UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F. H., trvale bytom v V. XXX, zastúpenej Mgr. Michalom Tomaschekom, advokátom v Bratislave, Laténska 67, proti žalovanej J. T., trvale bytom v B., N.. M. R. M. XXXX/X, zastúpenej JUDr. Dušanom Repákom, advokátom v Bratislave, Krížna 47, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44C/78/2017, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2021 sp. zn. 4Co/25/2021, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2021 sp. zn. 4Co/25/2021 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) uznesením zo 4. augusta 2020 č. k. 44C/78/2017-227 konanie zastavil a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Uznesenie právne zdôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších zákonov (ďalej tiež len „C. s. p.“) a vecne späťvzatím žaloby žalobkyňou (so súhlasom žalovanej). Späťvzatie žaloby bolo odôvodnené tým, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, sa v priebehu konania podarilo predať a kúpna cena bola medzi strany sporu rozdelená podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov (50:50). Rozhodnutie o trovách konania bolo odôvodnené ustanovenie § 256 ods. 1 a § 262 ods. 2 C. s. p. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa so žalovanou predali spornú nehnuteľnosť tretej strane, rozdelili si výťažok z predaja nehnuteľnosti medzi seba rovným dielom tak, ako to aj žalobkyňa požadovala v podanej žalobe z 24. júna 2017. Na základe uvedeného konštatoval, že žaloba bola žalobkyňou podaná dôvodne a žalovaná tým, že zadala dôvod na podanie žaloby, lebo nesúhlasila s predajom nehnuteľnosti, resp. s následným rozdelením výťažku z predaja rovným dielom medzi žalobkyňu a žalovanú, procesne zavinila zastavenie konania. Žalobkyni tak vznikol voči žalovanej nárok na náhradu trov konania.
2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvejinštancie tiež len „nižšie súdy“) uznesením z 12. marca 2021 sp. zn. 4Co/25/2021 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania (podľa § 388 C. s. p.) tak, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie bolo odôvodnené ust. § 256 ods. 1 a § 257 C. s. p. Vecne dôvodil, že zavinenie z procesného hľadiska na zastavení konania nebolo na strane žalovanej ani na strane žalobkyne. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že keď žalobkyňa so žalovanou predali spornú nehnuteľnosť tretej strane a rozdelili si výťažok z predaja nehnuteľnosti medzi seba rovným dielom tak, ako požadovala žalobkyňa v podanej žalobe, žalovaná zadala dôvod na podanie žaloby tým, že nesúhlasila s predajom nehnuteľnosti, resp. s následným rozdelením výťažku z predaja rovným dielom. Procesné zavinenie zastavenia konania bolo potrebné skúmať v širšom kontexte. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že tak ako žalobkyňa, aj žalovaná sa snažila mimosúdne dohodnúť na zrušení a vyporiadaní ich podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, a to aj formou predaja a rozdelenia výťažku z predaja. Pokiaľ žalovaná požadovala vyplatenie za svoj spoluvlastnícky podiel sumy 155.000,- eur, 170.000,- eur, resp. 160.000,- eur, bola jej tak ako žalobkyni vyplatená z výťažku predaja suma 171.500,- eur. Tým bola splnená aj požiadavka žalovanej predať predmetnú nehnuteľnosť za ňou požadovanú sumu a vyplatiť jej ňou požadovanej sumy za spoluvlastnícky podiel. Vzhľadom na uvedené tu bol dôvod výnimočne žiadnej zo sporových strán nepriznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania s poukazom na § 257 C. s. p. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania bolo odôvodnené právne ustanovenie § 255 ods. 1 a § 257 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. a vecne tak, že žalovanej (úspešnej v odvolacom konaní) nárok na náhradu trov odvolacieho konania výnimočne nepriznal, nakoľko ako dôvody hodné osobitného zreteľa boli v danom prípade povaha sporu spočívajúca v zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v záujme a na rovnaký prospech žalobkyne i žalovanej.
3. Proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie. Dovolanie odôvodnila ustanovením § 420 písm. f/ C. s. p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Navrhla zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Podrobne popísala prístup sporových strán pri snahe uzavrieť dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. V rámci odôvodnenia odvolací súd uviedol len jednu, aj to nepresvedčivú vetu ako dôvod pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti trov konania. Uznesenie neobsahuje žiadnu úvahu odvolacieho súdu, ide len o kompilát obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie, stanoviska žalobkyne z 20. februára 2020, späťvzatia žaloby a odvolania žalovanej. Je nepochybné, že pre nedôvodné požiadavky žalovanej na disproporčne rozdelenie kúpnej ceny v prípade predaja rodinného domu, resp. požiadavky na náhradu nepreukázaných investícií do rodinného domu v rozsahu 100%, žalobkyňa nemala žiadnu inú možnosť, ako podať žalobu, na základe, ktorej bolo vedené konanie v danej veci. Žalobkyňa rešpektuje, že odvolací súd môže mať na uvedenú otázku iný právny názor, avšak tento názor, resp. úvaha musí byť riadne vysvetlená a odôvodnená. Ak teda odvolací súd uvádza, že vyplatením sumy 171.500,- eur bola svojím spôsobom splnená požiadavka žalovanej z roku 2015, pričom je nepochybné, že požiadavky žalovanej sa neskôr menili, nie je vôbec zrejmé, na základe akej úvahy k predmetnému záveru s ohľadom na ďalšie dôkazy odvolací súd dospel.
4. Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietnuť, resp. v prípade jeho prípustnosti ako nedôvodné zamietnuť. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne. Žalovaná opísala skutočnosti ohľadom dlhodobého procesu vyporiadania sa strán sporu a pokusov o predaj dotknutých nehnuteľností, na základe čoho podľa jej názoru nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že žalovaná je tou procesnou stranou, ktorá zavinila začatie súdneho konania a jeho následné zastavenie. Každá zo strán v danom prípade je zodpovedná za dlhodobý proces vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a preto každá zo strán sporu zavinila existenciu tohto sporu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 C. s. p.), za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadeniapojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.
7. Podľa § 420 C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje žiadnu zrozumiteľnú úvahu o dôvode na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov konania.
9. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/ 2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní (pred odvolacím súdom) došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
10. V zmysle zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu (R 2/2016) prijatého ešte za skoršej právnej úpravy občianskeho súdneho konania „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016) a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska - pokiaľ ide o jeho druhú vetu, hovoriacu o nedostatku dôvodov rozhodnutia ako o postupe súdu odnímajúcom účastníkom konania možnosť konať pred súdom - nedotkli, preto ho v tomto smere (pokiaľ ide o jeho druhú vetu) treba považovať naďalej za aktuálne (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017).
11. V napadnutom v časti trov zmeňujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že z procesného hľadiska na zastavení konania nebolo zavinenie na strane žalovanej ani na strane žalobkyne. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že keď žalobkyňa so žalovanou predali spornú nehnuteľnosť tretej strane a rozdelili si výťažok z predaja nehnuteľnosti medzi seba rovným dielom tak, ako požadovala žalobkyňa v podanej žalobe, žalovaná zadala dôvod na podanie žaloby tým, že nesúhlasila s predajom nehnuteľnosti, resp. s následným rozdelením výťažku z predaja rovným dielom. Procesné zavinenie zastavenia konania bolo podľa odvolacieho súdu potrebné skúmať v širšom kontexte. Dospel k záveru, že je tu dôvod výnimočne žiadnej zo sporových strán nepriznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania s poukazom na § 257 C. s. p.
12. Ustanovenie § 388 C. s. p. odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 C. s. p.), ani na jeho zrušenie (§389 ods. 1 C. s. p.).
13. Možnosť zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené odvolacie konanie v sporovom konaní. Pokiaľ nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou odvolacieho súdu preskúmať skutkovú i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1297 - 1299 s.).
14. Pri zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd nahrádza toto rozhodnutie svojím rozhodnutím; rozhodnutie odvolacieho súdu musí preto obsahovať nielen úplné a výstižné zdôvodnenie, ale aj všetko to, čo je potrebné z hľadiska určitosti a vykonateľnosti rozhodnutí o otázkach predstavujúcich predmet odvolacieho konania vrátane súvisiacich otázok, ako je náhrada trov a pod. (Z IV, s. 44).
15. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
16. Podľa § 234 ods. 2 C. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
17. V súlade s § 220 ods. 2 a § 234 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 C. s. p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 393 ods. 2 C. s. p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 420 písm. f/ C. s.p.), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
18. Dovolací súd dospel k záveru, že zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, keď jeho odôvodnenie v podstate neobsahuje žiadnu zrozumiteľnú úvahu o dôvode zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti trov konania. Odôvodnenie je len čiastočné zhrnutie skutkového stavu, s jediným konštatovaním, že žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania, pričom navyše v závere bez bližšieho zdôvodnenia pristúpil odvolací súd i k aplikácii ust. § 257 C. s. p.
19. Dovolací súd ďalej dopĺňa, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „ústava“), prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa článku 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (článok 46 ods. 4 ačlánok 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (článok 46 ods. 1 v spojení s článkom 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1. júla 2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 C. s. p. a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v § 150 O. s. p. Ustanovenie § 257 C. s. p. predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 C. s. p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C. s. p.). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 C. s. p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 C. s. p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 C. s. p.). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 C. s. p. nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo, ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 C. s. p. a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 C. s. p. je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10)]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 C. s. p. vyjadrila svoje stanovisko. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 119/03, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia § 257 C. s. p., ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené (porov. Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.; Tomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha : C. H. Beck, 2016, s. 940 - 943).
20. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. zakladá prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa pritom do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných oprávnení, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší bez toho, aby sa zaoberalsprávnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015) a na tom zotrváva rozhodovacia prax najvyššieho súdu aj po nadobudnutí účinnosti predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie slovenského civilného procesu (2Cdo/5/2018, 3Cdo/146/2018, 8Cdo/70/2017).
21. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vychádzajúc z toho, že tým, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti bol len odvolací súd.
22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok