6 Co 3/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne S. M., bývajúcej v B., prechodne B., zastúpenej JUDr. Jánom Benčurom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Záhradnícka č. 41, proti žalovanému V., so sídlom v B., o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 1. júla 2010 č. k. 1 C 1/2010-34 takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 1. júla 2010 č. k. 1 C 1/2010-34 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) označeným uznesením zastavil
konanie o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobkyne J. M. ako pôvodný žalobca (ktorý
v priebehu konania dňa X. zomrel) domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady mzdy za výpovednú dobu v trvaní dvoch
mesiacov. Zastavenie konania odôvodnil ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p., t. j.
neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky konania, spočívajúcim v absencii
spôsobilosti byť účastníkom konania na strane označeného žalovaného. Poukazujúc na
Viedenský dohovor o diplomatických stykoch uverejnený ako vyhláška ministra zahraničných
vecí č. 157/1964 Zb., v zmysle ktorého veľvyslanectvá (diplomatické misie) tvoria osoby
vysielajúceho štátu pôsobiace v prijímajúcom štáte, ktoré tu zastupujú vysielajúci štát, dospel
k záveru, že veľvyslanectvá nie sú samostatnými právnickými osobami, nemajú právnu
subjektivitu, preto nemôžu byť účastníkmi občianskeho súdneho konania.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasila s právnym záverom o nedostatku právnej subjektivity žalovaného. Uviedla, že veľvyslanectvo
vstupuje do právnych vzťahov, uzatvára pracovné i nájomné zmluvy a má pridelené aj vlastné
IČO ako zastupiteľský orgán iného štátu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“),
pretože krajský súd rozhodoval vo veci ako súd prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.) po zistení,
že odvolanie bolo podané účastníčkou konania v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1
O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)
a dospel k záveru, že ho treba zrušiť, aj keď z iného dôvodu, než na aký poukazovala
odvolateľka.
Pred skúmaním procesných podmienok, za ktorých môže súd konať vo veci
(podmienok konania) je súd povinný skúmať, či podanie, ktoré podľa obsahu by mohlo byť
návrhom na začatie konania, spĺňa všetky náležitosti návrhu vyplývajúce z ustanovenia § 79
ods. 1 O. s. p. Medzi tieto náležitosti patrí aj riadne označenie účastníkov konania.
V preskúmavanej veci krajský súd vychádzal z nesprávneho záveru, že návrh (žaloba)
spĺňa náležitosti riadneho návrhu. Podľa zásady iura novit curia (súd pozná právo) muselo byť
krajskému súdu zrejmé, že v predmetnej pracovnoprávnej veci bola za žalovaného označená
diplomatická misia cudzieho štátu plniaca podľa čl. 3 ods. 1 písm. a/ Viedenského dohovoru
o diplomatických stykoch (na ktorý napokon krajský súd aj sám poukázal) funkciu zástupcu
vysielajúceho štátu v štáte prijímajúcom. Rovnako z celého obsahu uvedeného dokumentu mu
muselo byť zrejmé, že zamestnávateľom zamestnancov diplomatických misií je zásadne
(s výnimkou „súkromnej služobnej osoby“) vysielajúci štát. Z týchto skutočností mal vyvodiť
záver, že pokiaľ za žalovaného bol označený len zástupca cudzieho štátu a nie aj samotný štát,
je takéto označenie žalovaného neúplné. Následne mal postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p.
vyzvať žalobkyňu na doplnenie neúplného návrhu riadnym označením cudzieho štátu, ktorý
zastupuje v žalobe uvedené veľvyslanectvo.
Pretože krajský súd takto nepostupoval, ale nesprávne sa zaoberal otázkou právnej
subjektivity diplomatickej misie, bolo konanie pred ním postihnuté vadou spočívajúcou
v odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom. Táto vada konania, na ktorú bol odvolací súd
povinný prihliadnuť z úradnej moci, bola dôvodom, pre ktorý uznesenie krajského súdu podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobkyňa doplní návrh v naznačenom smere, bude
potrebné, aby sa odvolací súd zaoberal otázkou svojej právomoci a vysporiadal sa s ňou
v dôvodoch budúceho rozhodnutia, a to so zreteľom na skutočnosť, že v zmysle § 47 zákona
č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších
predpisov cudzie štáty zásadne nie sú podrobené právomoci slovenských súdov. Vzhľadom
na takmer obsahovú zhodnosť uvedeného ustanovenia s ustanovením § 47 rovnakého zákona
platného v Českej republike možno z hľadiska právnej komparácie poukázať na právne
závery riešenia tejto otázky v uznesení Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.6.2008 sp. zn.
21 Cdo 2215/2007 (dostupné na stránke www.nsoud.cz), s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová