6 Co 3/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S. M., bývajúcej v B., prechodne B., zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom, advokátom so sídlom v Bratislave,

Záhradnícka č. 41, proti žalovanému V., so sídlom v B., o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 1. júla 2010 č. k. 1 C 1/2010-34 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 1. júla 2010 č. k. 1 C 1/2010-34 z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e  

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označeným uznesením zastavil

konanie o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobkyne J. M. ako pôvodný žalobca (ktorý

v priebehu konania dňa X. zomrel) domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy za výpovednú dobu v trvaní dvoch

mesiacov. Zastavenie konania odôvodnil ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p., t. j.

neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky konania, spočívajúcim v absencii

spôsobilosti byť účastníkom konania na strane označeného žalovaného. Poukazujúc na

Viedenský dohovor o diplomatických stykoch uverejnený ako vyhláška ministra zahraničných

vecí č. 157/1964 Zb., v zmysle ktorého veľvyslanectvá (diplomatické misie) tvoria osoby

vysielajúceho štátu pôsobiace v prijímajúcom štáte, ktoré tu zastupujú vysielajúci štát, dospel

k záveru, že veľvyslanectvá nie sú samostatnými právnickými osobami, nemajú právnu

subjektivitu, preto nemôžu byť účastníkmi občianskeho súdneho konania.  

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla

napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila s právnym záverom o nedostatku právnej subjektivity žalovaného. Uviedla, že veľvyslanectvo

vstupuje do právnych vzťahov, uzatvára pracovné i nájomné zmluvy a má pridelené aj vlastné

IČO ako zastupiteľský orgán iného štátu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“),

pretože krajský súd rozhodoval vo veci ako súd prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení,

že odvolanie bolo podané účastníčkou konania v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1  

O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)

a dospel k záveru, že ho treba zrušiť, aj keď z iného dôvodu, než na aký poukazovala

odvolateľka.  

Pred skúmaním procesných podmienok, za ktorých môže súd konať vo veci

(podmienok konania) je súd povinný skúmať, či podanie, ktoré podľa obsahu by mohlo byť

návrhom na začatie konania, spĺňa všetky náležitosti návrhu vyplývajúce z ustanovenia § 79

ods. 1 O. s. p. Medzi tieto náležitosti patrí aj riadne označenie účastníkov konania.

V preskúmavanej veci krajský súd vychádzal z nesprávneho záveru, že návrh (žaloba)

spĺňa náležitosti riadneho návrhu. Podľa zásady iura novit curia (súd pozná právo) muselo byť

krajskému súdu zrejmé, že v predmetnej pracovnoprávnej veci bola za žalovaného označená

diplomatická misia cudzieho štátu plniaca podľa čl. 3 ods. 1 písm. a/ Viedenského dohovoru

o diplomatických stykoch (na ktorý napokon krajský súd aj sám poukázal) funkciu zástupcu

vysielajúceho štátu v štáte prijímajúcom. Rovnako z celého obsahu uvedeného dokumentu mu

muselo byť zrejmé, že zamestnávateľom zamestnancov diplomatických misií je zásadne  

(s výnimkou „súkromnej služobnej osoby“) vysielajúci štát. Z týchto skutočností mal vyvodiť

záver, že pokiaľ za žalovaného bol označený len zástupca cudzieho štátu a nie aj samotný štát,

je takéto označenie žalovaného neúplné. Následne mal postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p.

vyzvať žalobkyňu na doplnenie neúplného návrhu riadnym označením cudzieho štátu, ktorý

zastupuje v žalobe uvedené veľvyslanectvo.

Pretože krajský súd takto nepostupoval, ale nesprávne sa zaoberal otázkou právnej

subjektivity diplomatickej misie, bolo konanie pred ním postihnuté vadou spočívajúcou

v odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom. Táto vada konania, na ktorú bol odvolací súd

povinný prihliadnuť z úradnej moci, bola dôvodom, pre ktorý uznesenie krajského súdu podľa

§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobkyňa doplní návrh v naznačenom smere, bude

potrebné, aby sa odvolací súd zaoberal otázkou svojej právomoci a vysporiadal sa s ňou

v dôvodoch budúceho rozhodnutia, a to so zreteľom na skutočnosť, že v zmysle § 47 zákona

č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších

predpisov cudzie štáty zásadne nie sú podrobené právomoci slovenských súdov. Vzhľadom  

na takmer obsahovú zhodnosť uvedeného ustanovenia s ustanovením § 47 rovnakého zákona

platného v Českej republike možno z hľadiska právnej komparácie poukázať na právne

závery riešenia tejto otázky v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.6.2008 sp. zn.

21 Cdo 2215/2007 (dostupné na stránke www.nsoud.cz), s ktorými sa odvolací súd

stotožňuje.  

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012   JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová