom rozhodnutia správnym
orgánom a exekúciou súdnym exekútorom. Termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“ poznal v tom čase len Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 261. Podľa zákona č. 71/1967 Zb.
sa začatie výkonu rozhodnutia správnym orgánom len oznamovalo a uskutočňovalo sa
na základe exekučného príkazu, a Exekučný poriadok takýto termín vôbec nepoužíval. V čase
vydania exekučného titulu v predmetnej veci platná právna úprava už neumožňovala
a neumožňuje súdny výkon správneho rozhodnutia, a teda ani „nariadenie výkonu
rozhodnutia“ súdom (§ 261 O.s.p. bol s účinnosťou od 1. septembra 2005 zrušený). V prípade
núteného výkonu správneho rozhodnutia exekúciou podľa Exekučného poriadku je preto
potrebné tento termín interpretovať tak, aby bol zachovaný účel a cieľ ustanovenia § 71 ods. 3
zákona č. 71/1967 Zb. a zároveň aby takáto interpretácia bola ústavne súladná.
Zastávam názor, že výklad zvolený odvolacím súdom, podľa ktorého pod „nariadením
výkonu rozhodnutia“ treba v exekúcii vykonávanej podľa Exekučného poriadku rozumieť
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nie je ústavne súladný.
Rovnako tak nie je ústavne súladný ani výklad stotožňujúci uvedený termín s podaním
žiadosti o udelenie takéhoto poverenia, resp. vydaním upovedomenia o začatí exekúcie alebo
s vydaním exekučného príkazu.
Vo všetkých týchto prípadoch by totiž zachovanie trojročnej lehoty, v ktorej má byť
nariadený výkon správneho rozhodnutia, a teda zachovanie jeho spôsobilosti byť exekučným
titulom, bolo závislé na náhodilej udalosti, ktorú by účastník exekučného konania
– oprávnený – nemohol ovplyvniť. Pre vydanie upovedomenia o začatí exekúcie Exekučný
poriadok neurčuje žiadnu lehotu, pričom náhodilosť nemožno vylúčiť ani v rámci plynutia
procesnej pätnásťdňovej lehoty na podanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. v rámci plynutia rovnakej lehoty na jeho vydanie. Podmienenie osudu
vymáhaného práva okolnosťami, ktoré oprávnený nemá vo svojej moci, a ktoré závisia
od toho, kedy súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
resp. kedy vydá upovedomenie o začatí exekúcie, prípadne kedy exekučný súd udelí
poverenie na vykonanie exekúcie, odporuje základnému princípu materiálneho právneho
štátu, a to princípu právnej istoty a z neho vyvoditeľných princípov legitímneho očakávania
a predvídateľnosti právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.
Naopak za ústavne súladný, a teda rešpektujúci uvedené princípy, považujem taký
výklad, podľa ktorého pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu
správneho rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť začatie
exekučného konania, ktoré v zmysle § 36 ods. 1 tohto predpisu začína podaním návrhu
na vykonanie exekúcie. To znamená, že pokiaľ oprávnený najneskôr do troch rokov
od uplynutia lehoty určenej v správnom rozhodnutí na splnenie uloženej povinnosti podá
návrh na jeho nútený výkon vykonaním exekúcie, zachováva si toto rozhodnutie spôsobilosť
byť exekučným titulom. Takáto interpretácia zodpovedá aj klasickej právnej zásade
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Ak totiž oprávnený má niesť zodpovednosť
za neustráženie si svojho práva, potom musí byť ustráženie tohto práva závislé od jeho vôle
po celú dobu danú mu zákonom k dispozícii.
Pretože oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie 24. októbra 2011, teda pred
uplynutím trojročnej lehoty vyplývajúcej z ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1969 Zb.,
zachovalo si vykonávané rozhodnutie spôsobilosť byť exekučným titulom. Uznesenie
odvolacieho súdu vychádzajúceho z iného právneho záveru bolo preto nesprávne a majúce
za následok odňatie možnosti oprávnenej konať pred súdom v zmysle odňatia jej práva domáhať sa výkonu vykonateľného rozhodnutia. Uznesenia odvolacieho súdu i exekučného
súdu mali byť preto zrušené a vec mala byť vrátená exekučnému súdu na ďalšie konanie.
V Bratislave 21. augusta 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Ivana Machyniaka
k odôvodneniu rozhodnutia
Podľa § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov pripájam toto odlišné stanovisko k dôvodom uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. augusta 2013 sp.zn. 6 ECdo 1/2013:
Stotožňujem sa s výrokom rozhodnutia najvyššieho súdu.
Moje odlišné stanovisko smeruje k odôvodneniu uznesenia v tej jeho časti, v ktorej
najvyšší súd dospieva k záveru, že námietky oprávnenej proti záverom odvolacieho
(exekučného) súdu, ktoré sa stali podkladom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa obsahu sa týkajú právneho posúdenia
veci, ktoré ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., a preto tieto
námietky nevedú k prípustnosti dovolania (správnosť záveru odvolacieho súdu v otázke
spôsobilosti exekučného titulu z pohľadu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok – ďalej len „Správny poriadok“) už potom neposudzoval).
1/ K odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho súdu
V danej veci vychádzam z toho, že podkladom na vykonanie exekúcie bolo
rozhodnutie vydané správnym orgánom (Rozhodnutie o priestupku z 15. októbra 2008), že
pre výkon správneho rozhodnutia platí ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku a že
uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje nielen na výkon rozhodnutia v správnom konaní,
ale ho treba aplikovať aj na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 235/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok – ďalej len „Exekučný poriadok“).
Ďalej vychádzam z toho, že exekučný súd, ako aj odvolací súd správne posudzovali už
v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, či výkon rozhodnutia (exekúcia) (ne)bol nariadený v lehote uvedenej v § 71 ods. 3
Správneho poriadku (lehota v tomto zákonnom ustanovení je lehotou prekluzívnou, na ktorú
je súd povinný prihliadnuť ex offo) ako jednej z podmienok viesť nútený výkon rozhodnutia.
Ak totiž uplynie lehota troch rokov, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia vydaného správnym orgánom nariadiť, toto rozhodnutie už nemôže byť podkladom pre výkon
rozhodnutia (exekúciu).
Judikatúra je ustálená v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky. Procesným následkom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je totiž zastavenie exekučného konania (§ 44
ods. 3 Exekučného poriadku).
Kľúčovým momentom pre posúdenie možného porušenia oprávnenou označeného
práva rozhodnutím odvolacieho (exekučného) súdu, bola preto pre mňa odpoveď na otázku, či
záver súdov o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia z dôvodu uplynutia
trojročnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné najneskôr výkon rozhodnutia (exekúciu)
nariadiť (§ 71 ods. 3 Správneho poriadku), a teda straty spôsobilosti správneho rozhodnutia
byť exekučným titulom, je alebo nie je správny. Prípadná nesprávnosť súdmi prijatých
právnych záverov zakladá totiž prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania, lebo
výsledkom ich nesprávnosti je odňatie možnosti konať pred súdom samotným rozhodnutím.
Bolo preto nevyhnutné správnosť týchto záverov odvolacieho (exekučného) súdu preskúmať.
2/ K záverom odvolacieho (exekučného) súdu
Podľa môjho názoru, exekučný i odvolací súd správne na vec aplikovali ustanovenie
§ 71 ods. 3 Správneho poriadku, keď v čase vydania správneho rozhodnutia osobitný zákon –
zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, už neustanovoval inak (novela tohto zákona vykonaná
zákonom č. 298/2008 Z.z. účinná od 1. septembra 2008 vypustila z ustanovenia § 88 prvý
odsek).
Podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení do 31. decembra 2003 rozhodnutie bolo
možné vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej
povinnosti, pričom výkon rozhodnutia sa musel v tejto lehote aj skončiť. Novela vykonaná
zákonom č. 527/2003 Z. z. účinná od 1. januára 2004 zmenila toto ustanovenie tak, že výkon
rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie
uloženej povinnosti. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu poznatky z praxe signalizujú, že v niektorých prípadoch je táto lehota na výkon rozhodnutia nedostatočná.
V mnohých veciach sa totiž stávalo, že v tejto lehote sa konania nestihli skončiť, pričom
procesným následkom uplynutia tejto lehoty bolo zastavenie konania o výkon. Účelom tejto
novely bolo teda zmeniť uvedené zákonné ustanovenie tak, aby výkon rozhodnutia nemusel
byť v trojročnej lehote realizovaný (skončený), ale po prijatej novele postačuje, aby bol výkon
rozhodnutia v tejto lehote nariadený. Táto novela v § 72 ods. 2 výslovne ustanovila možnosť
uskutočniť výkon rozhodnutia vydaného v správnom konaní aj podľa Exekučného poriadku.
Súčasne v ustanovení § 77 ods. 2 stanovila, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje na základe
exekučného príkazu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza, že s výnimkou
Správneho poriadku ostatné procesné predpisy upravujú aj otázku formy, ktorou sa výkon
rozhodnutia nariaďuje. V predloženom návrhu sa preto predpokladá forma jednostranného
rozhodnutia - exekučného príkazu, ktorá bola zákonodarcom aj prijatá.
Z uvedeného možno vyvodiť, že ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom
konaní, nariaďuje sa formou vydania exekučného príkazu. Práve vydanie exekučného príkazu
je podľa môjho názoru rozhodujúcou skutočnosťou, s ktorou je potrebné spájať zachovanie
trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku. Ak teda k nariadeniu výkonu
rozhodnutia vydaním exekučného príkazu dôjde najneskôr v lehote troch rokov po uplynutí
lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, zachováva si rozhodnutie správneho orgánu
spôsobilosť byť podkladom pre výkon rozhodnutia; v opačnom prípade túto vlastnosť stráca
a vo výkone rozhodnutia nemožno pokračovať. Tento názor napokon zastáva aj sama
dovolateľka, ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje v správnom konaní podľa piatej časti
Správneho poriadku.
V zmysle uvedeného možno uzavrieť, že podľa Správneho poriadku za okamih
nariadenia výkonu rozhodnutia treba považovať deň vydania exekučného príkazu a nie deň,
kedy správny orgán začne konanie o výkon na základe návrhu účastníka konania alebo
na podnet správneho orgánu (§ 72 ods. 1 Správneho poriadku).
Pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“ Exekučný poriadok nepozná. Tento pojem,
ktorý upravoval Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 261, sa však aj v konaní podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vždy spájal s vydaním rozhodnutia, a to vo forme
uznesenia. Rovnako tomu musí byť aj v prípade podľa Exekučného poriadku. Napokon,
slovo „nariadiť“ podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1987 znamená, „dať príkaz“. Zastávam názor, že v prípade, ak sa výkon
rozhodnutia vydaného v správnom konaní uskutočňuje podľa Exekučného poriadku, treba
pri výklade ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho poriadku postupovať rovnako ako v prípade,
ak sa výkon rozhodnutia uskutočňuje podľa piatej časti Správneho poriadku. Niet žiadneho
dôvodu k tomu, aby v takomto prípade bol výklad citovaného zákonného ustanovenia iný
v tom zmysle, že pod „nariadením výkonu rozhodnutia“, v prípade núteného výkonu
správneho rozhodnutia v exekúcii podľa Exekučného poriadku, treba rozumieť „začatie
exekučného konania“. Dospievam preto k záveru, že aj v prípade, ak sa uskutočňuje výkon
rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa Exekučného poriadku, treba za okamih
nariadenia výkonu rozhodnutia (exekúcie) považovať deň vydania exekučného príkazu
v zmysle § 52 Exekučného poriadku. Správnosť tohto záveru možno doložiť aj právnou
úpravou exekučného príkazu v Exekučním řádu Českej republiky, ktorý v ustanovení § 47
ods. 2 uvádza, že „exekuční příkaz má účinky nařízení výkonu rozhodnutí podle občanského
soudního řádu“.
V danej veci trojročná prekluzívna lehota počítaná od uplynutia lehoty určenej
v správnom rozhodnutí pre splnenie uloženej povinnosti uplynula 31. októbra 2011. V tejto
lehote exekúcia súdnym exekútorom nariadená nebola. Odvolací súd (rovnako aj exekučný
súd) dospel preto k správnemu záveru, že vykonávané správne rozhodnutie nemôže byť
pre uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku podkladom
pre exekúciu, z ktorého dôvodu bola správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietnutá.
Vychádzajúc z uvedených skutočností som dospel k záveru, že dovolanie oprávnenej
nie je dôvodné a že exekučný súd zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a odvolací súd potvrdením jeho rozhodnutia, oprávnenej
neodňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K argumentu oprávnenej, že uvedeným výkladom ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho
poriadku sa právna istota oprávnenej osoby neposilnila, ale práve naopak, treba uviesť, že nič
nebránilo zákonodarcovi spojiť zachovanie trojročnej lehoty nie s nariadením výkonu
rozhodnutia, ale so začatím konania o výkon rozhodnutia. Zákonodarca to ale zjavne neurobil.
Vzhľadom na úplnú odlišnosť pojmov „nariadenie výkonu rozhodnutia“ a „začatie konania“ zastávam názor, že zmenu nie je možné dosiahnuť výkladom, ale len formou legislatívnej
úpravy.
V Bratislave 21. augusta 2013
JUDr. Ivan Machyniak, v.r.
sudca