UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu O.. O.. B. B., O..V.., narodený XX. Y. XXXX, I. XXX/XX, M. K., Č. P., zastúpený: BAJO LEGAL, s.r.o., Landererova 8, Bratislava, IČO: 36 860 581, proti žalovanej Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Odbojárov 10, Bratislava, zastúpená: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenom na Mestskom súdu Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava III) pod sp. zn. B3-61Cpr/5/2019, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/6/2022 z 28. februára 2023, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/6/2022 z 28. februára 2023 ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 61Cpr/5/2019-308 z 9. marca 2022 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, ktorým je Mestský súd Bratislava IV.
Odôvodnenie
Rozhodnutie súdu prvej inštancie
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením č. k. 61Cpr/5/2019-308 z 9. marca 2022 (ďalej len „uznesenie súdu prvej inštancie“ alebo „uznesenie okresného súdu“) prvým výrokom konanie zastavil, druhým výrokom žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie uznesenie odôvodnil právne § 61, § 62, § 161 ods. 1 a 2, § 185 ods. 2 a 3, § 255 ods. 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, § 316 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 18 ods. 1 a 2, § 19 ods. 2, § 19a ods. 1 a 2, § 20 ods. 1 a 2, § 20a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 21 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách zrušeného 1. januára 2005 zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 4, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 2 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. a/, § 6 ods. 1 písm. g/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 2 písm. l/ a n/, § 21 ods. 1, § 23 ods. 1 písm. d/, príloha 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (ďalej len „Zákon o vysokých školách“).
3. Ako dôvod zastavenia konania súd prvej inštancie uviedol neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorú vzhliadol v nedostatku procesnej subjektivity žalovanej (ďalej aj „žalovaný“), keďže žalobca v žalobe označil organizačnú jednotku právnickej osoby, ktorá nemá právnu subjektivitu. Okresný súd uviedol, že žalobcom označený žalovaný Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave je súčasťou verejnej vysokej školy a ako rozpočtová organizácia zanikla v marci 2002. Z vykonaného dokazovania ako aj z vnútorných predpisov mal okresný súd za preukázané, že zamestnávateľom, a teda právnickou osobou s právnou subjektivitou, a to aj v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom bola Univerzita Komenského v Bratislave, nie samostatne Farmaceutická fakulta. Okresný súd poukázal na to, že zo štatútov žalovanej vyplýva, že žalovaná fakulta konala v mene Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá je označená aj na všetkých súvisiacich pracovnoprávnych dokumentoch ako zamestnávateľ. Z vnútorných predpisov Univerzity Komenského v Bratislave vyplýva, že dekan fakulty je síce oprávnený vykonávať právne úkony aj v pracovnoprávnych vzťahoch, respektíve môže delegovať právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch aj na iné osoby, čo však neznamená prenesenie pracovnoprávnej subjektivity na fakultu ako súčasť Univerzity Komenského v Bratislave.
Rozhodnutie odvolacieho súdu
4. O odvolaní žalobcu a Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej aj „Univerzita Komenského“) rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením sp. zn. 8CoPr/6/2022 z 28. februára 2023 (ďalej len „uznesenie odvolacieho súdu“ alebo „uznesenie krajského súdu“), v ktorom prvým výrokom odvolanie Univerzity Komenského v Bratislave odmietol, druhým výrokom napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a tretím výrokom žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
5. V odôvodnení k odvolaniu Univerzity Komenského v Bratislave konštatoval, že nie je stranou sporu, a preto ani osobou oprávnenou podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, preto odvolanie odmietol.
6. K odvolaniu žalobcu krajský súd uviedol, že je nedôvodné. K názoru odvolateľa, že na prenesenie pracovnoprávnej subjektivity postačuje úprava v stanovách právnickej osoby, v danom prípade v Štatúte Univerzity Komenského v Bratislave, krajský súd poukázal na znenie § 7 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý umožňuje prenesenie pracovnoprávnej subjektivity na organizačnú jednotku zamestnávateľa dvomi spôsobmi, a to priamo osobitným predpisom alebo stanovami podľa osobitného predpisu. Podľa názoru krajského súdu prenesenie právnej subjektivity stanovami právnickej osoby musí umožňovať osobitný predpis. Zákonník práce sám odkazuje na osobitný predpis, preto ním sám nemôže byť. Osobitným predpisom v danom prípade je zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, ktorý však prenesenie pracovnoprávnej subjektivity na jednotlivé fakulty neumožňuje.
7. K námietke žalobcu, že Univerzita Komenského v Bratislave preniesla pracovnoprávnu subjektivitu zamestnávateľa na žalovaného v článku 4 ods. 2 Štatútu Univerzity Komenského, čím na neho preniesla spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, a tým aj niesť zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov, odvolací súd uviedol, že uvedený článok Štatútu Univerzity Komenského v Bratislave nemôže zakladať pracovnoprávnu subjektivitu žalovaného, pretože zo Zákonníka práce vyplýva, že k jej preneseniu podľa stanov je potrebné, aby to umožňoval osobitný predpis, pričom uvedené ustanovenie Štatútu odkazuje aj na osobitný predpis, a to § 23 ods. 1 písm. d/ Zákona o vysokých školách, ktoré však upravuje konanie orgánov akademickej samosprávy fakulty výlučne v mene verejnej vysokej školy, a nie vo vlastnom mene. Zamestnávateľom žalobcu preto nemohla byť Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Podľa krajského súdu je uvedený názor podložený aj dôkazmi v spise, a to pracovnou zmluvou žalobcu, dodatkami č. 1, 2 a 3, v ktorých je ako zamestnávateľ uvedená Univerzita Komenského v Bratislave. Predmetné dokumenty sú podpísané dekanom Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, keďže tento bol oprávnený na konanie v pracovnoprávnych veciach v mene Univerzity Komenského v zmysle zákona o vysokých školách a podľa vnútorných predpisov Univerzity Komenského v Bratislave a ŠtatútuFarmaceutickej fakulty.
Dovolanie
8. Proti predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzoval z § 420 písm. f/ CSP navrhujúc uznesenie krajského súdu ako aj uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. V dovolaní odvolaciemu súdu vytýkal, že v uznesení prijal viaceré arbitrárne závery, nevysporiadal sa s viacerými podstatnými tvrdeniami žalobcu v konaní a opomínal niektoré ustanovenia interných predpisov žalovaného, ktoré negujú odvolacím súdom prijaté závery. V tejto súvislosti poukázal na čl. 41 ods. 2 Štatútu Univerzity Komenského, ktorý odvolací súd interpretoval v rozpore s jeho znením ako aj v rozpore so znením § 7 ods. 2 Zákonníka práce. Z tohto článku vyplýva, že v postavení zamestnávateľa sú fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ako organizačné jednotky a nie samotná Univerzita Komenského. Zároveň týmto článkom sa preniesla pracovnoprávna zodpovednosť zamestnávateľa aj na žalovaného, čím sa na neho preniesla aj spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a súčasne s tým aj niesť zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Dovolateľ poukázal na znenie § 7 ods. 2 Zákonníka práce, čl. 41 ods. 2 Štatútu Univerzity Komenského a čl. 1 ods. 3 Pracovného poriadku Univerzity Komenského, z ktorých nie je možné prijať iný záver, ako že zamestnávateľom žalobcu bola v tomto prípade Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského.
10. Uvedený záver vyplýva aj z pracovnej zmluvy žalobcu, z dodatku č. 1 až 3, z okamžitého skončenia pracovného pomeru, z odpovede žalovaného na oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, z potvrdenia o zamestnávaní z 15. februára 2019, keďže v týchto dokumentoch je ako zamestnávateľ označený žalovaný, a nie Univerzita Komenského v Bratislave, pri sídle je vždy uvedené sídlo žalovaného, a nie Univerzity Komenského v Bratislave, všetky dokumenty sú podpísané dekanom žalovaného a v hlavičke je uvedený žalovaný, a nie Univerzita Komenského v Bratislave. Z uvedených dokumentov nevyplýva, že by dekan fakulty konal v mene niekoho iného ako v mene fakulty, tak ako to tvrdil odvolací súd.
11. Dovolateľ sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého prenesenie pracovnoprávnej subjektivity na organizačnú jednotku musí umožňovať osobitný predpis. Podľa dovolateľovho výkladu § 7 ods. 2 Zákonníka práce osobitný predpis by musel upravovať, že na organizačnú jednotku zamestnávateľa je možné preniesť stanovami pracovnoprávnu subjektivitu zamestnávateľa, t. j. duplicitne by upravoval to, čo hovorí Zákonník práce. Podľa názoru dovolateľa právnická osoba môže preniesť pracovnoprávnu subjektivitu na svoju organizačnú zložku priamo stanovami bez toho, aby k tomu mala ďalšie osobitné zmocnenie v osobitnom predpise, keďže takáto možnosť jej vyplýva z § 7 ods. 2 Zákonníka práce.
12. Dovolateľ krajskému súdu ďalej vytýkal, že nezobral do úvahy znenie čl. 1 ods. 3 a čl. 1 ods. 6 Pracovného poriadku Univerzity Komenského, podľa ktorých je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že fakulty sú v postavení zamestnávateľa, a preto aj účastníkom pracovnoprávnych vzťahov. S týmito ustanoveniami sa však odvolací súd opomenul vysporiadať.
13. Zároveň dovolateľ poukázal na aktuálne znenie Štatútu Univerzity Komenského v Bratislave č. 5/2023, podľa ktorého má fakulta pracovnoprávnu subjektivitu - postavenie zamestnávateľa. V pracovnoprávnych vzťahoch na fakulte vystupuje ako zamestnávateľ príslušná fakulta ako organizačná zložka Univerzity Komenského. Uvedené ustanovenie umocňuje fakt, že postavenie zamestnávateľa majú fakulty, a nie samotná Univerzita Komenského v Bratislave.
14. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že dovolanie nemá oporu v skutkových a právnych okolnostiach prípadu. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie noriem hmotného práva, a nie práva procesného. S odkazom na § 23 ods. 1 písm. d/ Zákona o vysokých školách v znení účinnom do 24. apríla 2022 uviedol, že fakulty ako súčasť univerzity nemajú právnu subjektivitu, majúvšak právo konať v mene univerzity aj vo veciach uzatvárania, zmeny a zrušovania pracovnoprávnych vzťahov. Farmaceutická fakulta nekonala v tejto veci vo vlastnom mene, ale išlo o úkon univerzity. Fakulta nemohla byť zamestnávateľom, ale len v jeho postavení. Zamestnávateľom bola aj naďalej Univerzita Komenského, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch vystupovala vo svojom mene a mala zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov.
15. Žalovaný sa vyjadril aj k tvrdeniu dovolateľa, že univerzita preniesla na základe Štatútu Univerzity Komenského v Bratislave pracovnoprávnu subjektivitu na fakultu, ako svoju organizačnú jednotku. Podľa názoru žalovaného možno na organizačnú zložku preniesť subjektivitu, ak osobitný predpis prizná organizačnej jednotke samostatnú pracovnoprávnu subjektivitu alebo ak osobitný predpis splnomocní subjekt, aby stanovami mohol organizačnej zložke priznať pracovnoprávnu subjektivitu. Zákon o vysokých školách nezveruje fakultám subjektivitu v oblasti pracovného práva, a nevyplýva z neho ani možnosť, že by verejná vysoká škola tak mohla učiniť prostredníctvom stanov, prípadne štatútu. Pracovnoprávnu subjektivitu nemožno priznať vnútorným predpisom zamestnávateľa bez zákonného splnomocnenia, preto je záver žalobcu, že na prenesenie pracovnoprávnej subjektivity postačuje úprava v Štatúte Univerzity Komenského v Bratislave neudržateľný.
16. Žalovaný ďalej uviedol, že konanie nie je postihnuté žiadnymi závažnými deficitmi v dokazovaní, konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. To, že zamestnávateľom bola univerzita a nie fakulta vyplýva z pracovnej zmluvy a všetkých súvisiacich pracovnoprávnych dokumentov.
Posúdenie veci dovolacím súdom
17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“ alebo „NS SR“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
18. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
19. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).
20. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
21. V danom prípade z dovolania žalobcu vyplýva, že napáda uznesenie odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu na základe § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého odvolaciemu súdu vytýkal nesprávnu interpretáciu § 7 ods. 2 Zákonníka práce a interných predpisov Univerzity Komenského v Bratislave, z ktorých vyvodil nesprávny záver, že fakulta nemôže byť v postavení zamestnávateľa a nesprávny výklad pracovnoprávnych dokumentov žalobcu, z ktorých malo vyplývať, že zamestnávateľom žalobcu bola Univerzita Komenského v Bratislave.
22. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
23. V prejednávanej veci bolo dovolanie podané proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo procesným rozhodnutím. V dovolaní dovolateľ namietal právne posúdenie odvolacieho súdu, preto sa dovolací súd v prvom rade zameral na skúmanie prípustnosti dovolacieho prieskumu podľa § 420 písm. f/ CSP.
24. Civilný sporový poriadok obmedzuje možnosť podať dovolanie len na meritórne rozhodnutia (tzv. rozsudočné výroky) a z nemeritórnych rozhodnutí len voči tým, ktorými sa konanie končí (odmietnutie, zastavenie a pod.). Dôvodom je dôsledné a koncepčné uplatňovanie princípu mimoriadnosti opravných prostriedkov v tom zmysle, že na ich uplatnenie nie je právny nárok a dovolateľ musí splniť prísnejšie podmienky prípustnosti.
25. Dôvodom zastavenia konania pred súdom prvej inštancie bol neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania, a to absencia procesnej subjektivity žalovaného. Ide o otázku procesného práva, ktorá sa prelína aj s právom hmotným, preto dovolací súd v ďalšom bude rozlišovať, či namietané nesprávne právne posúdenie sa týka aplikácie procesných alebo hmotnoprávnych noriem, a to aj s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 225/2020 z 15. apríla 2021.
26. Podľa § 7 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak.
27. Dovolateľ v dovolaní namietal nesprávnu interpretáciu § 7 ods. 2 Zákonníka práce. Krajský súd v uznesení dospel k záveru, že k preneseniu pracovnoprávnej subjektivity z univerzity na fakultu je potrebný osobitný predpis, ktorý by takéto prenesenie umožňoval, ktorý v danom prípade absentuje.
28. Dovolací súd k dôvodu dovolania uvádza nasledovné: krajský súd správne uviedol v napadnutom uznesení, že ustanovenie § 7 ods. 2 Zákonníka práce umožňuje prenesenie pracovnoprávnej subjektivity na organizačnú jednotku (v tomto prípade fakultu) dvoma spôsobmi, a to buď na základe ustanovení osobitného predpisu alebo druhým spôsobom stanovami podľa osobitného predpisu. Dovolací súd sa však s výkladom odvolacieho súdu o slovnom spojení „stanovami podľa osobitného predpisu (zákona)“ nestotožňuje, keďže z hľadiska jazykového, ale najmä logického k predmetnému záveru nemožno dospieť. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené slovné spojenie znamená, že právne predpisy (nielen zákon) umožňujú právnickej osobe prijatie stanov, teda ide o stanovy vydané podľa osobitného predpisu (napríklad stanovy obchodných spoločností podľa Obchodného zákonníka, stanovy občianskeho združenia podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a pod.), pričom na základe analógie legis za stanovy možno považovať aj iné organizačné a interné predpisy spĺňajúce funkciu stanov, napríklad aj štatút vysokej školy prijatý samosprávnym orgánom verejnej vysokej školy.
29. Podľa § 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách do samosprávnejpôsobnosti verejnej vysokej školy patrí aj uzatváranie, zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov a určovanie počtu a štruktúry pracovných miest na vysokej škole. Ak sa vysoká škola člení na fakulty, vykonávajú fakulty samosprávnu pôsobnosť verejnej vysokej školy v rozsahu určenom štatútom verejnej vysokej školy (§ 6 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení účinnom od 25. apríla 2022).
30. V rozhodnom období, t. j. k 6. februáru 2019 ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách malo nasledovné znenie: „Ak sa vysoká škola člení na fakulty, vykonávajú fakulty samosprávnu pôsobnosť verejnej vysokej školy v rozsahu ustanovenom v § 23.“ Ustanovenie § 23 ods. 1 písm. d/ zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení účinnom ku dňu 6. februára 2019 upravilo kompetencie orgánov akademickej samosprávy fakulty tak, že majú v súlade s týmto zákonom právo v mene verejnej vysokej školy rozhodovať alebo konať vo veciach patriacich do samosprávnej pôsobnosti vysokej školy (§ 6) a to aj vo veciach: uzatváranie, zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov v rozsahu a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy [§ 15 ods. 2 písm. l/]. Štatút verejnej vysokej školy obsahuje najmä základné zásady pracovnoprávnych vzťahov na vysokej škole a jej fakultách a postup pri rozhodovaní v týchto otázkach [§ 15 ods. 2 písm. l/ zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu 6. februára 2019].
31. Podľa názoru dovolacieho súdu na základe analógie legis možno za osobitný predpis považovať aj interný alebo organizačný predpis, spĺňajúci funkciu stanov teda i štatút univerzitnej verejnej vysokej školy. Z uvedeného potom vyplýva, že univerzita môže štatútom, ktorý je schválený samosprávnym orgánom univerzity - akademickým senátom, preniesť pracovnoprávnu subjektivitu na orgány akademickej samosprávy fakulty (§ 24 zákona o vysokých školách v znení účinnom v rozhodujúcom období; aktuálne § 22 zákona o vysokých školách), a to práve na základe § 7 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 6 ods. 1 písm. g/ a § 6 ods. 4 zákona o vysokých školách.
32. Dovolací súd zastáva názor, že každé právne odvetvie osobitne upravuje právnu subjektivitu (správne, občianske, trestné právo). Osobitosťou právnej subjektivity právnických osôb v pracovnom práve (a následne potom i osobitnosťou v civilnom procesnom práve pri procesnej subjektivite strany sporu v individuálnych pracovných sporoch §§ 316 - 323 CSP) je, že právnu subjektivitu v pracovnoprávnych vzťahoch má (môže mať) aj organizačná jednotka právnickej osoby (fakulta verejnej vysokej školy), na ktorú bola prenesená pracovnoprávna subjektivita interným predpisom /štatútom verejnej vysokej školy/ a to aj v prípade, ak fakulta verejnej vysokej školy nemá právnu subjektivitu podľa občianskeho práva hmotného. V pracovnoprávnych vzťahoch môže mať organizačná jednotka, t. j. v tomto prípade Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave rovnaké postavenie ako právnická osoba, pretože je v postavení zamestnávateľa, teda má i procesnú spôsobilosť.
33. Podľa čl. 41 ods. 1 Štatútu Univerzity Komenského v Bratislave (vnútorný predpis č. 10/2008 účinný od 26. júna 2008 do 15. marca 2023, t. j. v znení účinnom aj v rozhodujúcom čase, ku dňu skončenia pracovného pomeru medzi stranami sporu 6. februára 2019) (ďalej len „Štatút UK“) v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vystupuje Univerzita Komenského v Bratislave ako právnická osoba.
34. Podľa čl. 41 ods. 2 Štatútu UK v súlade s § 23 ods. 1 písm. d/ zákona o vysokých školách a v súlade s § 7 Zákonníka práce sú fakulty UK v postavení zamestnávateľa. V súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, týmto Štatútom UK a Pracovným poriadkom UK dekan vykonáva právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch u zamestnancov zaradených na fakulte, a to v rozsahu disponibilných mzdových prostriedkov fakulty a podľa schváleného počtu a štruktúry pracovných miest na fakulte. Dekan zodpovedá rektorovi za dôsledky vyplývajúce z porušenia platných predpisov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov a v oblasti ich odmeňovania.
35. Podľa čl. 1 ods. 2 Pracovného poriadku Univerzity Komenského v Bratislave (vnútorný predpis č. 11/2008 účinný od 25. marca 2008 do 31. decembra 2021) (ďalej len „Pracovný poriadok UK“) v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vystupuje Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá jeverejnou vysokou školou a právnickou osobou.
36. Podľa čl. 1 ods. 3 Pracovného poriadku UK v súlade s čl. 41 ods. 2 Štatútu UK sú v postavení zamestnávateľa aj fakulty UK (ďalej len „zamestnávateľ“). Dekani fakúlt majú právo uzatvárať, meniť a zrušovať pracovnoprávne vzťahy na fakulte v rozsahu disponibilných mzdových prostriedkov fakulty a v súlade so schváleným počtom a štruktúrou pracovných miest fakulty okrem uzatvárania pracovných zmlúv podľa čl. 41 ods. 4 Štatútu UK.
37. Podľa čl. 1 ods. 6 Pracovného poriadku UK ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu UK, nemôže ním byť súčasne fakulta, rektorát alebo samostatne hospodáriaca súčasť a naopak.
38. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia konštatuje, že Univerzita Komenského v Bratislave v čl. 41 ods. 2 Štatútu UK preniesla vo vzťahu k zamestnancom fakulty pracovnoprávnu subjektivitu z univerzity na jednotlivé fakulty, preto Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave bola oprávnená konať v postavení zamestnávateľa žalobcu a uzatvoriť s ním pracovnú zmluvu a to po splnení podmienky v zmysle čl. 41 ods. 4 Štatútu UK (ak by bol potrebný súhlas rektora) a tiež so žalobcom ukončiť pracovný pomer.
39. K ďalšej námietke dovolateľa, ktorou sa ohradil voči názoru krajského súdu, že z pracovnoprávnych dokumentov nevyplýva, že zamestnávateľom bola Farmaceutická fakulta, dovolací súd uvádza, že táto je prípustná a dôvodná. Z obsahu spisu, a to najmä z dodatku č. 1, 2 a 3 - dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy a z okamžitého skončenia pracovného pomeru jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľom bola Farmaceutická fakulta, hoci na uvedených listinách je uvedené Univerzita Komenského v Bratislave, Farmaceutická fakulta. Ak by malo z týchto listín vyplývať, že zamestnávateľom bola len Univerzita Komenského, bolo by nadbytočné a zmätočné, aby sa na týchto pracovnoprávnych dokumentoch v časti zamestnávateľa uvádzala aj fakulta. Dovolací súd zastáva názor, že v tomto prípade je potrebné uprednostniť výklad priaznivejší pre žalobcu ako zamestnanca, ktorý v individuálnom pracovnoprávnom spore vystupuje ako slabšia strana sporu, a ktorý nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nedôslednosť, a to aj s prihliadnutím na časovo nasledujúce pracovnoprávne dokumenty (dodatky k pracovnej zmluve a okamžité skončenie pracovného pomeru), z ktorých vyplýva, že zamestnávateľom bola Univerzita Komenského v Bratislave Farmaceutická fakulta.
40. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v spore došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za súladné so zákonom. Keďže rovnakej vady v posúdení pri procesnom rozhodnutí sa dopustil aj súd prvej inštancie, dovolací súd preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
41. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu.
42. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).
43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.